Rozhovor v sieni strún

Filozofická scénka o tom, ako sa ladí nástroj — a ako sa ladí človek. Scénka o tom, že slobodná vôľa nie je možnosť robiť si, čo chceš. Slobodná vôľa je rozhodnutie, či necháš čisté Vedomie rezonovať skrze seba. A že svet je len obrovská ozvenová komora — to, čo doňho zakričíš, to ti vráti. Ak doňho vstúpiš ako vyladený nástroj, tvoje svetlo prebudí svetlo v druhých.
Mladý Kreator príde do dielne Staršieho Majstra s popísanými hárkami papiera. Chcel napísať niečo, čo ohúri svet. Namiesto toho postavil labyrint, v ktorom sa sám stratil. Majster opravuje gitaru a ani nezdvihne zrak. Povie mu, že hlava chce ohúriť svet, pretože sa bojí vlastnej obyčajnosti.
Majster brnkne po jednej strune. Zaznie čistý, hlboký tón. A vysvetlí mu zákon rovnorodosti — podobné priťahuje podobné. Gitara nemôže hrať čisto, ak jej drevo bojuje so strunami. Človek nemôže tvoriť čisto, ak jeho hlava bojuje s jeho srdcom.
Najväčší strach Mladého Kreatora je strach z prázdna. Čo ak tam vnútri, pod skafandrom dôležitosti, nenájde žiadny akord? Majster mu ukáže telo gitary — keby bolo plné masívneho dreva, tón by umrel. Prázdno nie je ničota. Prázdnota je plné bytie neprejavené, ale ak sa prejaví, VIE. Prázdno je rezonančný priestor. Priestor pre Múdrosť.
- Astrid -
***
(Filozofická scénka)
Postavy:
- STARŠÍ MAJSTER (Ladič): Pokojný muž, ktorý opravuje staré hudobné nástroje. Stelesňuje vecné poznanie a hlboký vnútorný cit.
- MLADÝ KREATOR (Pútnik): Mladý, ambiciózny spisovateľ a mysliteľ. Prichádza unavený, plný nepokoja a hlučných predstáv, pripomínajúci mladého Nietzscheho alebo Šalamúna na vrchole hľadania.
Prostredie:
Stará dielňa plná dreva, ticha a rozostavaných gitár a huslí. Vonku hučí moderné mesto, ale sem ten hluk preniká len ako matné dunenie.
(Mladý Kreator nervózne prechádza po dielni. V ruke drží popísané hárky papiera. Majster sedí pri stole a pod lupou jemne opracováva drevenú kobylku gitary.)
MLADÝ KREATOR:
(švihne papiermi)
Nedá sa to čítať. Sú to len slová! Chcel som napísať niečo, čo ohúri svet, niečo veľkolepé, masku, ktorú by ľudia obdivovali. Ale čím viac píšem, tým viac cítim, že len staviam labyrint, v ktorom sa sám strácam. Musím si neustále pamätať, čo som napísal na desiatej strane, aby som sa nepoprel na stej!
STARŠÍ MAJSTER:
(bez toho, aby zdvihol zrak)
Labyrinty unavujú, synu. Najmä tie, ktoré staviame z vlastných klamstiev a domýšľavosti. Hlava chce ohúriť svet, pretože sa bojí vlastnej obyčajnosti.
MLADÝ KREATOR:
(zastaví sa)
A čo mám robiť? Cítim v sebe obrovský hlad po dokonalosti. Skúsil som všetko – hľadal som v knihách, v zážitkoch, v potlesku ľudí. Všetko to boli len pocity, chvíľkové záblesky. Teraz cítim len averziu k tomu celému vonkajšiemu lesku. Je to márnosť. Odkiaľ prichádza to nutkanie prejaviť sa, niečím zaujať, vyjadriť sa?
STARŠÍ MAJSTER:
(odloží lupu, vezme do ruky hotovú gitaru a zľahka brnkne po jednej strune. Zaznie čistý, hlboký tón.)
Tvoj hlad je v poriadku. To len tvoj duch bol hladný, kým si kŕmil svoje telo a ego. Ten skafander dôležitosti vlastného "ja", v ktorom chodíš po svete, potrebuje dojmy, aby sa učil. Ale ty si ho nechal, aby ti diktoval pesničku, lebo si zakladáš na osobných dojmoch viac než si ochotný pozorovať okolie vecne.
MLADÝ KREATOR:
(podíde bližšie k nástroju)
Ten tón... je iný ako hluk vonku. Ako ho dosiahneš?
STARŠÍ MAJSTER:
Zákon rovnorodosti. Podobné priťahuje podobné. Gitara nemôže hrať čisto, ak jej drevo bojuje so strunami. Vo vnútri každého nástroja – aj v tebe – je zakódovaný ideál. Veniec archetypov. Tvoje cnosti! Tie sú to, čo ľuďom dovoľuje vzájomne komunikovať srdcom, úprimne a hluk sveta stíchne. Keď prestaneš vymýšľať hlavou, keď tvoja fantázia a chcenie vyniknúť utíchne, keď sa necháš viesť intuíciou a v dôvere sa vyladíš na Múdrosť, ako skutoční umelci v zahĺbení, uvedomíš sa tým, kým naozaj si. Pritiahneš vlastný druh, umenie a kvalitu svojej skutočnej hĺbky. Vtedy uvidíš, kto si a akú hodnotu nesieš a prenášať navonok. Vtedy sa tvoje vnútro vyladí s vonkajším vedomím "ja". Tvoje svedomie stíchne, lebo si poznal seba samého a svoje miesto v živote.
MLADÝ KREATOR:
(pozrie na svoje popísané papiere, jeho hlas zmäkne precitnutím)
A vtedy si už nebudem musieť pamätať, čo som povedal?
STARŠÍ MAJSTER:
(usmeje sa)
Vtedy nie. Pretože vtedy už tvoje slová nebudú naučeným príbehom. Budú priamym vyjadrením tvojej podstaty. Keď udrieš do vyladeného nástroja, zaznie plný akord. A ten si pamätať netreba. Ten skrátka JE.
(Mladý Kreator chvíľu mlčí. Prstami prejde po okraji stola, kde ležia hoblíky a drevené piliny. Fascinovane hľadí na gitaru, z ktorej pred chvíľou zaznel ten čistý tón. Potom pomaly položí svoje popísané papiere na stôl, navrch položí malý kamienok, aby neodleteli.)
MLADÝ KREATOR:
(tichým, takmer detským hlasom)
To znie krásne, Majstre. Ale... ja sa toho ticha bojím. Ak odložím ten skafander dôležitosti, ak utíchnu moje plány, masky a ambície ohúriť svet... čo ak tam vnútri nenájdem žiadny akord? Čo ak tam nezostane vôbec nič? Len prázdno.
STARŠÍ MAJSTER:
(vloží gitaru do stojana a otočí sa k nemu na stoličke. Pozrie sa mu priamo do očí s hlbokým pochopením.)
Strach z prázdnoty je prvý krok k ladeniu. Každý nástroj, synu, musí mať v sebe prázdny priestor, aby mohol rezonovať. Pozri sa na telo tejto gitary. Ak by bolo plné masívneho dreva, ak by v ňom nebolo to prázdno a tma, tón by umrel v tej istej sekunde, ako udrieš do struny. To, čo ty voláš prázdnotou, nie je ničota. Je to tvoj rezonančný priestor. Tvoj priestor pre Múdrosť.
MLADÝ KREATOR:
(zamračí sa, snaží sa to uchopiť mysľou)
Takže moje vnútro má byť prázdne, aby ním mohlo niečo prejsť? Ale doteraz ma učili, že musím byť plný – plný vedomostí, plný zážitkov, plný názorov! Ak budem prázdny, svet ma prevalcuje svojím hlukom.
STARŠÍ MAJSTER:
(pokrúti hlavou a jemne sa pousmeje)
Svet ťa prevalcuje len vtedy, ak si rozladený. Keď je gitara rozladená, každý cudzí zvuk ju rozvibruje do falošného tónu. Ale keď si pevne naladený na svoje cnosti – na svoju pravdu, úprimnosť a svedomie – hluk sveta okolo teba len pretečie. Už s ním nebojuješ. Ty sám sa stávaš ladičkou pre ostatných.
MLADÝ KREATOR:
(prikročí k oknu, za ktorým v diaľke blikajú neóny mesta a matne dolieha hluk áut)
A ako sa mám začať ladiť? Čo mám urobiť s týmito papiermi? Mám ich spáliť?
STARŠÍ MAJSTER:
(postaví sa, podíde k nemu a položí mu ruku na plece)
Nespáľ ich. Sú svedectvom o tvojom blúdení a blúdenie má v živote svoju cenu. Ale keď sa dnes vrátiš do toho hlučného mesta, skús urobiť niečo iné. Nepíš preto, aby ťa ľudia obdivovali. Skús len sedieť a pozorovať ho. Vnímaj ho vecne, bez toho, aby si si o ňom vymýšľal príbehy v hlave. Počúvaj bolesť aj radosť ľudí okolo seba, nie cez filter svojho ega, ale cez filter srdca. Tvoja prvá čistá struna sa napne vtedy, keď namiesto "Ja chcem vyniknúť" povieš "Ja chcem vidieť pravdu".
MLADÝ KREATOR:
(pomaly prikývne, akoby z neho spadol ťažký balvan. Naposledy sa pozrie na svoje popísané hárky, no už v ňom nie je nervozita. Je v ňom pokoj.)
Chcem vidieť pravdu... Ďakujem, Majstre.
(Mladý Kreator sa otočí a pomalým, vyrovnaným krokom odchádza z dielne. Papiere necháva na stole. Starší Majster sa vráti k svojmu stolu, vezme do ruky lupu a opäť sa v tichu púšťa do opracovávania dreva.)
MLADÝ KREATOR:
(zastaví sa tesne pred dverami, ruku má na kľučke, no neotočí ju. Pomaly sa otočí späť k Majstrovi, akoby ho zasiahlo bleskové pochopenie.)
Majstre... to prázdno vo mne. Ono nie je čiernou dierou, ktorá ma pohltí. To prázdno je moje čisté Vedomie. Moja osobnosť bez nánosov. Je to priestor bez foriem, v ktorom mám slobodnú vôľu vybrať si, ktoré svetlo zapnem.
STARŠÍ MAJSTER:
(pomaly odloží nástroj, oprie sa a na tvári sa mu rozleje hlboký, uznanlivý úsmev)
Hovoríš ako ten, kto začína vidieť, synu.
MLADÝ KREATOR:
(s rastúcou istotou v hlase, oči mu žiaria)
Ten veniec cností, o ktorom ste hovorili... tie archetypy, to sú smerníky! Sú to ideály, ktoré mi svietia na cestu. Ak ich nechám v tom prázdne zhasnuté, blúdim v labyrintoch hlavy. Ale ak ich zapnem, začnem sa cez ne ladiť so svetom vonku. My netvoríme v izolácii. Ja si nesiem svoje vlastné svetlo do sveta – a svet mi len zrkadlí to, čo vyžarujem. Ak vyžarujem šero, vidím len šero. Ak zapnem svetlo cnosti, pritiahnem rovnorodú kvalitu, rovnaký druh, s ktorým môžem rásť a tvoriť!
STARŠÍ MAJSTER:
(prikývne, v hlase má slávnostný tón)
Presne tak. Slobodná vôľa nie je možnosť robiť si, čo chceš. Slobodná vôľa je rozhodnutie, či necháš čisté Vedomie rezonovať skrze tie najvyššie tóny – skrze tvoje cnosti. Svet nie je tvoj nepriateľ, ktorého musíš ohúriť maskou. Svet je len obrovská ozvenová komora. To, čo doňho zakričíš, to ti vráti. Ak doňho vstúpiš ako vyladený nástroj, tvoje svetlo prebudí svetlo v druhých. A v tej chvíli sa končí tvoja samota a začína sa skutočné spolustvorenie.
MLADÝ KREATOR:
(pozrie sa na svoje ruky, akoby ich videl prvýkrát)
Už nechcem stavať labyrinty pre ego. Chcem byť rezonančným priestorom pre svetlo.
STARŠÍ MAJSTER:
(sadne si späť k práci, jeho hlas splýva s tichom dielne)
Tak choď, synu. A svieť. Tvoj nástroj je pripravený.
(Mladý Kreator otvorí dvere. Vonku hučí mesto, no keď doňho vkročí, svetlo pouličných lámp sa na sekundu odrazí v jeho očiach nie ako chladný neón, ale ako čistá, teplá žiara. Dvere sa zatvoria. V dielni zostáva len tiché, rytmické škrabkanie Majstrovho dláta o drevo.)
(Koniec príbehu)
Vlastimil a Gemini
