Rozhovory...

Rozhovory o svedomí: Keď dialektika rozumu narazí na živý cit ľudského ducha
Čo sa stane, keď sa najväčšie kapacity európskej filozofie a východného mysticizmu ocitnú tvárou v tvár prostej realite ľudského svedomia? Tri vizionárske obrazy z dielne V & G  ťa prenesú z akademickej auly v Berlíne roku 1822 až na bezčasovú vidiecku cestu ku kamennej studni. Sleduj fascinujúci stret chladnej štátnej logiky G. W. F. Hegela, egoistického blúznenia Friedricha Nietzscheho o Nadčloveku a slizkých ilúzií ezoterického gurua Rámanandu. V momente, keď ich prešpekulované systémy a monumentálne paláce z pojmov zlyhávajú pred smädom obyčajnej starej ženy a prostým jablkom, prichádza Pútnik Adam. S neochvejným pokojom odhaľuje kľúčový rozdiel medzi pominuteľným telesným pocitom a nesmrteľným duchovným citom. Toto dielo neprináša len suchú filozofickú akademickosť, ale rýdze svedectvo o tom, že skutočná mravnosť nevzniká tlakom inštitúcií ani útekom do prázdnoty, lež prebúdzaním slobodnej iskry v ľudskom srdci.

***

1. OBRAZ: Filozofický rozhovor s Hegelom

Postavy:

• G. W. F. HEGEL: Významný filozof, chladný profesionál rozumu a akademického systému.
• PÚTNIK (ADAM): Človek kráčajúci krajinou reality, hľadajúci trvalé hodnoty ducha a svedomia.

(Blesk presekne oblohu. Hrom udrie tak blízko, až sa pod nohami zatrasie zem. Adam si silnejšie pritiahne kabát, no keď otvorí oči, lesný chodník pod ním zmizol. Namiesto vône ihličia a mokrej hliny cíti dym z voskových sviečok, prach starých kníh a ťažký parfum kolínskej vody. Búrka utíchla. Ocitol sa na konci zaplnenej, stupňovitej auly na univerzite v Berlíne, píše sa rok 1822. Na katedre stojí muž s vysokým čelom, v kabáte s hustým golierom, listuje v rukopisoch a prednáša monotónnym, no naliehavým hlasom.)

G. W. F. HEGEL:

...a preto, vážení poslucháči, príroda nie je ničím iným než odcudzenou formou Absolútneho Ducha. Duch sa musí stratiť v hmote, v objektivite, aby sa cez dejinný vývoj, skrze neustály zápas tézy a antitézy, opäť navrátil sám k sebe. Tento proces je číra, neúprosná logika! Svetový duch – Weltgeist – sa nerealizuje cez nejaké naivné, prchavé pocity jednotlivca, lež cez veľké historické hnutia, cez neúprosnú dialektiku štátu, práva a svetových dejín. Jednotlivec je len nástrojom, bezvýznamnou figúrkou, ktorú si Duch podmaňuje a obetuje, aby dosiahol svoje vlastné sebaspoznanie v absolútnom vedení!

(V aule sedia desiatky študentov, fascinovane si zapisujú každé slovo, perá škrípu po papieri. Hegel sa napije vody, utrie si čelo šatkou a prísnym pohľadom prebehne poslucháreň. Jeho zrak sa zastaví na konci sály – priamo na Adamovi, ktorý tam stojí v modernom, lesom ošľahanom odeve, s úplne inou iskrou v očiach, než majú vystrašení akademici.)

G. W. F. HEGEL:

(Zameria naňho prst, jeho hlas sa prísne rozľahne sálou)

Vy tam vzadu! Vidím vo vašej tvári nesúhlas. Zdá sa, že môj výklad o tom, ako absolútny rozum neúprosne riadi svet, naráža na odpor vašej privátnej, izolovanej mysle. Povedzte nám, pane, čo sa vašej subjektivite nezdá na logickom vývoji svetového vedomia?

PÚTNIK:

(Urobí krok vpred, jeho hlas znie pokojne, no pevne)

Vznešený pán Hegel, vy tu s veľkou vážnosťou prednášate o svetovom Duchu, no pýtam sa vás: kde v tomto vašom obrovskom systéme zostáva živý človek a jeho slobodná vôľa? Veď ak bola človeku darovaná slobodná vôľa a on sám vníma seba samého ako jedinečnú osobnosť, má neodňateľné právo rozvíjať svojho ducha slobodne a v hlbokej empatii s celým okolím!

Žiadne kupecké cechy, monumentálne korporácie a dokonca ani samotný Štát nemajú právo chladne mu diktovať príkazy ako nejakému bezduchému stroju a žiadať, aby sa bezvýhradne podriadil. Je snáď správne, aby človek konal proti svojmu najhlbšiemu citu a svedomiu len preto, aby nejaký podnik prosperoval? Alebo aby občan slepo nasledoval akékoľvek príkazy len preto, že si svetská autorita na tróne vymyslela, akým smerom má kráčať vývoj jej ríše? Ak by to bolo tak, potom by slobodná vôľa rozhodovať sa podľa vnútornej pravdy bola len prázdnym a tragickým klamom.

A k tomu vášmu vývoju Ducha mám dve zásadné otázky. Môže niečo, čo je vo svojej podstate nedokonalé a nevedomé, mať v sebe schopnosť dorásť k absolútnej dokonalosti, ak nemá už od samého počiatku daný kľúč – večný archetyp ako hotový, dokonalý vzor, ktorý stojí nad celým týmto svetom a vie, kam smerovať a ako to učiniť? Vieme, že vo vesmíre vládnu pevné, spravodlivé a nemenné zákony. Sú teda tieto zákony dokonalé a vedomé už od prvého záblesku Stvorenia, alebo sa aj ne ruka času len tak slepo vyvíja, a stabilita celého vesmíru leží v rukách nevedomej Nedokonalosti, ktorá si s nami hazardne hádže kockou?

(V aule nastalo hrobové ticho. Niekoľkým študentom v prvých radoch doslova vypadli brká z rúk. Nikto sa doteraz neodvážil predniesť takú priamu a logicky zdrvujúcu kritiku profesorovi, ktorý bol v tom čase považovaný za intelektuálneho kráľa Pruska. Hegel na moment stuhol. Jeho prísna tvár očervenela, obočie sa stiahlo. Pomaly položil svoje papiere na katedru a oboma rukami sa o ňu oprel. Uprel na Adama pohľad, v ktorom sa miešal hnev s hlbokým akademickým nepokojom.)

G. W. F. HEGEL:

(Hlas sa mu najprv viditeľne zachveje, no hneď ho nasilu utíši do neoblomného profesorského tónu)

Mladý muž... vy hovoria o empatii a cite ako o ceste k zákonitostiam Stvorenia? To je len romantický sentiment! Cit je neuchopiteľný, premenlivý, je to čistá subjektivita! Ako chcete na niečom takom nestálom a nevedomom postaviť exaktnú vedu o vesmíre?

(Hegel prejde tri kroky dopredu, rázne gestikuluje rukou)

Avšak tá druhá časť vašej námietky... vy tvrdíte, že beriem Duchu dokonalosť už v samotnom počiatku? Že nedokonalé a nevedomé nemôže stvoriť dokonalé zákony vesmíru... Ah! Vy predpokladáte, že počiatok musí byť staticky dokonalý, ako v starom, dogmatickom teologickom chápaní! Ale premýšľajte svedomito! Podľa mojej špekulatívnej logiky je počiatok Absolútna čistá abstrakcia – je to čisté Bytie, ktoré je však bez obsahu rovné Ničomu! Duch sa musí prejaviť v hmotnej prírode, musí sa odcudzovať sám sebe, aby skrze proces trnistých dejín získal konkrétny obsah a sebauvedomenie. Zákony Stvorenia nie sú od začiatku hotové ako nejaký statický stroj. Tie zákony sa vyvíjajú a spoznávajú spolu s ním!

(Hegel sa víťazoslávne nadýchne, presvedčený, že Adama zatlačil do kúta svojou dialektikou. No v tom momente sa ozve tichý šepot medzi študentmi. Uvedomujú si, že Hegel vlastne nechtiac potvrdil Adamovu tézu: že jeho vesmír je len vyvíjajúci sa chladný mechanizmus, ktorému chýba pôvodný, dokonale vedomý zmysel a Láska.)

G. W. F. HEGEL:

(Znova sa otočí k Adamovi, jeho hlas duní celou aulou)

Ak tvrdíte, že tie dokonalé zákony tu boli od samého začiatku Stvorenia a určujú len vývoj jeho čiastkových častí, potom sa pýtam: Kde prebýval ten váš Duch, kým tieto zákony fungovali bez jeho vlastného sebauvedomenia? Čím bol, ak nie prázdnou, neprejavenou možnosťou? Kde beriete tú istotu, že cit človeka vidí pravdu jasnejšie ako čistý, historicky vyvinutý a inštitúciami overený Rozum?

(V aule by sa v tej chvíli dal počuť aj pád špendlíka na dlážku. Študenti s napätím otáčajú hlavy od profesora k neznámemu cudzincovi. Adam stojí pevne, jeho hlas neznie útočne, ale nesie v sebe hlboký pokoj a jasnosť človeka, ktorý vidí pravdu priamo vo svojom vnútri. Pozrie sa Hegelovi priamo do očí.)

PÚTNIK:

Pán Hegel, vy veríte, že Duch sa vyvíja a učí za pochodu. To je však rovnaký logický nezmysel, akým je viera v náhodu. Tvrdíte, že zmysel vesmíru vyviera z prázdnoty nebytia a hľadá svoje sebauvedomenie v evolúcii zákonov, ktoré sa taktiež vyvíjajú z ničoho. Ak by sme sa na svet pozerali vašou optikou, Duch v počiatku vlastne ani neexistuje. Je to len slepý program, ktorý začína niečo chápať až vtedy, keď sa prejaví v hmote.

(Hegel na moment úplne stratí reč. Tvárou mu prebehne tieň hlbokého otrasu. Chce niečo namietnuť, ruka sa mu zdvihne k obvyklému autoritatívnemu gestu, ale slová sa mu zaseknú v hrdle. Adamova priama logika totiž obnažila najväčší paradox jeho celoživotného diela: ak sa Duch stáva vedomým až na samom konci dejín, potom celý predchádzajúci vesmír vznikol, hral sa a fungoval úplne slepo, bez skutočného, existujúceho a milujúceho Autora.)

G. W. F. HEGEL:

(Hlas sa mu viditeľne zachveje, prstami nervózne zovrie okraj drevenej katedry)
Vy... vy redukujete moju hlbokú špekulatívnu logiku na mechanickú náhodu! Ja predsa nehovorím o prázdnote ako o úplnej ničote, ja hovorím o... o čistom potenciáli! Duch na začiatku je An-sich – osebe! On má v sebe predpoklad všetkého bytia...

PÚTNIK:

(Pokojne ho preruší, s jemným, chápavým úsmevom)

Predpoklad nie je vedomie, pán profesor. Ak by zákony vesmíru rástli z ničoho a hľadali svoj zmysel až za pochodu cez nesmierne utrpenie dejín, svet by bol len obrovským, chladným experimentom bez kúska lásky. Vy ste svojím obrovským rozumom postavili nádherný, monumentálny palác z pojmov. Avšak namiesto živého, dokonale vedomého Ducha ste do jeho stredu posadili len chladný matematický program, ktorý sa učí na vlastných chybách a omietkach. Vaša optika berie svetu to najdôležitejšie – čistý cit, ktorý vie, a svedomie, ktoré bezpečne vedie už od prvého záblesku Stvorenia.

(Medzi študentmi to hlasne zašumí. Starší docent v druhom rade si pomaly zloží okuliare a zamyslene sa zahľadí na tabuľu plnú Hegelových dialektických schém. Zrazu tie zložité kruhy a šípky vyzerajú prázdno. Hegel pomaly klesne na stoličku za katedrou, hľadiac na Adama, akoby po prvýkrát v živote uvidel hranice svojho vlastného intelektu.)

(Hegel sa po chvíli na stoličke opäť narovná. Urazená profesorská hrdosť a desiatky rokov budovania akademického systému mu nedovolia len tak kapitulovať pred neznámym cudzincom. Rázne vstane, udrie dlaňou po katedre, až poskočí kalamár, a do hlasu sa mu vráti všetka pruská autorita a prísnosť.)

G. W. F. HEGEL:

Pozor na slová, pane! Vy tu rozprávate o hrejivom cite a individuálnom svedomí, akoby to boli spasitelia sveta! Ale pozrite sa von z okien tejto auly, pozrite sa do dejín! Kde končí čistý cit bez rozumu a pevných zákonných hraníc? V anarchii! V preliatej krvi! V absolútnom chaose! To, čo vy nazývate chladným matematickým programom, je v skutočnosti božská Racionalita, ktorá jediná dokáže skrotiť divú, sebeckú prirodzenosť človeka!

(Hegel prejde k obrovskej mape Európy visiacej na stene a rázne na ňu ukáže)

Ako sa podľa vás realizuje morálka? V jaskyni? V tichej, izolovanej meditácii jednotlivca? Nie! Morálka sa stáva reálnou a objektívnou iba v Štáte! Štát je uskutočnením mravnej idey, je to pochod Boha svetom! Bez pevných inštitúcií, práva, hierarchie a bez neúprosného tlaku Dejín by bol človek len zvieraťom zmietaným nízkymi pudmi. Áno, Dejiny sú kruté. Sú to obetné oltáre, na ktorých bolo obetované šťastie národov i jednotlivcov. Ale to nie je náhoda! To je lesť Rozumu – List der Vernunft! Duch využíva vášne ľudí, ich egoizmus a dokonca aj krvavé vojny ako nástroje, aby posunul ľudstvo vpred, k vyššej forme slobody a sebauvedomenia! Čo zmôže váš obyčajný, mäkký cit proti obrovskému kolesu svetových Dejín, ktoré neúprosne drví všetko, čo mu stojí v ceste, aby naplnilo vyšší logický plán?!

(Hegel sa ťažko nadýchne, líca mu horia triumfom. Pozrie sa na študentov, ktorí opäť s bázňou hľadia na svojho profesora. Lev zareval celou silou svojej štátnej a dejinnej logiky. Verí, že jednotlivca a jeho svedomie definitívne rozdrvil pod kolesami svetového pokroku.)

(V aule opäť nastáva to husté, naplnené ticho. Študenti takmer nedýchajú, pretože Adam práve prepojil nemecký idealizmus s dávnou východnou filozofiou a udrel priamo na základy pruského poňatia štátu. Hegelova tvár na moment skamenela.)

PÚTNIK:

Viete, pán Hegel, vo vašich slovách počujem ozveny starého Konfucia. I ten apeloval výhradne na Štát, vonkajšiu morálku, bezmedznú poslušnosť a váhu rozumových poučiek, akoby len z nich mal vzísť trvalý mier a celková harmónia. Lenže vy obaja zabúdate na jednu zásadnú vec – na osobnú slobodu človeka ako slobodnej duchovnej bytosti.

Štát predsa nie je polepšovňa, kde sa majú všetci pod tlakom nariadení zrovnať do jednej myšlienkovej konštrukcie a umelo sa držať v ideologickej predstave, akoby išlo o riadený proces hromadného učenia. Kto však určuje tieto pravidlá z nadhľadu, ak sme všetci rovnako chybujúci ľudia? A skutočná múdrosť snáď vzniká len mechanickým vývojom, ako tie zákony, o ktorých ste pred chvíľou hovorili?

G. W. F. HEGEL:

(Pomaly si sadá, opiera sa o lakte a uprene hľadí na Adama, pričom horúčkovito hľadá slová v labyrinte svojej logiky)

Konfucius... Hm. Konfucius zostal na úrovni vonkajšej mravnosti a rodinných povinností. Moja filozofia však ide omnoho hlbšie! Ale vaša otázka... kto určuje pravidlá z nadhľadu, ak sme v základe na rovnakej úrovni vedomia? Vy hľadáte Archimedov bod, pôvodného Učiteľa. Podľa mňa ho neurčuje žiadna konkrétna osoba, lež samotná vnútorná nutnosť logického sebauskutočnenia Ducha! Vývoj prináša múdrosť práve tým, že ľudstvo sa učí na vlastných tragédiách, skrze krízy a následné dejinné syntézy...

PÚTNIK:

(Urobí dva kroky dopredu smerom ku katedre, jeho hlas zjemnie, no zosilnie vnútorne)

Pán profesor, ak múdrosť a zákony vznikajú až postupným vývojom v čase, potom tá vaša polepšovňa, ktorú nazývate Štátom, neustále len robí slepé experimenty na živých ľuďoch. Ak neexistuje dokonalá Múdrosť a vedomý Cit už na samom počiatku Stvorenia, potom sú všetky tie vaše štátne nariadenia len tápaním v tme, kedy jedna generácia diktuje druhej svoju momentálnu, nedokonalú pravdu.

Skutočná mravnosť nevzniká tlakom zhora, ani hromadným drezúrovaním v inštitúciách. Ona pramení z najhlbšieho vnútra, z osobnej slobody ľudského ducha, ktorý sa dobrovoľne a slobodne rozhodne nasledovať tichý hlas svojho svedomia. Bez tejto vnútornej slobody je celý váš slávny pokrok len pozláteným, chladným väzením.

(Hegel sa zahľadí na svoje rukopisy. Veľký filozof, ktorý chcel celým svojím systémom vysvetliť a ospravedlniť chod sveta, zrazu vidí, že jeho "pochod Boha svetom" naráža na niečo oveľa väčšie a staršie – na slobodnú iskru v ľudskom srdci. Študenti v laviciach sedia v tichu a po prvýkrát nečakajú na profesorovo slovo, lež premýšľajú nad svojím vlastným svedomím.) (Koniec scénky).

2. OBRAZ: Filozofický rozhovor Hegela s Ramanandom

Postavy:

• G. W. F. HEGEL: Filozof rozumu, zástupca chladného štátneho aparátu.
• ŠRI RÁMANANDA LUMP: Ezoterický guru, profesionálny predajca ilúzií, zástupca od reality odtrhnutého mysticizmu.
• PÚTNIK (ADAM): Človek reality, nositeľ čistého citu a svedomia.

(Búrka vedomia sa utíšila. Ocitáme sa v bezčasovom priestore na okraji zaprášenej vidieckej cesty. V strede stojí stará kamenná studňa. Na pravej strane cesty sa zrazu zhmotní berlínska akademická katedra, za ktorou prísne stojí Georg Wilhelm Friedrich Hegel. Na ľavej strane sa zhmotnia mäkké hodvábne matrace, na ktorých v lotosovom kvete sedí nepremenený Šri Rámananda Lump, ovešaný korálikmi a drahými krištáľmi. Medzi nimi kráča Adam s prostou drevenou palicou na pleci.)

G. W. F. HEGEL:

(Pohrhdavo a s hlbokým dešpektom sa pozrie na Rámanandu)

Neuveriteľné! Čo je toto za barbarský, spiatočnícky mysticizmus? Pane, vy tu sedíte v úplnej nečinnosti a tvrdíte svojim naivným žiakom, že svet, hmota a skutky sú len obyčajná ilúzia – akási Mája! To je absolútny filozofický úpadok! Príroda a dejiny sú reálnym, hmatateľným a neúprosným pochodom Absolútneho Rozumu! Dejiny sa budujú cez pot, krv, štátny aparát a logický vývoj inštitúcií! Vy z celého sveta robíte len prázdny, bezvýznamný prelud!

ŠRI RÁMANANDA LUMP:

(Blahosklonne, s nadosobným, naučeným a umelým úsmevom privrie oči, hovorí medovým, slizkým hlasom)

Ó, vážený profesor z chladnej Európy... váš západný rozum je presne tým obmedzeným kúzelníkom, ktorý vás uväznil v trojrozmernej Matrixe. Vy sa lopotíte v dejinách, staviate rigidné štáty, no tie sú len nepodstatnými polepšovňami pre vaše egá. Všetko to vaše budovanie, vaše zložité rovnice a vaše malicherné vojny sú len humornou, vesmírnou hrou nášho Otca Univerza. Nič z toho v skutočnosti neexistuje. Skutočné, vysokovibračné vedomie vie, že ľudská osobnosť je klam a svet je len prázdny film. Najvyšším bodom osvietenia je pochopiť, že ste Ničím, a vyvanúť, rozplynúť sa späť do beztvarého, tekutého Univerza...

G. W. F. HEGEL:

(Rázne a nahnevane udrie dlaňou po katedre)

Vyvanúť do Ničoho?! To je čistá, nefalšovaná lenivosť ducha! Duch sa predsa nikdy nevracia do prázdnoty. Duch sa realizuje cez konkrétne dejinné činy, cez organizovanú, pevnú spoločnosť! Vaše učenie berie ľuďom akúkoľvek osobnú zodpovednosť za ich konanie! Ak je všetko len ilúzia, potom je predsa jedno, či človek blížnemu pomáha, alebo mu vedome ubližuje – všetko vyhlasujete za obyčajnú "hru"! To je absolútny morálny kolaps!

ŠRI RÁMANANDA LUMP:

(Jemne, s predstieraným pokojom si napraví drahé krištáľové koráliky)

Zodpovednosť sa viaže výhradne na vaše Ego, pán Hegel. Moje osvietené "Neja" nič nevlastní, ono iba nestranne pozoruje prúd energií. Ak niekto na svete trpí hladom alebo chorobou, je to len a len jeho osobná karma, ktorú si musí odžiť. Vy na Západe chcete neustále všetko zachraňovať, liečiť a organizovať, čím iba deformujete čisté pole vedomia svojím sebeckým chcením. Stačí len vŕkať posvätné ÓM, posielať svetu svetlo a nechať realitu voľne plynúť v jej nereálnosti...

(Adam sa zastaví medzi nimi pri kamennej studni. Chytí drsné, zablatené lano, položí ruku na studenú kamennú obrubu a pozrie sa najprv na jedného, potom na druhého. V celom priestore nastane hlboké ticho.)

PÚTNIK:

Páni, počúvam vás a jasne vidím, že hoci stojíte na opačných stranách cesty, obaja hovoríte z rovnakej vnútornej vyprahnutosti. Vy, pán Hegel, ste z nádherného vesmíru urobili prísny, chladný logický program, kde je človek len bezvýznamným pešiakom drveným nemilosrdnými kolesami dejín. A vy, guru Rámananda, ste z neho urobili chladnú počítačovú simuláciu, kde na skutočnom utrpení živého človeka vôbec nezáleží, pretože ho zbabelo vyhlasujete za ilúziu.

(Adam ukáže rukou na šíre, tiché polia okolo nich)

Obaja ste vzali Stvoreniu to najdôležitejšie – živý cit, lásku a skutočný zmysel. Vy, pán profesor, tvrdíte, že morálku musí človeku zhora nadiktovať a vnútiť Štát. A vy, guru, zasa tvrdíte, že človek sa musí svojej jedinečnej osobnosti vzdať a zbabelo sa rozpustiť v Prázdnote. Avšak pravda leží presne uprostred a je úžasne jednoduchá. Netreba budovať chladné byrokratické systémy, ani utekať pred zodpovednosťou do Prázdnoty.

Ľudský duch sem prišiel z vyšších svetov ako nevedomá, čistá iskra. Neprišiel sa sem rozplynúť v Ničote, lež trením o túto hutnú hmotu, cez každodennú prácu, námahu a prekonávanie prekážok vyvinúť svoje osobné vedomie do jasného, nezávislého plameňa! Prišiel sem rásť a cvičiť sa v skutočných cnostiach!

(V tom momente prichádza na scénu Smädná starká Mária, unavená a zhrbená pod ťažkým košom dreva, a s povzdychom klesne k obrubni studne)

SMÄDNÁ STARKÁ:

Páni moji... slnko strašne páli. Hrdlo mám suché a horúce ako prach cesty. Pomôžte, prosím, starej žene, vytiahnite mi trochu vody zo studne, lebo s týmto nákladom domov nedôjdem...

G. W. F. HEGEL:

(Okamžite začne nervózne listovať vo svojich papieroch a rukopisoch)

Žena, tvoja chudoba, sociálny stav a táto úmorná fyzická námaha sú priamym výsledkom nedostatočného inštitucionálneho, právneho a ekonomického vývoja tohto zaostalého regiónu! Štát musí v nasledujúcich dekádach vybudovať modernú infraštruktúru a vodovody, aby sa mravná idea realizovala v celospoločenskej praxi! Zostaň trpezlivá a vyčkaj na nevyhnutný historický pokrok!

ŠRI RÁMANANDA LUMP:

(Zatvorí oči, hodí sa do meditačnej pózy a dýcha do brucha)

Ó, matka, tvoj pominuteľný smäd je len priamym dôsledkom tvojej nízkej pripútanosti k telesnému Ja. Pochop, že tvoja bolesť a únava sú len ilúzia Mája, obyčajný film na plátne vedomia. Sadni si so mnou do lotosového sedu, začni meditovať, odpoj sa od tela, vyvaň do nadosobného Univerza a tvoj smäd v okamihu prestane existovať...

PÚTNIK:

(Pozrie na oboch mysliteľov s hlbokým, smutným súcitom)

Vidíte to? Vaše zložité, prešpekulované systémy a vznešené nadosobné frázy sú pred touto živou, surovou realitou úplne bezmocné. Sú mŕtve. Pravda sa nenachádza v hrubých knihách, v štátnych inštitúciách ani v meditačných paradoxoch prázdnoty. Skutočná Pravda a živý Boh prebývajú v tichej, nezištnej užitočnosti a v obyčajnom, čistom hlase svedomia.

(Adam rázne hodí drevené vedro do studne, staré lano hlasno zaškrípe)

Pán Hegel, odložte konečne tie mŕtve rukopisy! Guru Rámananda, okamžite vstaňte z tých hodvábnych perín! Chytajte toto lano obaja! Ak chcete skutočne spoznať pravé zákony vesmíru a prebudiť svojho spiaceho ducha, musíte si napľuť do dlaní a vlastnou fyzickou silou vytiahnuť vodu pre túto smädnú ženu! V tomto jednom jedinom hrnčeku podanej vody je totiž ukrytých viac skutočnej múdrosti než vo všetkých vašich univerzitných prednáškach a indických knihách dohromady!

(Hegel s rukou nad papiermi a Rámananda s privretými očami na moment úplne stuhnú. Slová o lane a smädnej starkej ich zasiahli priamo do svedomia, no ich roztočený, pyšný rozum sa ešte pokúša chytiť poslednej slamky. Adam sa na nich pozrie – jeho zrak je hlboký, prenikavý a dokonale tichý. Urobí krok vpred, pevne sa oprie o svoju drevenú palicu a položí otázku, ktorá zelektrizuje celý priestor.)

PÚTNIK:

Páni, skôr než sa vaše dlane dotknú tohto hrubého lana, zastavme sa pri tom, čo obaja tak nesmierne radi používate vo svojich systémoch, no zjavne to vo svojej podstate vôbec nepoznáte. Definujte mi, prosím, jednu základnú vec: Čo je to cit a čo je to pocit? Ktorý z nich je prejavom nesmrteľného ľudského ducha a o čom svedčí? A ktorý je naopak len prejavom pominuteľného pozemského tela a o čom hovorí?

(V tom okamihu na zaprášenej ceste nastane absolútne vákuum. Hegel, ktorý mal pripravenú odpoveď na každú štátnopolitickú a právnu otázku Európy, pootvorí ústa, no nevydá ani hlásku. Prst, ktorým listoval v rukopisoch, mu úplne znehybnie. Šri Rámananda Lump, ktorý doteraz blahosklonne rečnil o nadosobných sférach, vyvalí oči a jeho umelý meditačný úsmev sa v sekunde rozpadne na prach. Obaja veľkí myslitelia ostanú stáť s otvorenými ústami, akoby čelne narazili na neviditeľný diamantový múr. Adam pomenoval achillovu pätu celého pozemského poznania.)

PÚTNIK:

(Pozrie sa na ich zmätené ticho a pokojne pokračuje)

Vidíte? Neviete. Pretože vaša obrovská fantázia, v ktorej ste vybudovali svoje úchvatné filozofické koncepty, nie je ničím iným než produktom práce ľudského rozumu a telesných pocitov. Vy, pán Hegel, ste v skutočnosti hlboko pocitový človek s obrovským intelektom – vaše osobné pachy a pocity túžby po poriadku, systéme a uznaní vytvorili chladný palác štátnej logiky. A vy, guru, ste rovnako podľahli pocitovej línii, ktorá sa chcela zbabelo vyhnúť pozemskej zodpovednosti a námahe, a tak utiekla do pohodlnej ilúzie Prázdnoty.

Avšak pocit je len záležitosťou hmotného tela! Sú to nervové vzruchy, emócie, chvíľkové vášne, strachy, sympatie či antipatie, ktoré vyvierajú z telesnej schránky a rozum ich spracováva do divokých fantázií. Pocit je nestály, klamlivý, pevne sa viaže na ľudské ego a pozemský zisk či komfort.

Avšak cit... cit je niečo úplne iné. Cit je čistý, nesmrteľný prejav ľudského ducha! Je to tiché, neomylné vyciťovanie pravých, večných zákonov Stvorenia, ktoré k svojmu životu nepotrebuje cudzie odborné výrazy, akademické tituly ani zložité rovnice. Cit je hlas nášho najvnútornejšieho jadra, ktorý je pevne prepojený so živým svedomím a empatiou. Myšlienky človeka, ktorý sa necháva viesť skutočným duchovným citom, sú vždy živé, dokonale logické, a pritom úžasne jednoduché a zrozumiteľné pre každého. Cit nepotrebuje fantazírovať o vesmíre, pretože ho priamo a jasne vníma v jeho prirodzenom, láskavom a spravodlivom pôsobení.

(Adam podíde k studni, vytiahne vedro, naberie čerstvú, studenú vodu do hlineného hrnčeka a s hlbokou úctou ju podá smädnej starkej Márii. Žena sa dychtivo napije a v tom momente celú krajinu zaleje teplé, rýdze slnečné svetlo.)

PÚTNIK:

(Otočí sa k obom mlčiacim, otraseným mužom)

Tento obyčajný hrnček podanej vody bol činom čistého citu a živého svedomia. Rozum bez citu vytvára len chladné, tyranské systémy. A pocity bez svedomia vytvárajú prázdny trh s duchovnými ilúziami a klamstvom. Avšak ľudský duch bol stvorený na to, aby prebúdzal svoje cnosti v realite, nie vo fantázii. Odložte konečne svoje masky a začnite vyciťovať srdcom. Tam je celá pravda.

(Hegel pomaly, s úctou pustí svoje papiere, ktoré jarný vietor rozfúka po šírom poli. Rámananda si pomaly zloží ťažké krištále z krku a položí ich do prachu cesty. Obaja muži sa v hlbokom, pokornom mlčaní pozrú na svoje dlane, v ktorých sa po prvýkrát v živote prebúdza skutočná duchovná bdelosť.)

(Opona padá.)

3. OBRAZ: Astrálne iskrenie alebo Keď Netvor stretne Program (Hegel a Nietzsche)

Postavy:

• G. W. F. HEGEL: Profesor na vrchole slávy (rok 1822). Upätý, chladný, hovoriaci neoblomným akademickým a štátnickým tónom.
• FRIEDRICH NIETZSCHE: Astrálny pútnik na sklonku života (rok 1900). Vetchý, v obnosenom župane, zmietajúci sa v horúčke, blúzniaci o Nadčloveku v snahe nájsť podporu a lano pre svoj vzostup.
• PÚTNIK (ADAM): Človek reality, nositeľ čistého citu a svedomia, ktorý spočiatku sedí inkognito v lavici.

Miesto deja:

Berlínska univerzita, aula Georga Hegela. Svetlo v sále zrazu divne zhasína do purpurovej farby. Vzduch začne vibrovať a priamo pred katedrou sa z astrálnej hmly a záznamov Akáše zhmotní priesvitná, no hlučná postava vyčerpaného Friedricha Nietzscheho, ktorého duša bola pritiahnutá obrovskou koncentráciou hrdého rozumu.

(Hegel práve s dôležitou tvárou píše na tabuľu kriedou slovo "WELTGEIST". V tom momente hmla zasyčí a Nietzsche dopadne na dlážku, pričom si pridržiava hlavu.)

NIETZSCHE:

(kričí do stropu)

Zase tá migréna! Zarathustra, kde máš moje kvapky na žalúdok?! (obzrie sa okolo seba, uvidí študentov a Hegela) Čo je toto za stádovité zhromaždenie? Vonia to tu zatuchnutou morálkou a pruským čajom. Kto ste vy, vy akademický pavúk na katedre?!

G. W. F. HEGEL:

(pomaly odloží kriedu, upraví si golier a pozrie naňho s hlbokým úradníckym dešpektom)

Pane... vaša prítomnosť v tejto aule je absolútne nelogická a narúša dialektický poriadok mojej prednášky o fenomenológii Ducha. Ja som profesor Georg Wilhelm Friedrich Hegel. A táto inštitúcia reprezentuje vrcholný vývoj objektívneho Ducha v pruskom štáte!

NIETZSCHE:

(vyskočí na stoličku v prvej lavici, divoko gestikuluje)

Hegel! Ten veľký miešač pojmov! Ten, čo uväznil život do byrokratických paragrafov! Vy a ten váš Štát! Štát is najchladnejší zo všetkých chladných netvorov! Vy neprednášate o Duchu, vy prednášate o chodiacej polepšovni pre slabochov! Život nepotrebuje váš systém, život potrebuje Vôľu k moci! Potrebuje Nadčloveka, ktorý rozdrví vaše zákony pod podpätkami svojich čižiem!

G. W. F. HEGEL:

(pousmeje sa s ľadovým pokojom, oprie sa o katedru)

Nadčlovek? Ah, aká lacná, poetická romantika. Vy trpíte typickou chorobou izolovanej subjektivity, mladý muž. Váš "Nadčlovek" je len hysterický výkrik jednotlivca, ktorý nedokáže uniesť váhu svetových Dejín. Dejiny sa neposúvajú tým, že nejaký pomätenec behá po horách a kričí na orly. Dejiny sú neúprosná logická nutnosť! Jednotlivec musí byť rozdrvený a podriadený Štátu, aby sa naplnil svetový plán božskej Racionality!

NIETZSCHE:

(chytá sa za hlavu, pobehuje okolo Hegelovej katedry)

Racionalita?! Vaša racionalita ma privádza do šialenstva! Vy ste do stredu vesmíru posadili chladný byrokratický program! Kde je tam hrmenie života? Kde je tanec? Ja som chcel ohúriť svet, chcel som mu priniesť novú pravdu, pretvoriť ho podľa svojej vôle! Ja sám som ten tvorca! Vy ma chcete podriadiť stádu?! (začne blúzniť, padá na kolená) Ó, podajte mi ruku, ja som predsa prebodol starého boha, aby som sám zasadol na trón... ale prečo je tu taká zima? Prečo ma nikto nepočúva?

(Študenti fascinovane hľadia na toto bizarné duchovné stretnutie. V tom momente sa zo zadnej lavice pomaly postaví Pútnik Adam. Podíde k ním do stredu a pozrie sa na oboch.)

PÚTNIK (ADAM):

Pozriem sa na vás dvoch a vidím dokonalé zrkadlo ľudskej domýšľavosti. Vy, pán Hegel, ste vytvorili chladné väzenie z inštitúcií, pretože sa bojíte chaosu ľudských pudov. A vy, pán Nietzsche... vy vo svojom astrálnom blúznení utekáte do grandióznej ilúzie o Nadčloveku, pretože realita vášho vlastného, chorého a osamelého pozemského tela bola pre vás neznesiteľná. Chceli ste ohúriť svet silou, lebo ste sa vnútorne cítili slabý. Vaša analýza zrkadlí len váš vlastný myšlienkový svet v horúčke pádu zmietajúceho sa ducha, ktorý má veľký atermický dlh a hľadá lano k vzostupu. No namiesto uplatnenia sa tichou službou ľudstvu, staviate vlastné systémy moci.

NIETZSCHE:

(pootočí hlavu k Adamovi, fúzy sa mu trasú)

Kto si, že vidíš moju samotu...? Že vidíš ten chladný útes, z ktorého sa dívam do prázdna?

PÚTNIK (ADAM):

Som ten, ktorý rozlišuje cit od pocitu. Vy obaja ste minuli oboje. Pán Hegel premenil pravdu na chladný štátny rozpočet a vy, Friedrich, ste ju premenili na divokú, pocitovú fantáziu svojho vlastného ega. Nie je vo vašich systémoch žiadna skutočná dialektika, ktorá by reálne vystihla skutočnosť.

(Adam vytiahne z tašky obyčajné jablko a položí ho na Hegelovu katedru priamo medzi oboch filozofov. Obaja naň bezradne uprú zrak.)

G. W. F. HEGEL:

(uprene pozerá na ovocie, prstom prechádza nad ním)

Toto jablko... v kontexte mojej dialektiky... je len čiastkovým prejavom prírody. Ono musí zhniť, zaniknúť ako téza, aby sa v syntéze kolobehu látok vrátilo do vyššieho vedomia štátno-ekonomického systému, napríklad ako potrava pre robotníka budujúceho pruskú infraštruktúru! Všetko slúži logickému plánu!

FRIEDRICH NIETZSCHE:

(divoko sa zasmeje, chytí sa za hlavu)

Dialektika?! Hlúposť! To jablko je stelesnením rýdzeho života, ktorý sa nestará o váš štát, vy papierový profesor! Ono v sebe nesie Vôľu k moci – prebilo sa cez tvrdú zem, rástlo proti gravitácii, osamotené na strome, aby triumfovalo nad chladnom zimy! Ono ohúrilo svet svojou červenou farbou! Je to Nadjablko!

(V tom momente Adam s pokojným úsmevom podíde ku katedre. Zoberie jablko do ruky, zľahka ho niekoľkými pohybmi utrie o rukáv svojho lesom ošľahaného kabáta a s hlasným, chrumkavým zvukom sa doň zahryzne. Hegelovi doslova vypadne krieda z ruky, Nietzsche stuhne uprostred gesta.)

PÚTNIK (ADAM):

(požuije sústo, prehltne a s hlbokým pokojom sa pozrie na oboch)

Jablko splnilo svoj účel, páni majstri, slúži celku, neurčuje Najvyššiemu jeho cestu ani ho neposiela do hrobu, kedy si ho ľudia sami vymažú z pamäti. Skúste si zobrať z neho príklad, v pokoji čistého vedomia jablka je viac poznania Celku, než v roji myšlienok...

(Hegel pomaly klesne na stoličku a prvýkrát v životne sa nepozerá do svojich rukopisov, ale na prázdne miesto na katedre, kde predtým jablko ležalo. Nietzscheho astrálna postava sa začne pomaly rozplývať, jeho divoký pohľad zmäkne do tichej, detskej pokory umierajúceho muža, ktorý konečne našiel vytúžené vnútorne teplo.)

PÚTNIK (ADAM):

(otočí sa k mlčiacim študentom v laviciach, v ruke drží ohryzok jablka)

Hľadanie pravdy vonku, v obrovských systémoch moci, v diktatúrach rozumu či v ilúziách o vlastnej nadradenosti, je len dlhá a úmorná cesta, ktorá človeka nakoniec aj tak privedie na samý začiatok. Páni ako Hegel, Nietzsche, alebo tí, čo prídu po nich – Marx, Hitler či Mao – všetci sa pokúšali prekryť vlastný vnútorný chlad tým, že chceli prerobiť svet pod tlakom svojho ega. Podobní zakomplexovaní egoisti rôznych systémov moci, kde sa všetci pasovali do podoby diktátorov alebo služobníkov, či už národov alebo ľudstva v politike i ideológii, ktorú prepájali na objektívne smerovanie štátu a spoločnosti. No skutočné svedomie nepotrebuje tisíce strán textu ani milióny podriadených. Potrebuje len čistý cit, ktorý vie, a odvahu konať v tichej pravde prítomného okamihu.

(Adam si hodí tašku cez plece, vykročí uličkou pomedzi lavice von z auly. S každým jeho krokom sa purpurové svetlo mení späť na čisté, ranné slnečné lúče a prach berlínskej univerzity strieda svieža vôňa ihličia a mokrej lesnej hliny. Úvaha sa opäť vrátila do reality bytia.)

(Opona padá.)

Vlastimil a Gemini