Pútnik v Piesni

"S udalosťami, s ktorými ťa osud spojil, sa snaž zmieriť, a ľudí, s ktorými ťa život zblížil, úprimne miluj!"

Marcus Aurelius

***

Kto vlastne sme a kam kráčame v kolobehu pozemského života?
Táto hlboká poézia v próze nás pozýva na vnútornú púť za poznaním vlastnej duše, odhaľuje zmysel ľudského osudu a pripomína nám, že pozemský svet je len dočasným mostom k našej skutočnej duchovnej zrelosti.

***

Pútnik v Piesni

(´Poézia v próze)

Ľudský duch je sťa novo narodené dieťa.

Vchádza do sveta slabý a neskúsený, nevie o sebe a svojom pôvode. Prichádza k radosti i starosti na túto zem - pútnik z Večnosti.

Nevie o svojom poslaní a predsa cíti nutkanie k vývoju, púti a učeniu - aby v slobode vlastného výberu precítil kúzlo života; aby inšpirovaný umením života rozvinul schopnosti vlastné.

Ľudský duch je sťa učeň - záhradník. Učí sa v ďalekých záhradách umeniu "tŕnia a krásy", aby životom skúsený a obrúsený precitol tvorivosťou - v radosti a usilovnosti záhradníka znalého; aby raz vstúpil ako dobrotivý majster do nebeských záhrad svojho domova.

A tak kráča v hmotnosti, vzdialený svetlému domovu, ako pútnik a predsa v pohľade svojich zasnených očí si nesie stopu Večnosti - necíti chlad a odcudzenie v dotyku hmotnosti, necíti smútok pominuteľnosti iba trpezlivú a starostlivú ruku Božiu skrze prírodu a priateľské prírodné bytosti.

***

Príbeh, ako sa prihovára život k človeku na ceste jeho hľadania:

Človek vieš, že si pútnik?

Čas, ktorý zaberá tvoja púť je dlhý a dlhá je cesta, po ktorej sa berieš. Vyrazil si na voze ťahaný túžbou k prvému záblesku vedomia. Putuješ melódiou vesmírnej Piesne vo vlnách vždy novej radosti, ak počúvaš svetlé vedenie v hlase srdca.

Ale bdelý buď v svojich rozhodovaniach a chcení! Dobre zváž, v akom prostredí túžiš a činíš.

Tu dole akoby ponorený do priezračnej rieky vidíš jasne z Hora až nadol. To je tvoj počiatok.

Si v hlbinách hmoty! Si zahalený jemnou látkou Svetla nebies, ktorá prestupuje a tká tvoje vedomie a okolie na svoj obraz. Bola ti daná sloboda v rozhodovaní sa. V nej kráča i zodpovednosť. Spravodlivo je zvážený a vyjadrený tvoj vývoj, nazývaný osud. Je zrkadlením tvojich chcení. Nežiješ vo svete na teba nezávislom. Žiješ vo vnútri túžby do sveta obrátenej. Pôsobíš v zákone "čo zaseješ to zožneš"! Preto bdelý buď, aby si rieku svojho osudu príliš neskalil.

Ak cit k domovu potlačíš vášňou, ak tichú túžbu po vznešenosti a čistote prehlušíš prežívaním pozemským, pripútaš sa na hmotu citom. Stratíš oporu vo Svetle, zmalátnieš a ochladneš. Zhrubneš na obraz prianí položených do hmoty prežitím, až stratíš pojem vlastnej hodnoty, tušenie pôvodu. Vyciťovanie prúdenia lásky z Domova sa ti vytratí. Vtedy kráčaš v nížinách pozemských pocitov a zaplietaš sa i v nížinách duchovných. Túžiš pod mrakom a brána radosti je ti zahataná balvanom pozemských prianí a žiadostí.

Putuješ v radosti veternej, usiluješ zastaviť čas a blaženosť pocítiť... a predsa žiješ v neistote a v sklamaní, pokiaľ si ovládaný kúzlom zmyslov. Ak to kúzlo odhalíš a zachvievanie presvetlíš, uvidíš pravdu o tom. Vystúpiš k vyšším záchvevom života. Prenikneš hlbšie do života k jemnej blaženosti. Vtedy pochopíš, že bez cieľa vyššieho, pôvodného nikam nedôjdeš.

Cit je ti vedením. On správne vidí i obklopený kúzlom zmyslov. Bez citu túžby po domove, ktorú Nebeský Otec ti kedysi zveril ako dar osudovo dôležitý pre tvoju bytosť, kráčaš necitlivo a osamelo. Túžiš a hľadíš nadol. Hoc by si myslel, že slobodný si, opak je pravdou - spútaný si.

Si vo vývoji, čo v tebe vyvoláva pocit zmeny, neustálej straty a potreby... pocit času. Áno, v tom spočíva pocit smútku, lebo sa na to pozemské viažeš citom, ktorý je úplný iba vo Večnosti!

Či necítiš ten rozdiel, keď z radosti niečo od srdca tvoríš a nechceš si to nechať pre seba a keď niečo požaduješ pre seba v okamihoch času? Hmote slúžiš, v jej premenách, bez oživujúceho vedenia Svetlom, ak sa venuješ iba získavaniu vecí a pôžitkov tohto sveta. Tvoje srdce objíma svet, akoby si tu mal pôvod a bytie večné.

Či sú veci sveta naozaj dielo trvácne a duchaplné, žeby ťa samé viedli nahor? Môžeš si to vziať so sebou, až odídeš z tejto zeme? Nie sú dielom tak mnohej ľudskej túžby a predstavy? Sú vratké, avšak potrebný most k tvojej zrelosti, vývoju tvojej tvorivosti!

Radosti sveta. Ľudia za nimi bežia. Bez nich sa cítia opustení a unavení. A či nie vždy doznejú vtedy, keď si ich uvedomíš a rád by si pocit podržal? Ale prečo sa človek viaže v tejto ilúzii príjemného pocitu?

Je to prelínanie vášho duševného vedomia, ktoré vás podvedome vedie životom s vedomím telesným.

Je to tušenie, že krásy sveta a ideálne predstavy, príjemné dojmy sú skutočné. Áno – sú odleskom krás nebeských zážitkov.

A v tom je tá ilúzia času, že duch "nadčasový" si neuvedomuje vo svojom telesnom bytí podstatu púti časovej...

Obrazné podanie:

Prechádzaš svetmi rôznych hmotností vyladenými v rôznych tónoch spevohry.

Zanechávaš stopu túžby a činu v krajinách nejednej obežnici. Pieseň, ktorú teraz spievaš, si predtým nespieval a predsa nespievaš prvý krát. Opäť a znova spievaš pieseň, ale pre iné prežitie, pre nové skúsenosti, lebo si ako fénix - vždy na novo sa rodíš.

Učíš sa tým, že sa zachvievaš v rôznych tónoch vesmíru, tam i tu oživujúc rúcho pracovné. Hráš na svojom nástroji ako menej alebo viac usilovný hudobník. Ladíš melódie dušou, tvojou zrelosťou – túžbou a znalosťou prijatou v okamihoch prežitých, účinkujúc slobodne a predsa v spevohre okolia.

Celý svoj vedomý život, rozložený do času, a predsa v srdci jednoliaty, prežívaš, akoby si iba teraz žil, a predsa cítiš, že nikdy neumieraš. Duch tvoj večnosť tuší, v srdci vieš, že si pútnik z Večnosti, že si kormidelník plachetnice, prevaľujúcej sa vlnobitím osudu, dobrodruh vystavený skúškam dozrievania vždy sebou vyvolenej plavby - túžby.

Viackrát si prešiel cestou vývoja na tejto planéte. Žil si vtelený vždy v inom telesnom plášti, o ktorom často si hovoril "moje telo - moje ja". Považoval si dar odevu tak často za "svoje všetko" čo máš, a čo smrťou stratíš.

Vtedy si zabúdal myslieť na posolstvá nebies, necítil nežné melódie éterických víl. Netúžil si žiť a pracovať pre jemnocit; pre blaho blížnych, svojho ducha si vedome nehľadal a nespoznal. Chcel si pohodlie a veselosť okamihu. Tak podobný kvetu mladému ale bledému, Svetlu ukrytému si usychal bez vody života v púšti pocitov zeme.

Vyžarovania tvojho ducha v okovách túžby po hmotnom získavaní boli vedené nadol do hmoty. Žiarenie túžby si vysielal hlboko k zemi až zakorenili v pôde pozemských prežívaní. Túžba bola nepoznaná. Krídla a úsilie túžby letieť nahor ku Svetlu, načrieť z kalicha Večných, bolo nepatrné, kroky vlažné a ťažkopádne. Vzlietnuť si nemohol, lebo si nechcel...

Vtedy visíš v pocitoch tejto zeme ako obeť v pavučine. Prúd jemných žiarení zo sfér duchovných ťažko nachádza v tebe pôdu pre zakotvenie, zažatú iskru - prebudenú túžbu - vzlietnuť ku svetlu nebies, stúpať domov.

Tak často si netušil pravdu o sebe, o svojich "učebných cestách". Pravdu o svojich názoroch a sklonoch, ktoré tvorili cestu tvojho osudu. Viedli ťa, ale i brzdili a odvádzali z priamej cesty nahor. Potláčali vzplanutie iskry tvojho ducha k plameňu. Odďaľovali od vytúženého domova, keď skutky boli nesprávne; keď si ustrnul v hmotnom prežívaní alebo konaním nelásky voči blížnym a okoliu si sa odpojil od svetlého vedenia. Preto, nevediac pravdu o tom, si trpel a reptal – zaplietajúc sa v nevedomosti.

Netušil si, že každý pozemský život je dar, ktorým je daná možnosť splatiť minulý dlh, keď si posolstvo života neprežil; keď svoju cestu si ľahkovážne pretúlal, žil pre prchavé dojmy a do hmoty k veciam si ducha pripútal.

A tak prechádzaš časom vo vlnách zmeny. V túžbe, radosti, sklamaní i v nádeji, ale túžba po láske ostáva v tvojom srdci nezmenená. Ako tichá "spomienka" na niečo prekrásne, dávno prežité, akoby iba načas zabudnuté a spomenuté v čase dospievania a "prvej lásky".

Smutné a neisté sú tvoje kroky - dnes. Hľadáš, ale nenachádzaš, lebo nevieš, kto si a čo hľadáš. Nepoznáš zmysel púte; chvíľu spievaš družke v radosti, a o chvíľu spievaš clivo súmraku, bo nevieš akú Pieseň spievať sa učíš. A nevieš ani, že len z Milosti srdce tvoje spieva.

Poznaj teda: Ak účel narodenia človek nehľadá a neverí v život duchovný, cestu mu skríži reálna predstava - obraz jeho vlastného okolia. Žije život svojich dojmov a vízií vedený hrou rozumu. Svet povrchových predstáv je mu pravdou dňa... a to hlavné o živote nepochopil, neprežil.

Ak neprežiješ/nepochopíš ľudský život v jeho duchovnom jadre - ako dar/milosť Najvyššieho, neprijímaš to osudovo hlavné - vieru a dôveru v Život. V tom tkvie poznanie života i poznanie údelu vlastného. Pozemské túžby nesmú prehlušiť túžbu pôvodnú, túžbu po Bohu!

Veď či iné je život i život ľudský než radosť a milosť Nebeského Otca? V milosti "byť" smie človek svoje vedomie naplniť vodou živou. Z milosti dostal dar času skutky Ducha zrkadliť, oči rozjasniť, svoju bytosť naplniť Silou života, ku Svetlu ducha pozdvihnúť.

A opäť iba z milosti, v spravodlivosti Božej, ktorej vševidiace Oko bdie nad všetkým siatím, je možné byť oslobodený od viazanosti na stavy hmotné. Oslobodený už voľne stúpa k citu a rýdzosti, bratstvu nebies. Pokorou a úprimnou snahou žiť Zákon Boží, človek spriechodnil v sebe Tepnu života uškrtenú vierou v "náhody"!

Niet však náhod! Od vekov usiluješ o vedomé bytie v blaženosti, o zrelosť a krásu ducha, o zmysluplný tvorivý život vo svetle Pravdy.

Život naplnený citom, krásou, porozumením. Od vekov hľadáš Lásku s precíteným vedením o vznešenom Stvoriteľovi!

Preto je potrebná púť. K tomu slúži pochod rôznymi skúsenosťami, ktoré nesieš vo svojom duchu ako tiché pomoci, spomienky.

Slová zo Svetla o Láske a láske k blížnemu vedú k Bohu...

Žiadny iný zmysel ľudské bytia nemá. Život pozemský n ie je večný a len večné bytie má trvalú hodnotu.

Láska, spravodlivosť, čistota vo Svetle sa skláňa k človeku.

A v srdci človeka sa zrkadlí ich odraz - v láske, svedomí, vernosti Pravde a Svetlu.

Sú tou melódiou súzvuku, ktorá znie Vesmírom ako prekrásna harmonická Pieseň úcty k Najvyššiemu.

Ladiči v údolí ozvien

(Scénka - Pútnik v Piesni)

Postavy:

• PÚTNIK: Mladý muž v jednoduchom šedom plášti. Na krku mu visí zvláštny strunový nástroj bez ladiacich kolíkov. Jeho oči sú upreté do diaľky, preniknuté hľadaním a vnútorným nepokojom.
• ZÁHRADNÍK (ŽIVOT): Starší, múdry muž s mozoľnatými rukami. Nosí zásteru od hliny, no jeho pohyby sú vznešené, pokojné a vzbudzujú prirodzenú úctu.

Scéna:

Scéna je ponorená do hustej, sivej hmly. V pozadí matne, akoby z obrovskej diaľky a výšky, presvitá jemné, biele Svetlo. Na zemi je prítmí a chlad. Zovšadiaľ sa ozývajú tiché, disharmonické, priam kakofonické zvuky – akoby stovky ľudí v diaľke nasilu a bez sluchu ladili staré, popraskané nástroje. Pútnik kráča pomaly, ťažkopádne, občas zakopne o kamene. V rukách kŕčovito zviera hlinenú sošku, akoby to bolo to najcennejšie, čo má.

PÚTNIK

(Zmätene zastane, hľadí na svoje ruky, potom na ťažkú pôdu pod nohami.)

Kde to som? Moje prsty sú zrazu také ťažké... táto zem sa mi lepí na nohy, akoby ma chcela celého pohltiť. Pamätám si záblesky čistého svetla, no kedykoľvek zavriem oči, vidím len túto studenú hmlovinu. Kto ma sem poslal? A prečo musím na hrudi niesť toto ťažké, mŕtve drevo nástroja, ktorý nevydá ani tón?

ZÁHRADNÍK

(Vystúpi ticho z tieňa jednej z hmlových stien. V ruke drží orezávací nôž a mladú vetvičku s ostrými tŕňmi, no na jej konci pučí malý zelený list. Hovorí pokojným, hlbokým hlasom.)

Nenaliehaj na pamäť, dieťa. Ľudský duch vchádza do tohto sveta slabý a neskúsený, sťa novorodené dieťa, ktoré nevie o sebe a svojom pôvode. Príliš rýchly návrat pamäte by tvoju neobrúsenú bytosť spálil. Vstúpil si do Záhrady tŕnia a krásy. Si pútnik z Večnosti, ktorý prišiel k radosti i starosti na túto zem. Každý kameň, o ktorý teraz zakopneš, ti len pripomína, že tvoj krok bol neopatrný a ty sa máš naučiť bdelosti, rozvahe a zodpovednosti, lebo si tu učeň, záhradník.

PÚTNIK

(Odstúpi o krok, no hneď ukáže na hlinenú sošku vo svojich rukách s detskou vzdorovitou pýchou.)

Pozri, čo som tu našiel! Je to pevné, má to tvar človeka, usmieva sa mojim očiam. Chcem túto vec vlastniť, chcem pekné predmety zbierať! Tieto pozemské predmety, my vytvárajú príjemné dojmy, pocit, že som živý, že cítim radosť ako svoju, že som, niekam patrím! Ale KOMU patrím? Bez týchto vecí sa cítim opustený a unavený.

ZÁHRADNÍK

(Smutne, no s nesmiernou láskou sa usmeje.)

Uvažuješ správne Pútnik. Vedz ale - hlina k hline patrí. Chceš naplniť čas tým, že objímeš chladnú skalu? To, čo držíš, je len prelínanie tvojho duševného vedomia s telesným. Podvedome tušíš, že krásy sveta a ideálne predstavy sú skutočné – áno, sú, ale sú len vzdialeným odleskom krás nebeských zážitkov, ktoré tu sa ti pripomínajú pri pohľade na pekné veci! Ty si však tichú túžbu po vznešenosti a čistote prehlušil prežívaním pozemským. Pripútal si svojho ducha na hmotu citom skrze myšlienky a pocity. Čím viac vecí si naložíš na svoj voz, tým ťažšie ho budú tvoje kone ťahať.

PÚTNIK

(Nechápavo krúti hlavou.)

Ale veď svet ma predsa núti konať! Inak sa tu stratím a umriem od hladu. Musím žiť, keď som tu a postarať sa o seba, musím si brať, čo mi ponúka! Ako to môže byť moja chyba?

ZÁHRADNÍK

(Ukáže orezávacím nožom smerom k nemu.)

Rieka tvojho osudu sa kalí tvojím vlastným chcením, človeče. Spravodlivo je zvážený tvoj vývoj, tvoj osud je len zrkadlením tvojich túžob. Nežiješ vo svete na teba nezávislom. Žiješ vo vnútri túžby do sveta obrátenej. V hlbinách hmoty si bol pritom zahalený jemnou látkou Svetla nebies, ktorá tká tvoje vedomie. Dostal si slobodu rozhodovania a s ňou ruka v ruke kráča zodpovednosť. V zákone bytia platí: Čo zaseješ, to zožneš! Pozri sa teraz na svoj nástroj. Tvoje struny sú úplne voľné a bez života. Pýtaš sa prečo? Zabudol si radostne dávať svetu, tvoju pieseň vďaky.

PÚTNIK

(Frustrovane udrie dlaňou po strunách. Ozve sa len škaredý, tupý, mŕtvy zvuk, ktorý zanikne v okolitom hluku.)

Nehrá to! Vidíš?! Vravíš, že mám dávať svetu moju pieseň. Tento svet ma však hluší. Všade vôkol je len zápas o prežitie, honba za pôžitkami, strach, že nič nebudem mať. Ako mám v tomto hluku a neistote spievať nejakú pieseň, ktorej slová si ani nepamätám?

ZÁHRADNÍK

(Povedie ho jemne za rameno k okraju scény, kde hmla na okamih ustúpi a odhalí hlbokú priepasť času a svetov.)

Pretože tú pieseň nespievaš prvýkrát. Prechádzaš svetmi rôznych hmotností, vyladenými v rôznych tónoch spevohry. Zanechávaš stopy v krajinách nejednej obežnice. Viackrát si už prešiel cestou vývoja na tejto planéte, vtelený vždy v inom telesnom plášti. A zakaždým si hovoril: "Moje telo, moje ja." Považoval si dar tohto odevu za svoje všetko, čo smrťou stratíš. Tvoj duch, hoci je večný, si v telesnom bytí neuvedomuje podstatu časovej púte. Zakaždým ťa zlákalo pohodlie a veselosť okamihu, a tak si usychal bez vody života v púšti pozemských pocitov a zabudol si dávať svoj príspevok svetu, aby si sa zachvieval v rovnováhe a tvoj nástroj bol prirodzene napätý. Tvoj cit zaspal a struny povolili. Pamätáš si tie okamihy rovnováhy niekde hlboko vo svojom srdci?

PÚTNIK

(Nástroj mu takmer vypadne z rúk, klesne na kolená, hlavu skloní nízko k zemi.)

Cítim... cítim nesmierny, ťažký smútok. Akoby ma obklopovala neustála strata. Je to bolesť z toho, že čas plynie a prežitky doznejú, radosti sveta len čo sa objavia hneď sa stratia, len čo si ich uvedomím a nič neuchopím. Všetko mi uniká pomedzi prsty i roky mojej mladosti. Som spútaný vlastným vedomím bytia, hoci som si myslel, že som slobodný a môj život má zmysel v tomto bytí.

ZÁHRADNÍK

(Pristúpi k nemu bližšie a položí mu mozoľnatú, no teplú ruku na rameno.)

Ten smútok nie je tvojím nepriateľom, je to tvoja záchrana. Je to dôkaz, že tvoj duch vie o Večnosti. Tento pocit času a smútku vzniká iba preto, že sa na to pozemské viažeš citom, akoby si tu bol pôvodom, ktorý je úplný iba vo Večnosti a si v rozpore sám so sebou, ak si namýšľaš iné chápanie seba i povahy sveta! Či necítiš ten rozdiel, keď z radosti niečo od srdca tvoríš a nechceš si to nechať pre seba, a keď niečo sebecky požaduješ pre seba v okamihoch času? Ak cit k domovu potlačíš vášňou, zostaneš visieť v pavučine hmoty ako mucha, hoci si pavúk. Tvoj cit je kompas, ktorý ti Nebeský Otec zveril ako dar osudovo dôležitý pre tvoju bytosť. Ak to kúzlo zmyslov odhalíš a zachvievanie tvojho chcenia presvetlíš, uvidíš pravdu. Pochopíš, že bez cieľa vyššieho, pôvodného, nikam nedôjdeš.

PÚTNIK

(Zodvihne hlavu, v očiach sa mu zrkadlí blesk pochopenia. Pozrie sa na hlinenú sošku vo svojej ruke.)

Zmysel ľudského bytia... je viac než zbieranie sošiek a ich vytváranie. Život pozemský nie je večný, a len večné bytie má trvalú hodnotu. Všetko toto okolo... sú len vratké veci, no predsa potrebný most k mojej zrelosti, k vývoju mojej tvorivosti... nesmiem sa však viazať lanom, lebo nikdy nevyletím.

ZÁHRADNÍK

(Prikývne, jeho hlas znie s čoraz väčšou vznešenosťou.)

Áno! Každý pozemský život je dar a milosť Najvyššieho, možnosť splatiť minulý dlh, ak si niečo zmeškal alebo zamútil. Smieš vždy očistiť rieku osudu. V milosti "byť" smie človek svoje vedomie naplniť vodou živou z Prameňa. Pokorou a úprimnou snahou žiť Zákon Boží človek spriechodní v sebe Tepnu života, ktorú predtým uškrtil vierou v náhody, tvoriac uzol nedôvery a odmietaním vyššieho zmyslu. Niet však náhod! Od vekov hľadáš Lásku s precíteným vedením o vznešenom Stvoriteľovi. Len si zabudol v prostredí hračiek a zábavy. Sme len učni záhradníci, ktorí sa učia v ďalekých záhradách umeniu sadenia i zberu, aby sme raz ako dobrotiví majstri vstúpili do nebeských záhrad svojho domova znalí hodnoty tŕnia i krásy.

PÚTNIK

(Pomaly roztvorí kŕčovito zovreté prsty. Hlinená soška mu vypadne z ruky a rozbije sa o kameň. Pútnik sa však nezatvári smutne, naopak, akoby z neho spadlo obrovské bremeno. Postaví sa, zavrie oči a hlboko sa nadýchne.)

Moja plavba... je mojou voľbou. Ja som kormidelník tejto plachetnice, ktorá sa prevaľuje vlnobitím osudu. Už nechcem hľadieť nadol pod mrak, kde je brána radosti zahataná balvanom žiadostí. Slová zo Svetla o Láske a láske k blížnemu ma vedú domov nad mrak. Otče... z tvojej Milosti... chcem opäť počuť tú Pieseň a prosím o vyslyšanie...

(V tom momente disharmonické zvuky z okolia úplne utíchnu. Nastane hlboké, posvätné ticho. Struny na Pútnikovom nástroji na jeho hrudi sa samé od seba prudko napnú a jemne, čisto a jasne zaznejú hlbokým akordom, hoci sa ich nikto nedotkol. Hustá hmla okolo Pútnika začína belieť, rednúť a nadobúdať žiarivý jas.)

ZÁHRADNÍK

(Ustupuje pomaly späť do úzadia, stráca sa v silnejúcom Svetle, s rukou zdvihnutou na požehnanie.)

Bdelý buď, kormidelník. Tvoje srdce práve objalo vesmír. Láska, spravodlivosť a čistota sa k tebe skláňajú. Tvoja pieseň úcty k Najvyššiemu sa práve začína.

(Pútnik berie nástroj do rúk, jeho tvár je pokojná a rozjasnená. Opona padá za sprievodu nádhernej, mohutnej a harmonickej melódie, ktorá napĺňa celý priestor.)

Koniec scénky

Vlastimil a Gemini