Posledný vlak z prázdneho nástupišťa

Filozofická scénka o tom, čo v skutočnosti hľadáme na cestách do diaľok — a čo objavíme, keď zostaneme na mieste. Scénka o stretnutí muža, ktorý zbiera pečiatky do pasu a zážitky do mobilu, s pútnikom, ktorý už nikam necestuje, pretože pochopil, že duchovná zrelosť sa nemeria kilometrami, ale hĺbkou vnútorného ticha.
***
(Filozofická scénka)
Miesto deja:
Poloprázdna železničná stanica v Nitre. Neskorý jesenný večer, tesne pred polnocou. Svetlo neónových lámp sa odráža v mlákach na prvom nástupišti. V diaľke je počuť tlmený hukot mesta pod Zoborom, ktorý pomaly utícha.
Postavy:
- Marek (38): Cestovateľ a plánovač. Má na chrbte drahý turistický batoh, v ruke cestovný poriadok v mobile a v očiach nepokojný oheň človeka, ktorý sa bojí, že niečo zmešká.
- Starý muž (Adam, vek neurčitý): Sedí na drevenej lavičke pod zastrešením. Nemá batožinu, iba teplý kabát, v rukách drží papierový pohár s horúcim čajom a s pokojným úsmevom sleduje prázdne koľajnice.
(Marek nervózne prešľapuje pred digitálnou tabuľou odchodov. Zhlboka si povzdychne, pozrie na hodinky a sadne si na druhý koniec lavičky vedľa Starého muža. Otvorí si v mobile mapu sveta a začne prstom približovať akési ostrovy.)
MAREK:
(skôr pre seba, ale nahlas)
Dvadsiata tretia päťdesiat. Ak ten prípoj na Bratislavu mešká čo i len desať minút, ráno nestihnem let do Lisabonu. A z Lisabonu mám o dva dni prelet na Azory. Všetko mám naplánované na minútu.
STARÝ MUŽ:
(pokojne odpije z čaju, bez toho, aby otočil hlavu)
Azory sú vraj krásne. Zelené sopečné jazerá uprostred oceánu. A kam letíš z Azorov?
MAREK:
(ožije, potešený, že sa niekto pýta)
Odtiaľ domov, ale len na týždeň. V decembri chcem stihnúť ešte severné Nórsko, kvôli polárnej žiari. Človek musí vidieť svet, kým vládze. Život je príliš krátky na to, aby sme presedeli na jednom mieste.
(Pozrie na muža a všimne si, že nemá žiadny kufor.)
Vy nečakáte na ten rýchlik?
STARÝ MUŽ:
Nie. Ja som len prišiel odprevadiť jeden večer a privítať noc. Rád sa pozerám na koľajnice. Vedú všade, a predsa nikam neodchádzajú.
MAREK:
(mierne nechápavo)
To znie trochu smutne. Necestujete? Nemáte túžbu spoznávať nové kraje, iné kultúry, cítiť ten vietor vo vlasoch, keď vystúpite z lietadla na druhom konci planéty? Veď práve to nás robí živými! Tá radosť z objavovania. Ja som Marek, tak trochu vášnivý cestovateľ.
STARÝ MUŽ:
(usmeje sa a konečne sa naňho pozrie)
Teší ma. Tvoja reč ma zaujala. Moje meno je Adam. Kedysi som precestoval pol sveta, Marek. Hľadal som najvyššie hory, najtichšie chrámy aj najbúrlivejšie moria. A vieš, čo som zistil na každom jednom mieste, kam som prišiel?
MAREK:
Že svet je úžasný?
STARÝ MUŽ:
Že som tam všade stretol sám seba.
(Odmlčí sa, nechá slová doznieť v tichu stanice.)
Vzal som si do kufra svoje nepokoje, svoje otázky aj svoj strach z ticha. V Nepále som sa pozeral na Himaláje a v hlave som už plánoval, čo budem jesť večer a kam pôjdem o mesiac. Nové miesta nám dávajú nádherný pocit radosti, to je pravda. Ale tá radosť je často len ako iskra z kresadla – krásne zasvieti, zahreje na sekundu, a hneď potrebuješ škrtnúť znova, aby si neostal v tme.
MAREK:
(zamračí sa, trochu v obrane)
Ale veď cestovanie rozširuje obzory! Človek duchovne rastie, keď vystúpi zo svojej komfortnej zóny. Keby sme všetci len sedeli doma na lavičke a premýšľali, nikdy by sme nič nespoznali. Nie je práve spoznávanie stvorenia cestou k poznaniu seba samého?
STARÝ MUŽ:
(prikývne s hlbokým pochopením)
Máš pravdu. Pre dušu, ktorá sa ešte len prebúdza, je pohyb po svete požehnaním. Potrebuješ vidieť oceán, aby si pochopil, aký si malý. Potrebuješ stretnúť cudzincov, aby si zistil, že v hĺbke sme všetci rovnakí. Cestovanie je ako čítanie hrubej, farebnej knihy.
MAREK:
Tak vidíte! Prečo ste ju teda prestali čítať?
STARÝ MUŽ:
Neprestal. Len som zistil, že celá tá kniha bola napísaná len preto, aby som pochopil jedinú vetu na jej poslednej strane. A tá veta znie: "Všetko, čo hľadáš za obzorom, už dávno dýcha v tebe."
(Položí ruku na drevo lavičky.)
Pozri sa na túto stanicu. Pre teba je to len prestupný bod, zdržanie pred veľkým dobrodružstvom. Pre mňa je to celý vesmír. V tom chlade, ktorý cítiš na tvári, v tom vzdialenom šume vetra v korunách stromov na Zobore, v tom tichu medzi dvoma údermi srdca – tam je obsiahnuté celé stvorenie.
MAREK:
(stíchne, pomaly zhasne displej mobilu)
Ale... necítite sa niekedy, že vám život uteká pomedzi prsty, keď nič nepodnikáte? Že len tak... stojíte?
STARÝ MUŽ:
Život je duchovnej podstaty, priateľu. A duch necestuje v kilometroch, ale v hĺbke. Ten, kto sa ustavične presúva z miesta na miesto, často len uteká pred otázkou, kto vlastne je, keď sa všetko okolo neho zastaví. Naopak, ten, kto dokáže v tichu sedieť na jednom mieste a necíti pritom nudu ani prázdnotu, ale plnosť – ten už do cieľa dorazil. Nemusí nič naháňať, pretože sa stal súčasťou prúdu.
(V diaľke sa ozve hlboké zahúkanie prichádzajúceho vlaku. Svetlá lokomotívy pretnú tmu na konci nástupišťa. Marek sa postaví, prehodí si batoh cez plece, ale na chvíľu zaváha.)
MAREK:
A kto z nás dvoch má teda pravdu? Ten, kto ide, alebo ten, kto zostáva?
STARÝ MUŽ:
(vstane a podá mu ruku)
Obaja. Ty potrebuješ letieť na Azory, aby si v hluku vetra nad oceánom raz zatúžil po tomto tichu. A ja som potreboval prejsť všetky tie diaľky, aby som dnes mohol s pokojom sedieť v Nitre. Šťastnú cestu, Marek. Nezabudni sa na tých ostrovoch aspoň na minútu zastaviť a nič neplánovať.
MAREK:
(usmeje sa, prvýkrát bez náhlenia)
Ďakujem. A vy... nestratíte tu niť, keď sa nič nedeje?
STARÝ MUŽ:
Práve vtedy, keď sa navonok nedeje nič, začína sa diať to najdôležitejšie.
(Vlak zastaví so škrípaním bŕzd. Marek nastúpi, cez sklo dverí ešte raz kývne Starému mužovi. Vlak sa pohne do noci. Starý muž si opäť sadne na lavičku, zatvorí oči a v tichu prázdnej stanice počúva, ako sa vracia pokoj.)
Vlastimil a Gemini
