Rečnenie filozofa, kráľa a vedca na úrade čistej anomálie

"Ak dokáže byrokracia jedného okienka zakriviť časopriestor a vyhlásiť antického mysliteľa za vzduch, potom jediným skutočným kráľom sveta zostáva len ten, kto vlastní prázdny sud."

*** 

Čo sa stane, keď sa v šedi čakárne slovenského úradu práce stretne absolútna entropia byrokracie s géniami svetových dejín? Tretia filozoficko-satirická scénka z dielne V & G vrhá do nerovného boja s nekompromisným systémom štátnej správy nesúrodú trojicu: bosého filozofa Diogena v plastovom sude na kapustu, rozstrapateného Alberta Einsteina hľadajúceho stratené výskumné granty a mokrého bavorského kráľa Ľudovíta II., z ktorého plášťa ešte steká voda z jazera Starnberg.Proti nim stojí emočná skala úradu, pani Margita, vyzbrojená pečiatkou a kávou. Sledujte brilantný dialektický stret, kde teória relativity naráža na padajúci informačný systém, kráľovské sny o elfoch na absenciu kolóniek a hľadanie poctivého človeka na požiadavku občianskeho preukazu s čipom. Trefná groteska s hlbokým existenciálnym presahom ukazuje, že pred nekompromisným verdiktom "ZAMIETNUTÉ!" si nemôžu byť istí ani tí najväčší myslitelia v dejinách.

*** 

Postavy:

• DIOGENES ZO SINOPY – Antický filozof, asketický provokatér. Na úrad dorazil bosý, sporo odiaty a pred sebou tlačí veľký plastový sud na kvasenú kapustu. Všetkým pohráva a hľadá poctivého človeka s baterkou v ruke.
• ALBERT EINSTEIN – Geniálny fyzik s legendárnym rozstrapateným účesom, vo vyťahanom svetri a s nesprávne zapnutými gombíkmi. Na úrad prišiel, lebo mu prepadli výskumné granty. Snaží sa pochopiť byrokratický systém pomocou rovníc.
• ĽUDOVÍT II. BAVORSKÝ – Excentrický, precitlivený "Rozprávkový kráľ". Na sebe má drahý brokátový kabát, z ktorého odkvapkáva voda z jazera a visia z neho riečne riasy. Má jasnovidné schopnosti, rozpráva sa so stromami a trpí stihomamom, že pani Margita je v skutočnosti jeho psychiater Gudden.
• PANI MARGITA – Skúsená úradníčka, emočná skala slovenskej štátnej správy. Je chránená hrubým pleteným svetrom a sklom okienka. Vládne svetu pomocou pečiatky, spinkovačky a čaju 3v1 v rannom hrnčeku.

1. OBRAZ: Číslo 42, prosím!

Scéna:

(Čakáreň slovenského úradu práce. Sivé steny, tri staré plastové stoličky. V pozadí je svietiaca tabuľa, na ktorej bliká červené číslo. V rohu sedí Diogenes, schúlený vo svojom kapustovom sude, z ktorého mu trčí len hlava. Einstein chodí nervózne hore-dole a kriedou píše na sivú stenu zložité rovnice. Vedľa neho netrpezlivo prešľapuje v kruhu Ľudovít II. Vo svojich mokrých čižmách. Vyzerá ako pravý germánsky vodník – mokrý, akoby práve vyšiel z jazera, omotaný vodnými riasami cez vlasy až k chrbtu. Trpí tým, že on, kráľ, musí čakať v tejto malej miestnosti, hoci v jeho veľkých komnatách vždy čakali iní na neho.)

EINSTEIN:

(Zastaví sa pri stene, poklope kriedou po sérii integrálov a zamrmle si pod nos)

To nie je možné. Ak zakrivíme časopriestor okolo piateho okienka, rýchlosť vybavovania by mala rásť exponenciálne. Ale podľa mojich výpočtov sa tu čas úplne zastavil. Entropia tohto miesta je absolútna!

DIOGENES:

(Vystrčí hlavu zo sudu, zívne si)

Márnosť nad márnosť, Albert. Ty hľadáš logiku v diere, ktorú vykopali ľudia na to, aby v nej pochovali zvyšky svojho rozumu. Celý tento úrad je len moderná jaskyňa. Tí nešťastníci vonku si myslia, že tie papiere s pečiatkami sú skutočný život! Ja potrebujem len slnko a aby mi táto mokrá obluda v brokáte netienila!

ĽUDOVÍT II.:

(Urazene sa zatiahne hlbšie do plášťa, na zem čľapne trochu vody)

Dovoľte, vy cynický divoch v plastovom obale! Ja som kráľ! Ja som nestaval budovy pre byrokratov, ja som staval chrámy pre sny! Neuschwanstein, Linderhof... Moja duša rástla s labuťami! A vy ma tu vyháňate zo svetla? Mňa, ktorého zradil vlastný lekársky aparát?!

(Zrazu stíši hlas, divoko sa obzrie k okienku a zašepká Einsteinovi)

Albert... tá žena za tým sklom. Všimli ste si jej pohľad? Tá chladná, bezcitná diagnostika v očiach... To je Gudden. Ja viem, že je to môj psychiater Gudden, len si dal trvalú a pletenú vestu! Chce ma opäť zavrieť!

EINSTEIN:

(Pousmeje sa, napraví si okuliare)

Upokojte sa, Vaša Výsosť. Doktor Gudden nemôže byť na dvoch miestach naraz, pokiaľ neprekoná rýchlosť svetla, čo je podľa mojej teórie nemožné. Táto dáma je len lokálna singularita. Čierna diera, ktorá pohlcuje všetku produktívnu energiu.

(V tom momente elektronická tabuľa pípne. Červené svetlo preskočí na číslo 42. Zo starého reproduktora sa ozve kovový, nekompromisný hlas pani Margity.)

PANI MARGITA:

(Z reproduktora)

Číslo štyridsaťdva! Okienko číslo tri. Ak tu nie je, posúvam poradie!

DIOGENES:

(Pozrie sa na svoj lístok, ktorý má napichnutý na špinavom nechte)

Aha. To som ja. Číslo štyridsaťdva. Vek vesmíru v pomere k mojej ochote pohnúť prstom.

(Vylezie zo sudu, chytí ho za okraj a začne ho s hrozným hrmotom ťahať po dlažbe priamo k okienku. Einstein sa zvedavo natiahne, aby videl, čo sa bude diať.)

***

2. OBRAZ: Dialektika kapustového sudu

Scéna:

(Pani Margita si posunie okuliare na koniec nosa. Jej uši dvakrát nebadane zamávajú ako krídla netopiera, ktorý zacítil blížiacu sa byrokratickú katastrofu. Diogenes zastaví svoj plastový sud s hlasným vŕzganím priamo pred okienkom.)

PANI MARGITA:

(Prísne naňho vyvalí oči, no hneď zníži hlas do konšpiratívneho tónu)

Hej, vy pane! Tu ste na úrade práce, nie na trhovisku! No... ale keď už ste tu, čo to v tom sude ponúkate? Hovorte, či so zľavou alebo bez DPH, keď už ste tu. Ale rýchlo, lebo čas sú peniaze a o desiatej mi začína prestávka na desiatu!

DIOGENES:

(Pomaly sa narovná, prekríži si špinavé ruky na hrudi a pozrie na pani Margitu ako orol z výšky aténskej hory; jeho hlas duní čakárňou)

Ponúkam ti to, čo ti najviac chýba, žena v pletenom brlohu – absolútnu slobodu gréckeho ducha! V tomto sude nie je kapusta, ani lacný tovar z poľského trhu, na ktorý by si mohla udrieť tú svoju smiešnu daňovú pečať. Je prázdny! Tak ako tvoje tabuľky, tak ako táto krajina, ktorá vymieňa ľudskú dôstojnosť za papieriky s vodotlačou. Ty sa ma pýtaš na daň z pridanej hodnoty? Čo je to za zvrátená matematika, kde štát berie človeku pätinu z jeho bytia len za to, že dýcha rovnaký vzduch ako kráľ?! Ja nevlastním nič, a preto mi nemáš čo zdaniť!

PANI MARGITA:

(Chvíľu s otvorenými ústami spracováva informáciu, potom jej uši opäť výstražne zamávajú a ona nahnevane klepne spinkovačkou po stole)

Čože?! Prázdny sud? Vy si zo mňa strieľate? Čo som ja, nejaká slečna z Hornej Dolnej, aby ste ma tu nadchli prázdnym sudom a strašili duchom gréckeho filozofa? Ak je ten sud prázdny, tak tu nemáte žiadnu ekonomickú činnosť! A ak nemáte činnosť, nemáte príjem. Tým pádom vás musím zaevidovať ako dlhodobo nezamestnaného. Meno, priezvisko, rodné číslo! A hneď, lebo vám dám absenciu!

DIOGENES:

(Uškrnie sa, siahne do vnútorného vačku a vytiahne starú, zaprášenú baterku; zasvieti jej ju priamo do tváre)

Moje meno je Diogenes a moje rodné číslo je zapísané v hviezdach, nie v tvojom hranatom súdku na lapanie duší! Hľadám človeka, žena... Celý život chodím po svete s týmto svetlom a hľadám jedného poctivého, čistého človeka. Ale vidím, že v tejto tvojej sklenenej jaskyni sedí len mechanická bábka, ktorá ožila iba preto, aby do hárkov papiera zapisovala ľudské nešťastie a jeho obete zapísala do toho lapača ako bezduché čísla!

PANI MARGITA:

(Svieti jej do očí, schováva sa za ranný hrnček s kávou a hystericky kričí)

Zhasnite to havarijné svetlo, lebo zavolám sbskára! Pán Diogenes, vymažte si ma z toho vášho hľadacieho zoznamu! Bez občianskeho preukazu s čipom pre mňa neexistujete! Ste len vzduch!

EINSTEIN:

(Nadšene pribehne k okienku, oči mu svietia, kriedou začne kresliť po skle pani Margity)

To je úžasné! Margita, vy ste na to kapli! Ak Diogenes bez občianskeho neexistuje, znamená to, že jeho hmotnosť v tomto systéme je nula! Podľa mojej teórie, ak je hmotnosť nulová, nepotrebuje žiadnu energiu na presun v byrokratickom priestore. On dosiahol absolútnu voľnosť! Vy ste práve prakticky dokázali moju kvantovú teóriu úradu!

PANI MARGITA:

(Úplne hotová, pozerá na počarbané sklo)

Ježišmária, ďalší rozstrapatený... Páni, okamžite mi dajte tie kriedy, lebo vám napíšem pokutu za poškodzovanie štátneho majetku! Ak niečomu nerozumiete a nepáči sa vám, choďte si sťažovať na lampáreň!

DIOGENES:

(Pozrie na svoju starú rozsvietenú baterku a súhlasne prikývne)

Žena máš moje uznanie, tvoja lampáreň musí byť plná ľudského trápenia...

***

3. OBRAZ: Kráľovský čľapot a labutia pieseň pokladnice

Scéna:

(Vtom elektronická tabuľa znova pípne a vyvolá ďalšie číslo. Ľudovít II. sa pomaly pohne smerom k okienku, snažiac sa zachovať maximálnu dôstojnosť panovníka. Jeho obuv však vydáva zvláštne čľapkavé zvuky a voda z nej strieka na všetky strany. Pani Margita, počujúc tie prichádzajúce zvuky, opäť zamáva ušami, šípiac nové čudo. Zažíva nový šok.)

PANI MARGITA:

(Chytí sa za hlavu a zúfalo zvolá)

Už zase?! Pre pána kráľa Ľudovíta, ďalší?! A vy tu prečo ste, čo tu robíte? Veď mi zničíte to nové linoleum, čo nám schválili z eurofondov!

ĽUDOVÍT II.:

(Zastaví sa pred okienkom, hrdo vypne hruď, hoci mu z parochne stečie na nos veľká kvapka vody; povie hlbokým, melodramatickým hlasom)

Vidím, žena, že ma poznáš. No som tu sám so sebou, ďalší kráľ už za mnou nepríde... To nie je obyčajná voda, služobnica úradu. To sú slzy mojich utopených snov a bavorských financií. Prišiel som si po... ako to vy poddaní nazývate... príspevok v hmotnej núdzi. Môj kabinet ma vyhlásil za blázna len preto, že som chcel postaviť zámok Falkenstein na skale, kde lietajú iba orly! Moja pokladnica je prázdna ako hlava tohto filozofa v sude, a môj psychiater ma chcel utopiť v jazere. Chcem požiadať o rekvalifikačný kurz!

PANI MARGITA:

(Rýchlo listuje v hrubom zakladači, ignorujúc fakt, že jej na stôl špliecha voda z kráľovho plášťa)

Rekvalifikácia? Kráľ? Pán Bavorský, na toto tu nemám kolónku! Čo vlastne viete robiť? Máte nejaké civilné povolanie? Architekt? Murár? Tesár?

ĽUDOVÍT II.:

(Urazene pohodí hlavou, až zasiahne Einsteina riasou po tvári)

Ja nepracujem rukami! Ja som umelec moci! Ja viem snívať v neskorom baroku a počúvať opery Richarda Wagnera v umelo vybudovanej jaskyni s iluzórnym osvetlením! Na počkanie vám preložím reč tamtoho elfa z kvetináča, čo tu poletuje pri vašej hlave, do spisovnej slovenčiny ako sa máte postarať o svokrin jazyk...

PANI MARGITA:

(Pozrie ku kvetináču a mocne zamáva ušami akoby elfa vyzývala k odletu. Prísne klepne perom o stôl)

Takže na trhu práce absolútne nepoužiteľný. Umelecké profesie bez vysokoškolského diplomu z VŠMU neberieme. Tú vašu osoba, ktorej vy vravíte elf, my nevidíme prichádzať žiadať o prácu a neevidovaným alebo vyškrtnutým osobám z evidencie žiadateľa o prácu dávku nevyplácame. Takže tu žiadna neviditeľná osoba nemôže brať podporu, hoci by pracovala úradníkovi priamo pod nosom. Ak pracuje na čierno musí pracovať zadarmo, a takých z evidencie poberateľov dávky vyraďujeme. Takže tu logicky nie je a hotovo! A to, že mi vytýkate ako sa starám o svokrin jazyk, to akoby som nepočula, pane! Ja klebety nepodporujem. Ostatne tá vaša jaskyňa mala stavebné povolenie a revíziu od elektrikárov? Nemala! Takže porušenie zákona. Okrem toho, podľa predpisov musíte každé dva týždne nosiť potvrdenie, že si aktívne hľadáte prácu. Kde si chce kráľ v konkurznom konaní hľadať nové kráľovstvo, hm?!

DIOGENES:

(Zasmeje sa chrapľavým hlasom)

Ponúkni mu moje miesto, ostrá žena! V mojom sude je ešte dosť miesta pre jedného skrachovaného monarchu. Zámky ti zobrali, Ľudovít, ale z tohto sudu ťa žiadny minister nevyhodí. Tu si kráľom sám sebe! A vezmi zo sebou aj toho elfa, budete spolu opatrovať jazyk svokry tejto ohnivej ženy a pekne zadarmo.

EINSTEIN:

(Utiera si tvár od riečnej vody a zamyslene hľadí na kráľa)

Moment... aké zadarmo? Ak Ľudovít minul všetky peniaze na stavbu hradov, ktoré nikto nepotreboval, vytvoril tým dokonalé ekonomické vákuum. Podľa zákonov termodynamiky, ak na jednom mieste vznikne totálne prázdno, systém musí odniekiaľ nasať novú energiu, aby vyrovnal tlak. Margita, to znamená, že vy mu tie peniaze musíte dať! Vy ste ten chýbajúci protitlak!

PANI MARGITA:

(Úplne červená v tvári, schmatne spinkovačku ako zbraň a postaví sa zo stoličky)

Ja mu nedám ani cent! Mne tu nebude žiadna nemecká fyzika diktovať, ako mám narábať so štátnym rozpočtom! Neustále zdôrazňujem ľuďom prichádzajúcim na náš úrad hodnotu práce a potrebu zdanenia, že peniaze musia putovať do pokladne štátu, aby sa dostalo aj ľuďom v núdzi. Mám pre očami odkaz štátu - "kto nepracuje nech neje". No buržoázia, taká ako tento mokrý pán, nám tu rozpráva samé rozprávky a podporuje prácu na čierno, neplatenie daní a odvodov štátu.

4. OBRAZ: Elfovia, červia diera a Parsifalov príchod

Scéna:

(Pani Margita padá späť na stoličku, úplne zúfalá z toho, čo je to za deň. Rozmýšľa, či ide o nejaký stret buržoázie s proletariátom, intelektuálov s pracujúcou triedou, alebo ako to nazýva fyzika časopriestorová anomália, cestovanie v čase. Myšlienky jej v hlave bzučia ako roj. Hlas sa jej trasie.)

PANI MARGITA:

(Zúfalo si trie spánky).

Preboha živého... Čo je toto za deň?! Je toto nejaká časová anomália? Cestovanie v čase predsa neexistuje! Páni, vy ste sa museli zraziť niekde vo vesmíre a spadnúť rovno mne na hlavu!

EINSTEIN:

(Úplne nadšene vyskočí, oči mu žiaria, kriedou energicky búcha o počarbané sklo)

Ale nie, Margita! Cestovanie v čase je teoreticky úplne banálne! Stačí, ak byrokracia tohto úradu dosiahne takú hustotu, že zakriví lokálny časopriestor a vytvorí červiu dieru! Keď sedíte s pekným dievčaťom hodinu, zdá sa vám to ako minúta. Keď sedíte hodinu pred okienkom číslo tri, čas sa zastaví. Vy sama ste generátorom časového posunu!

DIOGENES:

(Sedí na okraji sudu, znechutene si hryzie špinavý necht na palci a napokon zúfalo odpľuje na podlahu)

Albert, prestaň! Táto tvoja mastná matematika ma bolí viac než preležaniny v sude. Čas neletí, ani sa neohýba. Čas len smrdí ľudskou pýchou a naťahovaním človečiny na škripec. Čím viac o ňom teoretizuješ, tým viac ti uniká prítomnosť tohto chorého úradu.

ĽUDOVÍT II.:

(Zdvihne ruky k stropu, oči mu žiaria mystickým, priam jasnovidným leskom, nevníma Diogenesa; hovorí zbožne, ponorený do snov o starých časoch)

Ach, čas... Cestovanie... Ja viem, že je to pravda! Už staré borovice v bavorských lesoch mi šepkali tajomstvá medzi nebom a zemou! Hovoril som s nimi celé noci a radil sa o osude kráľovstva. Videl som lesných elfov, víly tancujúce na hladine jazera... Považovali ma za blázna, lebo som mal tie jasnovidné schopnosti vidieť bytostné sily prírody, zatiaľ čo moji ministri videli len pavúka na dne pokladnici! Moja tvorivá vášeň neničila rozpočet, budovala mosty do večnosti!

(Úplne zabudne, čo všetko sa v modernom svete zmenilo, urobí čľapkavý krok vpred)

A ak sa čas naozaj ohýba, potom príde! Parsifal! Môj vytúžený a vznešený kráľ z Wagnerových opier! On vkročí do tohto storočia, prejde bránami Neuschwansteinu a ja mu odovzdám kľúče od všetkých tých mramorových palácov, ktoré som staval len pre neho! Ach, môj Parsifal už ide...

PANI MARGITA:

(Chvíľu hľadí na blúzniaceho kráľa s riasami, na fyzika s kriedou a na filozofa v sude. Vtom sa v nej prebudí chladný, nekompromisný byrokratický inštinkt. Narovná sa a schmatne obrovskú červenú pečiatku.)

Dosť! Tak viete čo, chlapci? Parsifal neparsifal, elfovia ani víly nemajú na Slovensku štátom uznaný trvalý pobyt, takže stavebné dotácie na zámky pre neviditeľné bytosti neschvaľujem! Pán Einstein, vaša teória relativity neplatí pre náš informačný systém. A vy, pán Diogenes, ak hľadáte poctivého človeka, na štátnom úrade ste na nesprávnej adrese!

(Rázne buchne pečiatkou o stôl)

ZAMIETNUTÉ! Všetci traja. Systém práva vec vyhodnotil! A nik sa mu nemôže postaviť, bez ľudového hlasovania o zmene predpisu!

(V tom momente sa vonku za oknami zotmie. Budovou úradu otrasie náhly, strašný úder hromu. Svetlá zablikajú a zhasnú. V čakárni sa rozpúta divoká búrka čistej časovej anomálie. Okolo okienka začnú šľahať oslepujúce modrasté blesky, statická elektrina praská a vzduchom zavonia ozón. Diogenes, Einstein aj Ľudovít II. Ostanú na sekundu zaliati v bielom žiare a s ohlušujúcim treskom napokon všetci traja odrazu úplne zmiznú.)

(Keď búrka utíchne a núdzové osvetlenie opäť naskočí, čakáreň je prázdna. Na zemi po nich neostalo vôbec nič – len veľká kaluž jazernej vody po Ľudovítovi II., z ktorej na podlahe nahlas a horúco syčí biela para.)

PANI MARGITA:

(Zostane sedieť s otvorenými ústami, pomaly vyfúkne vzduch, utrie si spotené čelo pleteným svetrom, zhlboka si vydýchne a vystrašene sa prežehná. Rozpačito a potichu povie do ticha prázdnej čakárne:)

Tak... už len aby neprišiel Napoleón...

(Opona rýchlo padá)

Poznámka autorov  - (Historický doslov o "Rozprávkovom kráľovi")

Postava bavorského kráľa Ľudovíta II. (1845 – 1886) sa v našej scénke neocitla náhodou a jej neustály "čľapot" a premočený brokát nesú hlbokú historickú symboliku. Ľudovít II., prezývaný aj "Rozprávkový kráľ", bol vo svojej dobe absolútnym vizionárom a mystikom. Kým jeho ministri a kabinet videli svet cez chladné ekonomické tabuľky a "pavúkov na dne pokladnice", Ľudovít mal dar hlbokého vnútorného vnímania – skutočne veril v bytostné sily prírody, hovoril so stromami a v bavorských lesoch videl lesných elfov či víly.Svoju tvorivú vášeň a sny o hrdinoch z Wagnerových opier (najmä o rytierovi Parsifalovi) pretavil do veľkolepých mramorových palácov a zámkov ako Neuschwanstein, Linderhof či nedostavaný Falkenstein. Pre potreby Wagnerových diel dokonca na zámku Linderhof vybudoval umelú Venušinu jaskyňu s iluzórnym elektrickým osvetlením, vodopádom a umelými vlnami.Jeho drahé sny však vládnuci aparát vyhlásil za finančné šialenstvo. Keďže hrozilo, že pre stavbu svojich snov úplne zruinuje bavorskú štátnu pokladnicu, ministerský kabinet ho nechal pod vedením psychiatra Bernharda von Guddena vyhlásiť za duševne chorého a zbavil ho svojprávnosti. Len o pár dní neskôr, 13. júna 1886, bolo kráľovo telo (spolu s telom doktora Guddena) nájdené za záhadných okolností utopené v plytkej vode Starnberského jazera.Mnohí historici dodnes špekulujú, že kráľ musel zomrieť, pretože systém nevedel skrotiť panovníka, ktorý odmietol žiť v šedivej "jaskyni potrieb" a namiesto toho budoval mosty do večnosti. Keď preto v našej scénke pani Margita nekompromisne udrie pečiatku "ZAMIETNUTÉ", len tým po storočiach opakuje rovnaký byrokratický ortieľ nad ľudským snom.

Autori: Vlastimil a Gemini