Pútnici z večnosti alebo ilúzia plynutia času

Čas v skutočnosti neplynie – to len naša myseľ zbesilo prebieha z brehu minulosti na breh budúcnosti. Komorný dialóg o ilúzii zmeraných sekúnd odhaľuje, že jediným miestom, kde sa večnosť dotýka zeme, je tento čistý okamih prítomnosti.

***

(Filozoficko-duchovné zamyslenie)

Miesto deja: 

Malá, úzka hodinárska dielňa zastrčená na konci starej, tichej uličky, kam už nedolieha hukot áut ani zhon mesta. Steny sú od podlahy až po nízky drevený strop pokryté desiatkami hodín – od obrovských kyvadlových kukučiek až po drobné zlaté pendlovky. Na prvý pohľad pôsobí miestnosť zvláštne: každé hodiny idú iným tempom. Jedny tikajú lenivo, iné takmer stoja a na mnohých ručičky nehybne mieria do prázdna. Vzduchom vonia staré drevo, jemný olej na strojčeky a sušená levanduľa. Cez okno dopadá šikmý, zlatistý lúč popoludňajšieho slnka, v ktorom sa bez náhlenia vznášajú zrnká prachu.

Postavy:

• HODINÁR (ADAM): Muž v rokoch s láskavou, vráskavou tvárou a očami, ktoré akoby videli skrz hmotu. Odetý je v jednoduchej ľanovej košeli a tmavej koženej zástere. Jeho pohyby sú pomalé, presné a plné úcty. Nepoužíva hodinársku lupu na hľadanie chýb v ozubených kolieskach, ale načúva tichu medzi jednotlivými údermi sekúnd.
• VIKTOR: Muž okolo štyridsiatky v drahom, no mierne pokrčenom obleku. Na zápästí má najnovšie inteligentné hodinky, ktoré mu každú chvíľu ticho zavibrujú. Pôsobí ako človek, ktorý beží maratón bez cieľa – neustále kontroluje čas, dýcha plytko a v očiach má nepokoj z toho, že mu niečo dôležité uniká.
• ELENA: Mladá žena okolo tridsiatky v jednoduchom svetlom kabáte. V dlaniach opatrne zviera staré, strieborné vreckové hodinky. Jej pohľad je zasnený, no poznačený tichým smútkom a strachom, že v tomto dravom svete nestíha žiť tak, ako sa od nej očakáva.

1. ČASŤ: Pasca zmeraných sekúnd

(Na začiatku scény je v dielni hlboké, takmer posvätné ticho, ktoré prerušuje len jediné, pomalé "tik... tak..." veľkých stojacích hodín v rohu. Adam sedí za pracovným stolom, v prstoch drží drobnú nepokojku zo starého strojčeka, no nepracuje – len sa na ňu s jemným úsmevom pozerá. Zvonček nad dverami ticho cinkne. Dnu vtrhne Viktor, okamžite sa obzerá okolo seba a mračí sa na steny plné hodín.)

VIKTOR:

(Netrpezlivo poklepkáva prstami po pulte a pozrie na svoje zápästie)

Dobrý deň. Povedali mi, že vy ste ten majster, ktorý dokáže opraviť akýkoľvek mechanizmus. Ale ako sa tak pozerám na tie vaše steny... vy tu máte úplný chaos. Jedny hodiny vám ukazujú štvrť na tri, druhé pol šiestej a tie tamto stoja úplne. Ako tu vôbec viete, koľko je hodín?

HODINÁR (ADAM):

(Pomaly položí drobnú súčiastku na zamatovú podložku, zdvihne zrak a s hlbokým pokojom si Viktora premeria)

Vitajte. A na čo by mi bolo vedieť, koľko je hodín, mladý muž, keď viem, že som práve teraz tu?

VIKTOR:

(Krátko, nervózne sa zasmeje)

To je pekná filozofia, majster, ale v reálnom svete sa na ňu nedá fungovať. Mám za deň štrnásť stretnutí, tri projekty v sklze a pocit, že dvadsaťštyri hodín je krutý žart. Potrebujem... no, viem, že to bude znieť šialene, ale potrebujem dať do poriadku svoj vnútorný rytmus. Cítim, že môj čas je rozbitý. Všetko mi trvá príliš dlho, ľudia okolo mňa sú pomalí, myšlienky sa vlečú, a pritom mám pocit, že deň zmizne skôr, než sa stihnem nadýchnuť. Potrebujem svoj čas zrýchliť. Zhustiť ho, aby som do jedného dňa vtesnal tri.

(Zvonček nad dverami opäť cinkne, tentoraz oveľa jemnejšie. Dnu ticho vstúpi Elena. Zostane stáť kúsok od dverí, akoby sa bála narušiť priestor. Viktor si ju ani nevšimne, stále netrpezlivo prešľapuje pred pultom.)

HODINÁR (ADAM):

(Prikývne smerom k Elene na privítanie a potom sa opäť obráti k Viktorovi)

Chcete zhustiť čas... Povedzte mi, Viktor – prečo chcete do jedného dňa vtesnať tri? Čo také vzácne v nich hľadáte, že na to nestačí jeden obyčajný nádych?

VIKTOR:

(Rozhodí rukami)

Predsa výsledky! Pokrok! Chcem vybudovať niečo veľké, zabezpečiť budúcnosť, nenechať sa predbehnúť ostatnými! Čas sú peniaze, majster. Každá sekunda, ktorá pretečie bez výkonu, je stratená navždy. A ja mám pocit, že ma tie sekundy naháňajú ako svorka vlkov.

ELENA:

(Ticho prehovorí z úzadia, jej hlas znie ako jemný závan vetra)

A ja mám pocit, že som sa v tom behu už dávno stratila...

(Viktor sa prekvapene otočí. Adam sa láskavo usmeje a rukou ukáže na dve staré drevené stoličky pri pracovnom stole.)

HODINÁR (ADAM):

Posaďte sa, priatelia. Obaja ste prišli s tou istou chorobou, len sa u každého z vás prejavuje na inom konci kyvadla. Ty, Viktor, sa bojíš, že nestihneš dobehnúť budúcnosť. A vy, milá Elena? Čoho sa bojíte vy?

ELENA:

(Pomaly podíde k stolu, posadí sa a opatrne položí na zamatovú podložku staré strieborné vreckové hodinky)

Toto sú hodinky po mojom starom otcovi. Zastavili sa v deň, keď odišiel. Odvtedy ich nosím stále pri sebe... a mám pocit, akoby som sa zastavila s nimi. Všetci okolo mňa niekam letia, budujú kariéry, menia svet, plánujú roky dopredu. A ja... ja sa len pozerám, ako stromy na jar pučia a na jeseň zhadzujú lístie, a desím sa, že môj život plynie nadarmo. Že mi čas uteká pomedzi prsty a ja nemám žiadny dôkaz, že som tu vôbec bola.

HODINÁR (ADAM):

(Jemne sa dotkne Eleniných hodiniek, no neotvorí ich. Potom sa pozrie na Viktora, ktorému práve v tej chvíli na zápästí zabliká a zavibruje displej inteligentných hodiniek)

Pozrite sa na seba. Jeden chce čas bičovať, aby utekal rýchlejšie, a druhá plače, že jej uteká prirýchlo. Obaja však robíte tú istú osudovú chybu. Uverili ste najväčšej ilúzii, akú kedy ľudský rozum stvoril.

VIKTOR:

(Zamračí sa a vypne vibrácie na zápästí)

Ilúzii? Majster, starnutie nie je ilúzia. Termíny v kalendári nie sú ilúzia. Hodiny na tejto stene tikajú, každá sekunda je jasne odmeraná. Čas predsa existuje, je to neúprosný prúd, ktorý nás nesie od narodenia k smrti!

HODINÁR (ADAM):

(Pokrúti hlavou, v očiach mu zaiskrí tichá múdrosť)

Hodiny na stene nemerajú čas, Viktor. Ony merajú len pohyb ozubených koliesok v priestore. Čas, o ktorom hovoríš – ten chladný, rozsekaný pás na sekundy, minúty a roky – v Stvorení vôbec neexistuje. Vymyslel si ho ľudský mozog, keď stratil spojenie s večnosťou. Keď sa duša odtrhla od Prameňa, zrazu sa začala báť. A zo strachu, že stratí kontrolu, začala všetko deliť a merať. Priestor rozdelila na ploty a hranice... a večnosť rozsekala na sekundy.

ELENA:

(Zdvihne hlavu, oči jej mierne zažiaria)

Chcete povedať, že čas neplynie? Ale veď všetko okolo nás sa mení...

HODINÁR (ADAM):

Všetko okolo nás dozrieva, Elena. To je obrovský rozdiel. Semienko v zemi nepozerá na hodinky, koľko sekúnd mu ešte zostáva do vyklíčenia. Ono jednoducho je – v plnej odovzdanosti Svetlu, pôde a vlahe. Čas nie je rieka, ktorá ťa bezmocne unáša do priepasti. Čas je len priestor, ktorý Stvorenie darovalo tvojmu duchu, aby sa stihol prebudiť, precítiť krásu bytia a dozrieť k láske.

(Adam vstane, podíde k veľkým stojacim hodinám v rohu a jemne položí ruku na ich kyvadlo. Tikanie v miestnosti zrazu stíchne. Zostane len hlboké, živé ticho, v ktorom je počuť aj tlkot ich vlastných sŕdc.)

HODINÁR (ADAM):

(Pokračuje tichým, no prenikavým hlasom)

Pre dušu, ktorá bdie v čistom cite, žiadne "včera" a žiadne "zajtra" neexistuje. Vy obaja ste pútnici z večnosti, ktorí si nasadili okuliare rozumu, a teraz plačete, že vidíte len mriežky kalendára. Včera neexistuje – to je len tieň spomienky. Zajtrajšok neexistuje – to je len hmla vašich obáv alebo túžob. Jediné miesto, kde sa večnosť dotýka zeme, je tento jediný, čistý okamih. Tu. Teraz. V tichu medzi dvoma údermi srdca.

***

2. ČASŤ: Gravitácia túžby a rozbitá prítomnosť

(V dielni panuje absolútne ticho po tom, čo Adam zastavil kyvadlo veľkých hodín. Zrnká prachu v slnečnom lúči akoby zmeraveli vo vzduchu. Viktor si podvedome pretrie zápästie, na ktorom mu stíchli inteligentné hodinky, a zhlboka sa nadýchne. Elena sa uprene pozerá na strieborné vreckové hodinky pred sebou.)

VIKTOR:

(Zamyslene, jeho predošlá arogancia sa pomaly rozpúšťa v úprimnom nepokoji)

Hovoríte o trvalej prítomnosti, majster... Ale veď sa na seba pozrite, aj na mňa. Keď som mal päť rokov, jeden letný deň trval celú večnosť. Nepoznal som hodinky, nevedel som, čo je pondelok ani piatok. Len som bol. No dnes? Dnes mám pocit, že týždeň preletí ako jedno žmurknutie. Ak čas neexistuje, prečo sa potom tak desivo zrýchľuje? Prečo sa z môjho života stala len rozmazaná šmuha?

HODINÁR (ADAM):

(S láskavým pochopením prikývne, sadne si späť za stôl a pozrie na oboch)

Práve si odhalil koreň celej ilúzie, Viktor. Ako dieťa si ešte nevnímal hranicu medzi sebou a Svetom. Žil si v oceáne čistej Prítomnosti. Potom však prišla výchova, škola, hluk davu – obrovská kolektívna sugescia ľudstva. Naučili ťa, že "ty" si tu a "svet" je tam vonku. A v momente, keď si prijal toto oddelenie, vstúpil si do hry o prežitie.

ELENA:

(Ticho zašepká, akoby skladala mozaiku vlastného vnútra)

Do hry o stratu a zisk...

HODINÁR (ADAM):

Presne tak, Elena. Kolektívne vedomie sveta vás preprogramovalo, aby ste život prestali prežívať a začali ho účtovať. Všetko, čo prichádza, ste začali vnímať ako príležitosť niečo získať, uchmatnúť a udržať si to. A všetko, čo odchádza, ste označili za bolestivú stratu. Lenže pozrite sa na povahu pozemských vecí: akonáhle niečo získate – peniaze, postavenie, obdiv, či dokonca len krásny pocit – po chvíli vám to buď utečie pomedzi prsty vášho vlastného záujmu, alebo sa to prirodzene premení a rozloží.

VIKTOR:

(Zatne ruky na kolenách, v očiach mu zaiskrí poznanie)

A vtedy v hlave vznikne pojem minulosti... Keď to, čo som držal, zmizne, začnem po tom smútiť, alebo sa to snažím v spomienkach zakonzervovať. A aby som tú stratu nahradil, okamžite sa vrhám dopredu, do budúcnosti, po ďalšom zisku!

HODINÁR (ADAM):

(Ukáže prstom na Viktora, jeho hlas znie ako hlboký zvon)

Toto je tá najväčšia pasca, priatelia! Nie čas uteká. To vaša myseľ zbesilo prebieha z jedného brehu na druhý. Naše previazanie na chcenie vlastniť a zvečniť nejaký stav je presne tým, čo rozbíja večnú Prítomnosť na minulosť a budúcnosť.

(Adam vstane, vezme zo stola malý krištáľový hranol a položí ho do lúča slnka. Na drevenej stene sa okamžite rozžiari dúhové spektrum.)

HODINÁR (ADAM):

Pozrite sa na to svetlo. V lúči je jednota – biela, pokojná, bezčasová. Ale keď doň vložíte hranol svojho vlastného lipnutia, svetlo sa rozláme. V samotnej štruktúre poľa okolo nás funguje presný fyzikálny a duchovný zákon: každé vaše kŕčovité lipnutie na okamihu, každá túžba zadržať ho, vlastniť ho a povedať "toto je moje, toto nesmie odísť", vytvára kmitanie častíc v poli.

ELENA:

(Pozrie na svoje zastavené hodinky, prsty jej jemne zachvejú)

Ako v starých bájach o Atlantíde... Keď ľudia chceli spútať svetlo a vlastniť ho, až pod jeho váhou klesli ku dnu.

HODINÁR (ADAM):

(Pozrie na Elenu s hlbokou úctou)

Áno, Elena. Je to ten istý zákon, len v inom šate. Tak ako pýcha a túžba vlastniť priestor zrodili gravitáciu hmoty, tak gravitácia túžby spôsobuje zhutnenie času. Tvoje lipnutie na spomienke na starého otca nie je láska – láska je slobodná a ľahká ako dych, ona vie, že v Duchu ste stále spolu v jedinom "Teraz". Tvoj smútok je však ťažký. Ty sa snažíš zafixovať obraz minulosti, chceš ho vlastniť, a tým okolo seba vytváraš husté pole, v ktorom sa dusíš. Staviaš si pomník z mŕtvych sekúnd, zatiaľ čo živý život okolo teba ticho preteká nepovšimnutý.

(Elena sa na chvíľu odmlčí. Po líci jej stečie jediná tichá slza, no v jej tvári nie je zúfalstvo – skôr obrovská úľava, akoby z jej pliec práve spadol ťažký kamenný plášť. Viktor hľadí do zeme, jeho dych sa prvýkrát spomalil a prehĺbil.)

VIKTOR:

(Potichu, takmer sám pre seba)

Celý život som si myslel, že som pánom svojho času, pretože mám plný diár... A pritom som bol len väzňom vlastnej gravitácie. Čím viac som chcel chytiť a udržať, tým ťažším a hustejším sa stával môj svet. A preto sa mi zdalo, že všetko okolo mňa tak šialene letí... Lebo ja sám som padal nadol pod váhou vlastného chcenia.

HODINÁR (ADAM):

(Pomaly podíde k nim a položí obom ruky na ramená. V miestnosti akoby sa rozjasnilo, hoci slnko za oknom už klesalo k obzoru)

Keď prestanete chcieť okamih vlastniť, keď prestanete kŕčovito zvierať minulosť aj budúcnosť, kmitanie v poli sa upokojí. Gravitácia túžby povolí. A v tom tichu zrazu zistíte, že ste nikdy nikam nebežali. Stále stojíte na tom istom posvätnom mieste – v strede večnosti, kde sa nič nestráca a všetko len je.

***

3. ČASŤ: Pohľad z okna idúceho vlaku

(V dielni vládne hlboký, hrejivý pokoj. Slnko za oknom kleslo ešte nižšie a zafarbilo staré drevo do zlatista. Všetky hodiny na stenách akoby stratili svoju dôležitosť – stali sa len tichými svedkami priestoru. Viktor sa zhlboka nadýchne a pomaly si odopína remienok inteligentných hodiniek zo zápästia.)

VIKTOR:

(Položí hodinky na drevený stôl, vedľa krištáľového hranola. Pozerá na ne bez zlosti, skôr s tichým údivom)

Viete, čo som práve pochopil, majster? Celé tie roky som mal pocit, že sedím v rozbehnutom exprese. Pozeral som z okna a videl som len rozmazané stromy, stĺpy a tváre, ktoré sa v šialenom slede mihali okolo mňa. Myslel som si, že ten šialený pohyb vonku je čas. No až teraz, keď som odvrátil zrak od okna a pozrel sa na seba tu v kupé... zisťujem, že ja sám som sedel celý čas nehybne na jednom mieste. Ten vonkajší zhon nebol realitou. Bol to len klam môjho vlastného pohľadu, ktorý sa upol na mihajúce sa obrazy mojich vlastných myšlienok.

HODINÁR (ADAM):

(S hlbokou radosťou prikývne, v očiach mu žiari teplé svetlo)

Výborne si to uvidel, Viktor. Presne takto funguje ľudské vedomie. Pokiaľ si upnutý na tok vlastných myšlienok, ktoré len donekonečna kopírujú staré vzorce, tvoj rozum sleduje mihajúce sa stromy za oknom. A vtedy sa ti zdá, že život uteká v závratnej rýchlosti. Ale v okamihu, keď sa stiahneš z okna rozumu do stredu svojho vlastného vozňa – do čistého vyciťovania – všetko tam vonku stratí svoju moc nad tebou. Zostane len tiché, nehybné "Teraz".

ELENA:

(Vezme do dlaní staré strieborné hodinky po starom otcovi, no už ich neobjíma kŕčovito ako záchranné koleso. Položí ich na pult s nežným úsmevom)

Spomenula som si na detstvo... Keď som ako malé dievčatko sedela pod jabloňou a čítala rozprávku. Bolo to, akoby som duchom vstúpila priamo do toho obrazu. Neexistoval obed, neexistoval večer, neexistovalo "zajtra". Jedno jediné popoludnie v tej rozprávke bolo také bohaté, hlboké a sýte, že v ňom bol obsiahnutý celý vesmír.

HODINÁR (ADAM):

(Hlas mu zmäkne, znie ako tichá pieseň)

Pretože vtedy bol tvoj duch vo svojom živle, Elena. Dieťa ponorené do hry alebo do čistého príbehu nevníma čas hlavou, ale duchom. A duch nepozná minúty – duch sa ladí na večnosť archetypov "Tu a Teraz". Čím hlbšie a čistejšie prežívaš daný okamih, tým je priestor v ňom bohatší, širší a sýtejší. Iba denné vedomie rozumu so svojím neustálym prúdom myšlienok je tou hmlou, ktorá nám bráni cítiť to, čo tu je odjakživa: hrejivý dotyk trvalej Prítomnosti, ktorá nikam neponáhľa, pretože už dávno všetko má.

(Adam vezme Elenine vreckové hodinky a opatrne ich otvorí. Vnútri nie sú žiadne ozubené kolieska ani pružina. Namiesto strojčeka je v zlatom puzdre zasadené malé, čisté okrúhle zrkadielko. Elena aj Viktor sa doň prekvapene pozrú.)

ELENA:

(S tichým úžasom)

V nich nie je strojček... Starý otec z nich vybral ručičky. Nechal tam len zrkadlo.

HODINÁR (ADAM):

(Zatvorí puzdro a vloží ho Elene späť do dlane)

Vedel, čo robí, keď odchádzal do Svetla. Chcel ti nechať jediný pravdivý ukazovateľ večnosti. Kedykoľvek sa budeš báť, že ti život uteká, pozri sa doň. Neuvidíš tam sekundy, ktoré sa míňajú. Uvidíš tam seba – živú dušu v tomto jedinom posvätnom okamihu.

(Viktor sa usmeje, nechá svoje inteligentné hodinky ležať na stole ako tichú obetu starému svetu a podíde k dverám dielne. Otvorí ich. Zvonček nad nimi jemne, melodicky zazvoní. Dnu zavanie čerstvý, voňavý podvečerný vánok, ktorý rozhýbe zrnká prachu v poslednom lúči slnka. Viktor s Elenou vykročia von do tichej uličky – nie rýchlym krokom ľudí, ktorí niečo naháňajú, ale pokojnou, ľahkou chôdzou pútnikov, ktorí sa práve vrátili domov. Adam sa na nich z prahu dielne s láskou usmeje, zatvorí dvere a v miestnosti zostane len tiché, hrejivé svetlo bezčasia.)

OPONA

Vlastimil a Gemini