Pre deň splnu

"Srdce má svoje dôvody, o ktorých hlava nemá ani potuchy."

B. Pascal

Zrodili sme sa pre svetlo čistého citu, alebo pre chladnú nadvládu rozumu?
Hlboká reflexívna báseň rozpráva o odvekom tichom zápase v ľudskom vnútri. Ukazuje, ako sa človek pod tlakom pýchy a túžby ovládať hmotu vzďaľuje od svojej pôvodnej čistoty, až kým jeho srdce neskrehne na ľad. Nad každou búrkou rozumu však stále svieti maják večného Svetla, ktorý nás volá späť k jednoduchosti, bratstvu a pravému citu.

***

Pre deň splnu

(Poézia)

Zrodil sa človek pre deň splnu, akoby čosi také malo prísť,

akoby plávať mal ku Kráľovi času, čo dáva mu silu ísť.

Zrodil sa človek z lásky, žiť, aby život precítil, slobodne žil,

aby v cnostiach radosťou ožíval i radosť dával, dušu neskalil,

aby cit úročil, ale nestratil, aby maják videl v búrke i radosti.

A človek vyvinul sa k umu - akoby čosi také malo byť,

akoby mal túžbu ducha s hmotou skrížiť, kráľom byť,

v mámení noci i zhone dňa, kult rozumu pestovať.

To čírosť pojmov zatieňujúce hĺbanie i tiché nariekanie,

stalo sa nocou v dni, nevníma v duchu tiché volanie:

"opatrný buď , s jedlom rastie chuť".

A tak klesol - pod pyšnú vládu jedinú –

vstupujúc na cestu rozumu,

pokušením "poznať" plody ako mámenie umu,

zo stromu dobrého i zlého ovocia zakúsiť,

jablko rajské ochutnať.

Falošný zvodca v pýche sa dáva poznať,

skromnosť, pokoru u ľudí nemá,

dôveru pýcha chladne trhá, citu žezlo zem odoberá.

Svedomie ľudí i krásu zeme k výšinám um odoženie,

ovečky dole svahom ženie, v moci a sile svetu vládne - zdanie.

V chcení "poznať lepšie", pozemsky ducha i lásku človek chápe –

prírode sa odpláca zlom, chce víťaziť rozumom,

a srdce sveta v ľadovec krehne.

Um v pokušení moci ako skala na loď útočí,

ako neľútostný zával prostotu hrdúsi,

je u moci a predsa pustoší.

V žiadosti "mať – ovládať" slobodu už človek stratil,

ku dnu radosť i nádej stlačil,

o pohodlí a istote hovorí,

no ani záblesk citu nezjaví,

ak o Bohu pravdu nevie, a o duši mlčí.

Avšak nad hladinou je deň, vo výšinách Svetla, žiari Kríž.

Nad poznaním žije cit, perly ducha sa jagajú,

to jediné prianie srdca – v blaženosti, bratstve a mieri – vo vôli Pána žiť.

Srdce v ľade

(Scénka Pre deň splnu)

Postavy:

• PÚTNIK (ČLOVEK SPLNU): Mladý muž odetý v nádhernej, jemne tkanej striebornej tunike, ktorá magicky odráža a pohlcuje svetlo mesiaca. Na začiatku drží v rukách veľkú, dokonale okrúhlu zlatú guľu, ktorá pulzuje intenzívnym, teplým svetlom a osvetľuje mu tvár (symbol čistého, neporušeného citu a cnosti).
• ZVIEDAVÝ UM (ZVODCA): Postava v ostrom, geometricky tvarovanom zrkadlovom brnení, v ktorom sa všetko odráža skreslene a roztrieštene. Jeho hlas je hlučný, kovovo jasný, podmanivo presvedčivý a preniknutý nesmiernou pýchou. V rukách drží a obmieňa mechanické hračky, ozubené kolesá a dokonale vybrúsené sklenené jablko.

Scéna:

(Scéna je na začiatku zaliata plným, rozprávkovo teplým a žiarivým svetlom splnu. V pozadí sa týči obrys majestátneho, košatého Stromu života, pod ktorým na zemi kvitnú koberce bielych éterických kvetov. Pútnik sa pohybuje s absolútnou ľahkosťou, takmer tancuje, hľadí k nebu a radostne komunikuje s priestorom.)

PÚTNIK

(S hlbokým výdychom, pevne a nežne zviera na hrudi žiarivú zlatú guľu.)

Aké neuveriteľne ľahké je dýchať! Každým vdychom pre život a výdychom pre radosť cítim prítomnosť a silu Kráľa času v každom jednom údere môjho srdca. Narodil som sa pre tento deň splnu, aby som život precítil a svoju úlohu pochopil, aby vedomí slobodne žil a v cnostiach radosťou ožíval a smútok nejavil! Moja duša je čistá, neskalená a táto radosť, ktorú nosím v rukách, ma vedie ako bezpečný maják v každej búrke!

ZVIEDAVÝ UM

(Ticho, no s rázny kovovým krokom vystúpi spoza majestátneho stromu. V ruke drží sklenené jablko, ktoré vnútri chladne, umelo bliká bielo-modrým neónom.)

Radosť?

(Smeje sa s ľahkým pohŕdaním.)

Radosť je prchavá a naivná, Pútnik. Je to len chvíľkové mámenie citov. Tebe to stačí? Nechceš radšej niečo skutočné? Chceš pocítiť moc, chceš vládnuť? Pozri sa na túto obrovskú zem, na túto hrubú hmotu. Máš v sebe iskru ducha, tak prečo ju neskrížiť s hmotou a nestať sa skutočným kráľom? Usilovná práca rozumu ti ponúka čírosť pojmov, hĺbanie, analýzu! Prestaň len ticho pozorovať a nanič nemyslieť, prežívať v duchu. Ochutnaj z tohto stromu poznania, vstúp do sveta myslenia rovnými nohami a kultivuj svoj um!

PÚTNIK

(Zastaví sa, zahľadí sa na blikajúce jablko, no zlatú guľu stále tlačí k sebe.)

Moje vnútro ma varuje... Kdesi hlboko v duchu vnímam tiché, naliehavé volanie: "Opatrný buď, človeče, s jedlom predsa rastie chuť!" Moja zlatá guľa ma hreje skutočnou láskou a istotou pôvodu. Načo by mi bolo tvoje chladné jablko?

ZVIEDAVÝ UM

(Priblíži sa tesne k nemu, jeho zrkadlové brnenie hádže na Pútnikovu tvár oslepujúce, ostré záblesky.)

Tvoja zlatá guľa ti dáva len osobné pocity, ktoré ťa robia jemným, zraniteľným a závislým! Moje jablko ti dá absolútnu MOC, praktické POZNANIE a budeš mať prehľad a kontrolu v okolí! Zakúsiš plody, ktoré si podľa chuti vyberieš, pocítiš čaro nezávislosti. Budeš presne vedieť, čo je pre dobré a čo zlé, už z toho, čo je ti príjemné. Podmaníš si prírodu, znalosťou ako pracuje, namiesto toho, aby si sa jej prosíkal! Sám si vybuduješ pohodlie a materiálnu istotu, o ktorej sa tvojmu srdcu ani nesnívalo. Už sa nebudeš musieť spoliehať na tiché volanie neviditeľného Kráľa! Vezmi si to jablko. Chceš predsa poznať viac, no nie?

PÚTNIK

(Dlho váha, kúzlo a lesk skleneného jablka ho pomaly premáhajú, oči mu otupia. Pomaly, mechanicky roztvára náruč. Zlatá guľa mu vypadne z rúk na zem, kde jej svetlo okamžite zhasne. Pútnik oboma rukami berie blikajúce sklenené jablko.)

Chcem... chcem poznať čo je dobré, čo príjemné. Chcem víťaziť poznaním a vládnuť hmotnosti!

(V tej sekunde teplé, ružovo-zlaté svetlo splnu s hlasným zasvišťaním zhasne. Celá scéna stmavne do chladnej, temnej modrej noci, osvetlenej len ostrými neónovými lúčmi. Biele kvety na zemi v momente sčernejú, uschnú a pokryjú sa hustou inovaťou. Zovšadiaľ počuť desivé, hlasné praskanie a lámanie ľadu.)

PÚTNIK

(Okamžite sa schúli do klbka, klesne na kolená a nekontrolovateľne sa trasie od prenikavého chladu. Hľadí na svoje prsty a dlane, ktoré pod vplyvom jablka začínajú modrať a tuhnúť.)

Čo sa to stalo?! Deň sa v sekunde zmenil na temnú noc... Moje hĺbanie a žiadosť poznať, čo je dobré a príjemné priniesli len tiché nariekanie a strašný chlad! Nevidím maják, nepočujem svedomie, ktoré um odohnal preč. Zvíťazil som, dosiahol som umom úspech?! No všetko okolo mňa hrdúsi neľútostný zával chladu! Moje srdce... ono mrzne! To je predsa to zlé! Ach, či aj to som musel poznať?!

ZVIEDAVÝ UM

(Stojí nad ním ako obrovská, nehybná skala, pýcha a cynizmus z neho priam sršia.)

Dosiahol si presne to, po čom si v duchu túžil, kráľ hmoty! Máš svoje viditeľné odpovede, máš svoje pohodlie a istoty. Zažil si, čo je dobré i zlé. No pozri sa okolo seba – srdce celého tvojho sveta práve skrehlo v masívny ľadovec! Vládne ľuďom ilúziu. Pozemský rozum a jeho zvrchovaná vláda teraz pevne držia svet pod krkom! Skromnosť a pokora sú mŕtve, dôveru v pomoc vyšších svetov sme chladne roztrhali a citu sme definitívne odobrali žezlo, lebo bez vernosti k Svetlu nemajú spojenie s ním cez čistotu chcenia! Si slobodný vo svojej prázdnote, Pútnik!

PÚTNIK

(Hľadí na sklenené jablko, ktoré mu od mrazu doslova primrzlo k pokožke rúk a nejde odtrhnúť.)

Tento um... toto tvoje jablko... je ako zákerná skala, ktorá čakala moju loď, kedy v plnej rýchlosti, nadšená užívaním si rýchlej plavby, narazí na strnulosť tvojho plodu a roztriešti sa na kusy! Jablko poznania dobrého a zlého je u moci. Sľubovalo pokrok, a predsa len pustoší a hrdúsi všetku prostotu! Hovorím navonok o istote a poriadku, no moje vnútro kričí nesmiernou, temnou prázdnotou! Ja... ja som bol omámený tým všetkým príjemným, videl som v tom iba dobro. No miska váh sa nakoniec zrútila a stratil som pojem dobra v jeho pravdivom význame. Áno duša mlčala o Bohu, pravdu poznať som nepovažoval za potrebne vo svete blahobytu, nechcel vedieť, čo bude potom! Prírode som sa odplatil za dobro darov, len zlom nevďaky a žiadosti! Dnes to viem! Odpusť mi Pane!

(Pútnik v sebe zmobilizuje posledný zvyšok ľudského citu. S hrozným výkrikom a vypätím všetkých síl udrie rukami o zem a sklenené jablko s hlasným treskotom rozbije na tisíc drobných, neškodných úlomkov. V tom okamihu sa vysoko nad celou scénou, v najvyššom bode, rozžiari mohutný oslepujúco žiarivý svetelný Kríž. Chladné, neónovo modré svetlo začína ustupovať pred touto žiarou.)

PÚTNIK

(Pomaly, s novou silou v tele vstáva z ľadovej zeme, jeho strieborná tunika opäť začína žiariť a on upiera svoj pohľad do nebeských výšin Svetla.)

Mýlil si sa, zvodca! Nad celým tvojím chladným poznaním a výpočtami... stále žije nepremožiteľný cit! Perly ľudského ducha sa jagajú vo výšinách a tie žiadny tvoj pozemský ľadovec nezmrazí! Moje jediné, skutočné prianie srdca je zahodiť pýchu moci a v blaženosti pokory, bratstve a mieri žiť vo vôli Pána!

(Zhasnutá zlatá guľa na zemi sa v tom momente znova naplno rozsvieti a zaplaví celé javisko nesmierne hrejivým, zlatým svetlom splnu. Zvedavý Um v tomto svetle stráca svoj odraz, jeho brnenie matnie a on s tichým sykotom definitívne mizne v tieňoch za scénou. Pútnik dvíha zlatú guľu vysoko nad svoju hlavu, jeho tvár je šťastná a zaplavená svetlom.)

PÚTNIK

(Hľadí do publika s absolútnym pokojom a istotou.)

Srdce má skutočne svoje dôvody... o ktorých hlava nemá ani potuchy. A tie dôvody ma vedú domov, kde už dobré nie je chápané ako príjemné a zlé ako nedostatok príjemného.

(Opona padá, zatiaľ čo celá scéna žiari čistým, hrejivým svetlom a priestorom znie mohutná, velebná a hlboko upokojujúca hudba.)

(Koniec scénky)

Vlastimil a Gemini