"Len čo sme našli lásku, vieme, čo nám v živote chýbalo."

John Ruskin

VYZNANIE: II. časť - Doznievanie

Prebudenie

Ako svetlo po noci prichádza,

vďaka moja k Tebe, Pane sa prebúdza.

Dlho vládla noc ľuďom v opojení, iskierky svetla držala v zajatí,

ale Ty, Pane, ako ranné svetlo, Si klenot jediný.

Ovinutý bol človek svetlého rodu

príjemným dychom samoľúbej noci,

vraj mal uniknúť námahe času,

veril v osídlach jej moci.

Ako svitanie zjavuje Tvoju múdrosť,

viera, Pane, cit prebúdza, blaženosť.

Zvučné hlasy havranov klamali dosť.

Blahobyt sľubovali, iba radosť.

Klamali, lebo o lásku - o Teba nedbali!

Vo svetle loďka už nie je stratená,

už maják jej svieti!

Už pláva a slúži v ochrane žiarivého svetla,

už úskalie plytkej temnoty jej cestu neskríži.

Pane, bez Tvojho svetla nocou samoty pláva loďka,

zápasí, vlnám sa spiera,

zmietaná, a predsa jej ston búrka prehluší,

túžba v hrudi chladne, ticho umiera.

Kde hľadať lásku má opustené srdce, kde inde je nádej, svetlo než v Tebe vznešený Pane.

Pane, láska k Tebe je pre nás v živote Svetlo.

Vlastimil

Úsvit a piesne majáku

(Scénka - Prebudenie)

"Len čo sme našli lásku, vieme, čo nám v živote chýbalo."

John Ruskin

POSTAVY:

• PÚTNIK (ADAM): Muž, ktorý prešiel ťažkou životnou búrkou. Jeho odev nesie stopy zápasu a prachu cesty, no v očiach má nový, jasný plameň.
• HLAS VÝŠIN: Monumentálny, hlboký a láskavý hlas, ktorý neznie z jedného miesta, ale prichádza z celého priestoru (ozvena nebies a prírody).

Prostredie: Vysoký, divoký skalnatý útes nad šírym morom. Na najvyššom bode útesu stojí starobylý, majestátny maják.

Atmosféra a svetlo: Na začiatku vládne hlboká, ťažká noc. Počuť len temné narážanie vĺn o skaly a zlovestný, nepríjemný škrekot havranov v pozadí. Scéna je ponorená do modro-čierneho šera. Postupne, ako Pútnik hovorí, sa na horizonte začína lámať svetlo – tma ustupuje hrejivým, zlatým a purpurovým lúčom ranného slnka. Na mori sa objavuje loďka, ktorá bola predtým stratená v tme, no teraz pevne drží kurz vedená svetlom majáku.

Scéna:

Scéna začína v úplnej tme. Počuť silný víchor a nepokojné more. Pútnik kľačí na okraji útesu, hlavu má sklonenú, ruky zaťaté do studenej zeme. Nad ním preletí tieň krákajúceho havrana. Pútnik pomaly dvíha hlavu k nebu, na horizonte sa objavuje prvá iskra svitania.

PÚTNIK:

(Ticho, s namáhavým dychom, ktorý sa postupne mení na silný a istý hlas)

Plávam tu, Pane na loďke svojej, som ale pútnik, nie námorník. Vo vlnách času som putoval dni i noci, zbieral skúsenosti vo svetlých časoch i temnotách noci. Dnes už viem, Pane - plávam k Tebe. Vidím, ako svetlo po dlhej, nekonečnej noci prichádza... moja vďaka k Tebe sa prebúdza!

(Postaví sa na rovné nohy, vietor mu veje do vlasov)

Dlho... ach, tak dlho mi vládla noc v pozemskom opojení. Ovinula ma príjemným, uspávajúcim dychom samoľúbosti. Šepkala mi do ucha, že všetko je pre radosť od rána do noci. Hovorila, že sa mám vyhnúť námahe času, že si mám len užívať a nestarať sa o budúcnosť... že večnosť je tu a teraz, nemám si klásť otázky. Veril som jej. Bol som chytený v osídlach jej moci.

(Z diaľky znova znie škrekot havranov. Pútnik sa otočí smerom k tme, akoby ju odmietal)

Po dlhý čas mojej púte počul som zvučné hlasy týchto havranov! Vždy sa objavili nado mnou, keď som cítil, že niečo sa stane, akoby boli supy, ktoré sa zbiehajú k hostine, v zlej chvíli človeka. Keď cíti sa slabý po noci prebdenej, ako bez ducha, bez pomoci. Oni však krákali viac a viac, sľubovali pozemský blahobyt, pohodlie bez obety, prázdnu, chvíľkovú radosť. Ach, tí čierni klamári! Tak podobní poslom temnej noci bez lásky. O Teba, Pane –– o skutočnú Lásku –– poslovia noci vôbec nedbali! Chceli ma nechať veriť v kúzlo noci, vraj som pán svojho času a môžem mať všetko, čo svet dáva, ak sa Čiernemu pokloním. Nechať ma slepého v ich zlatej klietke, kŕmiť ma a smiať sa na mojej slepote. Ich krákanie bol výsmech a pohŕdanie a ich radosťou by bolo moje tiché umieranie vo vlnách času.

(Obráti sa späť k moru, kde maják naplno rozsvieti svoj lúč a slnko začne zalievať hladinu)

Bez Tvojho svetla sa moja loďka, sťaby zlatá klietka dlho zmietala v hroznej noci samoty. Zápasila s vlnami, narážala na úskalia, stroskotávala... A jej tichý ston? Ten búrka tohto sveta tieňov a burácajúcich vĺn zakaždým bezcitne prehlušila. Búrlivé vlny ma chceli stiahnuť ku dnu, čakajúc kým túžba po pravde v mojej hrudi úplne neochladne a potichu neumrie... ale...!

(Pútnik rozpätie ruky, jeho hlas teraz duní oslobodením a obrovskou vďačnosťou)

Teraz sa moje vnútro prebudilo! Ty, Pane si môj klenot jediný, moja severka i prístav! Vo Tvojom svetle už moja loďka nie je stratená, už jej svieti Tvoj večný maják. V Tvojom – Vo Svetle Pravdy – plávam a slúžim v ochrane Tvojej žiary a viem, že úskalie plytkej, povrchnej temnoty mi už cestu neskríži! Viem, je to na mne, aby som vo vernosti plával a nezlyhal.

(Klesá na jedno koleno, s rukou na srdci, pozerá do žiariaceho slnka)

Tu som na ceste k Tebe. Kde inde malo moje opustené srdce hľadať nádej a čistotu, ak nie v Tebe, vznešený Pane? Láska k Tebe je mojím jediným Svetlom v živote! Tak je to s nami ľuďmi, len čo sme našli lásku... už vieme, čo nám predtým tak veľmi chýbalo. Áno, kto hľadá nájde, tak bolo zasľúbené vo Svetle.

(Nastane hlboké, majestátne ticho. Vietor utíchne. More sa upokojí a lúče slnka sa odrážajú od hladiny ako tisíce diamantov. V tom momente sa priestorom rozleje Hlas Výšin. Znie ako nádherný chorál, teplý a čistý.)

HLAS VÝŠIN:

Tvoja noc sa skončila, môj verný Pútnik. Pozri sa okolo seba – havrany stíchli a ušli pred svitaním, pretože ich pozemské klamstvá nemajú žiadnu váhu pred lúčmi večnej Pravdy.

PÚTNIK:

(So slzami v očiach, no s úsmevom)

Pane... cítim to. Tá ťarcha je preč. Tvoje sväté Slovo rozmetalo noc i ľudskú nevedomosť.

HLAS VÝŠIN:

Dlho si blúdil, Adam. Hľadal si Moje svetlo v odrazoch pozemských očí, hľadal si ho v pominuteľných veciach. No cez bolesť, cez slzy a cez tú najsuchšiu púšť samoty si napokon urobil to najdôležitejšie – rozbil si tvrdé, kamenné hradby svojho ľudského nazerania na život, ľudskej samoľúbosti ktorá má iba seba vo svojom strede. Tvoja iskra, ktorú som do teba vložil, bola oslobodená zo zajatia hmotnej tiaže až mojím Slovom a tvojím úprimným chcením nasledovať ma!

PÚTNIK:

(Pozrie na loďku na mori)

Moja loďka... už sa nebojí vĺn. Je pevne zakotvená ako skala, pozná kúzlo vĺn, ich silu i slabosť v premenách času.

HLAS VÝŠIN:

Áno, už nezápasí s búrkou, tvoja loďka, pretože jej kormidlom už nie je strach ani chladná vypočítavosť, ale čistý, prebudený cit. Tvoja vôľa sa teraz spojila s Mojou vôľou. Si prebudený do večného dňa, Adam.

(Svetlo na scéne dosiahne svoj vrchol, maják aj slnko žiaria v dokonalej harmónii)

Už nie si len ten, kto svetlo hľadá. Odteraz si ten, kto ho nesie. Svieť pre tento svet! Nes Moje svetlo dole, do nížin, medzi ľudí, ktorí ešte stále blúdia v ťažkých temnotách noci. Buď im živým majákom, aby aj oni našli cestu domov. Ty si našiel Slovo - a to Slovo vám otvára Cestu, vedie vás Pravdivo a dáva vám silu k Životu...

PÚTNIK:

(Pomaly vstáva, vystrie sa, naplnený neskutočnou silou. Pozrie priamo pred seba, do diaľky)

Budem slúžiť Tvojmu Svetlu. Moja loďka pláva v Tvojej ochrane.

(Pútnik vykročí vpred, otočený k svetlu, zatiaľ čo opona / scéna pomaly zhasína do zlatej farby. Posledné, čo počuť, je čistý tón zvonu.)

Koniec scénky.

Vlastimil a Gemini