O zmysle života a jeho hodnote

Scénka sa zaoberá večnou filozoficko-duchovnou otázkou: Čo dáva ľudskému životu skutočný zmysel a hodnotu? Príbeh ukazuje vzorný príklad diskusie dvoch ľudí s úplne odlišným svetonázorom. Ani jeden z nich druhého neponižuje ani mu nevnucuje svoj pohľad silou. Schopnosť počúvať vedie k tomu, že obaja odchádzajú vnútorne obohatení. Ako naznačuje Kresťan vo svojej argumentácii, ak by bol svet len výsledkom mŕtvej hmoty a náhodných procesov, ťažko by v ňom vznikol súcit, obeta a túžba po spravodlivosti. Cit v človeku je dôkazom, že ľudská duša nesie v sebe niečo viac než len logiku fyzického prežitia. 

• Ateista pripomína dôležitosť prítomného okamihu a zodpovednosti za to, ako žijeme "tu a teraz".
• Kresťan prináša presah a nádej, že ľudské úsilie, láska a cnosti nie sú len dočasnou ilúziou, ale hodnotami, ktoré majú večný význam.

I keď sa postavy nezhodnú na teoretických otázkach vzniku vesmíru či posmrtného života, prichádzajú k rovnakej praktickej pravde: podstatou života je žiť čisto, dobre a neubližovať ostatným. V tom sa spája pravá morálka rozumu s duchovným Zákonom Lásky.

***

(Filozofická scénka)

Postavy:

• ATEISTA – človek, ktorý neverí v Boha ani posmrtný život.

• KRESŤAN – veriaci človek, ktorý sa snaží žiť svoju vieru úprimne.

Scéna: Večer. Dvaja priatelia sedia na brehu rieky. Slnko zapadá a voda pokojne plynie.

ATEISTA:

Ako krásne je tu večer, to ticho a to nádherné slnečné divadlo. Vždy som mal rád západy slnka, tú priam rozprávkovú atmosféru.

KRESŤAN:

Aj ja. Pripomína mi to rajské chvíle, plné rozjímania o veciach nebeských.

ATEISTA:

Je zvláštne, že sa na ne pozeráme rovnako, ale vidíme v nich niečo iné.

KRESŤAN:

Čo v ňom vidíš ty?

ATEISTA:

Krásu. Nič viac.

(no odrazu akoby mimovoľne dodá)

Alebo romantické spomienky na mladé roky života.

KRESŤAN:

A nestačí to?

ATEISTA:

Práveže áno. Nepotrebujem za tým hľadať Boha. Alebo niečo, čo má byť po smrti.

KRESŤAN:

Ja za tým nehľadám dôkaz Boha. Skôr stopu. Vieš, neviem si predstaviť, odkiaľ by som mal takéto myšlienky na nebo, ak by som to nemal v sebe, len si neviem spomenúť.

ATEISTA:

Stopu čoho? Nemyslíš skôr stopu dieťaťa, ktoré miluje rozprávky a tie prostredia príbehov, ktoré tak pripomínajú tie radostné okamihy slobody, ktoré vidíme práve v tejto scenérii západu slnka?

KRESŤAN:

Možno aj, no predsa len niečoho väčšieho, než sme my.

ATEISTA:

A ja si myslím, že práve v tom sa ľudia mýlia. Nedokážeme prijať, že sme len malá epizóda vo vesmíre.

KRESŤAN:

A ty to dokážeš? Robí ťa to šťastným?

ATEISTA:

Snažím sa. Narodím sa, chvíľu žijem a potom zomriem. Tak to je. Zo šťastím to nemá nič spoločné, veď sú to len predstavy, len krátke okamihy vo vedomí. Predstava, ktorú odvanie čas. A šťastie prichádza z niečoho hmatateľného, čo si ponecháš, vlastníš, nie?

KRESŤAN:

Neznepokojuje ťa to? Že šťastie vidíš iba v hmotných veciach, ktoré ohmatáš?

ATEISTA:

Niekedy áno. Ale pravda nemusí byť príjemná. Reálne je to tak, čo vidím, v tom mám istotu, že to exituje a ak to je skutočné, neklamem sa, že si niečo namýšľam.

KRESŤAN:

Súhlasím. Je dobré si nepredstierať, ale to je iba jedna strana mince...

(Chvíľu mlčia.)

ATEISTA:

Povedz mi. Prečo veríš? Akú druhú stranu mince si mal na mysli?

KRESŤAN:

Nie preto, že by som mal všetky odpovede. Skôr preto, že bez viery mi niektoré veci dávajú menší zmysel. Ten hlavný je zmysel, čo viera prináša, zmysel ľudského života a tie okamihy, o ktorých sme práve hovorili, naberajú význam archytypu. Tá krása oblohy u západu slnka, ako tichá spomienka na rajský stav hlboko v duši. Veď aj to dieťa či si nespomína práve na niečo prežité? Ono v jeho čistom nepredpojatom vnímanie je tomu svetu bližšie než človek dospelý, ktorý vo svete pomaly zabúda na svoje korene. A predsa nevedomky hľadá tie detské okamihy- to šťastie, radosť naplnenie cez moderné veci tohto sveta. Myslíš, že si vymýšľam?

ATEISTA:

No hovoríš zaujímavo. V čom ti viera dáva hlbší zmysel, napríklad?

KRESŤAN:

Láska. Obeta. Túžba po spravodlivosti. Vedomie, že človek má dôstojnosť bez ohľadu na to, čo vlastní alebo dokáže.

ATEISTA:

Na to nepotrebuješ Boha. Ľudia majú ohľadom Spravodlivosti, Pravdy svoj konsenzus.

KRESŤAN:

Možno si vystačíme s názorom ľudí. Ak si zakladáme na ľudskom rozumovom chápaní sveta, tak takáto viera v človeka dáva ľudské odpovede a človeku to môže stačiť. Ale čo CIT? Cit hovorí inak. Ale odkiaľ sa to berie v človeku, že má túžba hľadať ďalej, kráčať vyššie?

ATEISTA:

Odkiaľ sa to berie? Z nás. Z evolúcie, kultúry, rozumu.

KRESŤAN:

A prečo by som mal byť morálny, alebo obetavý, ak je všetko výsledkom slepých procesov vychádzajúcich z ľudského stelesnenia a prežívaním v hmote, kde vládnu pudu a boj o fyzické prežitie?

ATEISTA:

Pretože existujú aj iné dôvody než božský príkaz. Empatia. Súcit. Schopnosť chápať utrpenie druhých.

KRESŤAN:

To uznávam. Ale či nie práve to, je to, čo nejde dokopy s bojom o prežitie a vlastný prospech? Hmota predsa nemôže súcitiť sama so sebou a chápať utrpenie druhých, to by ani kameň po kameni sa nemohol gúľať, lebo by cítil utrpenie kameňa pod sebou a mal by súcit...

ATEISTA:

Zaujímavé, čo hovoríš, ale to bude evolúcia. Často sa ma veriaci pýtajú, ako môžem žiť bez zmyslu. Ale ja si nemyslím, že zmysel musíme nájsť. Myslím, že ho vytvárame sami.

KRESŤAN:

To je zaujímavé. Len si neviem predstaviť ako z ničoho môže byť niečo, ako z mŕtvej hmoty vzniká vedomie, evolúcia a podľa akých zákonov to celé beží, ak tie zákony nepredchádzajú tvoreniu...

ATEISTA:

To sú filozofické otázky. Nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Vieš, pre mňa je dôležité - milujem svojich blízkych. Pomáham ľuďom. Učím sa nové veci. To je môj zmysel. Čo bude potom, alebo čo bolo teraz nie je. Ja žijem tu a teraz.

KRESŤAN:

To je pekné, že žiješ naplno... ale predsa... A ak raz všetko zmizne?

ATEISTA:

Aj hudba raz dohrá. Neznamená to, že nestála za počúvanie.

(Kresťan sa usmeje.)

KRESŤAN:

To je pekná odpoveď. Tým však otázku "ak raz všetko zmizne" neodstrániš, rovnako ani čas, ktorý nezastavíš. Tým, že si vymyslíš vlastný zmysel života a žiješ ho, neznamená, že je aj správny z pohľadu pravdy, skutočnosti, že existuješ bez toho, aby si seba samého stvoril sám.

ATEISTA:

(pozerá zamyslene pred seba, pohľad kresťana na život sa ho dotkol)

Ďakujem. Zaujímavé myšlienky, budem o tom premýšľať.

KRESŤAN:

(potešený odozvou svojich slov u Ateistu, odokrýva svoju neistotu zmyslu namáhania sa po pozemských veciach)

Lenže vo mne zostáva otázka. Ak je smrť posledným slovom, nie je nakoniec všetko márne? Nestačí si iba spomenúť a usilovať o nebeského hodnoty, o rozvíjanie cností a tie pozemské zaľúbi a viazanosti k hmote tu necháme?

ATEISTA:

Prečo by malo byť? A tie cnosti sú potrebné aj bez hľadaní neba, bez nich by sme sa vykántrili a jeden druhého nenávideli, nepochopili.

KRESŤAN:

Pretože všetko, čo milujeme, raz zmizne. A mali by sme milovať len to, čo pretrvá aj tento čas. Neviazať sa srdcom na to, čo tu je iba tieňom a je domovom iba tam - vo svete ideí.

ATEISTA:

Práve preto je to vzácne. Že je to tu a teraz, lebo to je jediná istota, ktorú tu máme.

KRESŤAN:

Ty nachádzaš hodnotu a istoty v pominuteľnosti. Ja v nádeji, že láska je silnejšia než smrť.

ATEISTA:

A čo ak sa mýliš?

KRESŤAN:

Potom som sa snažil žiť život plný viery, nádeje a lásky. A verím, že táto túžba ma raz vynesie nahor, ak sa tento svet rozpadne a ostane iba prach...

ATEISTA:

A čo ak sa mýlim ja?

KRESŤAN:

Potom ťa Boh pozná lepšie, než si sa poznal ty sám, ak tvoje city raz prevládnu a ovládnu viazanosť na veci, ktoré i teba ako tiene pripomínajú raj, hoci to popieraš.

(Ateista sa zamyslí)

ATEISTA:

Vieš, niekedy ti závidím.

KRESŤAN:

Vieru?

ATEISTA:

Nie. Nádej.

KRESŤAN:

Ja niekedy skôr žasnem nad tebou.

ATEISTA:

V čom?

KRESŤAN:

Istotu, s akou prijímaš neistotu. A možno to tvoje zahrávanie sa s vlastnú dušu, ktorú nevedomky obetuješ na oltár ľudského rozumu, ktorý si myslí, že vie všetko lepšie. Necítiš výčitku... strach?

(Obaja ostanú chvíľu premýšľať nad váhou týchto slov.)

ATEISTA:

(váhavo a neisto hovorí)

Možno sme si podobnejší, než si myslíme. Ty možno cítiš strach zo smrti, ak by si na Boha zanevrel a ja zo života, ak ho premárnim filozofovaním.

KRESŤAN:

(nesúhlasne ale upokojujúco a povzbudivo)

Možno obaja hľadáme pravdu, čo v živote má skutočne zmysel. Len kráčame inými cestami.

ATEISTA:

A možno sa ani jeden z nás nikdy nedozvie, ako to naozaj je.

KRESŤAN:

Tu na Zemi... možno.

ATEISTA:

Tak čo zostáva?

KRESŤAN:

Žiť čo najlepšie. A neubližovať iným.

ATEISTA:

V tom sa zhodneme.

Obaja mlčky sledujú posledné lúče slnka nad riekou. Voda plynie ďalej.

Opona.

Vlastimil