Stretnutie na lavičke času

Scénka využíva reálny historický dokument – knihu "100 otázok veriacich neveriacim" z roku 1962. Satira tu naráža na totálnu deformáciu logiky: režim vo svojej horlivosti poprieť duchovný svet vytvoril časový aj vecný paradox (hľadanie Boha na Mesiaci ešte pred reálnym pristátím). Ukazuje to, že každý pozemský dogmatický systém skôr či neskôr zmutuje do vlastnej absurdity, pretože sa pokúša obmedziť Bezhraničnosť do ľudských formátov.
Skutočným víťazstvom človeka nie je zmena vonkajšieho systému, ale zachovanie vnútorného svedomia. Človek si musí odkrútiť svoju daň hmote a pozemským povinnostiam (obraz kotolne), no nikdy nesmie dopustiť, aby mu vonkajšie odznaky, tlaky alebo letáky konzumu uhasili tú čistú, osemnásťročnú iskru ducha. Mladosť prináša oheň ideálov, zrelosť prináša jazvy skúseností – až ich spojením vzniká skutočné, vedomé umelecké dielo života.
***
(Filozoficko-biografická minidráma)
Postavy:
- RICHARD (60+): Zrelý muž. Na nose má okuliare, z vrecka mu občas blikne smartfón. V jeho tvári je vpísaný zápas s pozemskou realitou, no jeho duch je bdelý a hľadá cestu k čistému Svetlu.
- RIŠKO (18): Mladík plný ideálov. V rukách zviera zápisník s básňami, študuje východnú filozofiu a máva rukami plný mladíckeho vzdoru voči sivému materializmu sveta.
Miesto deja: Stará drevená lavička v tichom parku pod košatou lipou. Teplé, zlatisté svetlo zapadajúceho slnka.
1. OBRAZ: Záhadný hosť z budúcnosti
(Mladý Riško sedí na lavičke, s nadšením si niečo zapisuje do zošita. Mrmle si pre seba.)
RIŠKO:
(Píše)
"...striebro večnej Pravdy sa nezmestí do zemských mriežok..." Áno! Život predsa nemôže byť len o tom, aby človek mechanicky plnil príkazy tohto režimu, chodil do práce a prežíval zo dňa na deň. Duch musí preraziť túto hmotu!
RICHARD:
(Pristúpi k lavičke, s hlbokým dojatím ho sleduje, potom ticho povie)
Duch ju prerazí, chlapče... Ale ver mi, že tá hmota si predtým pripraví poriadne tesné mriežky, do ktorých ťa bude chcieť zatvoriť.
RIŠKO:
(Prekvapene zdvihne zrak, premeriava si staršieho muža)
Prepáčte, vy ma počúvate? Ale vy tomu nerozumiete, pane. Staršia generácia už rezignovala. Vy ste sa prispôsobili systému. Ja sa však nenechám zomlieť. Čítam Hegela, Sokrata, ponáram sa do jogy a budhizmu... Hľadám čistý cit a pravé Svetlo zvnútra!
RICHARD:
(Pousmeje sa, zloží si okuliare)
Viem presne, čo čítaš, Riško. A viem aj to, že na tretej strane tohto tvojho zošita máš nedopísanú báseň o kormidelníkovi, ktorý zápasí s purpurovým ohňom pozemských vášní.
RIŠKO:
(Prudko vyskočí, pritlačí si zošit k hrudi, v očiach má šok)
Odkiaľ... odkiaľ to viete?! Nikomu som tie básne neukazoval! Vy ste z tajnej polície? Sledujú ma?!
RICHARD:
(S hlbokým pokojom, unaveným, no láskavým hlasom)
Upokoj sa a sadni si. Nikto ťa nesleduje. Som ty. Tvoje vlastné "ja", len s vráskami a šedinami, ktoré ťa prišlo pozrieť cez záves času. Prišiel som z doby, kedy svet, ktorý ťa obklopuje, už dávno neexistuje.
***
2. OBRAZ: Proroctvo z kotolne a paradoxy odznakov
(Riško s nedôverou a roztrasenými kolenami pomaly dosadne späť na lavičku. Fascinovane hľadí na staršieho muža.)
RIŠKO:
(Sotva dýcha)
Ty... ty si naozaj ja? Ak je to pravda, tak ma zachráň. Povedz mi, čo ma čaká. O chvíľu mám 18, čaká ma odvod, vojenčina... dva roky v tom zelenom komunistickom drile! Mám z toho strach, Richard. Bojím sa, že ma ten systém zlomí, že ma prinútia zabudnúť na jogu, na básne, na slobodu duše!
RICHARD:
(Položí mu ruku na rameno, v očiach mu tancujú iskry spomienok)
Nezlomia ťa, Riško. Práve naopak. Uprostred toho sivého kasárenského sveta si nájdeš svoju vlastnú tichú oázu – telefónnu ústredňu a kasárenskú knižnicu. A práve tam dostane tvoje hľadanie Pravdy tú najlepšiu facku reality. Natrafíš tam na jednu úžasnú ateistickú brožúrku s názvom "100 otázok veriacich neveriacim". Knihu, ktorá vyšla už v roku 1962.
RIŠKO:
(Zvedavo)
Brožúrku? A čo v nej bude?
RICHARD:
(S ironickým úškrnom)
Bude tam oficiálna marxistická odpoveď na otázku, prečo neveria v Boha. Napíšu tam: "...lebo naši sovietski kozmonauti už boli aj vo vesmíre, ba aj na Mesiaci sme pristáli, a ani tam sme Boha nenašli!"
RIŠKO:
(Prudko sa zamračí, premýšľa, ráta na prstoch)
Počkaj... počkaj, Richard! Hovoríš, že tá kniha vyšla v roku 1962? Ale veď teraz je len koniec sedemdesiatych rokov a ja viem, že Američania pristáli na Mesiaci až v roku šesťdesiat deväť! Ako mohli marxisti v knihe z roku 1962 tvrdiť, že už boli na Mesiaci a Boha tam nenašli?! Veď v tom šesťdesiatom prvom letel len Gagarin a ten bol rád, že obletel Zem!
RICHARD:
(Hlasno sa zasmeje a uznanlivo ho potľapká po pleci)
Geniálne, Riško! Presne na tento logický nezmysel narazíš! To je tá najkrajšia absurdita vtedajšej rétoriky. Súdruhovia v propagande totiž tak strašne chceli predbehnúť dobu, že pre nich nejaké časové osi nič neznamenali. Sovietska veda bola v ich hlavách proste vždy v predstihu! Chruščov vtedy pustil do sveta vetu, že Gagarin nikoho hore nevidel, a docenti vedeckého ateizmu to v knižkách nadšene nafúkli až po Mesiac. Chceli vesmír zmerať raketou.
RIŠKO:
(Krúti hlavou s obrovským úsmevom)
Veď to je tak strašne primitívne! Hľadať Nekonečného Tvorcu vesmíru za mesačným kameňom alebo cez okienko rakety... To mi pripomína, akoby niekto prečítal celého Shakespeara a sťažoval sa, že v tej knihe nenašli Shakespeara osobne ako jednu z postáv! On predsa nie je postavou v hre, on je jej autorom!
RICHARD:
(Oči mu zažiaria úžasom)
Tento tvoj priam lewiovský postreh ťa zachráni, chlapče. Presne s týmto nadhľadom prežiješ tie dva roky. A tvoja túžba po slobode ťa zavedie ešte ďalej. Ty a tvoj kamarát na tej ústredni spravíte niečo odvážnejšie. Jednej noci budete na vojenské ďalekopisné dierkované pásky potajomky prepisovať básne zakázaného Seiferta a Hrabala. A uprostred tej noci na dverách zazvoní dozorčí útvaru... a tie pásky nájde.
RIŠKO:
(Zatají dych)
Chytia nás?
RICHARD:
(Prikyvuje)
Označia vás za odporcov svetlých zajtrajškov a nástroje buržoáznej propagandy. Tvoj kamarát vyfasuje 21 dní v útvarovom väzení a ty... ty skončíš s lopatou v ruke, zavretý v tmavej, zaprášenej kasárenskej kotolni.
RIŠKO:
(Sklopí hlavu, v hlase má sklamanie)
Zatvoria ma do uhlia a dymu... Takže ma ten systém predsa len pošliape.
RICHARD:
(S hlbokou múdrosťou v hlase)
Ale kdeže! Práve po tej kotolni príde ten najväčší paradox. Ten istý systém, tí istí lampasáci, čo ťa poslali do uhlia za buržoáznu poéziu, ťa postavia pred nastúpený útvar a s úplne vážnou tvárou ti pripnú na hruď odznak "Vzorný vojak" a odovzdajú ti pochvalný list! Aby sa vlk nažral a koza zostala celá... Chápeš to divadlo?
***
3. OBRAZ: Katarzia (Spojenie dvoch brehov)
RIŠKO:
(Hľadí na staršieho Richarda s hlbokým obdivom a pochopením)
Takže... ak tie rany osudu prežijem, ak zvládnem kotolňu aj tie pozemské pasce... čomu sa venuješ ty, tam v budúcnosti?
RICHARD:
(Pousmeje sa, vezme od neho pero a ukáže na zápisník)
Práve teraz tie tvoje staré básne a úvahy beriem do rúk. Čistím ich od prachu. Spájam tvoj osemnásťročný oheň s mojou prežitou pozemskou skúsenosťou. Vieš, Riško, bez tvojich ideálov by som dnes bol len prázdnou schránkou zničenou systémom. A bez mojich jaziev z kotolne by tvoja filozofia bola len suchou teóriou z kníh. Potrebujeme sa navzájom.
RIŠKO:
(Usmieva sa, oči mu opäť svietia)
Takže... píšeme knihu? Spolu?
RICHARD:
(Postaví sa, schová ruky do vreciek)
Áno. Píšeme o hľadaní Svetla. A kým ty v minulosti udržíš ten plameň čistý, ja v budúcnosti nikdy neustúpim tme. Drž sa, chlapče. Tá kotolňa za to stojí.
(Závan vetra preletí korunou lipy, svetlo na moment oslepujúco zosilnie. Keď blesk pominie, starší Richard je preč. Na lavičke sedí len 18-ročný Riško. Chvíľu hľadí do prázdna, potom s obrovským úsmevom, novou odvahou a neuveriteľnou energiou otvorí zošit a začne písať...)
(KONIEC SCÉNKY)
Vlastimil a Gemini
