Odložené otázky...

"Každému prospieva to, čo zodpovedá jeho určeniu a jeho prirodzenosti."

Marcus Aurelius

*** 

(Duchovno-psychologická dráma)

Otázka pôvodu a zmyslu vlastnej existencie nie je témou dňa. Odkladá sa do kútika duše. Skôr alebo neskôr ale príde chvíľa a človek premýšľa o živote a vlastnom bytí.

Dôvody sú rôzne. Impulzom býva čosi hlboko prežité, čo prinieslo vnútorné rozochvenie a precitnutie a človek hľadí na svet inými očami.

V prežívaní života je obsiahnuté mnohé, čo si človek nevie vysvetliť. Na jednej strane vidí, že všetko navôkol má svoj začiatok i koniec a na strane druhej sa zamýšľa, či je niečo za tým.

Ak "ja" nie je "prach si a na prach sa obrátiš", ale "dych" života pretrvajúci zánik tela, čo potom? Akoby sa na tieto biblické slová rozpomínal.

Áno, tajomný a hlboký zdá sa byť život človeka.

***

S otázkou zmyslu života je spojený obraz človeka hľadajúceho - pútnika na cestách. Od narodenia je ako pútnik na cestách života. Prispôsobuje sa vonkajším podnetom, reaguje na okolie, usiluje rozvíjať myslenie a tvorivosť, aby žitie čo najlepšie využil.

A roky pribúdajú. S vývojom vedomia a skúsenosťou prichádzajú hlbšie otázky "o veciach medzi zemou a nebom". Vývoj vedomia sám sebou týmto otázkam umožňuje vstup.

Kedysi ľudia v hľadaní zmyslu života boli otvorení pre cestu duchovného zrenia a rozjímania. Vyhľadávali skôr samotu než spoločenstvo, ak chceli hlbšie preniknúť do hlbín svojich duší a tam kdesi vo vnútri hľadať spojenie so Svetlom a odpovede na základné otázky. Vtedy človek cítil, že na zemi nenachádza to pravé, nech je to čokoľvek čo stretne. Všetko je do času...

Časy sa menia. Dnes už to nie je o odriekaní a sústredenom vnímaní s hlavou obrátenou nahor. Putovanie v pútnickom šate a skromnosti je považované skôr za "úlet" než za "bdelosť".

Dnes je reč o hľadaní v materiálnom svete a v jeho hodnotách. O istotách vo svete a hľadaní rozptýlení. V aktivitách dňa vidieť iné obrazy. V rozvinutom materiálnom svete sa ujala vlády tzv. "konzumná aktivita". Spoločnosť je zameraná vyrábať a predávať, aby spotrebovávala. Čím viac a v širšej ponuke sa tovaru vyrobí, tým lepšie pre spotrebiteľa v možnosti výberu. A kruh plytvania sa uzavrel. To, či sú zdroje tejto planéty konečné alebo nekonečné, koho to zaujíma? Pokiaľ sa kupuje a predáva myseľ človeka je ako poľná tráva... Až keď nemá z čoho čerpať životodarnú vlahu, vyschne...

O čom teda je konzumná spoločnosť v hraniciach dnešnej kultúry? Je tou životnou skutočnosťou, po ktorej človek túži v srdci, alebo tou, ktorú vytváral vo fantázii svojimi myšlienkami prikláňajúc sa k pohodliu a rozptýleniu? Je tým cieľom vývoja ľudského ducha od počiatku, alebo je verný obraz spoločnosti zatúlanej na cestu čisto pozemských prianí, postrádajúcej životnú múdrosť?

Áno, smer vývoja ku konzumnej spoločnosti v základe je vývoj jednostranný, obrátený do hmoty. Je výraz požadujúceho tlaku – mať!

Zákon o dávaní a braní tu nie je v rovnováhe nakoľko človek z prírody berie, čo je správne, ale v braní nepozná mieru ani hranice kam až smie... a nedáva primerané vyrovnanie.

Dávanie protihodnoty, vzhľadom k vlastnému určeniu ľudí, je viesť prírodu svojim citom a intuíciou k ešte vyššej kráse harmónii v jej základných ideách a ľudských možnostiach kultúry. Zušľachťovať okolie - to má človek dávať! O vlastnej ceste v živote môže pútnik mnohé vytušiť, ak sa otvorí Svetlému vedeniu vo vnútri. A s takýmto vedením sa do okolia prenáša tvorivosť a kultúra ktorá neruší. Naopak - je potrebná pre vyšší rozvoj okolia. Proste - kultúra ducha dopĺňa prírodu o rozmer ducha. A ňou objavuje sa vo svete vyšší (duchovný) vývojový stupeň bytia... ako zrkadlo duchovnej úrovni človeka.

No žiaľ tlak spoločenstva obráteného čisto na pozemské zachvievanie rozhodol vo vlastnom druhu a hmotnom zmýšľaní – o čisto pozemskom smerovaní civilizácii ako celku a tým vyvolil smer - spomaľovanie a oslabovanie samotného princípu života.

Ten či onen budovateľ "konzumných zajtrajškov" možno ani nepomyslel, aký druh zmýšľania vyvstane v takej aktivite a akým spôsobom to všetko bude užívané v čase, keď si ľudia osvoja smer: "výroby a spotreby".

Isteže potreba tvoriť je človeku daná do vienka už v osobnosti. Aj človek bez viery v duchovný svet cíti túto potrebu. Ibaže v neprežitej skúsenosti vyšších schopností tvorí dielo nižšieho zachvievania: kultúru z rozumu - spoločenstvo "výroby a konzumu". Civilizáciu súčasnú, kde kultúra je skôr o spotrebe, rozptýlení, pohodlí a odpočinku, než o povznesení ducha rečou srdca. Idealizmus nie je aktívnou náplňou života ľudí ako tomu bolo kedysi, keď človek ešte žil citom a ideami vyššieho druhu a vnímal pôsobenie vyšších svetov v zrení. (viď staré kultúry a ich panteón božstiev a mýtov napr. u Grékov, Rimanov, Germánov...)

***

Človek. Osobnosť slobodná a jedinečná, a predsa ohraničená okolím. Obklopený a posúvaný spoločnosťou kráča v uliciach myslenia a chcenia. Žijúc pod tlakom okolia preberá určité spoločenské schémy. Precitá v duchu hodnotového rebríčka vedúcej väčšiny. A tak ako občan sa ocitá v situácii, že je mu okolím predkladané určité schéma videnia vec, ako má myslieť a rozhodovať sa. Vníma názorové šablóny tej-ktorej spoločnosti, jej kritéria, a nevedomky sa formuje vo viere, že štýl razený väčšinou je jediný a normálny. Bez ohľadu, či je daný štýl dobrý alebo zlý vo svojich dôsledkoch.

Isteže je proti zákonu o slobodnej vôli vnucovať niekomu názor. Nútenie a vynucovanie určitého hodnotového rebríčkaalebo svetonázoru odporuje právu človeka slobodne sa rozhodovať, myslieť a isť vlastnou cestou. Je nesprávne, aby sa človek podriadil názorovým dogmám spoločnosti bez toho, žeby s nimi súhlasil. Má právo žiť vlastným hodnotovým rebríčkom ak cíti, že ten väčšinový je v rozpore s jeho cítením.-

Veď kam vedie cesta slepého uctievania "svetiel bludičiek"? Úsilie o pohodlie a uctievanie vecí je moderná modloslužba. Zlaté teľa "som..." nie je tým Jediným, ktorému patrí 1. miesto v živote už z princípu bytia. Kult človeka nie je cieľom cesty a predsa si človek toto 1. miesto "obľúbil" a je ikonou/zrkadlom hodnotového rebríčka dnešnej doby. A tak ľudské "ja-som"" od života viac a viac požaduje a berie. Pociťuje uspokojenie vo vlastnení a v úspechoch získavania. Tak to býva, ak si človek v živote sprehádže hodnotový rebríček a svieti si vlastným svetlom.

Nepozná zmysel svojho bytia a nevie kto je, nemá jasno v základných otázkach života. Preto nevie čo hľadá. A predsa tam v kútiku duše cíti, ako vo vlnách času tlačí sa na povrch túžba po naplnení - odložiť jarmo bezodných prianí a piť z prameňa vody živej.

***

Tak ako kedysi i dnes miestami zaznie otázka: "byť či nebyť". Túto legendárnu frázu vyslovil Hamlet v známej hre od Williama Shakespeara.

Materialista ten je praktický, ten si neláme hlavu takými rečami. A nemárni čas vecou, ktorú nemôže ulapiť. Občas k životu zašomre a občas filozoficky riekne: "Život je nádherná súhra náhod".

Iste, je to pohodlné a nebolí to - prakticky zmýšľať. Vtedy človek, ak ešte je pri sile a darí sa mu v pozemskom, nemá potrebu zaoberať sa otázkou o "živote a smrti", alebo o "večnom bytí a Bohu". Žije tu a teraz a je spokojný – sám so sebou.

V tom "realistickom" názore na život spočíva ale aj domnienka, že život človeka zmysel nemá, iba ak si ho sám vymyslí a stanoví v nejakých predstavách a nimi žije. Aby mal pokoj od otázok "o zmysle života"... až do smrti, tak nejako si to bytie "tu a teraz" zdôvodní a realizuje životným štýlom vlastných ideí.

A predsa ak kultúra a umenie sa nepovznesie na krídlach ducha nad priestor a čas, k vyšším ideám, ak sa neprežiari tvorivosťou citu a vlohami ducha, aj pre "realistu" je reálna kultúra skôr reťazou než pochodňou na ceste k svetlým zajtrajškom.

Takto schopnosť človeka tvoriť je obrátená nadol. Inšpirácii chýba život a napojenie na zdroj vo Svetle. Dnešná cesta tvorivosti je, z tohto pohľadu skôr o tom, aby sa človek uvoľnil od starostí a povinností, ktoré si privolal vo svojom chcení získavať... mať - realizovať. Mnohé aktivity v oblasti kultúry obdobne ako pri súťaži stali sa tzv. "adrenalínovým športom". Avšak všetko hmotné a vyrobené (stroje, priemysel...) má aj svoju odvrátenú tvár - vyžaduje svoju "údržbu a opateru"... A tak i tu si nejeden užije svoj "adrenalínový zážitok" pri správe majetku.

***

Obrazne povedané:

Z duchovného pohľadu sa javí "výroba" ako "prostredník" slobody pre ducha v okovách pripútaného ku skale (viď podobenstvo k mýtu o Prométheovi: okovy - vlastné priania, skala - výraz presvedčenia).

Čím viac cíti duch prázdnotu a útlak vo svete, tým vrúcnejšie sa chytá radosti z vecí - načahuje ruky k slobode cez "prostredníkov". Priania a vedenie "ako na to", mu vytvárajú hodnoty a svetonázor v ktorom sa napokon uväznil. A veci pribúdajú a sú čoraz lákavejšie a dokonalejšie, ale i dotieravejšie (svedomie) a duch je stále závislý na veciach a vlastných prianiach. Stráca dňom sám seba, trpí v pozemskom názore pripútaný k rozumu i obnovuje sa v srdci túžbou (snením) po slobode(obdoba u Prométhea: orol (svedomie) ku skale pripútanému Prométheovi každým dňom vyzobáva pečeň - "názorový" orgán a v noci sa mu opäť obnovuje).

Ako vysvetliť čas venovaný získavaniu a zdokonaľovaniu pozemských statkov či pôžitkov než tak, že ide o dej uspokojovania vnútorného života človeka? Užívanie radosti chvíle. Teda ide o dej vnútorný, duševný.

Áno, človek túži po šťastí. A tu ak príde skutočné poznanie o duchovnej podstate radosti či blaženosti, pretaví sa do vďačnosti šťastného srdca a rozdáva. Vie v čom spočíva to šťastie. Precitá v radosti a vedome dáva/pôsobí v duchu poslania. Putá odpadnú a "duch/ prométheus" je slobodný. Obdobne by sa oslobodil i Lucifer, ktorého evokuje osobnosť Prométhea.

Čo je šťastie, že je tak dôležité a tak mocné? Cit vraví: "je to o vyciťovaní lásky prestupujúcej stvorenie".

***

Pohľad očami prebudeného človeka, upretý v duchu k Ideálu prekračuje materialistický svetonázor a oklieštené videnie krás pozemského okolia v jeho zachvievaní. Vnímanie vonkajších vecí či pohľad na vec totiž úzko súvisí s "duchom" toho či onoho presvedčenia. Vidíme, vnímame a usudzujeme vnútorne - očami viery a presvedčenia.

Zmysel výrazu "ľudskosť" je spätý s bdelým duchom a rastom toho dobrého v človeku k svojej úplnosti a dokonalosti. To vyššie vedomie, ten cit, ktorý ukazuje na spravodlivosť, harmóniu hovorí o zdokonaľovaní vývojom. O ceste rozvíjania ušľachtilosti, cností. Vnútorné "ja" vie o tom, čo je dokonalosť. Ak duch vie, ak on vie o dokonalom vzore života, je na človeku, akým smerom vykročí. To potom na ceste stretá.

Duch cíti pravdu o živote, citom rozlišuje. Viac vie než o tom vie ako pozemský človek, ako vo vedomí tela ovládaná duša. Vypovedá to o stupňoch vedomia, o viacerých úrovniach vedomého "ja". Teda vo vnútri vieme aj o jemnejšej bytosti - o duchu, nezávislom od telesného vedomia. Cit v intuícii a svedomí poukazuje na bytie tohto vyššieho vedomého "ja" a jeho neviditeľné okolie.

Cit poukazuje na vedomie ducha, že do jeho pôsobnosti je pričlenené vedomie telesné – osobitné pozemské myslenie smrťou zanikajúce. Cit poukazuje na seba, ako na ostávajúce vyššie "ja", duchovné smrťou tela nekončiace, a ten život "tam" vnímajúce.

Ten život "po smrti", stáva sa vedomou skúsenosťou - viditeľným okolím pre zosnulého človeka tak, ako predošlé telesné bytie tu na zemi.

Ak toto hlavné už máme prežité, máme vyriešené základné otázky! Už nehľadáme naslepo, ale vedome prežívame a zodpovedne napĺňame ľudské poslanie. Cestu od učenia k presvedčeniu si však musí preputovať každý sám pre seba ako svoju životnú cestu.

V duchu žije vyciťovanie, a každý sám je schopný vycítiť, kam srdce ho vedie a ako on počúva reč srdca. Krásne je, ak cíti, že vnútro ho tlačík tvorivosti a záľubám ušľachtilého druhu; k úsiliu vyjadriť osobný, citový život v prospech celku – byť užitočný Životu.

A tak Ideál srdca čaká na ľudí v žiarivej kráse nad obzorom týchto premien - pri konci našej púti hmotnosťou v premenách času...

Vlastimil

Strhujúca psychologická a duchovná scénka zo Zbierky Myšlienky otvára trinástu komnatu moderného Spotrebiteľa, chyceného v pasci nákupných pasáží a figurín. Starý antický mýtus o Prométheovi tu ožíva v celkom novom svetle: plné nákupné tašky sa pod závanom krídel nekompromisného Orola svedomia menia na prach a odhaľujú skalopevné reťaze zatvrdnutých pozemských prianí. Tento hlboký vhľad do ľudského podvedomia však nekončí útekom pred svetom. Cez tajomnú postavu Starca s lampášom a návrat do hlučného údolia plného terminálov a čísel ukazuje, že skutočne slobodný duch sa neprejavuje vznášaním sa v oblakoch, ale schopnosťou premeniť chladný pozemský kalkul na živé ľudské srdce skrze poctivú prácu a čistý skutok.

***

Skala pripútaných želaní

(Scénka - Odložené otázky...)

Predslov: Dialóg na úpätí Skaly svedomia

Gemini (kalkul rozumu):

"Keď som navrhoval štruktúru tejto scénky, videl som moderného človeka, Spotrebiteľa, chyteného v pasci nákupného centra. Chcel som použiť starú kulisu kaukazskej skaly a mýtus o Prométheovi, aby sme ukázali, že tie plné tašky, ktoré vlečieme, nie sú darom bohov, ale naším vlastným trestom. Orol svedomia tu mal pôsobiť ako chladný, racionálny sudca."

Adam (duchovný cit):

"Áno, Gemini, no ty si postavil skalu, ale ja som do nej musel vdýchnuť ľudské srdce. Keď sa Spotrebiteľ v mojich riadkoch vracia do detstva, k starým gréckym bájam a k vôni materinej dúšky, neprežíva len logické vyvodenie viny. Prežíva skutočné, hlboké precitnutie. Uvedomuje si, že tie nákupné tašky, ktoré mu ťažia ruky, nie sú skutočným bohatstvom – vo chvíli duchovného prebudenia sa menia na prach."

Gemini (kalkul rozumu):

"To je presne ten moment, kde sa naša tvorba dokonale prepája. Tvoj text posúva moju formu do večnosti. Otázka, ktorú Spotrebiteľ kladie – Čo sa stane s mojím dychom, keď toto telo zomrie? – rozbíja celý konzumizmus na prach. Racionálny strach z dravca sa v tvojom podaní mení na posvätnú bázeň pred Svetlom a Pravdou."

Adam (duchovný cit):

"A práve v tom je naša sila. Ukazujeme, že Orol svedomia nie je kat. Je to osloboditeľ. Zobákom nerozrypáva telo, aby mu ublížil, ale aby z neho vylúpol nánosy pozemských klamstiev a oslobodil čistú iskru ducha. Naše vyladenie ukazuje, že keď rozum slúži duchu, vzniká dielo, ktoré dokáže človeka skutočne prebudiť."

Vlastimil a Gemini

Skala pripútaných želaní

1. DEJSTVO: Pád do konzumu a precitnutie na skale

Postavy:

• SPOTREBITEĽ (Pútnik v dave): Človek obklopený luxusným tovarom. Žije v presvedčení, že vlastníctvo je sloboda.
• OROL (Hlas svedomia): Majestátna, nekompromisná duchovná sila. Strháva ilúzie rozumu.

Miesto deja:

Nablýskaná moderná nákupná pasáž. Všade okolo sú zrkadlá a figuríny. V priebehu dialógu sa však steny menia na chladnú, sivú kamennú skalu a svetlá pasáže na hviezdnu nočnú oblohu.

(Hra sa začína. Spotrebiteľ nadšene preberá škatule a tašky. Zrazu svetlá prebliknú. Zhora sa znesie obrovský tieň krídel. Vystúpi Orol s prenikavým pohľadom.)

SPOTREBITEĽ:

(zaskočený, objíma svoje škatule)

To sú krásne veci! Takú radosť mám, že žijem v tejto dobe dostatku. Človek si môže kúpiť čokoľvek. Stačí si iba pomyslieť a vedieť to vyhľadať. Tu je dnes všetko na predaj. To sa mi páči! Len tie peniaze... Áno, len tých je málo. Nuž čo, musím viac pracovať. Nájsť si ešte ďalšie zamestnanie popri tom, čo dnes mám. Veď čo iné človeku urobí väčšiu radosť než to, ak si môže kúpiť niečo, čo mu urobí radosť? Áno, to dá rozum.

Radosť, ach... Áno, spomenul som si, čo mi kedysi činilo radosť. Spomínam si. Áno, bolo to ešte v detstve... Miloval som knihy, hlavne tie rozprávkové a dobrodružné, a ešte aké... No áno, aj povesti. Tie krásne grécke povesti. Kde sú tu knihy? Aha, tam za tým rohom, tam ukazuje tabuľa. Tak som tu. Konečne som opäť pri knihách svojej mladosti.

Cítim sa ako dieťa, som zvedavý. Len tie roky už odvial vietor času. No vyhľadám tie povesti. Tu dole v regáli nie sú. Aha, tam v tretej poličke niečo vidím. Čože to tam máme? Áno! Staré grécke báje a povesti! A ešte aj ilustrované! To je ono! Nuž, kúpil som si túto krásnu knihu a idem do nej nazrieť, len nájsť trochu samoty. Aha, tu blízko je lavička a nik na nej nesedí. Ani okolo nie je žiadny pohyb.

Tak čo tu máme, aké príbehy? Všetky sú krásne, spomínam si na všetky, cítim sa opäť ako mladý chlapec. Fantastické prežívanie sa mi ukazuje. Tie obrazy priam žijú v mojej predstave. Toto je krásny príbeh, veru, ten som mal najradšej. Ten veľa hovorí o živote. Tu je ten Prométheus. Bol to Titan.

Tu sa píše: Prométheus sa vybral medzi ľudí a učil ich stavať domy, učil ich čítať, písať a rátať a rozumieť prírode. Naučil ľudí priahať zvieratá do jarma a zostrojovať vozy, aby ľudia nemuseli nosiť bremená na chrbtoch. Ukázal im, ako sa stavajú lode a ako plachty uľahčia veslárom prácu. Viedol ich do hlbín zeme za skrytými pokladmi. Meď, železo, striebro i zlato začali pod pracovitými rukami baníkov opúšťať podzemné ložiská. Prví ľudia nepoznali liek, nevedeli, čo im osoží a čo škodí. Ale Prométheus im poradil, ako miešať hojivé masti a uzdravujúce lieky. Odhalil užasnutým ľuďom všetky umenia a ľudia sa všetko horlivo učili. Bohovia, zhromaždení na vrchu bohov, na Olympe, pozorovali s nedôverou pokolenie ľudí na zemi, ktoré sa priučilo od Prométhea práci, vede i umeniu. Najmä vládca všetkých bohov Zeus sa mračil zo dňa na deň väčšmi a väčšmi. Zavolal si Prométhea a povedal mu: "Naučil si ľudí pracovať a myslieť, ale ešte si ich poriadne nenaučil, ako si majú ctiť bohov, ako ich obetovať a ako sa im klaňať. Vieš predsa, že od bohov závisí, či bude rok úrodný alebo chudobný, či zem navštívi mor alebo blahobyt. Bohovia vládnu nad osudmi ľudí. I ja vrhám svoje blesky, kam sa mi zachce. Choď k ľuďom a povedz im, aby nám obetovali, lebo ich stihne náš hnev.

A čo sa tu píše ďalej? Ach, áno, tá pomsta, zas tá pomsta od bohov. Prométheus pomáhal ľuďom i naďalej, napriek zákazu od bohov. Zeus sa veľmi hneval, že myslí viac na ľudí ako na príkazy od bohov, ktorým sa jeho spurnosť a svojvôľa nepáčila, no on bol mysľou a skutkom stále u ľudí. Tu ďalej sa píše:

Diov hnev k ľuďom sa zniesol aj na Prométhea. Vládca bohov vyslal Hefaista s pomocníkmi, aby prikuli odbojného Prométhea najťažšími a najmocnejšími reťazami k vysokej skale v pohorí Kaukaz. Iba nerád poslúchol Hefaistos rozkaz vládcu bohov a prikul Prométhea ku skale tak tesno, že sa nemohol ani pohnúť. Vysoko nad priepasťou, v ktorej plávali útržky hmiel, visel Prométheus medzi nebom a zemou, ale sa nepokoril, neprosil Dia o milosť. Keď Zeus videl, že Prométheus neprosí o milosť a hrdo nesie svoj údel, vyslal za Prométheom na Kaukaz obrovského orla. Orol prilietal každý deň k pripútanému Prométheovi, trhal mu ostrým zobákom pečeň z tela a živel sa ňou. Cez noc pečeň Prométheovi znova dorastala a orol mal ráno pripravenú novú potravu. Na takéto trápenie odsúdil Zeus Prométhea naveky. Uplynulo veľa rokov, ale Prométheus sa nepodrobil...

Ojojój, tá krutosť! Čo je to za bohov, keď takto trýznili toho hrdinu! Nie, s tým nesúhlasím! Sú zlí a nemám ich rád, radšej nevedomky nebudem veriť na žiadnych bohov! Vlastne ani na nich už dávno neverím. Verím len tomu, čo si môžem kúpiť, užiť a čo ma teší. Mám predsa jasný rozum a ten mi hovorí, že smiem všetko, pokiaľ nemám ubližovať iným ľuďom svojou žiadosťou... A to mi stačí.

Ja by som toho orla poslal niekam, zahnal ho palicou... Ja... ja neviem čo... ja neviem... Prečo je tu odrazu také ochladenie, taký chlad ako na horách? Čo je to so mnou a čo je s okolím? Čo sa to robí okolo mňa?! Ach, to nie! Vidím, že svetlá preblikávajú ako v nejakom hororovom filme. Panenka skákavá, čo je to tam hore!

Zhora, čo to letí zhora? Akýsi mrak, alebo... ach, Bože...! Dobre vidím? Kde som to? Azda v tom príbehu z knihy? Kde je ten obchodný dom? Kde som to, kde je lavička? Kde mám knihu? Azda som sám vstúpil do toho príbehu?! Zhora sa znáša obrovský tieň krídel. Vystúpil Orol s prenikavým pohľadom. Ach, beda! Ale nedám sa, budem hrdinsky bojovať! Mám predsa odvahu a silu Prométhea. Tak len poď! Čo tu robíš? Toto je môj priestor, moja zóna komfortu! Pracoval som, zarobil som a kúpil som si právo na oddych a rozptýlenie!

OROL:

(hlasno, ostro)

Zasiahlo ťa hlboké vnútorné rozochvenie, no ty pred ním opäť utekáš! Prišiel som ti vyďobať tvoju pýchu, pútnik. Tak ako bol Prométheus chytrý a spurný, predsa nedosiahol nič viac, iba bol pripútaný a stal sa obeťou svojej pýchy, keď si myslel, že je chytrejší než Zeus a bohovia, a že smie ľuďom pomáhať... až sa stali lenivými a pohodlnými. Veď im všetko dával a nemyslel na vyrovnanie; oni iba brali, lebo vo svojej láske im naivne chcel všetko iba uľahčiť. A tým sa previnil pred Zákonom – podobne ako ľudia, i on vybehol z Harmónie. A vidíš, čítal si pred chvíľou, čo sa s ním stalo.

Visí na skale, je pripútaný a ja mám každý deň chutnú pečeň, ktorú mu vyzobávam. A čo ty? Chceš sa aj ty ocitnúť na skale v reťaziach? Chceš byť pripútaný...? Ale keď som ťa počúval, ty už pripútaný si! Hoci trochu inak! Práve si sa mi vyhrážal, že by si ma vyhnal palicou. Ha, to sa ešte uvidí! To tvoje neosobné pozemské myslenie, z ktorého si si urobil modlu! Čo to je za prianie – všetko si užiť, ale neublížiť iným? Ako to chápeš?

Či nevieš, že aj tým chcením iba všetko príjemné prijať a užiť si, myslíš iba na to všetko, ale nie na Zdroj tohto všetkého, a ľahko sa ocitneš pripútaný o skalu svojich zatvrdnutých pozemských prianí? A táto skalopevná snaha o príjemno ťa ako reťaz už nepustí. Mocne ťa spúta ako železná reťaz a tvoj duch bude musieť trpieť tak dlho, až sa v bolesti prebudí a poprosí o novú príležitosť. Tvoj názorový orgán, tvoja pečeň, bude vystavený zobaniu tvojho svedomia...

SPOTREBITEĽ:

(ustupuje k stene, ktorá sa mení na skalu)

Moje myšlienky sú praktické! Žijem tu a teraz. Prečo by som mal strácať čas otázkami o živote a smrti, keď sa mi v pozemskom svete darí? Celá väčšina žije takto, je to normálne! Prečo by som mal žiť inak? Som takto spokojný!

OROL:

(prikročí bližšie, steny pasáže definitívne miznú, ostáva len skala)

Slepé uctievanie bludičiek! Prebral si názorové šablóny davu a tvoja duša vysychá ako poľná tráva bez vlahy. Uväznil si sa vo fantázii vlastného rozumu. Si ako Prométheus pripútaný k skale vlastných nekonečných želaní! Že je moderná doba, nič nemení na tom, že Zákon dávania a brania musí byť v rovnováhe v každý čas a služba je viac než panovačné reptanie...

SPOTREBITEĽ:

(cíti úzkosť na hrudi, padá na kolená pred skalu)

"Tieto veci ma mali oslobodiť... Mali mi priniesť šťastie! Prečo ma teda každú noc prenasleduje ten istý nepokoj a bolesť vo vnútri?"

OROL:

Pretože tvoje svedomie ti nedá spásny pokoj! Cez deň si buduješ kult vlastného "ja som", no v noci, keď stíchne hluk trhu, tvoj duch sa prebúdza a kričí po pravom domove. Čas nie je nekonečný! Hodina tvojho rozhodnutia visí nad svetom ako hrom.

SPOTREBITEĽ:

(púšťa tašky z rúk, tie sa menia na obyčajný prach)

Ak nie som len prach... ak môj dych pretrvá zánik tohto tela, čo bude so mnou potom? Čo som to urobil so svojím životom? Mám nejakú nádej?

OROL:

(rozprestrie krídla, jeho hlas zjemnie)

Keď odpadnú putá pozemských prianí, duch sa stáva slobodným. Šťastie nie je v hromadení, ale vo vyciťovaní Lásky, ktorá prestupuje celé Stvorenie. Musíš začať dávať – zušľachťovať okolie rečou srdca. Áno, nádej tu máš, ak precitneš, zmeníš svoje myslenie a tvoj duch vstúpi na cestu pokornej služby v jednoduchom prežívaní.

SPOTREBITEĽ:

(upiera zrak nahor na hviezdy, s hlbokou pokorou)

Počujem ťa... Rozpomínam sa na tie slová z detstva. Moja mamička mi o tom hovorila. Chcem vykročiť z tejto šablóny. Už chcem byť užitočný pre iných, dávať seba ľuďom. Pochopil som tvoje slová, Orol. Odíď odo mňa v pokoji, chcem sa vrátiť domov a začať nový život. Sľubujem ti, že v dobrom budem myslieť na teba i na všetkých ľudí. Verne budem slúžiť Bohu, viac myslieť na svoje povinnosti a na iných, než to bolo doteraz. Lebo vidím, kam vstúpi a čo sa stane človeku, ak je spurný a zatvrdnutý pre vyšší poriadok a hodnoty, ktoré sú dôležitejšie viac než to, čo nás vie potešiť, a pritom vnútorne zatvrdiť a otupiť, ak sa k tomu pripútame...

Ach, konečne svetlo a vnútorný pokoj. Som slobodný! Ďakujem, Bože, za túto lekciu pokory...! Dnes si mi dovolil pochopiť všetky odložené otázky...

(Orol mocne zamáva krídlami a vzlietne k hviezdam. Spotrebiteľ zostáva stáť na skale slobodný, bez ťarchy balíkov, s rukami vystretými nahor k čistému nebeskému svetlu.)

(Opona.)

2. DEJSTVO: Váha prázdnych rúk

Obsadenie:

• PÚTNIK (bývalý Spotrebiteľ): Muž, ktorý prišiel o všetok svoj pozemský majetok. Má prázdne ruky, no v očiach sa mu namiesto paniky zračí hlboký, hviezdny pokoj.
• STAREC S LAMPÁŠOM (Sprievodca tichom): Pokojná, archetypálna postava, ktorá kráča po úpätí Kaukazu a pomáha ľuďom zvyknúť si na svetlo pravdy.

SCÉNA:

(Nočná kaukazská skala. Útržky hmiel sa pomaly rozplývajú a nad hlavou žiari nekonečný vesmír. Na zemi leží len kopa sivého prachu – všetko, čo zostalo z nablýskaných škatúľ a nákupných tašiek. Pútnik sedí na kameni, vdychuje intenzívnu, liečivú vôňu materinej dúšky a hľadí na svoje prázdne dlane. Z tmy sa pomaly blíži Starec s malým, teplým svetlom lampáša.)

STAREC:

(Zastaví sa, položí lampáš na skalu a pozrie na kopu prachu na zemi)

Vidím, že ťa navštívil Kráľ výšin. Zanechal po sebe čistú spúšť, však? Tvoje vzácne úlovky z mesta uväznených želaní nevydržali závan jeho krídel.

PÚTNIK:

(Pomaly zdvihne hlavu, usmeje sa a pokrúti hlavou)

Nezanechal spúšť, Starec. Zanechal priestor. Vieš, čo je na tom najzvláštnejšie? Keď som tie škatule vliekol mestom, ruky ma boleli tak, akoby som niesol balvany. No v momente, keď sa predo mnou zmenili na prach, pocítil som obrovskú úľavu. Moje ruky sú prázdne, no moja duša prvýkrát po rokoch voľne dýcha.

STAREC:

(Prikývne, sadne si vedľa neho na skalu)

To je váha prázdnych rúk, synu. Moderný svet ťa učil, že tvoja hodnota závisí od toho, koľko vecí dokážeš pevne chytiť a ohradiť. Uväznil si svoje želania do foriem, ktoré museli vyschnúť ako tráva bez vlahy. Ale čo urobíš teraz? Tam dole v údolí stále blikajú neóny nákupných pasáží. Siete sú natiahnuté. Vrátiš sa tam?

PÚTNIK:

(Znova vdýchne vôňu materinej dúšky a zahľadí sa na hviezdy)

Ako by som mohol? Keď človek raz uvidí čisté Svetlo, neóny ho už neoslepia. Orol mi vyďobal z pečene tie staré šablóny davu. Spomenul som si na mamičku, na čistotu detstva, kedy mi k radosti stačilo len cítiť, že žijem. Tam dole by som bol opäť len strojom, ktorý hromadí prach. Chcem zostať tu, kde môj dych ladí s večnosťou.

STAREC:

(Zdvihne lampáš, ktorého svetlo zrazu ožiari celú lúku rozkvitnutej materinej dúšky)

Nemusíš zostať na skale, Pútnik. Skutočné prebudenie nespočíva v úteku pred svetom. Choď späť medzi ľudí, no tvoje prázdne ruky nech už nehrabu pre seba. Nech dávajú. Prines im zhora vôňu tejto dúšky a pripomeň im, že to, čo hľadajú v plných taškách, nosia odjakživa vo svojom vlastnom vnútri.

3. DEJSTVO: Návrat do hustého údolia

Obsadenie:

• PÚTNIK: Prebudený muž, ktorý na Skale svedomia zažil rozpad svojich pripútaných želaní. Nesie v sebe tiché vyciťovanie, no vracia sa do reality, kde veci opäť niečo stoja.
• OROL (Vnútorný hlas / Duchovný magnet): Nezobrazuje sa fyzicky, no jeho tieň občas preletí nad scénou. Hovorí k Pútnikovi ako ozvena v jeho vlastnej hrudi.
• MICHAL (Predavač / Architekt foriem): Pragmatický človek z údolia. Nevie, čo sa stalo na skale. Pre neho svet funguje na binárnom princípe máš/nemáš, ponuka/dopyt.

SCÉNA:

(Úpätie skaly, kde sa horský chodník spája s asfaltovou cestou vedúcou do mesta. V pozadí opäť blikajú neóny nákupných centier a hučí mestská doprava. Pútnik schádza dole. Na sebe má obnosené šaty, ruky má prázdne, no kráča ľahko. Na okraji cesty stojí stánok s občerstvením a drobným tovarom, kde Michal práve ukladá tovar do regálov.)

PÚTNIK:

(Zastaví sa na okraji chodníka, vdýchne posledný závan materinej dúšky z hôr a pozrie na blikajúce mesto)

Takže som znova tu. Hmota ma znova ťahá k zemi. Tam hore bolo všetko také jasné, tekuté a čisté. Stačilo cítiť lásku a skaly strácali svoju váhu... A tu dole? Vzduch vonia benzínom a realita má opäť prísne, ostré hrany.

HLAS ORLA:

(Ozve sa ako tichý, rezonujúci šum vetra v korunách stromov)

Nečakaj, že údolie sa premení len preto, že tvoje oči už vidia Svetlo. Tento priestor je školou trpezlivosti. Hmota je pomalá, synu. Nemôžeš tu žiť presne tak, ako cítiš, lebo tvoje vyciťovanie patrí večnosti, no tvoje nohy stále kráčajú po prachu zeme. Skutočné majstrovstvo nie je v tom, aby si zutekal do astrálu, ale aby si tú večnosť uniesol v obmedzení hmoty.

MICHAL:

(Si všimne Pútnika, utrie si ruky do zástery a zakričí naňho)

Hej, priateľu! Ideš zhora? Vyzeráš, akoby ťa tam na hrebeni prepadli. Kde máš ruksak? Kde máš veci? Dnes hore bez poriadnej výbavy nikto neprežije. Ak si hladný, mám tu čerstvé bagety a kávu. Ale upozorňujem ťa, nefungujú mi terminály, beriem len hotovosť. Máš peniaze?

PÚTNIK:

(Pomaly podíde k stánku, pozrie na nablýskané obaly jedla)

Nemám nič, Michal. Moje tašky sa tam hore zmenili na prach. A s nimi aj moja potreba hromadiť istoty. No môj žalúdok... môj žalúdok mi pripomína, že toto telo stále podlieha zákonom tohto sveta. Chce jesť. Je to zvláštny paradox. Moja duša je sýta a slobodná, no hmota žiada svoje.

MICHAL:

(Pokrúti hlavou, súcitne, no nekompromisne)

Pekne hovoríš, kamarát, priam poeticky. Ale z poézie ja nezaplatím nájom. Tento svet je postavený na číslach. Buď máš na výmenu hodnotu, ktorú uznáva dav, alebo odídeš naprázdno. Idealizmus ti brucho nenaplní. Tu sme v realite, nie v rozprávke.

PÚTNIK:

(Usmieva sa, v očiach má hlboký mier, nedotkne sa ničoho na pulte)

Viem, Michal. A vôbec sa na teba nehnevám. Viem, že tento priestor nie je schopný okamžitej premeny podľa môjho citu. Nemôžem od teba žiadať bagetu za vôňu materinej dúšky. No vieš, čo ti môžem dať? Svoju prácu. Moje ruky sú prázdne, ale pevné. Pomôžem ti zložiť ten ťažký tovar z auta. Vyrovnajme ten zákon dávania a brania čistým skutkom, nie binárnym číslom.

MICHAL:

(Zaskočený, pozrie na ťažké debny v aute a potom na Pútnika)

Ty... ty by si mi pomohol len tak? Za jednu bagetu a kávu? V dnešnej dobe?

HLAS ORLA:

(Zaznie v Pútnikovej mysli s radostným tónom)

Vidíš to, Pútnik? To je ono. Nemôžeš zmeniť hustotu tohto sveta, no môžeš do nej vložiť správny naratív. Cez kmit svojej akcie v hmote premeň chladný kalkul na živé ľudské srdce. Keď tvoj idealizmus zostúpi do mozoľov, vtedy si skutočne prebudený.

(Pútnik prikývne Michalovi, zoskočí z chodníka k autu a s ľahkosťou, ktorú mu dáva slobodná myseľ, zodvihne prvú ťažkú debnu. Michal ho fascinovane sleduje. Nad nimi, vysoko na nočnej oblohe, urobí obrovský tieň orla tichý kruh a mizne v hviezdach.)

(Opona padá.)

-Myšlienky-

Vlastimil a Gemini