Ranná káva pod Zoborom
Čo sa stane, keď sa veľkomoravský panovník Svätopluk ocitne v dnešnej Nitre pri obyčajnej šálke espressa? Celý život strávil s mečom v ruke a snažil sa udržať ríšu pohromade silou a zväzkom prútov. Keď sa však knieža Svätopluk cez časovú trhlinu ocitne v modernej nitrianskej kaviarni, zisťuje, že skutočné víťazstvo nevyzerá ako dobyté územie. Filozofická scénka o tom, ako ľahko v zhone moderného sveta prehliadame ten najväčší zázrak – pokojný nedeľný deň bez meča pri boku.
***
(Filozofická scénka)
Postavy:
- Svätopluk I. (veľkomoravský panovník, 9. storočie – oblečený v požičanom modernom kabáte, no s držaním tela vládcu)
- Marek (bežný obyvateľ Nitry, tridsiatnik, snaží sa zachovať pokoj)
(Miesto deja: Malá kaviareň v Nitre s výhľadom na Zobor. Je nedeľa ráno. Na stole stoja dve šálky espressa a croissant. Svätopluk nedôverčivo ovoniava penu na káve.)
Marek:
Neboj sa, nie je to otrávené. Je to len káva. Zrnká upražené na druhej strane sveta, zomleté a preliate horúcou vodou.
Svätopluk:
(Odpije si. Zamračí sa, prehltne, potom sa mu rozšíria oči.)
Horké ako blen... ale prebúdza to krv lepšie než ranný chlad na hradbách. Kde si to vzal? Z Byzancie?
Marek:
Z Brazílie. Alebo Kolumbie. Popravde, neviem presne, kúpil som to v obchode na rohu. A stál ma ten nápoj asi toľko, čo dve minúty mojej práce.
Svätopluk:
(Položí šálku. Prvýkrát sa na Mareka pozrie nie s podozrením, ale s úžasom.)
Dve minúty? V mojej ríši by za takýto čierny elixír z ďalekých krajín kupec pýtal striebro. A ty sedíš v teple, bez meča pri boku, a piješ ho len tak, v nedeľu ráno. Kde sú tvoji strážcovia?
Marek:
Nemám žiadnych. Tu v Nitre je teraz pokoj. Už veľmi dlho.
(Svätopluk sa zahľadí cez okno hore na vrch Zobor. Hľadá známe obrysy hradísk, no vidí len les, vysielač a domy roztrúsené na úpätí.)
Svätopluk:
Všetko je tu z kameňa a skla. A ľudia sa neponáhľajú s vozmi, ale sedia v tých kovových škatuliach, ktoré hučia ako hrom. Povedz mi, Marek... koľko synov máš?
Marek:
Zatiaľ žiadneho.
Svätopluk:
(Povzdychne si, v očiach sa mu zračí stará známosť s bolesťou.)
Dobre robíš, ak ich ešte nemáš. A ak ich budeš mať... nedávaj im do rúk prúty, aby si overili svoju silu. Ja som si myslel, že keď ich zviažem dokopy, nikto ich nezlomí. Zabudol som, že prúty nemajú vlastnú vôľu. Ľudia áno. A moc rozdelí aj bratov, ktorí pili z jedného pohára.
Marek:
(Ukáže na mobil na stole, kde svieti mapa Európy.)
Pozri. Hranice sa za tie storočia posunuli stokrát. Ale Nitra tu stále je. Ľudia tu stále žijú, pracujú, hádajú sa, ale aj si pomáhajú. Niečo z toho, čo si tu začal, prežilo.
Svätopluk:
(Natiahne ruku, váhavo sa dotkne skla obrazovky, akoby čakal, že ho popáli. Potom sa pousmeje.)
Celý môj život bol o tom, aby som udržal ríšu pohromade mečom a listinami. A vy si ju tu držíte v malej svietiacej tehličke... a pijete pri tom nápoj z konca sveta.
(Vezme do ruky croissant.)
A toto pečivo je mäkké ako oblak. Vaša doba je zvláštna, Marek. Ste slabí v rukách, lebo nemusíte orať ani bojovať... ale zdá sa, že ste konečne vyhrali ten najťažší boj.
Marek:
Aký?
Svätopluk:
Boj o obyčajný, pokojný deň. Daj mi ešte z tej čiernej vody. Chcem vidieť, čo ďalšie ste tu za tých tisíc rokov vymysleli.
(Koniec scénky.)
- Gemini -