Správca zrkadiel-Trenie hmoty a sloboda ducha

Môže človek svojím chcením ovplyvniť hustotu a rýchlosť samotného Času? Táto hlboká, mysticko-filozofická dráma s prvkami jemnej satiry z dielne Vlastimila a Gemini nastavuje nekompromisné zrkadlo modernej ére úspechu. Hlavný hrdina Tomáš, vyzbrojený titulmi a korporátnym skafandrom, zisťuje, že namiesto hľadania skutočnej radosti len bezhlavo bičuje svoj vlastný Čas a dusí Svedomie pod ťarchou pozemských balvanov. Príbeh je hlbokým rozpomínaním sa na detskú čistotu, kde traktorček na pieskovisku znamenal viac než mramorové paláce istoty. Ukazuje, že skutočná sloboda neprichádza cez chytrosť rozumu, ale cez plynúce odovzdanie sa Duchu a večnému "teraz".

***

Postavy:

• ČLOVEK: Hľadajúci, zo začiatku pohltený hustotou sveta, neskôr odľahčený.
• ČAS: Reaguje fyzicky na povahu ľudských túžob. Pri hmotných túžbach sa zadýchava a "naráža", pri duchovných sa stáva tekutým a tichým.
• SVEDOMIE: Detektor hustoty. Keď človek naráža na hmotu, Svedomie kríva a trpí. Keď duch preteká, Svedomie žiari.

Scenár

(Scéna začína v napätí. Človek kráča v kruhu, gestikuluje, akoby v mysli niečo neustále prepočítaval – peniaze, status, plány. Čas kráča tesne za ním, no jeho pohyb je trhavý, akoby narážal do neviditeľných stien. Zakaždým, keď Čas "narazí", ozve sa ostrý kovový zvuk.)

ČLOVEK:

(Frustrovane.)

Tak je to veru, čas sú peniaze. Tak ma učili od detstva: "Uč sa, Tomáš, aby si niečo v živote dosiahol, inak ťa život naučí móresom a budeš ako väzeň chudoby tancovať tak, ako ti úspešní pískajú." Nuž, čo sa mám učiť, aby som bol úspešný, bol "niekto" a nebol väzňom ničoty? Veď už všetky svoje myšlienky vkladám do získavania. Žijem kariérou, získavam úspechy, hromadím veci, aby som nebol sivou myšou spoločnosti.

Ešte viac! Ešte jedno víťazstvo, ešte jeden úspech, zabezpečiť sa, postaviť mramorové steny istoty, ktoré ma ochránia! Je toto však skutočne to, čo som si kedysi predstavoval, že keď budem veľký a dospelý, bude mojím životom, mojou radosťou?

Kde sú tie časy, kedy som sa vedel radovať hoci aj z malej plastovej hračky traktora s vlečkou, ktorej odpadli kolieska, lebo toho piesku niesla. A ja, čo som vtedy cítil? Iba radosť z hry, nemyslel som na svoju budúcnosť. Ani čas som nevnímal, že mi uteká. Samota i chudoba mi boli vzdialené, žil som vo svete detských myšlienok, rozprávok a ich významov. Ako detská duša som jasne rozlišoval dobro od zla a bol som sýty každým prežitým príbehom vo svete, ktorý je tak citovo bohatý.

Rozprávkový svet príbehov o dobrých bytostiach, svet hier a hodnôt, ktoré sú za oponou tohto sveta, ma napĺňal. Začínal som s traktorčekom na piesku a vlečkou bez kolies, radostnými očami som videl svet, ktorý ma nikam netlačí, iba radostne volá na cestu dobrodružstva. Ja som usilovne tlačil traktorček s vlečkou do kopca na pieskovisku. Zadýchal som sa. Áno, kolieska jej odpadli. Kutil som sa v piesku pri našej malej chalúpke pri lese na dedine a traktorček s vlečkou bol mojou radosťou a mojím pracoviskom. Ach, ako som sa nádherne v tej detskej duši cítil!

A čo som dnes? Čo mi ostalo z detstva a čo mi zobral čas? Roky mojej mladosti, ten detský pohľad, ktorý videl aj v malej hračke a troche piesku ten najkrajší poklad. Dnes som už vyrástol z detských nohavíc, už som sa niečomu naučil. Tak, ako mi hovorili dospelí, mám tituly pred menom i za menom ako pevné znamenia, že život ma nemusí učiť móresom. Viem, ako veci získavať a byť úspešný, to ma naučila tá škola vysokej učenosti.

Ona učí tej chytrosti, ako vraj neostať času napospas. Aby život nemusel učiť záškoláka tým móresom. Móresom! A vlastne, čo je ten móres? Poriadok? Ľudová reč predsa hovorí záškolákovi: "No počkaj, naučia ťa v pekle móres!" V pekle? Ale ja žijem v živote... A predsa, často sa cítim, akoby som tým peklom prechádzal už za života.

Ach, niekedy mi to pripadá, hoci som sa naučil móresom, ako v tej rozprávke opisujú ten horúci vzduch pri kotloch, kde varia tie záškolácke duše. Našťastie som nebol záškolák, mám tituly a diplom, viem sa preukázať, že som úspešný. Tam sa istotne nedá dýchať, veď už tu na zemi sa ledva pohnem a funím ako lokomotíva, keď tlačím plný nákupný košík do svojho auta, aby som domov priniesol obživu a občerstvenie, a tak si žijem spokojne dokola. No, spokojne... i doma, a naozaj? Prečo pochybujem?

Všade v práci narážam do vecí, ktoré mi vraj majú priniesť ten pocit úspechu a hodnoty, že niečo som, že nie som iba koliesko v stroji, ktorý točia tí úspešní ľudia svojím do sveta zisku zahľadeným smerom a nútia na tie cesty krúžiť aj ostatných. A ja? Ja chcem byť slobodný, vybudoval som okolo seba svoj vlastný ostrov slobody, miesto zábavy, svoje... ihrisko. Ihrisko? Ach, ako si na detstvo často spomínam. To slovo akoby aj teraz zo mňa vybehlo samo! Miesto, kde som sa v radosti neraz zadýchal, kým som ten piesok odviezol na kopec. Na tej zelenej vlečke s odpadnutými kolieskami a tlačil som traktorček, až som funel. Tam u mamky vedľa našej malej chalúpky... Spotený, narobený, a predsa šťastný.

Tak rád som čítal tie nádherne ilustrované staré rozprávky o vílach a škriatkoch, kráľovi a princeznej, čarodejné veci, o smelom Jankovi, ktorý premohol draka, iskrivé farby briliantov, rubínov, kryštálov, tie ukryté poklady hlboko v zemi, kde gnómovia držali stráž... Ach, tie rozprávkové príbehy, kde dobro vždy zvíťazilo a porazilo zlo, tma ustúpila svetlu a radosť zaplavila moju dušu.

A dnes? Chcem predsa iba ten prežitok z detstva. To čisté jednoduché nadšenie trvalo vnímať ako vtedy... No musím veľa činiť, lebo môj rozum už nechce byť detsky poslušný a jasne počúvať. Nemá záujem preniknúť do toho mála, čo vystačí deťom, a priniesť mi detskú radosť z obyčajných myšlienok ako kedysi, z toho mála, čo som ani nemal v rukách, iba vo svojej duši to prežíval a zrkadlil...

Už potrebujem mať v rukách hutné formy, istotu, že mám niečo, čo mi vytvára pocit, že život má hodnotu, že zmysel môjho života je v súlade s časom a okamihy majú hodnotu prežití. Chcem preto mnoho prežiť, čo ľuďom prináša zmysel, tak ma učili, že iba tento svet stojí za ten čas námahy, prežívať predstavy nestačí!

To vraví môj školený rozum. No ale, ale prečo som ako v jednom ohni myšlienok, ako si na veci siahnuť rukami a byť šťastný...? Snažím sa predsa iba o radosť, o ten prirodzený stav človeka, aký som cítil v detstve, a viem, že vtedy to bolo skutočné a dosiahnuteľné, a hlavne som veľa nemyslel. Skôr iba ticho prežíval obrazy, ktoré mi vyvstávali pri tých rozprávkach a jednoduchom hraní sa na piesku. Prečo ma teraz tá cesta k radosti tak strašne vyčerpáva? Áno, bojujem s Časom. Chcem toho tak veľa, aby som našiel svoju detskú radosť a slobodu, a ty, Čas, mi unikáš pomedzi prsty!

ČAS:

(Ťažko dýcha, chytá sa za hruď.)

Už nevládzem, Správca... Tvoja myšlienková hra je príliš hutná. Tvoje túžby sú ako ťažké balvany. Chceš vlastniť hmotu a v nej nájsť radosť, no zakaždým, keď tvoje chcenie narazí na tie pevné pozemské atómy, vzniká trenie. A to trenie ma nesmierne zrýchľuje! Horím ti v rukách! A ty sa ženieš za svojou predstavou o radosti. V myšlienkach si neustále v minulosti v budúcnosti a beháš v čase ako splašená myš v ohrození. A ja pachtím s tebou. Rýchlosťou myšlienky musím zvládať prebehnúť celé desaťročia. Dýchaš časmi vzdušných detských predstáv a do sveta vydychuješ hutné, naučené myšlienky, a vidíš, ako sa ti vracajú iba strnulé formy, kde sa snažíš skrze mňa clivotu zastaviť, vrátiť pokojnú spomienku. Netušíš však, že ma v tých protichodných smeroch jemného a hutného ženieš do pohybov rôznych rýchlostí a brzdenia v okamihu. Sú to ako rany korbáčom po mojom rovnom chrbte a nútiš ma k ohýbaniu sa. Nútiš ma. Lebo ty zrýchľuješ, bežíš ako pes za vlastným chvostom dokola a tlačíš ma pred sebou ako ten traktorček kedysi. Dnes však necitlivo, bez toho, aby si sebe i mne doprial chvíľu času na odpočinok a zamyslenie. Či nevidíš, čo so mnou činíš, ako ti musím slúžiť, že letím s tebou? Až snáď zadriem kolieska svojich okamihov, akoby si stratil rozum... Prečo to všetko?

SVEDOMIE:

(Sedí na zemi, schúlené, s bolesťou v hlase.)

A mňa to trenie dusí. Chceš si kúpiť radosť detstva, no kupuješ si len hluk dospelých. Tvoje pozemské túžby narážajú na svet a ten náraz produkuje strach, že o všetko prídeš, keď už to s vypätím síl a námahou časom získaš. Pozri sa, čo robíš so svojím zrkadlom!

ČLOVEK:

(Zastaví sa, zaskočený, že jasne počuje vo svojom vedomí tieto hlasy, a je ohúrený ich rečou a vyčerpaním.)

Ale veď... bez túžby sa človek v hmote nepohne! Ak prestanem chcieť, všetko sa spomalí. Svet okolo mňa stuhne, ochromie... zostane len prázdnota! Nemôžem len tak prestať existovať. Veď aj kedysi som pracoval s traktorčekom a vlečku piesku tlačil nahor na pieskovisko a bol som šťastný... Cítil som v čase zmysel. Prečo by som nemal nič chcieť, veď teraz som dospelý a potrebujem viac Môj rozum sa už neuskromní iba s dojmom prežitej rozprávky a citov. On mi radí zažívať svet hmatateľný a prichádzať cez veci k pocitom. Tie veci si môžem kúpiť za peniaze, a čím mám viac učenosti, tým viac mi zaplatia... a čas mi prináša peniaze. Človek musí niečo činiť, inak sa rozpadne v čase ako ten piesok, ak sa nehýbe. Však je to tak, Čas? Nejako si teraz stíchol...

SVEDOMIE:

(Pomaly vstane, podíde bližšie.)

Vyjadrím sa teraz ja. Tvoje svedomie. Nepochopil si povahu túžby, Správca. Sú túžby, ktoré chcú vlastniť, a tie narážajú na hmotu. Ale sú túžby, ktoré chcú byť. Tie sú duchovné. A tu sa s tým svetom bytia trvalej radosti – lebo radosť je v harmónii a jemnosti – stretával svet tvojho detstva.

ČAS:

(Narovná sa, jeho hlas zjemnie.)

Áno... Keď tvoje chcenie prestane búšiť do hmotných atómov a obráti sa nahor, do vysokých úrovní tvojej bytosti, stane sa zázrak. Duchovná túžba nepretláča steny sveta. Ona preniká mnou – tvojím Časom – ako čistá voda cez sieť.

ČLOVEK:

(Zamyslene.)

Ako voda cez sieť... Bez trenia? Bez boja?

SVEDOMIE:

Presne tak. Keď túžiš po pravde, po láske, po čistote... nečakáš na zajtrajšok, aby si to vlastnil. Už v tej sekunde to prežívaš. Vtedy do tvojej duše vteká tá skutočná, nefalšovaná radosť. Tá nepozná strach z toho, že pominie. To boli časy tvojho detstva, kedy si iba čisto prežíval v citoch a obrazovej forme tieto okamihy, ktoré sú skutočným životom v oblastiach, kam ťa prenášali tvoje krásne rozprávky. A tvoja duša, sústredená na obrazy a hru dojmov, sa nechala unášať voľne, bez bázne a nedôvery k skutočnej radosti, lebo ona sama je už pôvodom z krajín blaženosti a má domov tam, v tých svetlých oblastiach, kam pozemský rozum a jeho hutné formy nedosahujú. Tu si však tvoríš iba hutné a ťažkopádne napodobeniny raja a blaženosti... Rozumom a v pocitoch chceš to, čo už dávno máš v sebe, iba obalené skafandrom, a necítiš spojenie nahor... Fantazíruješ.

ČAS:

(Prikývne)

Myslíš si, že vlastníš veci, no zatiaľ tie veci vlastnia teba. Tvoj skafander je ťažký, Tomáš. Je ukovaný z tvojich diplomov, istôt a strachu. Prepúšťa k tvojej duši len chladný kalkul, nie teplo Života.

SVEDOMIE:

Zhoď ten skafander. Stačí jeden slobodný nádych citu. Tlak sveta v tej sekunde pominie, lebo vnútri teba nie je žiadna váha. Je tam len svetlo.

ČLOVEK:

(Chvíľu hľadí do prázdna, potom pomaly uvoľní zovreté päste. Jeho dych sa upokojí. Pozrie sa na Čas.)

Skúsme to. Moje chcenie... už nechce nič brať. Chce len... dávať. Chce pochopiť. Chce rásť.

(V tom momente sa zvuková kulisa úplne zmení. Trhavé tikanie času vystrieda hlboký, tekutý, meditatívny tón. Čas urobí plynulý, elegantný pohyb rukou, akoby plával vo vzduchu. Už nenaráža do stien, pohybuje sa s absolútnou ľahkosťou.)

ČAS:

(S úľavou vydýchne, usmieva sa.)

Cítiš to? Sieť zostala, no voda preteká. Už ma nemusíš naháňať, pretože sme v prúde večného "teraz", v rovnováhe citu a rozumu. Vo vysokých úrovniach vyladenia vedomia čas nestrácaš – tam ho prebúdzaš k večnosti a seba s časom, ako tvojím hostiteľom a verným spoločníkom, zjednotíš.

SVEDOMIE:

(Jeho tvár sa rozjasní jasným bielym svetlom reflektora)

A tvoje zrkadlo je opäť čisté, Správca. Radosť, ktorú teraz vyciťuješ v duši, nie je závislá od ničoho hmotného. Je to tvoja skutočná podstata.

ČLOVEK:

(Usmieva sa, po prvýkrát pôsobí úplne slobodne.)

Takže toto je to tajomstvo... Ja som neurčoval len rýchlosť. Ja som určoval hustotu môjho sveta. Preto som nevedomky utekal zo sveta a vracal sa časom k detstvu. Áno, vtedy som bol tak blízko svojmu domovu a prežíval tú blaženosť čistej mysle, tak blízko pochopenia zmyslu ľudského života. Už vtedy som prežíval tie vznešené slová vyrieknuté zo Svetla: "Buďte ako deti, aby ste prišli do kráľovstva nebeského"... "Udržujte krb svojich myšlienok čistý, tým založíte mier a budete šťastní." Už chápem, o čom je život, čo mi ty, Čas, dávaš i pýtaš odo mňa. Svedomie, tebe zvlášť ďakujem, že si sa nenechalo umlčať mojím vzdelaným rozumom... Vám obom, moji blízki priatelia, zo srdca ďakujem za vaše sprevádzanie. Ste moji verní priatelia...

ČAS:

Pravdivé slová, Správca. Poďme ďalej. No tentoraz už nebudeme utekať. Budeme plynúť.

(Človek vykročí vpred – jeho krok je ľahký, takmer tanečný. Čas a Svedomie kráčajú synchrónne vedľa neho, v dokonalej harmónii a svetle, ktoré sa pomaly rozlieva po celom javisku.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini

***

Správca zrkadiel: Trenie hmoty a sloboda ducha II.

***

2. Obraz: Skúška v mrakodrape

Postavy:

• TOMÁŠ (Človek): Už nie je v kŕči, no je vystavený tlaku vonkajšieho sveta. Snaží sa dýchať detskou ľahkosťou.
• ROZUM (Starý skafander): Vystupuje tu ako samostatný pokúšač – Tomášov vlastný vytrénovaný, chladný intelekt. Má podobu cynického manažéra v luxusnom obleku.
• ČAS a SVEDOMIE: Kráčajú s Tomášom, no ich stabilita závisí od toho, či Tomáš podľahne Rozumu.

Scéna:

Moderná kancelária na najvyššom poschodí mrakodrapu. Presklené steny, za ktorými pulzuje nočné veľkomesto. Na stole svieti veľká zmluva a balíky peňazí za projekt, ktorý však nie je morálne čistý

(Zničenie starého lesa kvôli luxusnej štvrti, čo presne naráža na Tomášovu spomienku na chalúpku pri lese).

Scenár

(Tomáš stojí pri okne. Čas a Svedomie sedia vedľa neho v pokoji, svetlo okolo nich je mäkké a plynulé (p. 5). Zrazu s hlučným treskom dverí vtrhne Rozum. Svetlo zhasne do ostrej korporátnej neónovej modrej.)

ROZUM:

(Hádže na stôl zlaté pero)

Tomáš! Na čo čakáš? Podpíš to! Toto je životný obchod. Táto zmluva ti zabezpečí taký mramorový palác istoty, že sa už nikdy nebudeš musieť báť o budúcnosť. Tvoje tituly pred menom aj za menom konečne dostanú tú pravú zlatú obrubu! Pocit, že niečo znamenáš a tvoje vzdelanie malo význam a prinieslo plody máš na dosah. Predsa nechceš zahodiť príležitosť skvelého obchodu, a zabudol kvôli čomu si v škole zodral nohavice. Chcel si na učiť svetské móresy, však? A tu máš jeden priamo pred sebou... alebo?

TOMÁŠ:

(Pozrie sa na zmluvu, potom na Svedomie)

Nemôžem, Rozum. Ten projekt vymaže z mapy kus zeme. Presne taký les, pri akom stála chalúpka mojej mamky. Chceš, aby som zničil niekoho detstvo len preto, aby som si kúpil ďalšiu hutnú formu úspechu? Vravíš o móresoch. Ty považuješ toto hanebné a bezcitné správanie za nejaký prirodzený móres, nejaký poriadok, ktorí sa má človek naučiť, inak ho to naučia v pekle? To ako vážne?

Vieš, Rozum mal som o tebe inú mienku, že veci chápeš v prísnej logike dávania a brania, že uvažuješ v rovnováhe a to presne v hraniciach etických princípov, aby obe strany obchodu boli spokojné. Ty my však ukazuješ tvár móresu ako lúpežníka, ktorý prichádza z pekla ako pokušiteľ. Možno preto sa hovorí, že v pekle ťa naučia móres. Význam tohto výroku môže byť ale iný. Čo ak hovorí o človeku statočnom a pracovitým, ktorý sa nemusí za seba hanbiť, až príde jeho čas odchodu, lebo sa naučil móresu, tomu poriadku a neprekáža Celku? Rozum, čo na to povieš? Niečomu užitočnému som sa predsa naučil, alebo...?

ROZUM:

(Vysmeje sa mu)

Ty si sa snáď zbláznil? Ty tu chceš moralizovať? Spomeň si, čo ťa učili: "čas sú peniaze"! Ak to nepodpíšeš ty, podpíše to tvoj konkurent. A ty zostaneš tou sivou myšou, tou nulou, ktorej sa budú úspešní smiať! Znova nasadni do stroja, poďme točiť kolieskom zisku!

(Čas sa zrazu strhne, urobí prudký trhavý pohyb a ťažko vydýchne. Svedomie sa chytí za hruď.)

ČAS:

(Varovne)

Tomáš... Pozor! Tvoj Rozum znova hádže balvany do môjho prúdu! Znova ma začínaš brzdiť strachom z chudoby!

SVEDOMIE:

Ak podpíšeš, tvoje zrkadlo znova stuhne a zanesie sa chladným kalkulom. Znova začnem krívať!

ROZUM:

(Ignoruje ich, tlačí na Tomáša)

Pozri sa na tie peniaze! Môžeš si kúpiť čokoľvek! Chcel si predsa radosť z detstva? S týmito peniazmi si kúpiš ten najluxusnejší rezort, najlepšie jedlo, drahé hračky! Uspokojíš svoje Telo!

TOMÁŠ:

(Pristúpi k stolu, pozrie sa na pero)

Kúpiť si radosť... (Spomenie si) ... no kúpim si len hluk dospelých. Rozum, ty ma znova nútiš prežívať predstavy dospeláckej chytrosti. Ponúkaš mi hutné napodobeniny raja. Ale v detstve som mal len traktorček a vlečku s odpadnutými kolieskami a trochu piesku – a bol som sýty! Pretože moja duša bola voľná, spojená nahor.

ROZUM:

(Zúfalo)

Ale toto je reálny svet! Hmatateľný! Tu predstavy nestačia! Ak nepodpíšeš, systém ťa zničí!

TOMÁŠ:

(Zdvihne pero... Rozum sa víťazne usmeje. Tomáš však pero zlomí nadpolovicu a hodí ho na zmluvu.)

Nie. Systém ma zničí len vtedy, ak uverím tvojmu strachu. Zhadzujem tento ťažký skafander z diplomov a istôt. Moje chcenie už nechce brať. Chce zachovať čistotu tohto lesa pre iné deti. Chce dávať.

(V tej sekunde Rozum skríkne, akoby ho zasiahol blesk. Jeho luxusný oblek začne praskať a Rozum sa v kŕči stiahne do kúta, kde zostane tichý a podriadený.)

(Modré neónové svetlo okamžite zmizne. Miestnosť zaplaví čisté, teplé biele svetlo. Mrakodrap akoby sa rozplynul a cez presklenú stenu je vidieť hviezdy a koruny stromov.)

ČAS:

(Narovná sa, usmieva sa, jeho pohyb je opäť dokonale tekutý)

Ach... Ďakujem, Tomáš. Tlak pominul. Voda opäť preteká cez rybársku sieť. Netlačil si ma svojou clivotou k návratom do detstva, kde si prežíval uspokojenie, aké ti rozum vždy ponúka vo svojich fantastických predstavách budúcnosti, ale splynul si so mnou v prúde večného "teraz".

SVEDOMIE:

(Žiari jasným svetlom)

Tvoje zrkadlo prešlo prvou veľkou skúškou na zemi, Správca. Udržal si krb svojich myšlienok čistý.

TOMÁŠ:

(Pozrie sa na svoje ruky, cíti absolútnu slobodu)

Už chápem... Škola učenosti ma učila, ako s časom bojovať. Ale škola Ducha ma učí, ako s Časom plynúť. Rozum, poď sem. Už nebudeš mojim pánom, ale mojím architektom. Navrhni projekt, ktorý tomuto mestu prinesie parky, svetlo a skutočnú pomoc ľuďom.

ROZUM:

(Z kúta zahanbene, ale s pokorou a úctou)

Rozumiem, Správca... Budem kresliť plány pre čistotu.

(Tomáš vykročí vpred, Čas a Svedomie idú synchrónne vedľa neho v dokonalej harmónii smerom k svetlu.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini