Od lásky k láske, alebo k ilúzii? II.

"Keď stretneš v živote naozajstnú lásku, nezavrhni ju, lebo keď ju stretneš druhýkrát, vyhne sa ti." 

Marcus Aurelius

Dokáže moderný človek prežiť skutočné šťastie, ak zo svojho života vytlačí vieru, cit a hlas svedomia?
Druhá časť duchovnej úvahy prináša hlboké zrkadlo dnešnej materialistickej dobe, ktorá povýšila rozum na modlu a čas premenila na peniaze. Autor varuje pred zvodnou ilúziou pozemskej rozkoše a pohodlia, ktoré v duši človeka zanechávajú iba prázdnotu. Pripomína, že skutočné svitanie a prebudenie ducha nastáva vtedy, keď utíšime pýchu intelektu a s detskou dôverou prijmeme podanú ruku večného Svetla.

***

...k ilúzii.

(Poézia v próze)

Ľudská duša. Dnes podobná otrokovi, ktorému zakázali kráčať slobodne. Žijúca akoby v strachu prejavovať rýdze schopnosti, vrodené vlohy, aké rozvíja vo svetle medzi rovnorodými.

Vraj dnes je človek moderný, vzdelaný, vraj si vystačí sám so sebou, že dokáže žiť aj bez viery.

Vraj žiť má každý sám pre seba, pre kariéru, pre pocity, lebo s citmi a vierou sú iba problémy.

Niekto tvrdí: "čas sú peniaze", nemá čas rozdávať city. Naháňa sa za vetrom pre zisky.

A predsa: bez lásky v srdci aj keby človek myslel a konal rozumne, aj keby neublížil iným, ubližuje sebe vo vlastnom srdci.

Hoci by zjedol všetku sladkosť zeme, poznal všetky tajomstvá vesmíru, presvedčí o svojej múdrosti čo len srdce jediné - srdce vlastné?

Vie potešiť v smútku, pozdvihnúť v bolesti, vdýchnuť blížnemu odvahu, rozžiariť oči – prebudiť sebavedomie? Koho nadchne myšlienka bez duše, poteší úsmev bez srdca? A práve v tom dobro-prajnom konaní človek silnie, rastie a dozrieva.

I v manželskom zväzku viazanom "z rozumu" kto môže byť skutočne slobodný? Kto šťastný je v srdci – miluje úprimne?

Láska. Žije vzájomnosť, žitou prítomnosťou súzvuku - Lásky a Spravodlivosti. Žije... a vyžaruje v radostnom zachvievaní. Netúži mať ale dáva v Harmónii – SVET. A svet ak sa zachvieva v Čistote má spojenie s Láskou.

Duch túži, hľadá vzájomné spojenie, prosí vrúcne a čisto, chce žiť blažene – vzájomne a v trojici. Tu dole pod vládou tiaže a rozumu sa lásky dožaduje. Lebo aj keď telo a rozum sa neviažu na city, duch nemôže ani v tele netúžiť po láske, nemyslieť na život. A tak, hoci vidí cez "krivé zrkadlo pozemskej tiaže", chce vidieť, žiť, chce k láske a lásku pocítiť. Užíva to, čo ponúka pozemská úroveň.

Ale čím je krásna forma bez krásy živého jadra, krásne telo s duchom mdlým alebo spiacim? Komu slúži vysoká inteligencia bez tepla a nehy citu, k čomu svieže telo a mladý vek bez lásky v srdci? Iba krásny ale chladný obal čo mätie zmysly, planý beh času a nenaplnených túžob, súbor falošných predstav a prázdnych slov a výsledok – prázdnota v duši.

Veď či je možné pochopiť zmysel Bytia a to hlavné žiť krásu a lásku v živote ak myšlienka Pravdy sa odmieta?

Žiť v Pravde znamená vidieť aj lásku v nej, vedome prežívať lásku v srdci i v okolí. V tom je zmysel diania a ľudská sloboda. To ostatné je suchá súvzťažnosť vypočítavania osobných a skupinových ziskov.

Žiť pre lásku, a nie iba pre veci a vlastnenie, ale pre hodnoty "v tŕní ukryté" – city a cnosti odvážne a čestne prebudené, získané - taký život žitý v námahe a pre "obeť" sa vidí byť, vo svetle zištnej lásky, únavný a cudzí. Takto ale vidí lásku ten, kto povýšil seba nad lásku.

Avšak v srdci hľadá človek lásku neustále. Z lásky vznikol, v láske NEBA je prítomný trvalo! Preto aj v bludisku hmoty i vo viere ateistu vždy je túžiaci, hľadajúci. Keď si však vytvára neúplný obraz lásky, prijíma iba jej rozmer osobný. A vtedy sa vkradne do srdca, na miesto lásky, pocit sebalásky.

Túžba má mnohé podoby. V "ja" živenom v pocitoch "ohraničenia" - vlastníctva, zábav a rozptýlenia, v reklamách, vyznamenaniach, všade tam hľadá človek (slobodu) kľúč od väzenia svojej duše - chce naplniť túžbu srdca "vyletieť". Obsahom túžby je teda Sloboda.

A tak hľadáme zmysel vlastného života. Cit pre radosť a užitočnosť, úsilie o radostnú užitočnosť, je silou túžby v človeku. Ibaže "ja" tu dole často chápe túžbu čisto pozemsky. Akoby odstavenú od vzťahu s duchovnom a jeho hodnotami.

V materiálnom egu človek usiluje naplniť lásku v tom najbližšom, čo vidí, ohmatá, užije. Halí sa hmotou a vychádza z pocitu. To príjemné sa považuje za dobré, hodné úsilia, to ostatné za "podružné", čo mu berie čas... a slobodu.

Sme na ceste hľadania. Dnešná kultúra, umenie, móda, priemysel a ostatné výdobytky stali sa výrazom charakteru doby. Je to výraz "podchladenia" ducha, "uviaznutie" túžby v pozemskej roviny hľadania a myslenia na SEBA v pozemskom prežívaní.

Je zrkadlom stavu duchovného sebauvedomenia ľudí a žitia/nežitia zákony Stvorenia. Ak je zrkadlenie rečou bez srdca, môže byť výrazom hľadania na povrchu alebo rečou prázdneho obsahu. Kultúra je tak zrkadlením zrelosti ducha.

Materializmus sa snaží odstrániť duchovný pohyb ohlasujúci sa ako: nepokoj a hľadanie v duchovných otázkach. Tie vedú k stíšeniu, prehĺbeniu... a bázni v precitaní ľudskej malosti.

Hľadanie zmyslu ľudskej bytosti mimo obzor pozemskej pôdy a logiky pozemských vzťahov a väzieb, to sú rozširujúce obzory. Totiž túžbu po naplnení a zjednotení v úplnosti si duch nesie v srdci už od počiatku. To sú základné otázky istoty "ja" usilujúceho k viere - v Bytie. Iba spomenúť si... To v srdci človek hľadá!

Oddávna je snahou intelektu "vedieť všetko lepšie", až to došlo k snahe potlačiť ducha (vieru a cit) a ujať sa úplnej vlády. A predsa: cit pre duchovno rozum nepotlačí! Srdce vie, že v duchu lásky sa ocitnúť, ku tomu hmota nestačí. Cíti, že práve kult "techniky" a "pôžitku", žitý bez lásky, ľudí uspáva a zavádza – otupuje a materializuje.

Nad zemou visí mrak nedôvery. Odlúčenie. Kto v okovách rozumu duchu dôveruje, žije v láske - verí citu? Cit je jemný, tichý a čistý netelesný. V porovnaní s príjemným telesným pocitom je "éterický" a preto nie tak "viditeľný". Prichádza ako odmena v úprimnom dávaní. A tu sa cíti odpoveď, prečo mnohí neveria na lásku, na jej ideálny pojem.

A tak samoľúbosť, stav prevažujúcej telesnosti vedomia uznáva skôr telesnú lásku, nachádza spojenie s rovnorodým myslením.

Túžba "letieť" v duši ostala... ale: ako vysoko vyletí, keď si ľudia zjednotia výraz cit a pocit, či dokonca ducha s rozumom stotožnia?

Čo potom sa vyvinie, ak múdrosť splynie u ľudí s pojmom rozumnosti? Keď prekríkne človek vlastné srdce, jemné napomínanie k vzostupu, svoj vnútorný hlas volaním sebe na slávu?

Ale prečo by človek seba mal chápať ako inteligentné zviera? Preto, že to ľuďom tvrdí k hmote naklonená veda? Život, človek či sú akási súhra náhod, vývoj bez myšlienky a bez citu, logika bez cieľa? O to menej vtedy, v tej pohodlnej hypnóze, je prítomné tušenie duchovnosti.

Človek si žije a užíva. Myslí si, že už má hotový názor o niečom, ten správny názor, ak mu to povie niekto u ľudí uznávaný. Nepostrehne, že dotyčný často iba hladí ľudské slabosti a sebecké túžby iných, aby sám získal; aby sa stal dôležitý, došiel k vplyvu a moci a tým naplneniu - vlastných sebeckých chcení.

Pre každého je však užitočný a rozhodujúci vlastný názor. Osožné je osobné prežitie života a z toho vlastné pochopenie. Inak prijíma a nasleduje iba niečo naučené, alebo myšlienkové hry iných a stráca čas!

Obdivujeme svoje diela, ctíme sa i kritizujeme navzájom podľa vlastného metra. Pozrieť sa však "pravde do očí", aký je človek skutočne - podľa Pravdy, je ťažké a vôbec - je to chcené? Aby sa niekto uvidel nepekný, aby stratil svoj lesk a svoju pravdu, svoju istotu?

"Čo na tom v čom vidím pravdu, istotu, hlavne, že ju mám" - tak to niekedy znie v okolí. Lebo nemať istotu pevnej názorovej pôdy, istotu a oporu hmoty, to pre materialistické myslenie znamená: lapať vo vzduchoprázdne.

Rozum registruje chaos... a to dušu stavia do ostrého svetla: zrieť nad seba – hýbať sa proti tlaku pozemskej tiaže a vracajúcim sa spomienkach starého myslenia.

Prijať podanú ruku Svetla uprostred tiaže - vtom spočíva Svitanie, prebudenie a prežitie vlastnej malosti.

A tak v mnohých dušiach ostáva chcenie ku Svetlu na polceste. Strach pred precitnutím sa rozum snaží "ukolísať" vlastnými dielami.

Chladná nedôvera k Pravde miesto detskej dôvery sa postará o bludné cesty. Smútok a šero v ľudskom srdci sa plní pozlátkou.

Zo dňa na deň to ide nadol, k úplnej skostnatenosti myslenia a nazerania. Strnulosť života i chápania vecí podstatných je následok ustrnutia ducha.

Jasná a ľahká komunikácia medzi ľuďmi je podmienená práve pohyblivosťou ducha, jeho prirodzenou citlivosťou a vciťovaním do dejov.

O akú komunikáciu ide dnes? Áno z časti o pravú ľudskú, citovú... vkráda sa do toho však čosi ďalšie, čo je pre duchovný stav človeka nežiaduce a to počítanie... Z hodiny na hodinu si počítame svoje zisky, svoje straty... a o tom podstatnom si menej a menej hovoríme. Áno, to sú duchovné otázky.

Iba čas je pokojný neustále, vediac, že raz Stvoriteľ sám človeku spočíta daň z pohodlnosti ducha a povrchnosti jeho viery.

A tak ostala túžba a nádej. Túžba hľadá svetlé hodnoty a naplnenie aj uprostred nových ciest nízkeho tlaku – ochladeného života, v ilúziách fantázie, vo veciach vysnívaných a ľahko stratených.

Veď dnešné vírenie túžby je podobné gréckej báji o zvodnej dáme Rozkoši. O tej vždy rovnako tragickej Ilúzii, ktorá sa ľuďom ukazuje, podnecuje fantáziu, volá k zábavám a rozptýleniu, sľubuje veselosť a zabudnutie, prijemno a bezstarostnosť pohodlného užívania.

A človek prebdie noci, premárni i čas, študuje, namáha sa, aby raz niekam došiel... a nevie si rady sám zo sebou. Zaplieta ducha v návale túžob a žiadostivosti... až odbije hodina pravdy a s ňou hrob... Čo potom?

Ale dáma Rozkoš (Ilúzia) je prelietavá, nemyslí na "posledné veci", vyhýba sa zodpovednosti, Cnosti, nedáva lásku, iba ju predstiera, sľubuje... A takto človek nadchnutý je v zapätí zrazený na kolená.

Opatrne s Rozkošou, aby človek nebol odlúčený od Čistoty; aby ľudský duch nebol strhnutý na vlnách fantázie dolu, k bráne ohnivých žiadostivostí. Za ňou by zabudol... stratil seba uvedomenie - ľudskú dôstojnosť.

Čo myslíte, kto je tá dáma Rozkoš? Nie je to symbolické zobrazenie TÚŽBY ľudského ducha obrátenej do hmoty - v nevedomí ducha o svojom pravom pôvode?

A čas vyčkáva, či vo vedomí ducha prebudí sa človek uprostred lesku i hromobití tejto doby.

Áno, mnohí sa prebúdzajú ako zo spánku a predsa i dnes sa nejeden spolieha na tú istú cestu rozumu a verí v jeho vedenie. A tak sa človek kamsi ženie a nedbá na vnútorný hlas.

Hlas ducha varuje, nabáda... a čas pokojne vyčkáva.... do určenej Hodiny.

Vlastimil

Precitnutie v salóne zrkadiel

(Scénka - Od lásky k láske, alebo k ilúzii? I. ... k Ilúzii)

Scénka

Postavy:

• PÚTNIK (MODERNÝ ČLOVEK): Muž v elegantnom, no mimoriadne upätom a tesnom biznis obleku. Na očiach má drahé, značkové okuliare, cez ktoré vidí svet len filtrovane, a v rukách kŕčovito zviera blikajúce digitálne počítadlo. Jeho pohyby sú strnulé, unavené a rýdzo mechanické.
• DÁMA ROZKOŠ (ILÚZIA): Nádherná, hypnoticky príťažlivá žena v trblietavých šatách, ktoré neustále menia farby a pri každom kroku šustia ako čerstvo vytlačené bankovky. Tvár jej sčasti zahaľuje závoj z aromatického dymu a v ruke nesie zlatý pohár, z ktorého preteká sladký, lepkavý nektár.
• ČAS (STRÁŽCA HODINY): Monumentálna, absolútne pokojná a nehybná postava stojaca v tieni pozadia. Má na sebe sivé, splývavé rúcho bez akýchkoľvek ozdôb. V rukách pevne drží masívne, ťažké presýpacie hodiny a jeho hlboký, prenikavý pohľad bez emócií sleduje každý pohyb na scéne.

Scéna:

Moderný, sterilne chladný salón, ktorého steny sú kompletne obložené krivými zrkadlami, deformujúcimi a groteskne ohýbajúcimi každý ľudský odraz. Všade okolo agresívne blikajú neónové nápisy ako "Kariéra", "Zisk", "Moc" a "Pohodlie". Na zemi sa váľajú rozhádzané akcie, burzové grafy a zmluvy. Vládne tu atmosféra duchovného podchladenia. Čas stojí nehybne vzadu ako nemý svedok.

PÚTNIK

(V horúčkovitom tempe kliká prstami na digitálne počítadlo, jeho hlas je chladný, monotónny a bez náznaku tepla.)

Čas sú peniaze! Z hodiny na hodinu musím počítať svoje zisky a straty, kalkulovať riziká, budovať pozíciu! Nemám sekundu nazvyš na nejaké patetické city, s citmi a vierou sú v dnešnom svete len problémy. Žijem pre seba, pre svoju kariéru a pocity! Moderný človek predsa nepotrebuje ilúziu neba, vystačí si sám so sebou a svojím umom vo fantázii! Som kráľom tejto hmotnej reality! Som svojim spasiteľom... som...!

(Zrazu sa prudko chytí oboma rukami za hruď, zakolíše sa pod váhou nevysvetliteľného tlaku a ťažko vydýchne.)

Čo je to... Prečo ma vo vlastnom srdci tak strašne pálí ten podivný, neuhasiteľný nepokoj? Prečo tá náhla bolesť?

DÁMA ROZKOŠ

(S tichým, zvonivým smiechom sa ladne vynorí spoza jedného z najväčších krivých zrkadiel. Ako had sa ovinie okolo Pútnika a tlačí mu pred tvár svoj zlatý pohár plný nektáru.)

Zabudni na ten nepokoj, môj úspešný, inteligentný pútnik! Načo si lámať hlavu nad zmyslom bytia mimo tohto obzoru pozemskej pôdy? Pozri sa do mojich verných zrkadiel – vidíš, aký si v nich veľký, vplyvný a nesmierne dôležitý? Umlč to otravné srdce! Ochutnaj radšej túto sladkosť zeme, uži si príjemné, telesné pocity, ktoré ti sľubujem. Sľubujem ti bezstarostnosť, veselé prežitie dňa a absolútne zabudnutie. Ži len pre túto chvíľu, pre seba a pre svoje pohodlie!

PÚTNIK

(Chamtivo sa napije zo zlatého pohára, jeho unavené oči na moment divoko a hystericky zažiaria a on sa nechá strhnúť do divokého, zmyselného tanca s Ilúziou.)

Áno! To je ono, toto rozptýlenie som potreboval! Chcem toto prežívanie, chcem zahaliť svoje vedomie závojom zabudnutia! Moja vysoká inteligencia predsa nepotrebuje žiadne zložité duchovné otázky a bázeň pred niekým, koho nevidím. Prijímam len to, čo vidím, čoho sa môžem pevne dotknúť, čo môžem užiť a vlastniť! To príjemné je dobré, to ostatné ma nezaujíma!

DÁMA ROZKOŠ

(Smeje sa prelietavým, mätúcim hlasom a pevne ho ťahá za ruku smerom k tmavej bráne v rohu, za ktorou divoko pulzuje krvavo červené svetlo.)

Tak poď, poď za mnou priamo k bráne ohnivých žiadostivostí! Prebdieme celé noci, premárnime všetky pozemské minúty v návale túžob! Ja ti dám veselosť, ja ťa zbavím zodpovednosti!

(V tom najvyššom bode tanca Čas v pozadí rázne, s kovovým klepnutím otočí svoje veľké presýpacie hodiny. Celým divadlom otrasie ťažký, dunivý a hrozivý úder kostolného zvonu. Odbila neúprosná Hodina pravdy.)

PÚTNIK

(V sekunde uprostred pohybu úplne stuhne, akoby ochrnul. Zlatý pohár mu s rachotom vypadne z ruky na zem, kde sa nektár rozleje medzi špinavé papiere. Pútnik sa pomaly otočí k zrkadlu a s hrôzou cúvne.)

Môj... môj odraz... Čo sa to stalo s mojou tvárou? Môj pohľad úplne zdrsnel, oči mi vyhasli a zostali prázdne a krvou podliate! Moja reč je chladná, moje vlastné slová útechy sa zmenili na ľadový dážď!

(Prudkým pohybom sa otočí k Rozkoši)

Táto dáma... to ty si na vine! Tvoj úsmev je falošný, bez srdca, tvoja prekrásna forma nemá v sebe žiadne živé jadro, tvoja reč nemá dušu! Zjedol som všetku sladkosť zeme, poznal som jej živé tkanie, no moje vlastné srdce vie, že som život oklamal a zradil! Samého seba som uväznil vo svete ilúzií!

DÁMA ROZKOŠ

(Chladne a okamžite od neho odstupuje, jej trblietavé, šustiace šaty pred očami strácajú lesk a menia sa na obyčajný sivý prach, jej krásna tvár zbelie a znecitlivie.)

Už ma viac nezaujímaš, ty úbohý spáč. Ja odmietam niesť zodpovednosť za tvoj stratený čas a pád do priepastí tvojich prianí. Ja nie som nič iné, než zosobnená túžba tvojho ducha, ktorú si ty dobrovoľne ponoril do blata a nízkosti zeme! Túžil si po svetle na povrchu - v ilúzii a trblietavých zrkadlách sebalásky, tak tu v nej teraz ostaň sám. Rýdza túžba chce slúžiť Svetlu.

(Dáma Rozkoš sa s cynickým úškrnom rozplynie v hustom dyme. Všetky blikajúce neóny s nápismi "Kariéra" a "Zisk" s hlasným zvukovým praskotom definitívne zhasnú. Zostane len jediné, ostré, biele svetlo zhora, ktoré dopadá priamo na Pútnika, ktorý sa s plačom rúca na kolená do prachu zničeného salónu.)

PÚTNIK

(Zúfalo sa bije päsťou do prázdnej, chladnej hrude, hľadiac na svoje trosky.)

K čomu mi je táto vysoká inteligencia vo svete ilúzii bez tepla a nehy pravého citu? Prečo som v pýche stotožnil svojho večného ducha s týmto chladným, pozemským vedomím? Naháňal som sa za vetrom, prebdel noci pre prázdny úspech... a výsledkom je len desivá skostnatenosť a prázdnota v mojej duši! Odbila moja hodina... Čo bude so mnou, keď príde skutočný hrob? Kam teraz poletí moja zotročená duša?

ČAS

(Pomaly, s nesmiernou vážnosťou vykročí z tieňa, podíde k zlomenému Pútnikovi a položí mu svoju ťažkú ruku nad jeho sklonenú hlavu. Hovorí hlbokým, neúprosným, no spravodlivým hlasom.)

Tak je to s tebou, Pútnik. Mal si na výber, kým sa staneš v priebehu času. Vieš dobre, že čas nakoniec všetko ukáže Svetlu a Stvoriteľ ti spočíta daň z pohodlnosti tvojho ducha a z povrchnosti tvojej pozemskej viery. No kým tvoje srdce v hrudi ešte bije, tvoj čas ešte úplne nevypršal. Stíš sa. Prežeň toto ostré svetlo pravdy cez svoje svedomie. Prijmi podanú ruku Svetla, ktoré tebou zatriaslo uprostred tvojej pozemskej tiaže a usínania... to je tvoje jediné prebudenie, skutočné Svitanie a záchrana.

PÚTNIK

(Pomaly, s hlbokým pohnutím a bázňou dvíha hlavu k Času. Z očí sa mu vytratila pýcha, nahradila ju čistá detská dôvera a precitnutie vo vlastnej malosti.)

Ešte ho počujem... Kdesi hlboko, cez tie tisíce vrstiev klamstiev, stále počujem ten tichý, jemný vnútorný hlas... môj éterický cit. Pane... odpusť mi moju slepú nedôveru! Chcem znova rozprestrieť stratené krídla svojho ducha a letieť domov.

(V hĺbke jeho hrude sa pod oblekom opäť slabo, no neuveriteľne čisto a vytrvalo rozžiari malé, teplé svetielko pravého citu. Čas zostáva stáť nad ním, vyčkávajúc s rukou položenou na presýpacích hodinách. Opona pomaly a s obrovským rešpektom padá v úplnom, hlbokom a očistnom tichu.)

Koniec scénky

Vlastimil a Gemini