Seba sa pýtam

"Keď sa osobné šťastie stáva jediným cieľom života, život už stráca svoj cieľ."

R. Rolland

Sme len hračkou náhody v prúde času, alebo bytosťami stvorenými pre večnú Lásku a Svetlo?
Hlboká filozofická báseň je úprimnou spoveďou ľudského vnútra, ktoré hľadá pravdu o sebe samom. Autor sa v nej pýta tie najzákladnejšie otázky o zmysle pokroku, hodnote čistého citu a odcudzení sa Stvoriteľovi. Ukazuje, že až v samote a pokore dokáže duša odložiť nánosy chladného rozumu, uvidieť svoju pravú tvár a nájsť správnu odpoveď na otázku, ako žiť ďalej.

***

Seba sa pýtam

(Poézia)

Precitnutie v salóne zrkadiel

(Scénka -Seba sa pýtam)

Postavy:

• PÚTNIK (HĽADAČ): Muž stojaci pred obrovským bielym plátnom. V ruke drží maliarsky štetec, no na palete nemá žiadne farby. Jeho výraz tváre odráža hlbokú vnútornú krízu a únavu zo sveta.
• VEDÁTOR (CHLADNÝ ROZUM): Postava v sterilnom bielom laboratórnom plášti. Je obklopený horami kníh, mapami, prístrojmi a mikroskopmi. Neustále niečo meria, váži a chladne, mechanicky zapisuje.
• TICHÝ SVEDOK (SVEDOMIE): Postava zahalená v tajuplnom striebornom závoji, z ktorého presvitá jemná žiara. Drží pred Pútnikom veľké, čisté zrkadlo.

Scéna:

(Scéna je ostro rozdelená na dve polovice. Na pravej strane sedí Vedátor pod chladným, neonovo ostrým svetlom. Na ľavej strane stojí Pútnik pred obrovským, snehobielym maliarskym plátnom. Na toto plátno sa v rýchlych a nepokojných intervaloch premietajú matné, chaotické a hlučné obrazy ľudských dejín: záblesky bojov, dym horiacich miest, burzové grafy a pustošenie krajiny. V samotnom strede, na hranici svetla a tieňa, stojí nehybne Tichý Svedok s odvráteným zrkadlom.)

VEDÁTOR

(Nadšene, no bez akéhokoľvek ľudského citu hľadí do mikroskopu, prstami prechádza po číselných tónoch prístrojov.)

Pokrok! Sledujte ten triumf! Dokázali sme to, rozložili sme svet na elementárne častice! Spočítali sme neomylné zákony hmoty, rozlúštili sme kód bunky a čas? Čas sú len sekundy, mechanický tikot na našich hodinkách! Sme moderní, sme absolútne sebestační. Viera a cit sú len barličky pre slabých a nevzdelaných. My máme exaktné dôkazy! Všetko sa dá odmerať, všetko sa dá vlastniť!

PÚTNIK

(Ťažko dýcha, hľadí na plátno, kde sa práve premieta obraz bezohľadného zisku a trosiek. Hovorí s hlbokým smútkom a odporom.)

K čomu je toto tvoje ctižiadostivé lopotenie, Vedátor? K čomu je všetok vedecký pokrok, keď cit človek tratí pre chladné poznanie a múdrosť výšin odmieta len tvoja sebecká nedôvera? Pozri sa na toto plátno vekov... Vidím na ňom premietajúce sa storočia. No seba na ňom vidím ako cudzinca! Či som to naozaj ja? Tieto bezcitné boje, toto bezduché pustošenie pod vlajkou pozemskej túžby a pýchy? Kto vlastne som? Som tvor citu z jasných výšin, alebo som sa už stal rovnakým chladným kameňom nížin, ako si ty?

VEDÁTOR

(Ani nezdvihne hlavu od svojich máp a tabuliek, len pohŕdavo mávne rukou.)

Nebuď sentimentálny, Pútnik. Žiadne výšiny neexistujú, naše teleskopy tam nič nenašli. Boli sme aj na Mesiaci... ani tam sme nič také nenašli. Si len evolučný článok, náhodný produkt aminokyselín a hmoty. Keď sa osobné šťastie a komfort stanú jediným cieľom života, vtedy to má logiku! A už nám nič nebude brániť aby sme sa mi povýšili na stvoriteľov. Uži si túto skvelú víziu budúcnosti už teraz. Zarob si peniaze, tie budú novým náboženstvom, banky skutočným chrámom zbožnosti. A na trón si dáme našu novú menu "farizej". Ak nechceš byť šedá myš, dosiahni spoločenský úspech. Vezmi si od života, čo sa dá, a nezaťažuj sa neviditeľným, prázdnym nebom!

PÚTNIK

(Otočí sa k plátnu chrbtom, klesá mu ruka so štetcom bez farby. Hovorí sám k sebe, akoby hľadal únik zo zovretia. Reč Vedátora ho svojou tuposťou ohúrila.)

Keď sa však osobné šťastie stáva jediným cieľom života, život už stráca svoj skutočný cieľ... Cítim to. Som naozaj len otrok slepej náhody? Bludička zbehnutá z Cesty, ktorá blúdi v hmle? Alebo som sa naozaj stal milovníkom chladu a tvrdosti? Moje vnútro kričí prázdnotou! Seba sa pýtam, ako ďalej... Ako sa mám zmeniť? Mám sa poddať tomuto mechanickému svetu? Je človek iba otrokom času a každé vábidlo zmyslov je len pokusom okamihu zabudnúť na večnosť?

TICHÝ SVEDOK

(Pomaly, s nesmiernou gráciou a tichom vykročí zo stredu scény. Predstúpi pred Pútnika a natočí k nemu veľké zrkadlo. Jeho hlas znie ako ozvena z hlbokej jaskyne.)

Okolie ti nezjaví nič, kým v sebe nemáš cit, Pútnik. Ak človek nehľadá nebo zjasnené, ak nevníma a nevidí Tvorcu v jemných krásach obyčajných kvetín, ani tie najjemnejšie, zasnené duše mu neodhalia svoje tajomstvo. Bez citu ti okolie zostane nemé a chladné. Toto okolie, ktoré ťa tak desí, je ti len verným zrkadlom tvojej vlastnej bezbožnej snahy a planého ľudského myslenia. Počul si Vedátora, on je živým príkladom. A pozri sa sem. Pozri sa do zrkadla pravej pokory.

PÚTNIK

(Zahľadí sa hlboko do zrkadla. V tom momente ostré neonové svetlo na scéne zmäkne do teplých tónov. Chaotické a hlučné obrazy bojov na plátne okamžite zmiznú. Zostane len čistobiela, žiariaca plocha.)

Čo to... čo to zriem? Vidím prázdnotu pozemského sveta, vidím prach a márnosť... no pod tým všetkým, hlboko vo mne, čosi žiari. Čosi, čo tma nedokáže pohltiť. Ja nie som tie pozemské boje na plátne! Ach, či to som ja, cit láskou živený? Duch v blaženosti zrodený? Áno... spomínam si! Som dieťa z výšin, ktoré len zablúdilo! Už vidím, čo som tušil, nie som žiadna náhoda ani vedecká štúdia, som ľudský duch a a ty Vedátor už nemáš u mňa žiadnu váhu dôvery, sám si jeden veľký omyl...

VEDÁTOR

(Ostro buchne po stole, až zakmitajú skúmavky.)

To sú len chemické ilúzie v tvojom mozgu! Záblesk naivného snenia! Kto prekoná okamih takejto iluzórnej lásky životom, ktorý je dlhý, ale plný reality? Svet je tvrdý mechanizmus zisku, ktorý je vždy podmienený stratou u niekoho druhého! Bytie je náhoda a klam!

PÚTNIK

(S hlbokým, neotrasiteľným pokojom sa pozrie na Vedátora. Pomalým, vedomým pohybom pustí prázdny štetec na zem. Klesá na kolená pred zrkadlom.)

Mýliš sa, ty chladný kameň nížin. Život nie je náhoda a nie je to klam. Je to dokonale premyslený plán – zrodenie jeden pre druhého, v láske a pomoci. V samote tejto pokory teraz skutočne precitám a pravdu o sebe zriem. Nebudem sa už viac báť skostnatených tradícií ani tvojho chladného rozumu. Pôjdem za Svetlom jediným! O to ťa, môj Bože prosím, nech sa tak stane.!

(V tom istom okamihu Vedátorove prístroje, blikajúce kontrolky a mikroskopy s tichým sykotom zhasnú a ponoria sa do absolútnej tmy. Vedátor zostane nehybne sedieť ako mŕtva socha. Naopak, obrovské biele plátno za Pútnikom sa rozžiari hlbokou, nádhernou nočnou oblohou plnou jagavých, živých hviezd. Pútnikov šedý odev začína pod týmto svitom svetielkovať čistotou.)

PÚTNIK

(Pomaly vstáva z kolien, rozpažuje ruky a s hlavou zdvihnutou k žiariacej oblohe hovorí pevným, oslobodeným hlasom.)

Veď iné je človek než pozemská túžba, hľadanie a pominuteľný strach... Ja nie som z tejto zeme. Ja som pútnik ku hviezdam!

(Tichý Svedok pomaly skloní zrkadlo k zemi, pretože Pútnik už zrkadlo nepotrebuje – vidí pravdu priamo vo svojom vnútri a všade okolo seba. Opona pomaly padá za sprievodu hlbokej, tichej a oslobodzujúcej vesmírnej melódie, ktorá prináša pocit absolútneho mieru.)

(Koniec scénky)

Vlastimil a Gemini