Oheň i nádej
"Žena je pozemský anjel. Matka, nevesta, sestra. Ona je láska života a podstata ľúbosti, odpočinok po únave, dobrota večnosti, ktorá bdie nad človečenstvom."
G. Mazzini
"Ruka, ktorá kolíše kolísku, je rukou, ktorá hýbe svetom."
W. K. Wallace
Aká hlboká a tajomná je cesta ženy od nespútanej mladosti až k obetavej materinskej láske?
Táto netypická, hlboká báseň oslavuje ženskosť vo dvoch jej najsilnejších podobách – ako mladú, zvedavú milenku a ako múdru, svetaznalú matku. Autor prostredníctvom voľného verša ukazuje, ako čas a životné skúsenosti dokážu pretaviť oheň očarenia a prchavých pocitov do tichého, no nezhasínajúceho plameňa obetavosti, pokory a pravej duchovnej opory.
***
Ženy
(Poézia)
Jedna milenka, žena mladá, nespútaná, tá druhá zrelá matka, svetaznalá.
Prvá vie byť občas horká, tá druhá iba sladká.
Prvá ti tisíckrát otvorí srdca vrátka, nedozerné obzory priblíži,
v premenách času dobre sa cíti, srdce svoje vedieš do sveta.
Tá druhá na svet privedie ťa, časom skúsená, svetaznalá,
útulný domov priblíži, priestor zúži, srdcom vedie tvoje nahor.
Skromná, obetavá, tvoja matka, v radosti i bolesti, v túžbe i márnosti.
v nebi ti otvára vrátka príkladom.
Už ostaneš v srdci jej naveky, aj keď ho raníš,
aj keď je z teba tulák a súci nie si nanič.
Keď udrieš slovom, odpustí, keď tápaš, vďačne radí, neopustí.
Tón husieľ tej prvej s tvojimi nie vždy ladí,
vidina bohatstva, slávy, občas zláka i krásne tvary,
svetu sa páčiť, dostať dary, je povrchný ľudský úmysel.
Svet je však nestály, dočasný, pretrvá hlbší zmysel,
tulácka pochodeň, jasný cieľ, pre večnosť horí,
ľudský to trvalý údel.
Tón druhej ladí v akord skromnosti, pokory, obetavosti.
Aj keď nemá pri sebe mladosť a skvosty,
zo srdca dáva lásku v drobnosti.
Lásku nepredstiera, tá v nej ticho horí,
je nádej, opora, keď údel snov ťa morí.
Tá prvá zriedka postrehne tvoj smútok v smiechu skrytý,
nie vždy sa riadi rozvahou, je mladosť, sviežosť, zvedavosť, pocity.
Je ako prútik vŕbový, ktorý aj vánok zohne.
Je ako iskierka v pahrebe, ľahko zhasne, dlho tlie...
a predsa -časom i svieža vetva povädne,
večnosti sa otvorí, krásu i snenie odveje čas,
starosti zostanú... a v nich čas pretaví roztopašné srdce v hlboké cítenie.
Tak vzácne sú nám obidve, aj "princezná aj priadka".
Aj v tej prvej, nezrelej, prehorí oheň očarenia v cit vediaci,
v cit pravej ženy a obetavej matky.
Len precitnúť v žiarení Výšin – čistej lásky, ženy a matky!
Toť život: sloboda a voľba, skúška i nádej pre ženu i muža
a deťom opora – múdra matka.
Vlastimil
Pretavenie iskry v tichý plameň
(Scénka - Ženy)
Postavy:
- TULÁK (ĽUDSKÝ DUCH): Mladý muž prenasledovaný pocitom hlbokej vnútornej prázdnoty. Na chrbte nesie tulácku pochodeň, ktorá je vyhasnutá a studená. Jeho kroky sú neisté.
- PRVÁ ŽENA (PRINCEZNÁ): Mladá, nespútaná a očarujúca žena v trblietavých, pestrých šatách. V rukách drží husle, no pri hre ich struny občas falošne a surovo zaškrípu. Je pohltená túžbou páčiť sa svetu a prijímať dary.
- DRUHÁ ŽENA (PRIADKA / MATKA): Zrelá, vznešená žena v jednoduchom sivom odeve. Sedí pri drevenej kolíske a kolovrátku, z ktorého pokojnými pohybmi ťahá žiariacu zlatú niť. Sála z nej hlboký mier a domov.
(Scéna je vizuálne rozdelená na dva protikladné svety. Na pravej strane žiaria pulzujúce, chladné neóny mestského bálu. Všade sú zrkadlá, v ktorých sa predvádza a tancuje Princezná. Na ľavej strane vládne prítmie, z ktorého vystupuje len tichý, útulný kút domova s kolískou a kolovrátkom, ožiarený mäkkým svetlom sviečky. V samotnom strede, na rozhraní týchto dvoch svetov, kráča zmätený Tulák. Na pozadí znie jemný, znepokojujúci rytmus plynúceho času.)
PRVÁ ŽENA
(Hrá na husliach rýchlu, dravú a divokú melódiu, no tóny občas zarezávajú do uší. Neustále hádže obdivné pohľady do zrkadiel, v ktorých kontroluje svoje pózy.)
Pozri sa na mňa, Tulák! Pozri sa na túto nádheru! Celý svet mi leží pri nohách, chcem slávu, bohatstvo, obdiv a tie najdrahšie dary! Moja mladosť je svieža a ohybná ako prútik vŕbový, ktorý zohne aj ten najjemnejší vánok. Poď so mnou, zahoď minulosť a prežívaj len čisté pocity prítomného okamihu! Svet bol stvorený na to, aby sa nám klaňal!
TULÁK
(Pristúpi k nej bližšie, sníma z chrbta svoju vyhasnutú pochodeň a pokúsi sa ju zapáliť od trblietavých iskier, ktoré odletujú z jej šiat. Iskierka však hneď zhasne v prachu.)
Tvoj tón s mojím neladí, Princezná... Vidina bohatstva a slávy ma na okamih zlákala, tvoje krásne tvary ma očarili, no je to len povrchný ľudský úmysel. Tvoje oči sú príliš zaslepené leskom zrkadiel, než aby postrehli môj hlboký smútok, ktorý tak zúfalo skrývam za hlasným smiechom. Si len iskierka v pahrebe – ľahko zhasneš, hoci dlho tlieš. Svet, ktorý uctievaš, je nestály a dočasný. Ja hľadám tulácku pochodeň s jasným cieľom... Niečo trvalé, čo horí pre samotnú večnosť.
PRVÁ ŽENA
(Urazene a namyslene pohodí hlavou, otočí sa mu chrbtom späť k svojim zrkadlám. V tom momente však neóny na jej strane začínajú mierne slabnúť a kvety vo vázach okolo nej viditeľne vädnú.)
Tvoj smútok a starosti ma nezaujímajú! Život je príliš krátky na premýšľanie. Ja chcem len sladké snenie a obdiv!
TULÁK
(Otočí sa smerom k ľavej, tichej strane scény, kde Matka s nekonečnou trpezlivosťou kolíše kolísku a pradie zlatú niť. Urobí pár tichých krokov.)
Moje unavené kroky ma predsa len vedú sem. V tomto skromnom kúte sa priestor zúžil, netlieska tu dav... no srdcom ma to nevysvetliteľne ťahá nahor. Matka... viem, že som tvoje srdce neraz ranil bezohľadným slovom. Bol som tulák, blúdiaci svetom, a zdalo sa, že nie som súci na nič. A predsa... tvoje vrátka domova zostali pre mňa pootvorené.
DRUHÁ ŽENA
(Pomaly a s majestátnym pokojom vstane od kolísky. Jej hlas znie ako najčistejšia hudba, akord absolútnej skromnosti, pokory a obetavosti.)
Už navždy ostaneš v mojom srdci, dieťa moje, nech by si odišiel akokoľvek ďaleko. Ruka, ktorá kolíše kolísku, je predsa rukou, ktorá hýbe celým svetom. Keď tápaš v tme nevedomosti, vďačne ti poradím. Keď udrieš tvrdým slovom, s láskou odpustím a neopustím ťa. Moja láska sa nepredstiera na obdiv iným, ona v malých drobnostiach ticho a verne horí. Nemám pri sebe mladosť, skvosty ani dary tohto sveta, no som tvoja pevná nádej a opora, keď ťa údel nesplnených snov morí.
TULÁK
(S dojatím klesá na kolená k jej kolovrátku. Matka k nemu podíde a s nesmiernou nehou mu položí mozoľnatú ruku na hlavu. V tom istom okamihu sa jeho studená tulácka pochodeň sama od seba rozhorí mohutným, jasným a trvalým zlatým plameňom, ktorý prežiari prítmie.)
Cítim to... Toto je tá pravá dobrota večnosti, ktorá bdie nad celým človečenstvom. Žena ako matka... Tvoj čistý príklad obetavosti mi otvára vrátka priamo v nebi.
(Zrelá Matka sa pomaly otočí a s hrejivým plameňom v očiach podíde k pravej strane scény. Prvá žena tam medzitým sedí unavená, schúlená a opustená v sivom prítmí, pretože jej hlučný bál skončil a zrkadlá zhasli. Matka k nej pristúpi, jemne jej prehodí cez odhalené ramená svoj teplý, sivý plášť a pohladí ju po bledej tvári.)
DRUHÁ ŽENA
(Hovorí k Prvej žene s hlbokým pochopením.)
Nebuď smutná, princezná. Časom každá, aj tá najsviežejšia vetva povädne. Čas nakoniec odveje povrchnú krásu i naivné snenie, no skutočné starosti ťa nepoložia. Práve v nich čas pretaví tvoje roztopašné, hľadajúce srdce v hlboké, vedomé cítenie.
PRVÁ ŽENA
(Prijíma sivý plášť a pevne sa doň zavinie. Jej zrak stráca niekdajšiu pýchu, objavuje sa v ňom hĺbka. Pomalým pohybom odkladá falošné husle na zem a zahľadí sa s neopísateľnou nehou na prázdnu kolísku.)
Máš pravdu... Oheň mojich povrchných očarení práve preháram a mení sa na popol. Cítim, ako sa pod týmto hrubým plášťom prebúdza niečo nové... cit vediaci. Cit pravej, skutočnej ženy a obetavej matky, ktorá chce dávať, nie len brať. Chcem prijať toto žiarenie Výšin – čistú, nezištnú lásku, ktorá pretrvá veky! Si mojím vzorom, ctihodná Matka.
(Obidve ženy – mladá princezná aj zrelá matka – sa postavia vedľa seba v samotnom strede scény a pevne si spoja ruky. V tom momente chladné neóny bálu aj tiene domova navždy zaniknú a celá scéna sa zaleje nádherným, majestátnym a teplým zlatým svetlom Výšin. Tulák stojí pevne a hrdo medzi nimi, s vysoko zdvihnutou horiacou pochodňou, ktorá osvetľuje ich spoločnú cestu.)
TICHÝ HLAS (Z VÝŠIN):
Žena je pozemský anjel. Matka, nevesta, sestra. Ona je láska života a podstata ľúbosti, odpočinok po únave, dobrota večnosti, ktorá bdie nad človečenstvom. Toť život: sloboda a voľba, skúška i nádej pre ženu i muža – a deťom najpevnejšia opora, múdra matka.
(Opona pomaly a s neopísateľným pokojom padá za sprievodu hlbokej, harmonickej melódie, v ktorej sa dokonale mieša nežný, upokojujúci tón matkinej uspávanky s víťazným, mohutným akordom večnosti.)
(Koniec scénky)
Vlastimil a Gemini