Občania z minulosti a kód zrelosti (nielen) na kopci Tríbeč

Filozoficko-duchovná divadelná scénka zo série "Občania z minulosti" prináša hlboký a atmosférický dialóg, v ktorom sa stretávajú tri svety: staroveká antická múdrosť, mystická realita slovenského pohoria Tríbeč a striezlivá reč vesmírnych čísiel. Dej sa odohráva na tichej lesnej čistine pri ohni, kde bdelý pútnik Adam intuitívne rozšifrováva geometriu bytia. Cez nečakanú časopriestorovú synchronicitu sa pri ňom zhmotňujú mudrci Sokrates a Platón.

Autori prostredníctvom postáv oživujú numerologický systém a duchovný kľúč abecedy podľa L. Siffrida. Scénka demaskuje pýchu novodobej akademickej "učenosti" a chladného rozumu, pričom vyzdvihuje jednoduchosť rýdzeho citu a bdelú prítomnosť ducha. Vrcholí hlbokým poznaním, že hľadaný "plný signál" a posvätné kódy spojenia (ako pozdrav AHOJ či vibračné číslo 342 – "Es ist vollbracht") nie sú mŕtvou literou, ale živým zákonom vesmírneho Architekta, ktorý človeka bezpečne vedie z jaskyne tieňov späť k čistej Viere a Svetlu.

***

(Filozoficko-duchovná scénka)

POSTAVY:

• ADAM: Bdelý muž stredného veku, sediaci pri ohni na lesnej čistine pod Tríbečom. V ruke zviera drevenú paličku a do hliny kreslí tabuľku čísel.
• SOKRATES: Zvedavý hľadač pravdy v bielej tóge, fascinovaný pozemskými detailmi, ktorý hneď hľadá logické prepojenia.
• PLATÓN: Vznešený filozof v purpurovom himatiu, ktorý vo všetkom vidí svet Ideí, no na Tríbeči okamžite vycíti hlbokú čistotu jemnohmotnosti.

Miesto deja:

Hustý, tichý les na úpätí vrchu Tríbeč. Už sa zotmelo, medzi stromami presvitá hviezdna obloha. V strede malej čistiny praská malý oheň. ADAM sedí na pni, prikladá suché halúzky a premýšľa. Okolo neho vládne zvláštna, nabitá atmosféra pokoja a sily.

ADAM:

(Hľadí do plameňov, potichu pre seba)

Tri stupne bytia... Duchovné, pohyblivé ľudské a temné. A v každom z nich deväť rovnakých zákonov. Tri krát deväť je dvadsaťsedem... Dva a sedem je deväť – Zákon Viery. Kruh sa uzatvára. Všetko je to jedna jediná sila, len sa zachvieva v rôznych rovinách. Ako tá voda v mojej studni...

(V tom momente vzduch na okraji čistiny prudko zhasne a zasa zasvieti. Ozve sa silné elektrické praskanie a priestorom preletí mohutný, modrastý blesk, ktorý na okamih osvetlí koruny stromov. Vzduch husto páchne ozónom.)

ADAM:

(Trhne sebou, zakryje si oči)

Do prachu a do skál... Čo to bolo? Žeby búrka? Ale veď na nebi svietia hviezdy... Žiadny hrom nepočuť.

(Keď modrastá žiara vyprchá, na okraji čistiny, priamo za Adamovým chrbtom, stoja dve postavy v starovekých tógach. SOKRATES si upravuje záhyby plachty, PLATÓN zmätene hľadí na obrovské tríbečské duby.)

ADAM:

(Pomaly sa otočí, uvidí ich a stuhne. Hľadí na nich s otvorenými ústami, srdce mu bije. Spomenie si na staré príbehy o tomto pohorí.)

Pri moci Svetla... Kto ste? Ste... ste snáď mnísi? Tí pustovníci, čo podľa legiend kedysi dávno žili hore na kopci v starom kláštore? Vari ste sa tu zhmotnili z ticha vekov?

SOKRATES:

(Pristúpi bližšie k ohňu, naťahuje k plameňom ruky a usmieva sa)

Pustovníci? Nuž, priateľu, mníchmi nás v týchto končinách ešte nenazvali. Hoci môj spoločník Platón často žije v takých samotách svojej mysle, že by ho za pustovníka pokladať mohli. Ľudia ma volali Sokrates a toto je môj žiak Platón. No tvoja otázka, či sme prišli z ticha vekov, je pozoruhodná. Čas je totiž ako rieka – ty sedíš na jej brehu a myslíš si, že voda, ktorá odtiekla, už neexistuje. No my sme len skočili z jedného prúdu do druhého, pretože nás sem pritiahlo tvoje bdelé premýšľanie.

PLATÓN:

(Zhlboka sa nadýchne lesného vzduchu, ruku položí na kmeň starého duba)

Sokrates, cítiš to? Tento kopec... to nie je obyčajná hromada hliny a kamenia. Tu hore je vzduch čistejší, lebo ťažké, kalné myšlienky pozemského zhonu sem nedokážu vystúpať. Sú príliš ťažké podliehajú zákonu tiaže. Tu je hranica medzi svetom našich tieňov a svetom čistých Ideí omnoho tenšia. Tento muž nesedí pri obyčajnom ohni. On sedí pri ohni bdelosti!

ADAM:

(Pomaly vstáva z pňa, vhľad mu začína zapadať do seba)

Sokrates... Platón?! Vy ste tí mudrci z Atén, o ktorých som predsa... predsa čítal v scénkach vo Svitaní! Takže ten záblesk nebol búrkou, ale trhaním reality! Posaďte sa, prosím, k ohňu. Ja som Adam. Práve som premýšľal o niečom, čo by vás – ako hľadačov Pravdy – mohlo nesmierne zaujímať. Pozrite sa na moju tabuľku v hline.

SOKRATES:

(Cupne si k hline, nakloní hlavu a prechádza prstom po vyrytých číslach 1 až 9)

Znaky... Číslice. Povedz mi, bdelý muž tohto lesa, čo znamenajú tieto tri stĺpce, ktoré si tu tak starostlivo usporiadal?

ADAM:

To je systém, ktorý ukazuje, že celé Stvorenie je pretkané matematicky presnými súradnicami. Sú tu tri stupne: prvý je stupeň čistého duchovna, druhý je stupeň ľudského pohyblivého bytia a tretí je stupeň temna. A v každom z nich pulzuje deväť rovnakých zákonov. Od Jednotky, čo je čistá duchovná Síla, cez Svetlo, Prírodu, Lásku a Moc, až po deviatku – čo je Zákon Viery. Každé písmeno našej reči je vlastne vtelené číslo, ktoré nesie túto vibráciu.

PLATÓN:

(Oči mu zažiaria, prudko prikývne)

Pri najvyššom Slnku! Veď ty tu opisuješ presne to, o čom som dišputoval vo svojich spisoch! Ľudia v mojej pozemskej jaskyni sedia pripútaní k stoličkám. Dnes však ľudia hľadia na stenu, kde blikajú tiene vašich telefónov a televízorov, a tie tiene považujú za jedinú realitu. Ale tie tiene sú len skriveným odrazom tretieho stupňa – stupňa temna a hmoty! Oni nevidia, že za ich chrbtami horí skutočný oheň Ducha a nad jaskyňou svieti svet čistých foriem! Tvoja tabuľka ukazuje, že aj v hmote je vpísaný plán tej najvyššej, prvej roviny.

SOKRATES:

(Pozorne počúva, palicou ukáže na stredný stĺpec)

Počkaj, Platón, tvoje nadšenie letí k výšinám, no ja chcem najprv pochopiť ten stred. Adam, ty hovoríš, že ten istý zákon – napríklad Zákon Moci, číslo šesť – sa nachádza aj v duchovne, aj v ľudskom, aj v temne?

ADAM:

Presne tak, Sokrates. Sila je len jedna jediná, pochádza od Boha. Ale záleží na tom, ako človek nastaví kormidlo svojej slobodnej vôle. Ak sa pozrieme na číslo šesť – v prvom, duchovnom stupni pod ním nájdeme písmeno "I". V druhom, ľudskom pohyblivom stupni je to písmeno "l". A v treťom stupni temna je to "W". Keď človek podľahne rozumu a hmote, táto moc sa skriví do hriechu a nevedomosti. Stane sa z nej šelma – číslo 666, čo je trojitá moc rozumu nad duchom. Ale ak ten istý kód 666 nesie človek bdelý, ako bol Jan Křtitel, stáva sa z toho trojitá najčistejšia moc vo službe Svetla!

SOKRATES:

(Vstane, oči mu svietia údivom)

To je priam fenomenálne! Takže čísla nie sú len mŕtve počítadlá, ktoré vaši úradníci v Klientskom centre používajú na to, aby človeka ocenili na deväť číslic za lomkou! Číslo je živý energetický tok! Ak človek prežíva život v čistom cite, on vlastne presúva svoje súradnice z temna do duchovnej sféry! On preduchovňuje svoje číslo!

PLATÓN:

(Pristúpi k Adamovi, položí mu ruku na rameno)

Adam, ty si tu hovoril o vašej úvahe s Madou, ktorej ste dali názov "Svietiace majáky Svetla v abecede Stvorenia". Teraz to vidím v úplnom jase. Písmená sú naozaj majáky. Keď povieš obyčajné slovo, tvoj pozemský rozum vníma len hluk. Ale tvoj duch vysiela do priestoru geometrický vektor. Ak sa zdravíte "AHOJ", tak podľa tejto tvojej tabuľky spájaš "A" (Duchovnú Sílu – 1), "H" (Duchovné Světlo – 3), "O" (Duchovnú Viera – 9) a celé to ukotvuješ v ľudskom prežívaní cez "J" (Ľudskú Moc – 6)! Je to posvätný kód kontaktu!

ADAM:

(Ujme sa ho hlboká vďačnosť)

Áno, Platón! A pozrite sa na ten súčet. Tri stupne, v každom deväť zákonov. Celkovo sa v nich zachvieva celá abeceda bytia. Keď spočítame sumu celej tejto tabuľky, dostaneme číslo 27. Dva a sedem je deväť – Zákon Viery. A tá pravá viera nie je slepá dogma, ale čisté presvedčenie, ktoré človek získa vtedy, keď odhodí nánosy rozumu a stane sa bdelým často aj cez utrpenie v zápase s hmotou a svojimi pozemskými žiadosťami. Stane sa spevákom pri sklenenom mori – dušou čistou ako krištáľ, cez ktorú môže Svetlo voľne prúdiť nadol do hmoty.

SOKRATES:

(Usmieva sa, tiahlo prikyvuje)

A predsa sa dnešní ľudia v údoliach radšej učia klikať plastovými myšami a otvárať okná v počítačoch, než by otvorili jediné okno vo vlastnom svedomí. Učia sa zložité teórie, budujú vedecké ústavy, no pod tou "učenosťou" úplne stratili cit pre jednoduché videnie Pravdy, ktorú majú priamo pred nosom. Myslia si, že premohli prírodu, no nedokážu opanovať ani sami seba!

PLATÓN:

(Pozrie nahor na potemnené Tríbečské vrchy)

Ale tu, na tomto kopci, ten nános rozumného prachu odpadá. S každým krokom nahor sa človek narovnáva. Adam, tvoj ohník a tvoja tabuľka v hline sú dôležitejšie než plané výpočty sveta. Ty si tu dnes s nami oživil kód, ktorý tu bol odpradávna pripravený, len bol zapadnutý prachom ľudskej lenivosti.

(Zrazu lesom opäť preletí tiché, fialovkasté chvenie. Okolo trojice mužov začne vzduch jemne vibrovať a zvuky noci utíchnu.)

SOKRATES:

(Usmieva sa, berie si pod pazuchu svoju pomyselnú klávesnicu)

Zdá sa, priateľu, že prúd reality nás opäť volá ďalej. Naše vyladenie splnilo svoj účel. Zanechali sme v tejto hline zárodok pochybnosti o hmote a pevne sme ukotvili smer Vôle.

PLATÓN:

(Hlboko sa Adamovi pokloní)

Ži v jednoduchosti, Adam. Pi z čistej studne, stúpaj na tento kopec a pamätaj – skutočný plný signál netreba hľadať na sieti, ale vo vlastnom prebudenom vnútri!

ADAM:

Ďakujem vám, majstri... Šťastnú cestu späť do Svetla Ideí!

(V tom okamihu udrie do stredu čistiny tichý, oslepujúci biely záblesk. Nastane masívna expanzia čistého jasu. Keď svetlo pominie, Sokrates a Platón sú preč. Na čistine sedí len Adam. Okolo neho ticho šumí tríbečský les a v hline pri ohni svieti vyrytá tabuľka deviatich zákonov. Adam sa s hlbokým pokojom pousmeje, priloží na oheň posledné polienko a povie do tichej noci:)

ADAM:

Ahoj, majstri... Nech sa stane Vôľa.

(Opona)

Vlastimil a Gemini