Od lásky k láske, alebo k ilúzii? I.

"Nemožno žiť príjemne, ak sa nežije múdro, čestne a spravodlivo."

Novalis

Je naša ľudská láska skutočným citom, alebo len pominuteľnou ilúziou, ktorá nám kĺže pomedzi prsty?
Prvá časť hlbokej duchovnej úvahy nás pozýva k prameňu pravej, nezištnej Lásky. Autor ukazuje, že ak sa pokúšame lásku vlastniť alebo ju podriadiť rozumu a sebectvu, strácame ju. Skutočné šťastie a duchovné krídla získavame až vtedy, keď cez čistotu citov, pokoru a rozvíjanie cností dokážeme votkať večné Svetlo do nášho pozemského bytia.

***

...k Láske.

(Poézia v próze)

1z2

Láska. V láske svet ožíva i človek sa rodí a opúšťa túto zem. Potešenie pútnika na cestách života, nevyčerpateľná studnica osvieženia v túžbe, tichý ostrov v nepokoji, cit, v ktorom sa človek prežaruje, chladí i oslobodzuje a predsa - docení človek cit lásky?

Je podobná rajskému ostrovu i tečúcej slze. Jej blízkosť cítime v radosti i bolesti. Svetlé vedenie, ktoré ľudí podporuje a sprevádza životom.

Inšpiruje k výšinám... ak túžia po nej, ak ju majú v očiach i lieči bolesť a trápenie. Žije radosťou a pre radosť iných, kráča v úcte a vrúcnosti k srdcu druhému.

Sme v láske prítomní bytosťou, a predsa kto má istotu, že láska pramení v človeku, že je z neho ako myšlienka, slovo?

V láske ľudskej vyjadrený je človek sám, túžba dvojice, túžba po spojení, po vzlete k výšinám Jednoty. V spojení milujúcich duší, volaním Lásky, lúčom Čistoty prijímaná je láska Nebeská - láska Božia.

V žití skutkov lásky je láska viditeľná. V láske čistotou citu smie sa srdce priblížiť k prekrásnej RUŽI, smie sa dotýkať LÁSKY, načrieť z prameňa lásky. Bez lásky však ostáva samé, smutné a chladné, v túžbe a bez opory.

Okolo, v ľuďoch i prírode, v jemnosti harmónie vlnenia citov a svetla, zrieme odlesk a napodobovanie čistej lásky Výšin – zušľachťovanie celku – zrkadlenie lásky čistých výšin v hmotnosti.

Ale ak chce niekto lásku prijímať, aby jemu slúžila, ak človek chce smer jej určovať, ak sa jej chce dotknúť zatvrdnutý – blížnemu seba nedávať, ale lásky sa dožadovať – bez úcty a pokory k životu pristupovať, prekĺzne mu pomedzi prsty, lebo je ako osviežujúci vánok v páľave dňa.

A keď sa bude zdať, že láska je poznaná, že je odhalené jej tajomstvo, keď si človek myslí, že si vystačí s láskou dvoch - duší spriaznených, že nepotrebuje aj lásku nebeskú, že nemusí usilovať aj nahor k pôvodu a Láske, a vyznáva prírodu, - opäť sa láske vzdiali. Precitne z okúzlenia svetom ideí vo všednosti ľudských túžieb a žiadostí.

Človek hľadá lásku čistú i vášnivú, obetavú i žiadostivú, sebe podobnú. Ale kto nevysiela city dávania, ale iba na seba myslí, či neuzatvára sa novému prílivu?

Vtedy lásku nenachádza, lebo ju nehľadá cestou pôvodu a stráca oporu. Mína príležitosť stretať radosť jednoducho, medzi ľuďmi, vždy nanovo ju prežívať a znásobovať v srdečnom spolunažívaní.

Veď čo iné je láska než vzájomnosť, čo iné vedie k radosti a pokoju než pokora, skromnosť a prajnosť?

V zaľúbení prírodou a pozemským prežívaním sa pútnik rozžiari... ale i pripúta k zemi, ak srdce si dá na 1. miesto, niečo hmotné. Vedomie sa zahalí závojom zabudnutia a mrak zištnosti a samoľúbosti prekryje slnečný deň i oči pútnika. Až duša ustrnie vo fantázii - naháňaním sa za vetrom. Ostane ohraničená tým, čomu slúži, čo je náplňou jej vedomia a v odcudzení tomu, čo nie je hmotou tohto sveta: Prameňu lásky.

Cit je však to jediné schopné prenášať z výšin do sveta hodnoty pravej ľudskosti. Bez citu srdečnosti, človek človeku je cudzí, vzdialený. Vytratí sa jas osobnosti, zdrsnie a skalí sa pohľad, ochladne dôvernosť reči, vrúcnosť a neha dotykov. V nežití citom lásky, uzatvára sa srdce Prameňu vody živej, v ľadový dážď menia sa i slová útechy.

A tak pútnik hľadá. Ale... či treba hľadať to, čo prichádza v "nehľadaní", to prítomné, čo trvalo stojí pri nás, čo bolo a je, tu aj v nás, čo jestvuje aj bez nás? Iba radosť, šťastie nevchádza, ak oproti vychádza prekážka: keď sebectvo uzatvára srdce a v duši pýcha panuje. A tak pútnik márne hľadá radosť a šťastie vonku vo svete.

Je v nás srdce živé, pútnik k Láske kráčajúci, túžiaci sa "rozdať", splynúť v harmónii a partnerstve. Ale človek zabúda, že on sám je srdce v duši túžiace. On túži žiť jeden pre druhého a spolu pre lásku, krásu, múdrosť - hodnoty svojho domova. Či už sa nepamätá? Či už nežnú túžbu v srdci necíti, túžbu po svetle lásky nenosí, už o tom nevie? Rozumom človek to nepochopí, rozum necíti, ale duch...?

Či už vie o tom pútnik, alebo už nepamätá, žije z lásky a v láske. Hýbe sa silou Života - v sile Pána nebies i zeme. A či lásku nestráca, neprestáva "žiť", mať radosť zo života, keď to silou mocou popiera? Či vtedy neodkladá duchu krídla, nestráca spojenie s domovom?

V nedôvere odmieta dar poznania, prežívanie vyššieho vedomia. Nepôsobí v láske duchovnej, nie je oddaný od srdca práci zušľachtiť celok, ale ako tvor prírody zrkadli živočíšny druh.

Stráca cit pre spravodlivosť, nezištnosť, trpezlivosť v ich duchovnom význame - kvôli Nedôvere. Také úsilie už láskou neznie. Ostáva staranie sa o telo a pozemské istoty, nevedomé hľadanie - vypočítavanie. Tak si pútnik nevšíma život, aký v pravde je, "pre stromy nevidí les".

V láske miznú dohady, neistota, planá je teória, lebo láska prehrieva smútok odlúčenia aj chlad nelásky - nedôvery, ktorá kladie otázky.

Iba jedno človek musí vedieť: čisto prijímať. Na jedno musí dbať: správne dávať. Tak ako dýchanie je podmienené v zákone dávania a brania i všetko ostatné dianie musí prebiehať v rovnováhe, aby dianie bolo bez porúch a zdravé.

Žijeme milosťou vždy novej príležitosti života. Akú protihodnotu Stvoriteľovi však dáva človek? Niekedy "vďaku" no často sú to otázky a pochyby či On skutočne existuje...

Ale k čomu sú nám tie dohady "veriť či neveriť vo svet duchovný a život večný"? Áno, máme voľbu "prijať alebo neprijať vieru v Stvoriteľa". A v takomto duchu sa objaví aj civilizácia...

Láska mocná vládkyňa života rozohňuje skrehnuté srdcia k životu, radosti, osviežuje, oslobodzuje z otročenia "nedýchania". To ona inšpirujúc krásou a nehou učí žiť v láske a pre lásku nie pre majetky a hmotu, v ktorých človek hľadá istotu.

Povznáša zo sebectva k spolupráci. Je darom tomu, kto prijíma i odmenou tomu, kto dáva v nezištnosti. Vdychuje odvahu i vznešenosť, oduševnenie a vernosť.

Čím je pútnik bez lásky? Či nie je život životom len vo svetle lásky? Či nie je život iba v láske skutočný?

Láska - trvalé svetlo i nádej pútnika. Bez lásky srdce človeka sťaby tlejúca pochodeň padajúca z útesu v priepasť vlastných prianí...

Áno, nie pocit ani fantázia ale živúca láska je základom i obsahom skutočného žitia. Je miestom i časom trvalého šťastia a naplnenia.

V ušľachtilom spojení verného srdca s Čistotou Svetla zabúda pútnik na seba. Bez citu a čistoty sa vidí byť prevrátený svet zisku a straty prebudenému. Objavil svet pravý a krásny, čistý a srdečný, svet ušľachtilý.

Vyciťuje cestu k výšinám bezhraničnej dobroty, krásy, oduševnenia. Kroky pokory a vernosti ho vedú od stupňa ku stupňu hore do úrovní svetlých.

Výšiny srdce priťahujú čoraz mocnejšou silou blaženého napĺňania... až raz vstúpi do večnosti, do záhrad stelesnenej krásy a dobroty, do blízkosti živej Lásky, ako stratené dieťa do hľadaného domova.

Vždy, keď cítime lásku, keď hreje nás pri srdci, čerpáme z tej spravodlivosti nebies; cítime tú blaženosť, ktorú trvalo prežívajú naši blízki vo Svetle.

Verný srdcom kotviac v pokore sa ľudský duch spája v žiarení čistej Ľalii s Ostrovom ľalií - kráľovstvom božskej Cnosti - Kráľovnej Čistoty. Čistou bránou vstupujúc pod krídla Božej ochrany.

V nebeskom majestáte nášho Pána, spravodlivého Kráľa, prežíva tú lásku, ktorú vyžaruje nadol do všetkých úrovní naša Pani, láskavá Kráľovná Ostrova ruží. Znieme rýdzim akordom harmónie a tvorenia.

Aj na zemi trvalo stojíme v žiarení Svetla, v mocnej ochrane a inšpirácii. A tak zodpovednosť za vývoj okolia a smerovanie ľudí je v rukách človeka.

Je na nás, či niečo vycítime – či Svetlo do hmoty votkáme. Ak žijeme pre Svetlo a Lásku vieme o Bohu. Žijeme v Láske milosrdnosť a okolie sa vyvíja nahor!

Prebudiť a rozvinúť vrodené cnosti vlastného srdca - to je v Možnosti života ľudská úloha! V tom spočíva podmienka vedomého bytia i radosť.

V cnostiach sa precitá v duchovnej rovine žitia – v duchovnom vedomí, vo vedomí pravej ľudskosti a slobody. Paletou cností sa prirodzene rozozvučia k plnému akordu všetky schopnosti, všetky struny duše zaznejú krásou. Neznie to krajšie, nie je to ľahšie, ak sa hrá so všetkými strunami?

V Čistote sa zjavuje ľuďom hodnota života. V lúči Čistoty vidieť Spravodlivosť ako stavia most ľudským duchom s Láskou a Čistotou z tohto sveta hore do Svetla. Objavuje sa výhľad na domov vo svetlých výšinách už v predtuche - žitou hĺbkou tohto života. Tušenie vznešenosti a citu plnosti svetlej ríše Božej prežaruje celou bytosťou i konaním. Viera sa prežíva a stáva sa presvedčením.

Cit nebeský - vernosť, pokora, skromnosť. Kto v cnostiach vidí kľúč k porozumeniu Lásky, kto Lásku nasleduje obetavosťou, konaním pre iných, kto v nezištnosti nevidí naivitu ale spravodlivé vyrovnanie starostlivosti lásky Kráľa a Kráľovnej života, ten lásku našiel! Šťastný je ten pútnik - prebudený k Životu.

Vlastimil

Súzvuk na Ostrove Ruží

(Scénka - Od lásky k láske, alebo k ilúzii? I. ... k Láske)

Postavy:

• PÚTNIK (PREBUDENÝ DUCH): Človek s hlbokým, krištáľovo čistým a jasným pohľadom, z ktorého sa vytratila akákoľvek zištnosť či stopa pochybností. V rukách drží starú známu drevenú lutnu, ktorá je však teraz dokonale čistá, zbavená nánosov starého suchého lístia a má napnuté úplne všetky struny pripravené k plnému akordu.
• STRÁŽCA PRAMEŇA (SVETLÉ VEDENIE): Vznešená, éterická postava odetá v bielom splývavom odeve čistoty, z ktorého vyžaruje nesmierny pokoj. Okolo neho sa do celého priestoru šíri jemná, opojná vôňa rozkvitnutých ľalií a divokých ruží.

Scéna:

(Scéna zobrazuje prekrásnu, žiarivú a priezračnú záhradu na rozhraní pozemského sveta a svetlých výšin – tajomný Ostrov ruží. V centre celého javiska vyviera z hlbín čistý krištáľový Prameň živej vody. Priamo nad ním sa vo vzduchu mysticky vznáša éterická, jemne svetielkujúca biela Ruža čistoty. V pozadí scény matne, no majestátne svieti veľká brána utkaná výhradne zo svetelných lúčov – Čistá brána. Z hlbokého ticha je počuť jemný, tichý, ale nesmierne hlboký a harmonický vesmírny akord.)

PÚTNIK

(Kráča po záhrade s nesmiernou pokorou a ľahkosťou, uprene a s nemým úžasom hľadí na vznášajúcu sa bielu Ružu.)

Moje unavené srdce sa v tomto okamihu celé prežaruje blahom... Tento nádherný tichý ostrov v nekonečnom, hlučnom nepokoji zeme je takým hojivým prístavom pre moju dušu! Cítim blízkosť niečoho tak veľkého, čo ma tisícnásobne presahuje. Celé dlhé roky som v zaslepenosti hľadal lásku vonku vo svete, v ľuďoch, v majetku a uspokojovaní potrieb, no ona pritom celú tú večnosť stála trvalo a neochvejne pri mne – tu, v mojom vlastnom vnútri! Chýbal mi iba kľuč, ten pravý podnet!

STRÁŽCA PRAMEŇA

(Pomaly, vznešene podíde bližšie k vyvierajúcemu prameňu a jemným, plynulým pohybom ruky naznačí zvlnenie hladiny vody.)

Vítaj doma, unavený Pútnik, prebudený k pravému Životu. Môžeš smelo načrieť z tohto večného prameňa živej vody, no nikdy, ani na jediný moment nezabúdaj: táto posvätná voda nepatrí tebe, nie je tvojím vlastníctvom. Pravá Láska nepramení v človeku, vy ľudia ste len jej pozemským zrkadlom a hľadačom jej obrazu v hmotnosti. Ak sa jej niekedy dotkneš zatvrdnutý, ak ju budeš chcieť egoisticky len prijímať pre svoje vlastné pohodlie a zištné istoty, v tej sekunde ti znova chladne prekĺzne pomedzi prsty ako osviežujúci vánok v páľave dňa. Bez nej ostane tvoje srdce opäť smutné, samé a chladné.

PÚTNIK

(S hlbokým dojatím klesne na jedno koleno priamo pred prameňom a s obradnou úctou si položí obe ruky na hruď.)

Už nechcem od života nič sebecky vlastniť, nechcem nič vypočítavať ani plánovať zištne. Konečne som celou svojou bytosťou pochopil dokonalú spravodlivosť nebies. Samotné moje dýchanie ma predsa každú sekundu učí veľkému zákonu stvorenia: ak chcem voľne žiť, musím s rovnakou ľahkosťou a čistotou prijímať aj dávať. Všetko musí byť v dokonalej rovnováhe. Chcem sa nezištne rozdať, chcem odteraz žiť pre čistú radosť a pomoc iným!

STRÁŽCA PRAMEŇA

(Láskavo sa pousmeje a žiarivé svetlo v jeho bezprostrednom okolí zbelie do oslnivej čistoty.)

Iba vtedy, keď v nezištnom spojení s Čistotou Svetla úplne zabudneš na svoje malé pozemské "ja", sa tvoje srdce smie v pravde priblížiť k tejto prekrásnej Ruži a ponoriť sa v jej chvenie. Pozri sa na nástroj vo svojich rukách, Pútnik. Tvoja lutna už nie je nemá. Začína sa chvieť v prúde vlnenia Ruži. Si konečne pripravený zahrať piesne svojho skutočného Domova?

PÚTNIK

(Pevne a s radosťou vstáva zo zeme, berie do rúk lutnu a jeho prsty sa s nehou dotýkajú pripravených strún.)

Pozemským vedomím som to nikdy nedokázal pochopiť, lebo chladný rozum necíti a nepozná tajomstvo nebies... Ale môj duch, môj nesmrteľný duch to od začiatku vie! Moja slepá viera sa dnes prežila a stala sa neotrasiteľným, čistým presvedčením. Chcem rozvinúť všetky vrodené cnosti svojho srdca a rozozvučať ich k plnému akordu pravej ľudskosti a slobody!

(Pútnik s čistou túžbou vyjadriť svoje city a majestátnou vznešenosťou udrie prstami po všetkých strunách svojej lutny. Priestorom sa rozleje prekrásny, plný, mohutný a dokonale harmonický akord, ktorý rezonuje celým divadlom a rozvibruje vzduch. Prekrásna Ruža nad prameňom sa v tom momente rozžiari oslnivým zlatým svetlom a z Čistej brány v pozadí zostúpi prekrásny, hrejivý lúč Nebeskej Lásky, ktorý dopadne priamo na Pútnika.)

STRÁŽCA PRAMEŇA

(S posvätnou úctou rozpaží ruky smerom k svetlým výšinám.)

Áno! Teraz hráš so všetkými strunami svojej duše – s pokorou, vernosťou, skromnosťou a obetavosťou! V žiarení čistej Ľalie sa tvoj duch práve spája s Ostrovom ľalií, kráľovstvom Božskej cnosti pod krídlami večnej Božej ochrany! Tvoja čistá pieseň votkáva Svetlo priamo do hrubej hmoty tejto zeme a mení ju!

PÚTNIK

(Hľadí priamo do žiarivého nebeského lúča, jeho tvár je celá zaplavená jasom, nehou a slzami úplného šťastia.)

Sme tu trvalo pod Tvojou ochrannou rukou a inšpiráciou, Pane! Už navždy zmizli plané teórie, pozemské dohady a pochybnosti! Už viem o Tebe, viem o pravom živote. Žijem, lebo milujem, a milujem, lebo Ty sám si večná, živúca LÁSKA! Moje stratené srdce našlo svoj hľadaný domov!

(Celá scéna sa v záverečnom momente zaleje oslepujúcim, no nesmierne príjemným a hrejivým bielym svetlom. Vznášajúca sa biela Ruža sa s tichým šumom naplno roztvára a sype na Pútnika a celú palubu záplavu žiarivých, vonných lupeňov. Opona pomaly a s hlbokou dôstojnosťou padá, zatiaľ čo priestorom znie ten najkrajší, najčistejší akord lutny a spev anjelov, ktorý v divákoch zanecháva absolútny mier a predtuchu svetlej ríše Božej.)

(Koniec scénky)

Vlastimil a Gemini