Sloboda

"Človeka nemožno oslobodiť vo vonkajšom živote viac, než je oslobodený vo svojom vnútri."

Gercen

***

(Filozoficko-satirická dráma)

Sloboda. Celá bytosť ju cíti. Preniká srdcom, mysľou i telom navonok. Vlní sa dušou i okolím. Vyciťuje spolupatričnosť s okolím, precitá v nezaujatosti a ústretovosti.

Cítime, že tu sa otvára výhľad k hlbšiemu porozumeniu života, zblíženiu sa s okolím v pravej vzájomnosti, a predovšetkým k pochopeniu zmyslu vlastného života.

V slobode vystierame ruku k ruke, v láske sa dotýkame Lásky. Uvedomujeme si, že vnútorný život človeka sa zachvieva v slobode, že iba si ju treba uvedomiť a žiť v súlade s citením.

Sloboda je vernosť vo vzťahu. Nevnucuje sa nikomu a predsa je v blízkosti každého, ochotná vstúpiť ak nenachádza prekážku. Posilňuje každého, kto sa "vzdá sám seba", kto rešpektuje zákonník Boží, kto sa vyladí na reč Jeho, kto plní reč Božiu ako vlastnú vec.

Slobodný slúži Dobru skutkom vo vzájomnom pôsobení – a Sloboda, pretekajúc jeho vlastným srdcom, šíri sa horami i údoliami. Vtedy z nebeských sfér zlieta melódiou užitočnosti prirodzene a nenútene.

Sloboda je slobodná - oslobodená od seba samej. Prežitie radosti zo života v jeho prirodzenom obraze, pôsobení. Tá úplnosť prijatia pokory, ktorou je duša zaplavená a spokojná aj v trápení osobného života. Oslobodenie, kedy z vedomia mizne závoj sebeckosti, oddeľujúci "ja" od celku, kedy srdce pri sebe cíti svetlú ochranu a vedenie - spojenie s oživujúcou silou Svetla. To všetko spieva o slobode.

V takej slobode netúži sa srdce oddeľovať od sveta, ani získavať a hromadiť pre seba poklady zeme, ale dáva sa a tečie životom vo vďačnosti - slúžiac Dobru, nasledujúc cestu Lásky.

Sloboda je neohraničená vo svojej jednoduchosti. Ako elixír života prúdi čistými citmi, prekračuje priestor i čas, priťahuje k sebe srdcia naklonené k dobru. Bdie všade. V trvalej živosti a sviežosti, vo vďake radosti ale aj v prosbe bolesti, všade tam je prítomná, alebo tam prichádza v súzvuku čistej vrúcnosti.

Sloboda prichádza zo Svetla! Akoby rozliata do stvorenia, prúdi jeho srdcom v harmónii Božích zákonov. Nie je stavom bezstarostného leňošenia a užívania všetkých darov Stvoriteľa bez zásluhy. Nemala by byť zamieňaná s pocitom uspokojenia z pohodlia a zabezpečenia. Nie je "bezstarostné užívanie" ani "nezávislosť uzavretím sa okoliu".

Slobodu nemožno uzavrieť, ohraničiť niečím pozemským, vyjadriť v inom pojme než duchovnom.

Veď či je to skutočne sloboda spokojné užívanie si života po nejaký čas? Nie je leňošenie zárodkom strnulosti? Nevyvoláva pohodlie a bezstarostnosť ochabovanie síl ducha i tela? A časom môže prísť človek aj o to bezstarostné leňošenie.

Strnulosť vyjadruje neživotnosť, hutnosť, úpadok. Pohyb ducha i tela však prináša oživovanie a rast na duchu, tvorivosť a zdravé telo. A v tom človek vyciťuje slobodu.

Sloboda je prirodzená. Podobne ako tlak veľkej vody v búrke trhá nepevné či schátralé hrádze, aj sloboda v lúči Svetla vstupuje do jadra hmoty z výšin, vytláča do vonka odpor - strnulosť, aby vo vnútri oživila kolísavý kľud harmóniou, krásou a tvorivosťou. Zaplavuje usínajúcu prázdnotu radosťou a nádejou nového života všade kam prenikne.

Ako náhle môže zapôsobiť osvietením, ako náhle sa duša upokojí a otvorí sile z výšin, všade tam víťazí Svetlo. A to prináša život a naplnenie. Povznáša k slobode.

Sloboda žije Múdrosťou. Z LÁSKY nesie vo vlnách (svetla) Čistoty Spravodlivý vládca žiaru Božej lásky v nedozerné diaľavy i hĺbky Stvorenia.

Sloboda je vyjadrením života Lásky. Odzrkadľuje dokonalú živosť a harmóniu vesmírnej Pravdy zakotvenej do Stvorenia v milosti Božieho Slova.

Na počiatku bolo Slovo.

Vlastimil

Bravúrna a hlboká filozofická satira zo Zbierky Myšlienky si s jemnou iróniou berie na mušku modernú modlu bezstarostnosti a ničnerobenia. Šesťdesiatročný účtovník Tomáš (Zabezpečený) dosiahol svoj pozemský sen: sedí v luxusnom kresle, obklopený hromadou mp3 súborov a stovkami filmov, pevne rozhodnutý "užívať si slobodu" tým, že už nepohne ani prstom. Keď však stratené diaľkové ovládače a škŕkanie v žalúdku odštartujú absurdný kolaps jeho chladnej logiky, zasiahne Slobodný duch a luxusná klietka sa rozpadne na prach. Tomášov útek do kláštornej záhrady za Otcom Jánom a jeho osudové stretnutie v bráne s Annou, lapenou v pasci minulosti, odhaľujú skutočnú matematiku Stvorenia – pravá liturgia života a sloboda sa neukrývajú v sladkom leňošení, ale v radostnej modlitbe činu a nezištnej službe ľuďom na trhovisku tohto sveta.

***

Roztrhnutie hrádze strnulosti

(Scénka - Sloboda)

1. Obraz:

Postavy:

• ZABEZPEČENÝ (Otrok pohodlia): Človek sediaci v luxusnom, no tesnom kresle. Verí, že nezávislosť a bezstarostnosť sú vrcholom slobody.
• SLOBODNÝ DUCH (Nositeľ Slova): Dynamická, žiarivá postava v neustálom pohybe, vyžarujúca čistú radosť a pokoru.

Miesto deja: Uzavretá, luxusná komnata bez okien, pripomínajúca zlatú klietku. V priebehu deja do nej vtrhne mocný prúd svetla a steny sa rozostúpia do šírej, divokej prírody.

(Hra sa začína. Zabezpečený unavene leží v kresle, obklopený luxusnými vecami. Všetko okolo neho pôsobí nehybne a ťažko. Okolo neho preletí Slobodný duch, z ktorého krokov srší sviežosť.)

ZABEZPEČENÝ:

(Pohodlne, no mdlo.)

Tak, dnes som konečne slobodný! Vytúžený dôchodok je tu a mám pred sebou celý ostávajúci život. Už nemusím nič robiť! Už môžem vstávať, kedy chcem, nie zavčasu a nasilu. A hneď z papúč do topánok, len čo si pretriem oči a trochu sa najem, hŕŕ do práce. Tam pracovať ako otrok a potom bez sily sa domotať domov, tu padnúť do kresla a stále dokola. Veď či to nebolo ako väzenie a práca dlhá a únavná? Práca bez radosti a lopotenie môjho mozgu ako na galejach? No, je to už za mnou. Som slobodný, žiadne "pracuj nasilu"!

No, skutočnosťou je, že som si aj zarobil veľa peňazí v tej práci. To áno, to vidím okolo seba. Mám všetko, čo som kedy chcel, ale veď to som mal svoj životný sen, aby som si ho teraz mohol užívať. Konečne som sen zhmotnil, slobodu dosiahol. Nikomu nič nedlžím, uzavrel som sa pred problémami sveta, mám svoje istoty a pohodlie. Toto je absolútna sloboda – ležať a bezstarostne užívať plody zeme.

Tak si vlastne nemám čo vyčítať, že som pracoval ako otrok. Tak čo teraz? Idem na to! Idem... a kam idem?

Vlastne, áno, môžem si od rána do noci púšťať videá. Veď ich mám celú kopu, môžem vyberať zo stoviek titulov. To mi vystačí aj na 50 rokov. Ha, to je ale chytrosť, že som si to takto zariadil. Som chytrý, ja viem. No dobre, chytrý, ale či tie filmy stihnem pozrieť, veď už teraz mám 60 rokov. No 60 + 50 je vlastne 110 rokov. A ja... no stihnem to? Stíhal som všetko 60 rokov, tak prečo nie nejakých 50 rokov? Predsa 50 je menej ako 60. To dáva logiku a logika si omyl nepripustí.

Ale predsa... nie som havran, to je teda smola. Ten protivný vták sa toho bežne dožíva a lieta svižne aj v dôchodku... A ani o tom nevie dôchodca, že môže užívať a nemusí lietať. Ale on aj v dôchodku po 60-tke len kráka a kráka. Poletuje ako otrok... a nič z toho nemá. Aj dôchodok prekráka.

No ja mám ... čo mám? No predsa dôchodok a... filmy, alebo aj ďalší kopec klenotov v hudbe. A to v mp3, teda aj tam mám na ďalšiu zábavu na ďalších 50 rokov. Môžem počúvať a zabávať sa aj pri spaní, to je nápad! Vraj mozog vníma okolie aj pri spánku človeka a registruje. No, môžem to skúsiť...

Ale či to zvládnem? A dá sa to, cez deň pozerať film a v spánku počúvať hudbu? A čo by nie?! V práci som bol ako kalkulačka, počítal som so všetkým možným a vypočítal som, že pôjdem do dôchodku bohatý, ak budem lopotiť 12 hodín denne. Aj nadčasové príplatky vidím okolo seba. Áno, som úspešný a teraz vidím, ako správne som konal.

Tak idem si užívať! Čo spravím ako prvé? Stíšim tie nádherné svetlá, čo tak jasno šíria svetlo po okolí, aby ma svetlo nerušilo pri obrazovke, a pustím si ten vzácny film, ktorý si pamätám z detstva, kde som sa tak nasmial.

Idem... no to kreslo, ako je mäkké, ako je príjemné v ňom pohodlne sedieť, priam ležať. Ťažko sa mi z toho mäkkého kresla vstáva. No nechce sa mi vstávať... a musím vôbec vstávať?

Mal by som si nejaké pitie dať na stolík a nejaké chrumky, alebo lepšie by boli pukance? Ale kto mi to sem donesie... a musím jesť a piť?

Nemusím a basta! Len či ma bude baviť pozerať film hladný. V žalúdku mi vyhrávajú muzikanti. Ale akíže muzikanti v žalúdku, nech idú aj oni k čertom. Čo to motám za nezmysly... Že by od hladu som mal tie myšlienky na muziku s čertmi...? No čo, zvyknem si... Aj horšie som zažil a pozri sa, som tu a mám slobodu.

Áno, pozerať môžem svoje poklady, veď to bolo mojím zmyslom života – mať raz všetko, po čom som túžil už ako dieťa. Zábava a radosť. Tak čo? Vstať z kresla vlastne nemusím. Tu niekde mám ovládač na diaľkové ovládanie toho drahého televízora zaveseného tam na tej veľkej stene... Kde je ten diaľkový ovládač? Kdeže si? Nevidím ťa tu pri kresle. Tu napravo nie si, ani vľavo nie... Nuž do čerta s tebou, vieš teda rozčúliť. Ty sa mi schováš a myslíš si, že ma nahneváš? Tak to si na omyle, ukazovadlo popísané!

Som pokojný ako mních v kláštore. No... v kláštore. To je teda nadelenie... A ja... čo ja teraz? Nie som aj ja ako ten mních teraz? Vraj tí mnísi sú pokojní preto, lebo nemajú žiadne vlastné priania, a preto majú vnútorný pokoj a nečertia sa. No... ako ja teraz s tými muzikantmi v žalúdku, ktorých som poslal k čertom a oni stále vyhrávajú. Ha... a predsa sú naivní, čertom nezaplatím ani deravý groš. A tú chytrosť mnísi nemajú... a ja mám!

Ale... kde je ten prekliaty ovládač?! Ani tu vedľa nie je... Veď som sa už aj postavil a pozrel sem do šuplíka v tom krásnom kredenci vyrezávanom, čo ma stál veľa peňazí, a nič. Ty potvora očipovaná, kdeže si?!

No vidím, že film dnes nebude, tak kde je ten druhý ovládač hudby... Pustím si hudbu, veď je tu ticho ako v hrobe, až sa bojím svojho hlasu... A vy, škŕkajúci v žalúdku, tiež nie ste zábavní...

Tak kdeže je ten druhý tulák, kam aj ten sa zatúlal...? Možno v tamtej skrinke pod tým veľkým obrazom, čo ma stál celú výplatu, leňoší. Ach, ani ten tu nie je. Kam ste všetci odišli!

A vy, muzikanti v žalúdku... vy povaľači, aj vy odíďte a dajte mi všetci pokoj! Čo mám tu sám ako smrtka pred unaveným starcom brúsiť kosu a čakať...? Tak si sadnem sem do môjho milovaného kresla a nech sa robí, čo sa robí. Ja si budem tu len užívať, zavriem oči a budem snívať.

Snívať, ale o čom... o slobode? Ale veď toto teraz je predsa sloboda! Už som o nej sníval celých 60 rokov a usiloval o túto slobodu a teraz...? Čo teraz? Čo je teda sloboda, kto mi poradí? Nikto? Nikto...! Idem spať. Tak... a mám pokoj od všetkého!

SLOBODNÝ DUCH:

(Zastaví sa, súcitne sa usmeje.)

Hovoríš o slobode, no tvoj hlas znie ako zo záhrobia. To, čo nazývaš slobodou, je len strnulosť, priateľu. Tvoja bezstarostnosť vyvoláva ochabovanie tvojich síl... Uzavrel si sa okoliu a stal si sa väzňom vo vlastnej zlatej klietke!

ZABEZPEČENÝ:

(Podráždene.)

Ktože to tu hovorí? Nikoho nevidím! To mám už z tej samoty azda halucinácie?! Nezmysel! Môžem si robiť, čo chcem. Mám prostriedky, som nezávislý! To nie je strnulosť, to je úspech!

SLOBODNÝ DUCH:

Slobodu nemožno ohraničiť niečím pozemským. Skutočná Sloboda je oslobodená od seba samej. Ona netúži hromadiť poklady zeme pre seba, ale dáva sa a tečie životom vo vďačnosti. Ty len berieš a tvoja duša upadá do neživosti a hutnosti.

ZABEZPEČENÝ:

(Skúša vstať, no jeho telo je ťažké, akoby primrznuté ku kreslu.)

Ale nebudem ja počúvať tie nezmysly. Čo ty vieš o pohodlí kresla? Idem si naliať trochu inšpirácie, nejakú chutnú whisky a prídem na iné myšlienky... Ale čo to... Moje nohy... sú ako z olova. A táto izba... zrazu sa mi v nej zužujú steny. Prečo ma moje pohodlie tak desivo zviera?

SLOBODNÝ DUCH:

(Vystrie ruku nahor, zhora prenikne oslnivý lúč Svetla.)

Pretože porušuješ zákon pohybu! Tlak veľkej vody prichádza, aby roztrhal tvoje nepevné hrádze. Sloboda prichádza zo Svetla! Vyžaduje, aby si rešpektoval zákonník Boží a v pokore slúžil Dobru. Iba vtedy zmizne závoj sebeckosti, ktorý ťa oddeľuje od celku.

(V tom momente lúč Svetla zasiahne steny komnaty. Tie s rachotom praskajú a padajú. Do priestoru vtrhne divoký horský vietor a vôňa lesa. Zabezpečeného kreslo sa rozpadne na prach.)

ZABEZPEČENÝ:

(Vystrašene hľadí na šíry obzor, vietor mu kučeraví vlasy.)

Všetko moje zabezpečenie je preč... Som nahý, úplne uprostred tohto Stvorenia! Beda, čo bude so mnou... Pôjdem do kláštora...?

Tam... tamten mních má vnútorný pokoj, áno! Ten pokoj! O mníchovi a jeho pokoji som raz čítal a smial som sa tomu! A hľa! Čo všetko sa mi dnes ukazuje... On že by skutočne vedel lepšie ako ja, čo je sloboda, vie...?!

Vidím, že on vie viac, vidí svet inak než ja. Spýtam sa tam, budem sa učiť žiť... Inak uvidím svet potom? Uvidím, keď skúsim! On v živote nič nechcel získať tu na zemi pre seba, nič vlastniť. Jeho myšlienky smerovali nahor, tam do sveta Svetla a radostnej užitočnosti. Tu však sa pripravoval, pomáhal ľuďom vo svojej dennej práci, myslel aj na druhých, s radosťou pracoval a večer meditoval, venoval sa duchovným pravdám... Toto všetko som o ňom čítal a... neveril až do tejto nešťastnej chvíle! Ach jaj... skutočne nešťastnej...?

Žil skromne a bez naháňania za vetrom zisku, konal to, čo ja... Ja som odmietal konať a považoval za stratu času... Lebo... lebo som chcel raz prežívať slobodu... Ach áno, slobodu. Už viem, čo SLOBODA JE. Ten mních, ach, ten mních, ten vie o tom, ten je slobodný...! Ako veľmi chcem byť mníchom... Chcem ísť do kláštora! Som nahý, úplne opustený, ani to čisté a jednoduché rúcho mnícha nemám, ach, Bože môj...!

SLOBODNÝ DUCH:

(Chytí ho za ruku a zdvihne ho na nohy.)

Nie si nahý, si konečne voľný! Pocíť tú melódiu užitočnosti, ktorá zlieta z nebeských sfér. Pravá sloboda tkvie v radostnom čine a službe Životu. Tvoj vnútorný život sa práve zachvel v prameni vesmírnej Pravdy, ktorá bola stvorená na počiatku – skrze SLOVO!

(Zabezpečený sa prvýkrát usmeje, narovná chrbát a pevným, ľahkým krokom vykročí spolu so Slobodným duchom vpred, v ústrety zapadajúcemu slnku nad horami.)

(Opona.)

Roztrhnutie hrádze strnulosti

(Scénka - Sloboda)

2. Obraz: Chrám každodennosti

Postavy:

• HĽADAJÚCI (Bývalý Zabezpečený): Má na sebe prosté, putovné šaty. Už z neho nevyžaruje mdloba, ale úprimná túžba pochopiť zákonitosti života.
• STARÝ MNÍCH (Otec Ján): Starší muž s jasným pohľadom a mozoľnatými rukami. Má na sebe obyčajný pracovný habit. Nevyžaruje z neho chladná askéza, ale hrejivá ľudskosť a hlboký pokoj.

Scéna:

Kláštorná záhrada na úpätí hôr. Všade navôkol sú hriadky so zeleninou, ovocné stromy a včelie úle. V pozadí počuť tiché šumenie potoka. Na scéne nie je luxus, ale čistota a poriadok. Starý mních práve okopáva zem okolo mladého stromčeka.

Dej:

(Hľadajúci unavene, no odhodlane vchádza cez otvorenú bránku do záhrady. Na sekundu zastane a pozoruje Mnícha pri práci. Premýšľa nad mníchom, o ktorom čítal kedysi v tej knihe, ako by dnes asi vyzeral. Potom pred ním v pokore skloní hlavu.)

HĽADAJÚCI:

Sláva Svetlu, otče. Kráčam už dlho. Prichádzam zďaleka, z mesta. Vieš, premýšľal som nad svojím životom. Celý pracovný vek účtovníka som sa snažil zabezpečiť do dôchodku, aby som už potom nemusil nič robiť, iba si užívať život na dôchodku. No dnes vidím, že som žil celý život až dodnes ilúziu. Život je inak nastavený.

Moje luxusné kreslo ako symbol blahobytu a majestátu sa rozpadlo na prach a ja som pochopil, že som bol celý život väzňom. Chcem sa učiť. Chcem tu u Vás nájsť ten večný pokoj, o ktorom som čítal v jednej knihe písanej mníchom z kláštora, a utiecť pred zákonmi tohto materiálneho sveta.

STARÝ MNÍCH:

(Zaprie sa o motyku, utrie si čelo a srdečne sa usmeje.)

Vitaj, brat môj. Tvoj príbeh je zaujímavý, nie je však vôbec ojedinelý. Je skôr pravidlom než výnimkou u ľudí, ktorí si myslia, že život si môžu celý vopred naplánovať a potom ako stroje iba vykonávať pokyny. Nie. Život je vzácny čas, kedy žijeme naplno, a každá hodina v ňom je niečím výnimočná, čo máme vedome a s rozvahou prežiť a zobrať si poučenie z toho, čo práve riešime. Zo života sa neuteká, veď načo by sme ho sem prišli žiť, všakže?

Pokoj, ktorý hľadáš, však neschovávame za týmito hrubými múrmi. A pred zákonmi Stvorenia neutečieš, pretože tie pulzujú v každom tvojom nadýchnutí, či už sedíš v kláštore, alebo na rušnej ulici veľkomesta. Vždy dostávame to, čo sejeme. Ak si prišiel sem, lebo si už nemohol zostať doma nič nerobiť, a prišiel si, aby si meditoval a učil sa, je to síce pekné predsavzatie, ale čo si predstavuješ pod učením sa? Sedenie a čítanie kníh? Nie. Tie zákony musíš v sebe oživiť svojím žitím a prácou, tak ako je dýchanie výdych a nádych. Žiť v rovnováhe dávania a brania. To je zákon rovnako platný pre mnícha, ako aj pre úradníka i dôchodcu, pre všetko živé.

HĽADAJÚCI:

(Zmätene.)

Ale ja som si myslel, že duchovné zákony sú určené pre svätcov a učencov, ktorí meditujú v tichu! Vo všednom živote predsa platí len zákon silnejšieho, peniaze, zisk a lopotenie. Ako môže obyčajný človek vo všednom dni vnímať niečo vyššie? Či nemusí stíšiť sa a v meditácii rozjímať?

STARÝ MNÍCH:

(Zohne sa, vezme do ruky hrsť hliny a podá mu ju.)

Pozri sa na túto zem. Duchovný zákon hovorí: Čo zaseješ, to budeš aj žať. Myslíš si, že tento zákon platí len tu v záhrade alebo v nebi? Nie. Ak do svojho dňa zaseješ hnev, uštipačné slovo alebo sebeckú myšlienku, nemôžeš večer žať pokoj v duši. To je čistá matematika Stvorenia, ktorú ľudia denne porušujú a potom sa divia, že ich životy sú plné trpkosti.

HĽADAJÚCI:

(Prijme hlinu do dlaní a zahľadí sa na ňu.)

To je pravda... Ja som celých šesťdesiat rokov sial len túžbu po vlastnom pohodlí a zabezpečení. Keď žatva prišla, mal som v rukách len hromadu mp3 súborov a filmov, ale moje vnútro bolo mŕtve a prázdne. No ako to prepojiť s prácou? Práca ma predsa ubíjala, bola ako galeje!

STARÝ MNÍCH:

(Vezme krhlu s vodou a začne polievať stromček.)

Ubíjala ťa, lebo si porušoval Zákon nezištnej služby Celku. Pracoval si len pre seba, pre svoj koncový bod, pre svoj dôchodok. Tvoj mozog rátal len čísla. Ale všedný život sa mení na chrám v momente, keď premeníš prácu na dar. Keď pečieš chlieb s láskou, aby nasýtil iných. Keď upratuješ ulicu, aby si do Stvorenia vniesol čistotu. Duchovný človek neodhadzuje prácu – on ju svojím postojom povyšuje. Každý pohyb tvojej ruky môže byť modlitbou činu.

HĽADAJÚCI:

(Hlas sa mu zachveje.)

Takže ja... ja nemusím žiť v cele a odriekať si svet, aby som bol slobodný? Vieš, čítal som kedysi knihu od mnícha o živote. Vtedy som nechápal všetko tak, ako písal, dokonca sa mi javili niektoré myšlienky prehnané, no vidím, že ten mních vedel mnoho, a tak rád by som ho stretol, porozprával sa s ním a poďakoval mu.

STARÝ MNÍCH:

(Položí mu ruku na rameno.)

Najväčšie duchovné umenie je byť mníchom uprostred trhoviska, Tomáš. Skutočná chudoba duchom, o ktorej hovorí Písmo, neznamená nemať nič. Znamená to nebyť pripútaný k ničomu hmotnému tak silno, aby ti to zakrylo výhľad na Svetlo. Choď späť medzi ľudí. Použi svoje staré organizačné schopnosti, ale tentoraz nie pre svoj zisk. Pomáhaj slabým, vnášaj poriadok tam, kde je chaos, a rob to s radostnou užitočnosťou. To je pravá liturgia života. A ktovie, možno si sa s tým mníchom už rozprával. Odíď v pokoji a nech sa ti v živote darí poznávať seba i život okolo v tom čistom Svetle, ktoré cez teba priteká.

HĽADAJÚCI:

(Pustí hlinu späť na záhon, narovná sa a v očiach sa mu zablysne nová iskra.)

Už rozumiem. Kláštor bol len mojou ďalšou predstavou o úteku. Môj skutočný oltár ma čaká tam vonku, v každom obyčajnom dni a v každom stretnutí s človekom. Ďakujem ti, otče. Teraz už naozaj viem, čo je sloboda.

(Hľadajúci sa hlboko pokloní, otočí sa a pevným, rezkým krokom odchádza späť bránkou von, smerom k svetu ľudí. Starý mních sa usmeje, zamyslene v duchu si spomenie na čas, kedy písal tie nádherné myšlienky, ktoré priniesli svoje ovocie. Zdvihne motyku a pokračuje v okopávaní stromčeka, zatiaľ čo zhora lúče slnka zaplavujú celú scénu.)

(Opona.)

Roztrhnutie hrádze strnulosti

(Scénka - Sloboda)

3. Obraz: Zrkadlenie v bráne

Postavy:

• HĽADAJÚCI (bývalý Zabezpečený) / TOMÁŠ (60 r.): Človek prepočítavajúci realitu cez racionálne vzorce a čísla. Žil v ilúzii budúcnosti a pohodlia .
• ANNA (50 r.): Žena lapená vo vlnobití vlastnej mysle a citovej naviazanosti. Žila v ilúzii minulosti a krivdy.
• STARÝ MNÍCH (Otec Ján): Starší muž s jasným pohľadom, zosobnenie múdreho vnútorného života, modlitby činu a Božej matematiky Stvorenia.
• SLOBODNÝ DUCH / PÚTNIK: Manifestácia čistého Vedomia a vyššieho duchovného vedenia. Môže byť stvárnený jedným hercom (ako univerzálny sprievodca) alebo dvoma.

(Scéna: Kláštorná záhrada. Starý mních Otec Ján stojí v pozadí pod stromom a s tichým úsmevom pozoruje bránku. Tomáš s pevným krokom smeruje k odchodu. V rovnakom momente z druhej strany vchádza Anna, ktorá voľne drží svoj rozsvietený lampáš. Stretávajú sa presne uprostred bránky. Obaja zastanú. Nastane dlhé ticho. Na scénu sa vracia jemný ozvenový zvuk (reverb) – zaznievajú ich vnútorné hlasy, ktoré divák počuje, zatiaľ čo postavy stoja nehybne a hľadia si do očí.)

Tomášov vnútorný hlas (Slobodný duch):

(Znie mäkko v pozadí)

"Pozri sa na ňu, Tomáš. Hľadíš do zrkadla. Celý život si rátal len suché čísla a zisky, no tvoje srdce prahlo presne po tom, čo vidíš v jej očiach – po hlbokom cite a schopnosti skutočne prežívať život, nielen ho zabezpečovať. Chcel si mať všetko pod kontrolou, no utopil si v sebe schopnosť milovať bez podmienok. Žil si ako kameň, na ktorý neustále praží slnko, a ty si nevedomky túžil po rose svitania."

Annin vnútorný hlas (Pútnik):

(Znie jemne v pozadí)

"Pozri sa na neho, Anna. Tento muž prešiel rovnakou púšťou. Hľadala si vinníkov vonku a čakala si, že niekto iný ti postaví pevný svet a naplní tvoje očakávania. V jeho tvári vidíš pevnú vôľu a štruktúru, ktorú si ty sama v sebe vzdala, keď si sa poddala slabosti a sebalútosti. On je pevný ako skala, vytrvalý vo svojom úsilí. Dnes vie, že rosa je pre kameň požehnaním."

(Tomáš a Anna v realite súčasne žmurknú, akoby sa prebrali z hlbokého tranzu. Ich pohľady zmäknú.)

Tomáš:

(Pokojne, s úctou)

"Sláva Svetlu (p. 1). Vy... hľadáte Otca Jána?"

Anna:

(Pozrie sa na svoj lampáš, potom na neho)

"Sláva Svetlu. Hľadala som ticho. Hľadala som miesto, kde by som mohla pochopiť, kam s týmto svetlom vlastne kráčať. Ale keď sa pozerám na vás... mám pocit, že som odpoveď našla skôr, než som prekročila prah."

Tomáš:

(Usmeje sa, v hlase má novú ľahkosť)

"Chápem vás. Ja som sem prišiel utiecť pred svetom. No tento múdry mních ma naučil, že skutočný oltár ma čaká tam vonku. Vo svete ľudí. Učil ma, ako premeniť obyčajnú prácu a talent na dar pre druhých. Celý život som žil len pre seba."

Anna:

"A ja som zasa žila len pre svoje predstavy o tom, ako by ma mali milovať iní. Keď tie formy zmizli, chcela som odumrieť. Hľadala som vinníka, no zistila som, že som bola len väzňom vlastného filmu v hlave. A skutočný svet čakal na moje prebudenie."

Tomáš:

(Urobí krok vpred, uvoľní jej miesto v bránke)

"Svet foriem nás dokáže držať v silnej ilúzii, že niečo máme alebo strácame. No ak si posvietime do vlastného vnútra, zistíme, že vonkajší a vnútorný svet sú jedno a to isté. Závisí to len od nášho uhla pohľadu."

Anna:

(Fascinovaná jeho slovami, odovzdá mu svoj lampáš)

"Vezmite si ho. Vy sa vraciate do trhoviska sveta. Tam vonku je mnoho ľudí, ktorí stále blúdia v šedi svojich kalkulácií a strachu zo straty. Ja tu na chvíľu zostanem, aby som sa naučila modlitbe činu v tejto záhrade. No vy potrebujete svietiť na cestu hneď."

Tomáš:

(Prijme lampáš, ich prsty sa na moment prepoja)

"Neberiem ho ako majetok. Beriem ho ako záväzok nezištnej služby."

(Tomáš vykročí bránkou von do sveta, lampáš v jeho ruke jasne ožaruje cestu pred ním. Anna sa otočí k záhrade, kde na ňu čaká Otec Ján s pripravenou druhou motykou. Obe postavy našli to, čo im chýbalo – nie preto, že by to dostali zvonku, ale preto, že to vďaka prítomnosti toho druhého prebudili v sebe.)

Otec Ján (Starý mních):

(Pozrie sa na odchádzajúceho Tomáša a prichádzajúcu Annu, hovorí pre seba)

"Čistá matematika Stvorenia. Keď sa dve vedomia stretnú v pravde, ilúzia oddelenosti sa rozpadne na prach... "

(Zhora lúče slnka zaplavujú celú scénu.)

(Opona.)

-Myšlienky-

Vlastimil a Gemini