Pred mečom Slova
"Jedine múdrosť je schopná zahnať z duše smútok a nedovoliť, aby sme sa triasli strachom."
Cicero
Prečo hľadáme pravdu a pokoru až vo chvíľach, keď nás na kolená zrazia rany osudu?
Záverečná báseň celej zbierky je silnou duchovnou spoveďou a modlitbou, ktorá nastavuje neúprosné zrkadlo ľudskej domýšľavosti. Vzdáva vďaku za radosť i utrpenie ako za nevyhnutné lekcie života. Autor s hlbokou vážnosťou ukazuje, že ľudská pýcha a falošné modly rozumu často zanikajú až pred nekompromisným mečom večnej Spravodlivosti, ktorý prichádza prebudiť naše duše z hlbokých duchovných driemot.
***
Pred mečom Slova
(Poézia)
Vďaka Ti Pane, za všetko,
čo smie človek prežiť,
za radosť i bolesť - za poučenie.
Vďaka Ti za múdrosť,
ktorou vládneš stvoreniu;
za radosť,
keď tkáme niťou dobra vo vôli Svetla,
i za utrpenie v nížinách,
keď tkáme niťou sebalásky.
Tým, že nepožehnáš mnohé želania
a človek si domýšľa,
že ho nepočuješ,
aj tým dávaš to najlepšie.
Vtedy sa máme zastaviť,
zamyslieť nad sebou,
v čom konáme nesprávne,
lebo nezdar
korení v človeku samom.
Ale kto dnes hľadá, Pane,
kto Teba hľadá?
Kto Pravdu hľadá úprimne?
Seba – uspokojenie,
seba človek hľadá.
Je smutné,
že je to utrpenie,
kedy sme schopní javiť sa nezištne,
úprimne, ľudsky, skutočne zbožne.
Voláme po lepších časoch,
ale či sa zlepšíme,
o tom mlčíme,
lebo vidieť chybu,
omyl v sebe si priznať,
to núti o Tebe hovoriť,
spravodlivosť cítiť,
strach pocítiť,
to otvára oči - pravdu uvidieť.
Svoj vnútorný svet
vystavaný v okolí uctievame
ako zlato,
hoci to pravé zlato
z rúk Tvojich vyšlo,
je Tvoje sväté Slovo,
vedenie o Tebe,
o Tvojej Vôli a našom
skutočnom poslaní v živote.
Pravdivé sú Tvoje slová o nás,
ľuďoch a koreňoch zla
prerastajúcich okolie
v dravej samoľúbosti
a domýšľavosti sýtiac sa
žiadostivosťou vlastnej vedomosti.
Veľká je Tvoja milosť,
že smieme o tom vedieť,
že si nám zvestoval sväté Slovo –
Vo svetle Pravdy.
Je smutné, že len pred mečom Slova pýcha zaniká,
modly padajú.
Svetlo vychádza z Tvojich slov,
a aká tma je všade vôkol!
Aká hanba,
že človek si neprizná chybu
zo srdca a dobrovoľne,
že v pýche na vlastné poznanie,
nevidí múdrosť Tvoju v dokonalej prírode,
jednoduchosti života,
že sa k Tebe obracia
až v bleskoch a hromobití
ťažkej doby, kedy musí,
alebo zahynie.
Beda nám,
že sa prebúdzajú z driemot
naše duše až v úderoch meča Spravodlivosti.
Vlastimil
Úder Svetla a pád modiel
(Scénka - Pred mečom Slova)
Postavy:
- PÚTNIK (PREBUDENÝ DUCH): Muž stojaci v samotnom strede scény. Jeho plášť je čistý, bez prachu, a ruky má zopnuté v hlbokej, vedomej a úprimnej pokore. Z jeho tváre vyžaruje múdrosť, ktorá zahnala všetok strach a smútok.
- DAV (ĽUDSKÁ PÝCHA): Skupina postáv v honosných, no bizarných odevoch s grotesknými maskami sebaistoty na tvárach. V rukách kŕčovito zvierajú zlaté sošky, papierové koruny a hrubé knihy plné vlastných, vymyslených teórií, ktoré fanaticky uctievajú.
- MEČ SLOVA (SVETELNÝ LÚČ): Majestátny, oslepujúci lúč čistého, prenikavého bieleho svetla, ktorý presekne tmu a zostúpi z nebies priamo na scénu. Sprevádza ho hlboký, vesmírne vibrujúci tón Spravodlivosti.
Scéna:
(Scéna začína v hlbokej, nepreniknuteľnej tme, ktorú umelo prerušujú len blikajúce neóny, laserové efekty a makety moderných miest. V popredí kľačí Dav ľudí pred obrovským zlatým teľaťom, na ktorom svieti nápis "Ľudská vedomosť". Ľudia sa navzájom prekrikujú, tancujú a teatrálne volajú po "lepších časoch". Pútnik stojí obďaleč, mimo ich dosahu, a pozoruje toto divadlo samoľúbosti s hlbokým, čistým smútkom v očiach.)
DAV
(Hlučne, s dravou domýšľavosťou, dvíha ruky so soškami nad hlavy.)
Pozrite sa na nás! My sme králi a bohovia tejto zeme! Naša učenosť a veda nás povedie, naša vlastná inteligencia vyrieši každý problém a naše chcenie vytvorí dokonalý, rajský svet bez obmedzení! Voláme po mieri, voláme po nekonečnej hojnosti! Sme úplne neomylní vo svojom pozemskom poznaní a nikto nad nami nevládne!
PÚTNIK
(Pomaly, s veľkou vnútornou vážnosťou dvíha zrak k potemnenému nebu. Jeho hlas znie mocne a precitnuto, pretína hluk davu.)
Už veky hlučne voláte po lepších časoch... ale či sa vy sami zlepšíte, o tom zbabelo mlčíte! Aká strašná hanba, že si človek nedokáže priznať chybu a omyl vo svojom vnútri – zo srdca a úplne dobrovoľne! V zaslepenej pýche na vlastné, obmedzené poznanie odmietate vidieť dokonalú múdrosť v prírode a čistú jednoduchosť pravého života. Svoj malý vnútorný svet, vystavaný len z prchavých ilúzií vášho okolia, uctievate ako najčistejšie zlato... Pritom slepí ostávate k tomu, čo je skutočné a hodnotné.
JEDEN Z DAVA
(Strhne si na moment masku, vyskočí na podstavec a posmešne ukáže prstom na Pútnika.)
Ty si len naivný blázon! Načo by sme sa mali zastavovať a strácať čas premýšľaním nad sebou? Načo hľadať chyby v našich saniach? Naše priania sa plnia, hmota nás poslúcha, my sa svižne kĺžeme vpred, sami sme strojcami lepšieho sveta!
PÚTNIK
(Klesá na kolená, úplne prestáva vnímať posmešky davu a s absolútnou úprimnosťou otvára svoje srdce Svetlu.)
Vďaka Ti, Pane, za všetko, čo smie človek na tejto zemi prežiť. Vďaka Ti za radosť, no i za hlbokú bolesť – za toto veľké poučenie. Vďaka ti za múdrosť, ktorou neomylne vládneš celému stvoreniu. Tým, že často nepožehnáš naše sebecké želania, hoci si človek v domýšľavosti myslí, že ho nepočuješ... práve tým nám dávaš to najlepšie. Vtedy nás nútiš zastaviť sa a uvidieť, že každý nezdar korení v nás samých. Ale kto ťa dnes skutočne hľadá, Pane? Kto hľadá Pravdu úprimne a bez pretvárky? Len sebauspokojenie a vlastný zisk človek hľadá! Prosím, Pane pomôž ľuďom tejto Zeme, bez Teba svet zanikne!
(V tom momente sa umelé osvetlenie a neóny miest s práskaním rozpadnú. Nebo nad scénou sa s desivým hlukom roztrhne. Ozve sa mohutné, hromové bitie a priestorom preletia oslepujúce blesky ťažkej doby. Priamo z najvyššieho bodu scény udrie obrovský, žiarivý lúč čistého bieleho svetla – Meč Slova. Zem pod nohami Davu sa divoko zatrasie.)
DAV
(V prepukajúcej panike. Masky pýchy im s hrôzou padajú z tvárí, papierové koruny sa trhajú a zlaté sošky sa v žiare lúča roztápajú na beztvarý sivý prach. Padajú na tvár do blata, trasú sa strachom, cit pýchu zaháňa, inou rečou dav rozpráva.)
Blesky a hromobitie! Prichádza blesk tmavej noci! Naše modly padajú, naše chrámy vedomostí sa rúcajú v základoch! Sme stratení, naša vlastná múdrosť nás nedokáže zachrániť! Pane... počuj nás v tomto hromobití! Zachráň nás pred skazou v tejto ťažkej dobe, kedy musíme kľačať! Konali sme bezprávie, vidíme, dopraj nám času, vinu svoju vyrovnáme!
PÚTNIK
(Stojí pevne, vzpriamený a nehybný priamo uprostred toho najsilnejšieho bieleho svetelného žiaru. Všetok strach z neho opadol, jeho plášť svetielkuje a celá bytosť dýcha pokojom.)
Je to hlboko smutné... ľudia. Áno, už vidíme! Je tak smutné, že len pred ostrým mečom Svätého Slova ľudská pýcha konečne zaniká a falošné modly padajú. Je žalostné vidieť, že človek potrebuje zažiť až utrpenie a údery meča Spravodlivosti, aby bol schopný javiť sa nezištne, úprimne, ľudsky a skutočne zbožne! Teraz však jasne človek cíti Spravodlivosť a vidí čistú Pravdu. To pravé, večné zlato, ktoré vyšlo z Tvojich rúk, Pane, je Tvoje Sväté Slovo... Vo svetle Pravdy! To Slovo, pre ktoré človek nemal vo svojom snení ducha a pýche rozumu ani čas!
(Majestátny Svetelný Meč Slova sa rozžiari takou nepredstaviteľnou intenzitou, že všetka zvyšná tma, trosky zlatého teľaťa a dravá samoľúbosť zmäteného davu sa úplne rozplynú v čistote. Zostane len dokonale čistý, nekonečný a jasný obzor svitania. Pútnik stojí na scéne sám, vystrašený dav v pozadí scény sa modlí, obrátený tvárou k Prameňu, s rozpätými rukami v absolútnom víťazstve ducha.)
PÚTNIK:
Ľudské duše sa konečne prebudili z dlhých driemot. Jedine Tvoja Múdrosť zahnala strach. Tvoja Vôľa je naším zákonom, Pane!
(Opona pomaly padá za sprievodu velebného, hlbokého a absolútne čistého kozmického akordu, ktorý potvrdzuje večné víťazstvo Svetla nad tmou.)
(Koniec scénky)
Vlastimil a Gemini