Prebúdzanie...

"Život je pekný a čokoľvek ti prinesie osud, nezabudni žiť!"

Th. Carlyle

Je náš život len nekonečnou Sizyfovou prácou, alebo dokážeme prebudiť iskru ukrytú v našom vnútri?
Tento hlboký poetický text nás vymaňuje z ilúzií materializmu a rozumu. Pripomína nám, že skutočné oslobodenie od ťažkých balvanov osudu a samoľúbosti dosiahneme iba vtedy, keď začneme prinášať nezištnú radosť a lásku do svojho okolia.

*** 

Prebúdzanie...

(Poézia v próze)

Dlhá je učebná dráha, ktorou človek putuje stvorením k poznaniu seba samého. K prebudeniu svojej duchovnej iskry k vedomiu a seba uvedomeniu; k poznaniu, že je duchovná bytosť. Nesmrteľná iskra Ducha usilujúca o vzplanutie a návrat do svetla večného Domova.

Každým vdychom pre život a výdychom pre radosť rozohňuje človek svoje srdce pre nové skúsenosti, nové prežitia.

Dýchanie je ľahké a vedie človeka k najväčšej jednoduchosti jeho piesne, pokiaľ je dych pravidelný a spev prirodzený. Ťažké je vtedy, keď cítenie je zastreté závojom zmyslových dojmov, keď srdce je obrátené k zemi a zotročené...

Žijúc v ilúzii o pôvode života a vedomia ako následku evolúcie neživej hmoty, vo viere človeka v prvo-bytie hmoty, vládne duchu táto predstava pozemského rozumu ako modla. Zlaté teľa "poznávať" a "vlastniť" nasadilo ľuďom putá. Áno, vtedy, keď človek zaprie vlastného ducha vzdá sa zároveň aj vnútornej slobody a pokoja v duchu. Pútnik je podobný Sizyfovi a jeho život je ako Sizyfová práca s balvanom...

Keď ľuďom vládne egoizmus a srdečnosť je spútaná v chladnokrvnosti, keď človek prijíma, ale nedáva, keď otročí zisku a náladovosti, vtedy sa mení. Odchádza citlivý dotyk múdrosti a prichádzajú starosti. Srdce tvrdne na kameň.

Keď človek iba seba tlačí pred sebou, ako Sizyfos svoj balvan do kopca, vtedy okoliu nič nedáva. A preto svoj osud, svoje ja nahor nedostáva. Pachtí sa v ctižiadosti, nekrotí náruživosti, vtedy ustrnie v hmote a prilipne v povrchnosti.... Vrchol/cieľ sa stráca nad obzorom v lúčoch vlastnej túžby.

Keď iba rozum v ľuďoch bdie, a duša je omámená, ovládnutá kúzlom bádania a zisku, a pre seba hľadá vždy nové poznatky a majetky, vtedy pútnik zabúda na pôvodný prameň sviežosti tryskajúci z cností, na silu Svetla v prebudenej vernosti. Stráca spojenie na svetlé výšiny čistoty a spravodlivosti. A to dobrovoľne a podľa zákona o slobodnej vôle. Kto vtedy pomôže, keď duša o sebe pravdu nevie, keď už o Bohu zvesť k nej dolu neprenikne? -

Vtedy sú vzdialené človeku duchovné obzory, nebeské cnosti. Nehľadí pomocne k starosti iných. Prehliada otázky a hodnoty pre ducha potrebné! Vidí iba seba a svoj "racionálny balvan". Vtedy mizne dotyk Svetla na svedomie ducha a s ním spojené videnie pravej cesty... a cítenie viny a zodpovednosti.

A vtedy keď človek prináša radosť a blaho do svojho okolia, vtedy nachádza odozvu vo vlastnej duši. V onom vyciťovaní šťastia, čerpajúc z Prameňa "nad časom" je v súlade s vôľou Večného. A cesta nešťastného Sizyfa sa spája s cestou/rovinou pôvodnou povznesením nahor jeho vlastného ducha.

Vtedy sa otvárajú nové obzory, schopnosť prinášať z vody Života. Ľudský duch vyžaruje vieru v dobro a ľudskosť aj na iných, a vtedy činom slúži Najvyššiemu. V duchu stúpa do výšin čistých citov a žiarivých schopnosti, vracia sa domov k prebudeným.

Užitočný je životu človek prebudený. Nik ho nenúti konať dobro a spravodlivo. Cit/duch prebudený vo vlastnej podstate ide svojou vlastnou cestou - pomáha prirodzene a dobrovoľne okoliu.

Veď čo ešte človeku ostane skutočne v jeho poslednú chvíľu? Keď odmieta nezištnosť, pokoru a skromnosť, či netratí to hlavné – srdce dané mu pôvodom, poznanie dané mu vývojom? Či sa v neláske nestráca jas očí a nedrobí krása osoby v mlyne prianí a zlozvykov? Áno vtedy učebná cesta pútnika zarastá tŕním a burinou, schádza do priepasti "bludných balvanov".

Rozohriať vlastnú iskru k plameňu, pretaviť ego telesné k Ja duchovnému, ak toto je úlohou človeka a náplňou ľudského života - ostane čas k hromadeniu?

Duch je schopný prijať uvedomenie pôvodu a radosť – vedenie o Bohu. Či nie je to krásne poslanie, krásny údel ľudského života pretaviť sa z iskry nevedomia o sebe k plameňu sebauvedomenia, k vedeniu o duchu a o Bohu? Šíriť dobro a radosť, žiť blaženosť. Byť blažený už tu na zemi! Neskutočné...?

Citové Ja je zakotvené vo večnosti. Duch je schopný postúpiť vždy dopredu – ku Svetlu, ak vo stvorení prežíva krásu, múdrosť a lásku Božiu. Vyciťuje Pravdu, ak žije vôľu Božiu. Z prežitia pochopí hodnotu a pravdu života.

Prežitím prežiarený vystúpi ľudský duch z hlbín nevedomia k jasnejšej (jemnejšej) oblasti vedomia a náhľadu a vyciťovaním vstúpi v úroveň zachvievania čistých duchovných dejov – precíti vlastnú podstatu. Tým v prežití objaví už na zemi seba samého a zrkadlenie Lásky v obraze života. Pozná seba vo svojom vlastnom pôvode a schopnostiach rozvinutého citu. Žije nepripútaný okolím, žiadny balvan ho neťaží a nebrzdí v ceste nahor.

A tak, ako všetko v prírode vzájomne súvisí pôsobiac harmonicky a v zákone, tak aj ľudia ktorí chcú byť účastní harmónie a byť vedomí lásky a šťastní, musia nasledovať zákony stvorenia. V zákonoch sme slobodní... ale i zaplietame sa v slobodnom chcení vlastnej túžby vedenom nesprávne proti harmónii.

Ak páchame krivdy, padáme... a v zákonoch Lásky ich smieme aj narovnať, rozviazať. A staré putá a nesprávne názory, visiace ako závažie tlačiace dolu, opäť smú byť rozviazané a zmyté láskou v dare ľudského času naším pokáním a zmenou k dobru...

***

Je mnoho vecí, názorov, vlastností, ktoré človeka zdržujú na ceste prebúdzania, ale tou hlavnou prekážkou vzostupu je ľudská samoľúbosť. Ona je prvý a najlepšie ukrytý balvan na cestách človeka, lebo prebýva tesne u ducha.

U ducha leží schúlená od počiatku jeho prebývania v raji ako osebe nevedomej iskry. Aby k vedomiu "ja" precitol z nevedomej iskry, musel dolu k vývoju - do hmoty zostúpiť!

V jemných i hrubých svetoch Stvorenia krásou a dobrom je k pohybu pudený, životom poúčaný a v láske presvetľovaný. K sebavedomiu vývojom prežiarený, smie voľne stúpať od stupňa ku stupňu ako "plameň" - cez otáčajúce sa kruhy vyšších a vyšších hmotností, vždy jemnejších úrovní sveta. Až nahor do duchovnej ríše kráľovstva Lásky.

Ako zatúlaný syn dospieva svetobežník k mužovi ducha. Prichádza do svojho útulného domova, ku svojim priateľom. Oni sú tí, o ktorých dole nevedel, ale ktorí ho očakávali a boli mu nápomocní. Ich duchovné úsilie sa radilo k tým pomocníkom, ktorí hovorili jeho svedomím a radovali sa, keď počul ich rady, v hlase vnútornom, keď videli, že mohli pomôcť.

Do sveta vývoja ukotveného v zákone Života bol ponorený učiť sa Zákon a do ríše Dokonalosti bol vyzdvihnutý - žiť Spravodlivosť. Tam v Nebeskom kráľovstve, v láskyplnej ochrane a sile Nebeského Otca a Kráľa, je doma. Ako pútnik vyvinutého ducha radostne a harmonicky podporuje vývojové deje pútnikov vo Stvorení...

V páľave žiadosti i chlade bolesti pretrpel a precitol. Padajúc a predsa trvalo hľadajúc dozrel, našiel a pochopil... smel prijať lásku - živú vodu svätého Grálu.

Z kráľovstva Svetla sa už nemusí vracať do sveta hmotnosti, lebo v duchu vzplanul plameňom a ten spálil inorodé putá. Balvan žiadostí pochopil... a zanechal za sebou.

Vlastimil

Rozbíjanie zlatého teľaťa

(Scénka - Prebúdzanie)

Postavy:

• SIZYFOS (PÚTNIK): Unavený, strhaný muž v roztrhaných, prachom zaprášených šatách. Na chrbte v predklone vlečie obrovský, dokonale hladký, priam vyleštený kamenný balvan. Sú na ňom chladne vyryté matematické vzorce, paragrafy, grafy a symboly svetových mien.
• VNÚTORNÝ HLAS (SVEDOMIE): Postava zahalená v bielom, jemne žiariacom závoji. Kráča vedľa Sizyfa s absolútnou ľahkosťou, akoby sa jej gravitácia netýkala. Sizyfos ju spočiatku nevníma zrakom, reaguje len na jej rezonanciu vo svojom vnútri.

Scéna:

Scéna zobrazuje strmý, nehostinný, skalnatý svah. Svetlo je neprirodzené – ostré, chladné a biele, akoby vychádzalo z obrovských kancelárskych neónov. Nikde niet stopy po prírode. Počuť monotónny, ubíjajúci zvuk pracujúceho mechanického stroja alebo hodín. Sizyfos ťažko fučí, potí sa a milimeter po milimetri tlačí obrovský balvan nahor. Vždy, keď sa tesne priblíži k neviditeľnému vrcholu na kraji rampy, balvan sa s hlasným škrípavým zvukom zošmykne o kus späť.

SIZYFOS

(Lapá po dychu, svaly na nohách sa mu trasú, no v očiach má fanatický lesk.)

Ešte jeden krok... len jeden! Ešte jeden úspech, ešte jedna podpísaná zmluva, ďalší majetok do zbierky! Musím ten vrchol dosiahnuť, musím ho vlastniť, inak môj život nemá hodnotu, stráca zmysel!

(Zrazu sa zachytí za hruď, kašle.)

Prečo je ten dych taký ťažký? Prečo ma pľúca pália, akoby som vdychoval žeravý popol? Čím som vyššie, tým menej vzduchu tu je!

VNÚTORNÝ HLAS

(Prehovorí ticho, jej hlas má melodický, no naliehavý tón, ktorý sa rozlieha priestorom.)

Tvoj dych je ťažký, pretože tvoje cítenie je zastreté hustým závojom zmyslových dojmov. Tvoje dýchanie je výrazom nesúladu, upnutia. Bolo by ľahké a viedlo by ťa k najväčšej jednoduchosti tvojej piesne, keby bolo prirodzeným nádychom a výdychom. Ale tvoje srdce a tvoj dych sú obrátené k zemi a zotročené balvanom, ktorý tlačíš v domnienke, že dýchaš vysokou hodnotou, ktorá ťa povyšuje. Tlačíš pred sebou ale iba svoje nafúknuté "ja" do obrazu vlastných predstav, Sizyfos. Žiješ v ilúzii pozemského rozumu o veľkosti svojho bytia, ktoré sa ti stalo modlou, hoci poznanie tvojej podstaty je krátkozraké. Koľko nezištnej radosti si dnes rozdal svojmu okoliu, že čakáš na úľavu?

SIZYFOS

(Neobzerá sa, zaprie sa do kameňa celou váhou tela, fixovaný na lesklý povrch.)

Nemám záujem o tvoje sentimentálne reči! Svet je len hmota a čas, ktorý nemám! Evolúcia neživej hmoty, nič viac vo svete nevidím! Hmota sa musí ovládať, bádať, merať a vlastniť, aby život človeka dostal praktický význam! Toto zlaté teľa zisku ma drží pri živote v nádeji, že mi slúži a netrpím nedostatkom. Ak sa na sekundu zastavím, ak zmäknem, nezostane mi nič, svet ma rozdrví a zmysel môjho života sa obráti v prach. V poslednú chvíľu ma predsa zachráni to, čo som reálne vybudoval a zarobil! Ty to nazývaš zlatým teľaťom, a ja nutnou potrebou...

VNÚTORNÝ HLAS

(Pokojne predstúpi priamo pred neho, do dráhy balvana. Balvan sa náhle s tichým kliknutím zastaví a znehybnie, hoci svah je strmý a Sizyfos ho nedrží.)

A čo ti skutočne ostane v tvoju poslednú chvíľu, pútnik z Večnosti? Keď odmietaš nezištnosť, pokoru a skromnosť, či netratíš to hlavné - srdce, ktoré ti bolo dané pôvodom ako kormidlo na cestu? Pozri sa na tie vyryté čísla a paragrafy. K čomu inému sú skutočne tvoje poznatky než k tomu, ako sa tu čo najlepšie ukotviť? Vezmeš si kotvy so sebou, keď odídeš? A pustia ťa vôbec vyletieť od zemi? Pozri sa pozorne do zrkadla tohto chladného kameňa, ktorý si sám vyleštil.

SIZYFOS

(Zmätený tým, že kameň nedrží a predsa nepadá, pozrie sa na hladký povrch balvana. Vidí v ňom svoj odraz – vráskavú tvár, vyhasnutý pohľad. Zdesene a s odporom ustúpi o dva kroky.)

To... to nie som ja! Kde sa stratil jas mojich očí? Prečo sa moja tvár takto drobí v mlyne mojich prianí a zlozvykov? Kde je môj obzor? Modré nebo nad hlavou a spev vtákov v korunách stromov? Kde je ten vrchol, ktorý som videl na začiatku? Nevidím ho... všetko zakryla hmla mojich vlastných túžob! Som väzňom na tomto prekliatom svahu - vrchol som predsa videl, oň usiloval... Ale kto ma uväznil?! Kto položil tento strašný, neforemný balvan na moju cestu?! Čí je to trest?!

VNÚTORNÝ HLAS

(Ukáže prstom priamo na jeho hruď.)

Balvan je tvoj vlastný. Nikto iný ho tam nepoložil. Ten balvan sa volá Samoľúbosť, tvoje úsilie po svetskej márnosti. Je to tá najhlbšia prekážka tvojho vzostupu, pretože prebýva na samom začiatku tvojej cesty. Schúlila sa pri tebe ako nevedomý pud iskry pre zotrvanie v blaženosti tej úrovni rajskej čistoty. Ešte predtým, než si zatúžil zostúpiť aj do foriem prežití hutnejších svetov stvorenia. Oni vyžarovali tieto mocné citové prežitia, aby si trením a vývojom medzi formami precitol k vedomiu seba samého. Spevom a zachvievaním v spevohre okolia došiel si k sebauvedomeniu kým si vo svojej podstate. Chcel si byť sám sebe stredom, chcel si len prijímať a prežívať radosti okolia. V zaujatí krásou okolia nepostrehol si, že rovnako máš dávať poklady zo svojho vnútra svetu; duchovné schopnosti pretaviť do hmoty ako vlastné plody tvojho tvorivého chcenia. Zaprel si vlastnú podstatu svojho ducha nevedomky, vzdal si sa vnútornej činnosti a tým...pamäti. Poznanie slobody vyprchalo v myšlienkach na slobodu a tvoja bytostná srdečnosť zamrzla v chladnokrvnosti vlády konzumu. Preto tá Sizyfovská práca s balvanom sa ti stala osudovou. Vedie iba k falošným svetlám ľudského umu. Tam smerovalo tvoje chcenie a svetlo tvojho ducha zahalil závoj lopoty s balvanom v prachu zeme. Márne si ho tlačil na vrchol vyčerpania. On vždy padol nadol na okraj túžby v novej nádeji úspechu naplnenia.

SIZYFOS

(Klesne na kolená na chladnú skalu pred balvanom. Zdvihne k nemu roztrasené ruky, no už ho netlačí, len sa ho jemne dotýka prstami.)

Cítim to... Ten kameň je ľadový. Chcel som len zisk a úspech pre seba. Uznávam, bol som slepý voči starostiam iných. Moje svedomie a cit pre skromnosť spali pod zahaľom pozemského bádania ako sa tu zabezpečiť, ako svet okolo využiť na čas, než sa poberiem zo sveta do hrobu alebo... alebo kam.

(Pozrie na Vnútorný hlas so slzami v očiach.)

Povedz mi, je možné tie staré putá omylov a návykov ešte rozviazať? Ak som v slobodnom chcení spáchal krivdy a narušil harmóniu stvorenia... dá sa to narovnať? Či moja učebná cesta úplne a nadosmrti zarástla tŕním a burinou v priepasti vlastných prianí?

VNÚTORNÝ HLAS

(Pristúpi k nemu a nežne mu položí ruku na hlavu, zatiaľ čo druhou rukou sa dotkne kameňa. V tom momente vzorce, paragrafy a symboly mien na kameni začnú s praskaním černieť a odpadávať ako suchá špina.)

V zákonoch Lásky je dovolené staré putá rozviazať a zmyť pokáním a zmenou k dobru. Ak tvoj čin prinesie skutočnú radosť a blaho do tvojho okolia, nájdeš odozvu vo vlastnej duši. Čerpaj z Prameňa živú vodu múdrosti. Tvoj balvan, je ako balón plnený vzduchom tvojho dychu. Stratí veľkosť a spľasne ak prestaneš dýchať len pre seba. Pretav svoje ego telesné na čisté Ja duchovné. Pozri nahor, zatúlaný synu večnosti, tvoji priatelia vo výšinách ťa nikdy neprestali očakávať a hovoriť k tvojmu svedomiu.

SIZYFOS

(Pomaly vstáva z kolien. Jeho ohnutý chrbát sa vyrovnáva, pohľad sa upiera nad obzor, kde chladné neónové svetlo začína slabnúť a strieda ho teplá, mäkká žiara.)

Už nebudem balvan nevedomosti k svetlu poznania tlačiť. Nebudem otrokom chcenia ducha hmotou zasýtiť. Nechám ho padnúť tam, kam patrí – do priepasti nevedomia! Chcem rozohriať svoju iskru k plameňu vlastnej múdrosti. Chcem šíriť dobro, žiť v súlade s vôľou Večného a byť blažený už tu na tejto zemi, ktorá patrí Tvorcovi! Môj prameň sviežosti nevyviera v hmote a cností nie sú hodnoty rozumu ale vlastnosti môjho srdca pre radostný rozvoj ducha v hmote... nádej a zmysel života je v Tebe, Pane!

(V tom okamihu sa obrovský balvan za jeho chrbtom bez toho, aby sa pohol, s mohutným hrmotom rozpadne na jemný, neškodný prach. Zo skalnatého svahu, priamo spod Sizyfových nôh, vytryskne žiarivý prameň svetla. Vysoko nad scénou sa v lúčoch zhmotní jemná, matná, no vznešená silueta Svätého Grálu – žiarivého pohára so živou vodou. Sizyfos sa zhlboka a s absolútnou, detskou ľahkosťou nadýchne. Jeho potrhané šaty v záblesku svetla zbelejú.)

VNÚTORNÝ HLAS

(Ustupuje do žiariaceho pozadia, jej hlas splýva s tónmi prichádzajúcej hudby.)

Tvoja iskra vzplanula a spálila popínavé zemské putá. Balvan spľasol ako balón a padol ti k nohám, ostal bezvládne ležať za tebou. Vitaj v duchu prebudený pútnik, tvoj domov je ti otvorený...

(Sizyfos hľadí v duchu na žiarivý obraz Svätého Grálu s rukami otvorenými dokorán. Opona padá za sprievodu triumfálnej, no zároveň nesmierne čistej, jemnej a povznášajúcej hudby.)

Koniec scénky

Vlastimil a Gemini