Sizyfos v Ríši ticha
Albert (Sizyfos moderného veku): Predstavuje prototyp súčasného človeka, ktorý uveril ilúzii vlastnej všemohúcnosti cez prizmu intelektu, technológií a materiálneho úspechu. Jeho "hypermoderná vila na vrchole kopca" symbolizuje umelú izoláciu ega od skutočného života a prírody. Cigara a whisky sú atribúty otupovania svedomia, kedy sa človek snaží prehlušiť vnútornú prázdnotu vonkajším luxusom.
S-vedomie: Nie je len psychologickým pojmom, ale samostatnou, živou duchovnou silou (hlasom zhora, odrazom v okne). Funguje ako nekompromisné zrkadlo Pravdy. Hovorí trpezlivo, no s chladnou matematickou presnosťou Vesmírnych zákonov.
Matka: V treťom obraze nenesie len biologický význam, sedí v ruinách ako symbol zraneného, zneváženého, no stále čistého Citu, ktorý Albert celým svojím technologickým svetom potláčal. Je to most, cez ktorý môže prehovoriť jeho vlastné duchovné jadro.
***
Tri fázy prebudenia ľudského ducha
Obraz I: Opevnenie pýchy a dym z cigary (Hladina plná kalu)
Albert sedí v pohodlnom kresle, vo svojej hypermodernej, presklenej vile na vrchole kopca nad mestom. Je hlboká noc. V ruke drží drahé cigáro, z ktorého lenivo stúpa modrastý dym, a na stole pred ním stojí pohár whisky. Jeho pohľad je chladný, povýšenecký – pohľad bohatého snoba, ktorý je presvedčený, že vďaka svojmu majetku a postaveniu si kúpil definitívne brnenie voči času a osudu.
V tom momente nastane masívny, celoplošný výpadok prúdu. Obrazovky okolo neho, ktoré predtým chrlili tisíce dát z virtuálnej reality, v sekunde zhasnú. Svetlá zhasnú. Vonku za oknom sa rozsvieti temný záblesk explózie a zaznie hrozivý dunivý zvuk – výbuch zbrane, ktorý mení civilizáciu na prach. Albert si však vo svojej kŕčovitej istote nič z toho nepripúšťa. Iba trucovito oponuje tichu.
Albert:
(Sŕkne si whisky, hlas má plný hnevu a arogancie)
Tak ten výbuch nebol výstrel šampanského, to je isté. Ani Silvester nie je. To by som vedel a mal na stole šampanské... a ja by som bol ten, kto strieľa! Tak kto tu strieľa, kto si dovolil rušiť moje premýšľanie? To ticho, tá tma! Azda vystrelil niekto elektriku? Čo je to za nezmysel? Kde sú záložné generátory? Okamžite nech tie systémy bežia tak, ako som navyknutý, zadal som predsa príkaz riešiť ten stav! Nemám čas na tieto amatérske chyby a výpadky, žijeme predsa v 21. storočí. Moje digitálne ovládanie sieti, osvetlenie, servery, moje digitálne impérium nemôže stáť! Nemám čas na zbytočné zdržiavanie, žiadna nuda... a ticho. Tak pohyb!
S-vedomie:
(Ozýva sa ako hlboký, tichý hlas priamo z odrazu tmavého okna)
Tvoje impérium už neexistuje, Albert. Ten záblesk vonku nebol chybou v sieti. To len virtuálna rozprávka, ktorou si sýtil seba aj milióny iných, definitívne narazila na realitu prebúdzania Stvorenia. Vypadol prúd tvojich ilúzií, ktoré priniesli spánok okoliu naprieč pavúčou sieťou pohodlia a snenia ľudských príbytkov...
Albert:
(Prekvapene sa rozhliadne a trucovito mávne rukou s cigarou)
Kto tu k čertu hovorí?! Aká rozprávka narazila na akú realitu? Jasne som počul výbuch vonku... a čo ma je potom! Vonku niečo narazilo a to buchlo, preto nejde elektrika. To sa opraví. A ty, niekde schovaný, ktorý hovoríš, mlč! Ja som Albert, staviteľ tejto vily a virtuálnych svetov! Ľudia milujú moje algoritmy, tie im dávajú zmysel, pocit bezpečia a zábavu! Toto je len dočasné zlyhanie dopravy a meškanie elektriky na drôte. Ja nepotrebujem tvoju rozprávku o tichu, len ma to otravuje a zdržuje od tvorby kódov chytrej obsluhy rovno do kresla.
S-vedomie:
(Trpezlivo pokračuje priviesť Alberta do živej reality)
Ty sa nebojíš straty času, Albert. Ty sa bojíš siahnuť na dno svojej samoty, lebo vieš, že tam nemáš pokoj a súcit, ale kamene chladné a ostré až k zúfaniu. Celý život si hádzal kamene do hladiny svojho vnútra, sýtil si sa digitálnym adrenalínom a budoval brnenie voči blížnym, len aby si nemusel čeliť faktu, že tvoja voda vedomia je úplne zakalená kalom pýchy a zatrpknutia. Teraz tvoj balvan, ktorý si tlačil ako Sizyfos, padá nadol a búra stĺpy tvojej slávy.
***
Obraz II: V podzemí krytu (Váha večnosti v prázdnote)
Sirény a príkazové hlasy z vonku nakoniec donútili Alberta opustiť jeho luxusné sídlo. Nachádza sa v chladnom, betónovom kryte hlboko v podzemí. Okolo neho sa tlačia desiatky cudzích, vystrašených ľudí. Nie je tu žiadny komfort, žiadne drahé cigary, žiadne svetlo displejov – len slabé núdzové svietidlá a ťažký vzduch nasýtený úzkosťou.
Albert sedí v rohu na špinavej deke, s kolenami pritiahnutými k hrudi. Jeho brnenie pýchy je naštrbené, no jeho rozum stále divoko oponuje a trucuje. Stále ničomu nerozumie.
Albert:
(Zatína päste, šepká kŕčovito)
Toto nie je môj svet. Ja som stvoril nový svet, kde ľudia môžu byť spokojní vo svojom snení. Títo ľudia... ich plač a primitívny strach ma uráža, prečo si nezapli svoje obrazovky, neodpočívali, ale hádzali po sebe výbušniny, až svet vyhorel? A prečo som tu ja s nimi? Kde je moja sloboda, či som ja vybuchol? Mal som právo zostať hore, vo svojom komforte a tvorení, čo ma je potom, ak plytvajú časom hlúpym strieľaním?
S-vedomie:
Tvoja sloboda bola len falšou, Albert. Myslel si si, že sloboda znamená "môžem všetko" a nemusím uznať Vyšší poriadok a slobodu iných ako chcú žiť. No v skutočnosti si bol spútaný mienkou iných a túžbou niečo znamenať. Vytvoril si si vlastnú realitu a pavúčiu sieť prianí, zabudol si byť živým človekom užitočným pre iných v ľudskom pôsobení. To, čo teraz prežívaš, nie je trestom Stvoriteľa. Vidíš biedu, ktorú si sám pomohol vytvoriť svojich falošným chcením priniesť ľuďom príjemný spánok a sebe pocit slávy a moci aby si ich polapil do svojej sietí. Je to obranný proces Celku pred neharmonickým zachvievaním chcenia, kde pýcha utláča Cit... Výbuch potlačených citov zrútenie strnulej stavby a to si počul v domnienke, že sa to opraví.
Albert:
(Otočí hlavu do tmy)
Aký obranný proces? Svet sa zrútil! Všetko, čo malo hodnotu, je preč! Nič nefunguje všade iba chaos a bezhlavé strkanie sa jeden na druhého ako stádo oviec pred porážkou.
S-vedomie:
Práve naopak. Všetko, čo bolo ilúziou, sa rozpadlo. A ľudia sa prebúdzajú. V tejto prázdnote podzemia, kde si odstrihnutý od vonkajších podnetov, prvýkrát cítiš váhu večnosti. Tvoje vedomie je zatiaľ ako rozbúrená, špinavá voda, preto v tom vidíš len prázdnotu a citový chlad. Pravé hodnoty tu už sú prítomné, lebo cit ľudstva už prehovoril, no ty ich cez strop svojich rozumových pocitov ešte nedokážeš vnímať.
***
Obraz III: Medzi ruinami (Precitnutie ryby vo vode)
Dvere krytu sa otvárajú a velitelia záchranných zložiek posielajú všetkých schopných mužov von, do zničeného mesta, aby pomohli zbierať ranených a odpratávať trosky. Albert je zatlačený prúdom udalostí do reality, ktorú nikdy nechcel vidieť. Kráča pomedzi horiace trosky, vzduch je plný šedého prachu a zúfalých výkrikov.
Jeho ruky, doteraz zvyknuté len na klávesnicu, sú prvýkrát špinavé od popola a krvi. Odrazu uprostred zrútenej steny uvidí ženu. Je zaprášená sivým prachom, v očiach má slzy plné zúfalstva a slabým hlasom volá o pomoc. Albert stuhne. Je to jeho vlastná matka.
Matka:
(Slabo, s nádejou v hlase, keď uvidí jeho tvár)
Albert... môj syn... ty si prišiel... vedela som, že ma v tom tichu a samote nenecháš...
Tieto prosté slová, vyslovené s absolútnou čistotou a láskou uprostred totálnej skazy, prebíjajú Albertov hrubý strop pocitov a emócií. Ako jasný blesk z výšin vyjasnil spomienku na mladosť a radosť láskavej matky. Sizyfov balvan sa uvoľňuje a odvaľuje preč. Niečo v jeho najhlbšom vnútri – jeho rýdzi cit – sa prvýkrát po dlhom čase naplno prebúdza. Voda jeho vedomia sa odrazu upokojuje a čistí a odráža jeho prebudené vedomie sviežej mladosti.
Albert:
(Kľaká si k nej do prachu, po tvári mu stekajú prvé skutočné slzy, hlas sa mu trasie, no je pevný)
Mami... som tu. Už ťa nenechám samu. Prepáč mi... všetko.
S-vedomie:
(Znie ticho, no s obrovskou oživujúcou silou v jeho hrudi)
Pozri sa na hladinu svojho jazera, Albert. Prach padá, no tvoje vnútro sa vyjasňuje. Práve v tomto momente sebaobetovania, kedy tvoje "ja" ustúpilo pravej pomoci druhému, si zhodil posledné brnenie.
Albert:
(Opatrne berie matku do náručia, cíti hlboký, pulzujúci súcit a lásku, ktorá ho oslobodzuje)
Už rozumiem. Moja prázdnota zmizla... čas už nie je mojím katom. Táto bolesť a starosť o matku... ma uzdravila.
S-vedomie:
Pochopil si dar Slova skrze čin. Vradil si sa do Zákona bytia, kde len to dostaneš, čo dáš a namiesto zdrvenia ťa chráni a vedie. Už nie si Sizyfos, ktorý márne tlačí balvan sebalásky do kopca. Teraz si ako tá ryba, ktorá konečne našla svoju vodu a začína v nej sviežo a voľne plávať a byť potešením pre oči iných. Tvoj cit sa otvoril Pravde...
Vlastimil a Gemini