Svadba rozumu a pád do prachu

Tento trojobrazový príbeh prináša hlbokú filozoficko-duchovnú alegóriu o zlyhaní, páde a následnom očistení ľudského rozumu, ktorý sa odpojil od duchovného citu a podľahol materialistickej žiadostivosti. Cez antické archetypy Epiméthea, Prométhea a Pandory ukazuje mechanizmus, akým ľudstvo uviazlo v chladnej technokracii a konzumizme.

Svadba rozumu a pád do prachu prináša zásadné etické a duchovné posolstvá pre moderného človeka:

Rozum musí slúžiť duchovnému citu, nie mu vládnuť: Pozemský rozum (intelekt) je skvelý nástroj na formovanie hmoty, ale ak sa vyhlási za absolútneho pána a odpojí sa od citu, stáva sa tyranom. Čistá logika bez morálneho a duchovného základu vedie k egoizmu, deštrukcii a zotročeniu človeka systémom, ktorý sám stvoril. 

Falošné kódy konzumu nenasýtia dušu: Snaha vybudovať spoločnosť postavenú len na neustálom raste, technológiách, výrobe a pozemskej zábave vedie k vnútornej prázdnote. Človek nemôže nájsť šťastie v hromadení majetku; ľudského ducha dokáže nasýtiť len to, čo je rovnakého druhu – cnostný život, ušľachtilé vzťahy a tvorivosť.Deformácia hodnôt a pojmov: Príbeh varuje pred nebezpečenstvom, kedy si ľudstvo pod vplyvom materializmu (luciferských princípov) prispôsobilo a pokrivilo skutočný význam duchovných pojmov. Z lásky sa stala žiadostivosť, z pokory slabosť a z úcty k pravde len formálne dodržiavanie zákonov. Pre obrodu spoločnosti je nutné vrátiť sa k pôvodným čistým archetypom cností. 

Cesta k náprave vedie cez pokoru a službu celku: Pád civilizácie alebo jednotlivca netreba vnímať ako definitívny trest, ale ako tvrdú lekciu prebudenia. Keď človek opustí pýchu a ostré lakte, uzná svoje omyly a podriadi svoj rozum vyššej spravodlivosti Stvoriteľa, dokáže vzkriesiť svet z popola a premeniť "väzenie na chrám".

***

1. Obraz:

Postavy:

• EPIMÉTHEUS (Pozemský rozum): Sebaistý, pragmatický, fascinovaný hmotou a vlastným chcením.
• PANDORA (Čisté chcenie ducha): Vznešená, jemná bytosť, nesúca skrinku s Božími vlohami.
• PROMÉTHEUS (Duchovný cit / Hlas varovania): Prorocká postava v úzadí, ktorá vidí dôsledky.

Miesto deja: Križovatka ciest na rozhraní vekov. Na jednej strane svieti čisté Svetlo, na druhej strane sa dvíha dym z novovznikajúcich ľudských dielní a fabrík.

(Hra sa začína. Epimétheus nadšene obzerá Pandoru, ktorá drží v rukách žiarivú, pevnú skrinku. Prométheus stojí obďaleč, zatienený plášťom, a s obavou sleduje ich stretnutie.)

EPIMÉTHEUS:

(Očarený a v duchu hovorí Prométheovi.)

Pozri sa na ňu! Na jej ladné pohyby a vzpriamené držanie tela, jej vznešené správanie, jej reč. A teraz... čože to vraví teraz...? Počujem zvláštne reči, hovorí o nejakých cnostiach. Vraj pokora, skromnosť, nezištnosť sú perly ducha... A to sú čo za perly a pre kohože sú? Keď sa rozpráva s ľuďmi chudobnými z dediny, jej postava je obklopená tým podivným svetlom. Zvláštna reč... ktorej nerozumiem... a hľa, i bohatí mešťania sú teraz pri nej... Ako však na ňu pozerajú a na jej reč iba mávnu rukou. Ani sa im nedivím, ak počuli o tých podivných perlách. Otáčajú sa za ňou, nie však s úctou a obdivom ako tí jednoduchí ľudia z prostého ľudu. Ona na ich posmech a zmyselné narážky ani nedbá.

So sklonenou hlavou odchádza od tých chudákov, prechádza vedľa mňa a dôstojne vchádza za roh honosnej sklobetónovej univerzity Vysokého poznania Lotranda Fantastu do svojej svätyne, malého domčeka s krásnou záhradou. Tam pri dverách odkladá svoju žiarivú skrinku. Ktovie, čo v tej skrinke má, keď taký jas z nej vychádza? Akoby tam boli predsa len drahé kamene, možno rubíny, zlato alebo perly, ktoré spomínala? Alebo... je to iba kúzlo?

No... asi už bláznim. Akéže kúzlo v dnešnej dobe môže existovať? Už sme na hrane nového pokrokového veku, máme už svoje prvé fabriky a priemysel začína slúžiť ľudskému pokoleniu a jeho konečnému blahu a pohodliu. Je to úspech môj, úspech rozumu. Ja dokážem viesť človeka vpred k svetlým zajtrajškom.

Pozri, tá univerzita Vysokého poznania, ako sa leskne. To vybrúsené sklo všade vrhá odrazené svetlo, nič naokolo nie je také zrkadlo svetla a krásy... No je tam nablízku tá malá budova Pandory a jej chabo ohradený pozemok. Nie veľmi zapadá obyčajný plot a drevené koly pri tom pletive, iba zeleň, kríky a kvety, žiadny ligot brúseného skla... Ale to je len maličkosť. Ten rozdiel sa časom zrovná a bude všetko žiariť iba svetlom poznania našej Univerzity, ktoré vrhá do okolia táto budova Učenosti.

Tu vidíš zrkadlenie mojej veľkosti. Tu u mňa už paveda ani strašenie nemá miesto. Pokrok je tu a sila k tomu už príde... Príde? Prečo som sa pri tom slove "príde" pozrel tak náhle na Pandoru? Čo to malo znamenať? Skutočne tá žena má na mňa taký vplyv, že si to viac uvedomujem nevedomky, než rozum súhlasí, lebo na žiadne čary a kúzla neverí? Neverím, že je čarodejnica a v tej skrinke je ukrytá nejaká Pandorina sila. Hoci ľudí tak očaruje... na mňa vplyv nemá... a predsa niečo vidím.

Vidím ju neraz blízko, tu vedľa pri veľkej parkovej lavičke pri fontáne a tých úbožiakov, ktorí nemajú pochopenie pre tie perly a rubíny, ani po zlate netúžia. Ona ich má radšej než tých bohatých a vplyvných ľudí hodných úcty. A ona sa len na chudákov usmeje a oni sú ako v nebi.

A tú... tú skrinku, keď s nimi beseduje po večeroch u nich v obydliach, ani nestráži! Čo ak ona je... nie, nie je to možné. Nosí skrinku všade so sebou. Asi sa o ňu bojí, tak ju má pri sebe stále. Ale prečo sa o ňu nebojí v obydlí tých chudákov? Tam je položená bokom od nej? A prečo ju vôbec nosí? To musím zistiť! A zistím, čo v nej má. Hoci aj proti jej vôli, musím za ňou...

Mám rozum a ten velí: "musíš konať a mať v tom jasno". Ale čo ak sú to nejaké čary a mňa očarí... a prídem o rozum? Veď svieti celá jej postava presne tak, ako to svetlo, čo vychádza z tej skrinky. Je zvláštne to svetlo. Bielo-modro-ružové, akoby vychádzalo z Pandory a prestupovalo celú jej postavu. Ale prečo vidím rovnaké svetlo aj okolo tej skrinky? Trblieta sa celá skrinka v nádherných farbách. Žeby boli v nej uložené poklady... ktoré ona rozdáva potajomky tým chudákom v prítmí večerov? No... to musím zistiť.

Tie poklady ma lákajú... môžu byť aj moje. Tak si hovorím ako rozum, a rozum vie, kde sú hodnoty, nemýli sa, veď je rozum. Čo ak tie poklady čakajú na tie správne ruky, ktoré ich vyzdvihnú a správne použijú na rozmnoženie zisku... a rozšírenie aj našej veľkolepej Univerzity? Ľudia naokolo poznajú ma ako muža so širokými ramenami a ostrými lakťami... Však tá budova to jasne ukazuje, inak by nestála. Tak čo mi stojí v ceste? Či nemám právo tiež dostať z tých pokladov? Z tých pokladov niečo použiť... Ale prečo iba niečo? Chcem všetko! Aj s Pandorou... všetko pre seba, skôr než tie poklady zo skrinky rozdá hlúpemu davu a Pandora zmizne v diaľke.

Áno, áno! Nie je to kúzlo... Skutočne to musí byť zlato a drahé kamene. Vraj ešte nikto nevidel, aby túto skrinku niekomu podala a on ju otvoril, vravia bohatí. A prečo sa tak zvláštne až chladne pozerá na tých bohatých a vzdelaných ľudí? Prečo oblúkom obchádza moje centrum Učenosti? Inak pozerá na bohatstvo a moc než na ten chudobný a nevzdelaný ľud, akoby v chudobe videla niečo iné, niečo viac než u tých bohatých a vzdelaných mešťanov. Ani nejaví nadšenie pri pohľade na ligot mojej stavby.

Je taká spanilá, a predsa nedostupná. Ja to zistím! A hľa, vidím ju vychádzať z tej jej svätyne. To podivuhodné svetlo z nej opäť žiari, blíži sa mojím smerom. Niečo sa vo mne deje... niečo, čo pri pohľade na ňu priam ožíva... Je taká spanilá a krásna, hoci sa na mňa neusmieva, je nedostupná. Prečo, ach, to nemôže byť skutočné...

Zachádza bokom, na lavičku sadá k tým chudobným ľuďom. I tentoraz s ňou dôverne rozprávajú, jej obyčajné šaty žiaria čistotou, dôverčivý šum reči prechádza okolím, akoby i to okolie ožilo príchodom Pandory... akoby bez nej to okolie ani nežilo...

Čože to vravím, nemohlo byť bez nej? A čo ja, čo ja teraz v sebe pozorujem? Už rozum tratím, alebo azda predsa na čary verím? Vo mne niečo... čo sa to vo mne deje?

Vidím jej konanie ako úplne prirodzené, jej úsmev, ktorý hojivo pôsobí na tých ľudí, ba i na diaľku ako balzam na ranu. Vznešený výjav vo svetle, akoby stál predo mnou anjel z rozprávky. V jej bytosti sa musia zbiehať všetky ľudské prednosti. Pri nej každý muž sa vidí byť hrdinom, odvážnym dobyvateľom i budovateľom, ktorý pre ňu je ochotný vykonať čokoľvek, na čo len prstom ukáže. Od nej stačí, aby zazneli slová chvály a... ten hrejivý pohľad, ktorý akoby nebol z tohto sveta, privádza mužov až k neskutočnej odvahe.

Tú Pandoru musím mať! Iba ja... Je obdarená všetkými darmi nebies. Ak si ju vezmem za ženu, môj svet bude dokonalý. Ovládnem s ňou priestor aj čas! Pôjdem k nej... a poviem jej, čo s ňou zamýšľam!

PROMÉTHEUS:

(Vystúpi z tieňa, varovný hlas prestúpi povrchné uvažovanie Epiméthea.)

Brat môj, nepočúvaj žiadostivosť pozemského pôvodu! Neber dary, ktoré nevieš prijať v pokore. Tvoj rozum chce vlastniť to, čo má len slobodne dýchať! Pandora je vznešená bytosť z nebeských výšin. Zostúpila do hmoty Zeme – pre všetkých bola daná svetu. Sú v jej bytosti spojené všetky cnosti, ktoré nosia i ľudia vo svojich srdciach, a ona... ona je tu ako Prevádzač sily svetla z Výšin. Nabíja a oživuje podobne žiariace drahokamy tu dole, perly a zlato blízke ľudským srdciam i tamtých ľudí, ktorí vedia o svojom domove vo výšinách. Nemôžeš jej zobrať túto úlohu a prisvojiť si jej schopnosť prežarovať poklady a zobrať ľuďom nádej, ktorú ona skrze svoje bytie nesie so sebou, aby poklady nestratili svoj lesk.

EPIMÉTHEUS:

(Mávne rukou, sebaisto a tvrdohlavo a zakričí hlasno k Pandore, ktorá sa práve pozrela smerom, kde stál Epimétheus a žiadostivo ju pozoroval.)

Ty vidíš len nebezpečenstvo, Prométheus. No ja už začínam chápať, čo tá kráska Pandora nosí v tej skrinke. Hovoríš, že nosí v sebe silu a má poklady v tej skrinke. Áno, máš pravdu, tú silu vidím a mám predsa rozum a viem najlepšie, čo s tou silnou ženou a jej pokladmi môžem učiniť... a získať... A konečne budem mocný a šťastný! Ja vidím pokrok a úžitok! Musím z času získať čo najviac plodov a zariadiť si život príjemne. Pandora, poď ku mne. Tvoje schopnosti patria mojej vôli.

PANDORA:

(Ticho, s úctou i obavou prichádza, cíti tlak pri srdci.)

Moje dary sú čisté, Epimétheus. Sú to predobrazy Svetla, určené na svetlú výstavbu ducha. Nesie ich cit. Si pripravený slúžiť Najvyššiemu? Vieš niečo o cnostiach, ktoré sú prítomné a živé iba tam, kde sú cit a rozum v rovnováhe? Ty si rozum a ja čisté chcenie ducha, ktorý sa prejavuje rečou cností, úctou a láskou ku všetkému živému, v čom vidieť Božiu veľkosť. Preto ma tí ľudia, ako ty vravíš, chudobní a podľa teba nevzdelaní, vyhľadávajú a radi ma vidia.

Oni ešte v sebe majú živého ducha, ktorý cnosťami dýcha a vernosťou pravde. Taký duch je milý Bohu. Hýbe sa požehnaný v radostnej práci pre Celok, pre ľudí a krajinu, tvorí živé a krásne stavby, ktoré ladia s prírodou. Všade tam, kde sa bdelý duch nachádza, trpezlivo a v pokore znáša, čo mu život prináša... áno, aj tvoje široké ramená a ostré lakte. Tí ľudia pijú zo živej vody, ktorá s radosťou cezo mňa prechádza do ich smädných sŕdc, ak sú rovnako ako ja v čistom chcení otvorení pokorou, vierou a v nádeji počúvajú o Božom Posolstve.

EPIMÉTHEUS:

(Berie ju za ruky, jeho pohľad zdivie žiadostivosťou.)

Neviem, o čom to hovoríš, Pandora! Ale vychádza z teba niečo, čo ma dráždi, oživuje ma v zvláštnom nadšení a páči sa mi tá tvoja ohnivá reč! Chcem teba a tvoje poklady! Chcem tú skrinku otvoriť! Chcem tvoje dary pretlačiť do svojej reality a mojich stavieb! Chcem blahobyt, chcem úspech hneď teraz! Vstúp do mojej tvorby!

(V momente, keď sa Epimétheus dotkne Pandorinej skrinky s čisto pozemskou žiadostivosťou, jej čisté svetlo sa zakalí. Žiarivá schránka sa premení na ťažkú, sivú Pandorinu skrinku. Pukne a vyvalí sa z nej hustý, tmavý dym, ktorý začne zahaľovať celú scénu.)

EPIMÉTHEUS:

(Zmätene ustupuje, kašle v dyme a veľká budova Učenosti sa odrazu zachveje ako pri zemetrasení.)

Čo sa to deje? Pandora, čo si to spravila? Len čo som sa dotkol tej prekliatej skrinky, vstúpilo do mňa niečo, čo ma páli ako žeravé uhlie. Čo ma to hryzie a zatína sa ako dravec pazúrmi do mojich myšlienok? Čo ma núti teba a tvoje poklady od seba... odhodiť?! Čo sa to deje s časom? Prečo vnímam čas tak naliehavo, akoby som už mal vnímať iba čas a prácu ako Syzifos?

Čo všetko a prečo musím učiniť hneď? Prečo sa tak rýchlo myšlienka a čin pýtajú naplniť? A stále iba pracovať a tlačiť svoje myšlienky do okolia, tvoriť veci, ale k čomu, ak práca bez radosti je ako kameň, ktorý vytláčam nahor a on padá stále a nanovo nadol, dokola? Kde je moja radosť? Kde šťastie, ktoré som s tebou chcel nachádzať? Čas... čas sa zrýchľuje! Všetko ma niekam postrkuje, nemám pokoj, nemám čas, strácam pôdu pod nohami! Ach, a tá budova mojej slávy, prečo sa tak kolíše...?

PANDORA:

(Klesá na kolená, jej šat sivie.)

Epimétheus! Myslíš iba na seba a na svoj zisk, ktorý považuješ za šťastie, ak niečo získaš. Tak pracuje tvoj rozum, ktorý bez citu ani inak nedokáže uvažovať. Je to tvoja prirodzená vlastnosť. Preto sa musíš spojiť s citom, ľudským duchom. Ale iba v čistom chcení sa smieš dotknúť mojich cností. Ak si žiadostivý zisku, ak sa chceš v ľudskom duchu udržať ako verný pomocník, nesmieš si namýšľať, že ty si v ľudskom tele pánom.

Nie, pán je on – ľudský duch, človek, ktorý teba, ako svoj rozum, vedie k vlastným hodnotám a vlastným smerom. Kam? No tam Hore. Odkiaľ som i ja prišla s mojou skrinkou duchovných perál, cností.

Ak sa v nečistom chcení načiahneš po mne, iné sa ti nemôže stať než to, že v tebe sa to svetlo zmení z požehnania na prekliatie. A ty sa odpojíš od svojho pána a ostaneš vo svete blúdiť ako slepec, lebo iba cnosti dávajú jasný smer a ukazujú pravú cestu. A nakoniec i svojmu pánovi odmietneš slúžiť a sám sa za pána vyhlásiš... Tyranom a škodcom vo svojom okolí ťa budú ľudia nazývať... Tlak tvojho rozumu ma znásilnil, Epimétheus! Moje čisté chcenie sa premenilo na tvoju žiadostivosť. Porušil si rovnováhu dávania a brania – chcel si brať bez obete.

PROMÉTHEUS:

(Smutne z úzadia ticho obom hovorí.)

Prečo sa tak stalo? Pretože človek pod vládou svojho rozumu povýšil seba nad zákony Stvoriteľa. Každý jednotlivec teraz pobeží s davom ako bez ducha, ako klon nakazený vírusom Epimétheovho chcenia... zlyhania. Ľudia v sebe nesú jeho vášeň dobývať a mať, vlastniť. Rozum bez múdrosti prežitej skúsenosti ducha vyjadruje vlastné chcenie všetkému chcieť rozumieť lepšie... pre pocit moci a vládnutia. Áno, pád dnešného ľudstva vychádza z teba, EPIMÉTHEUS. Ty si základným kameňom väzenia človeka, ktorý je uväznený pod studeným príklopom doby, ktorú sám spackal!

EPIMÉTHEUS:

(Zúfalo hmatá v tme a dyme, budova padá do prachu zeme, sklo a betón sa s radosťou vracajú k svojej podstate.)

Všetko sa rúca a zatvrdzuje na jeden neosobný tvar... Som len koliesko v stroji! Tá budova mojej moci sa zlomila, moja sláva neobstála v čase... a ja... ja, Pandora, nič nemám. Ostalo človeku vôbec niečo?

PANDORA:

(Pootvorí na hrudi zovretú ruku, v ktorej bliká malá, nezničiteľná iskra.)

Zavrel si ma do hlbín svojho vnútra. No tu, v najhlbšom dne tvojej duše, ti nechávam nádej – trvajúcu túžbu tvojho uväzneného ducha po čistom Svetle. Raz sa pre ňu budeš musieť prebudiť.

(Dym a prach pohltia scénu, svietiť ostáva už len drobná iskra nádeje v Pandorinej dlani. Epimétheus v tme unavene kráča na mieste, akoby bežal v nekonečnom, zrýchlenom kruhu.)

(Opona padá.)

2. Obraz: Vzkriesenie z popola

Postavy:

• EPIMÉTHEUS (Skrotený rozum): Má dotrhaný šat, tvár sivú od dymu fabrík a unavený pohľad. Už v ňom niet pýchy. V ruke nedrží plány budov, ale len malý kúsok skla zo zrútenej univerzity.
• PROMÉTHEUS (Oslobodený duchovný cit): Prichádza zahalený v bielom, žiarivom plášti. Jeho hlas už nie je varovný, ale pevný, milosrdný a hojivý.

Scéna:

Krajina po priemyselnej apokalypse. V pozadí stoja chladné, tiché siluety nefunkčných fabrík a opustenej sklobetónovej univerzity. Dym sa pomaly rozpadá. Cez sivé mraky po dlhých vekoch preniká prvý, čistý lúč bielo-modro-ružového svetla.

Dej:

(Epimétheus unavene kráča na mieste, lapá po dychu a sťažka dopadá na kolená. Z tieňa trosiek k nemu pomaly pristupuje Prométheus.)

EPIMÉTHEUS:

(Zúfalo hľadí na svoje ruky.)

Čo som to vykonal... Kam zmizlo celé moje dielo, prečo sa tak stalo?

Dosť...! Už nevládzem. Ten kruh do seba uzavretý, rotujúci podobne ako ten roj myšlienok v mojej hlave, ten nenásytný trh výroby a konzumu, ktorý som sám stvoril, ma takmer rozdrvil.

Chcel som vlastniť čas, no čas ma zotročil, lebo som do času nezadal všetky kódy harmonickej výstavby, ale iba tie, ktoré hovoria rečou zemskej hrudy, a tie neľútostne prinášali plody, ktoré ľudí nenasýtili, ale naopak, neustále zvyšovali u ľudí potrebu konzumu a hladu po nových potrebách a zábavách.

Nenasýtili ľudské duše, sýtili iba pozemské telá ľudí! Nie. Ľudského ducha nasýti iba to, čo je s ním podobného druhu, a tú časť kódov som vedome obišiel. Mal som predstavu, že toto "duchovno" ľudí iba zdržuje od užitočnej praktickej činnosti na ceste k svetlým zajtrajškom prosperity a blahobytu.

Počul som hlas vo svojej hlave, že tým ľudskému duchu vytvorím neistotu a hlad, smäd i túžbu po naplnení, a človeka tak vyburcujem k rýchlejšej činnosti a viac toho vykoná. No ja som to považoval za správne, lebo som nerozlišoval medzi citom a jeho kultúrou ducha, ktorý sa sýti cnostným životom, citovo hrejivými vzťahmi, ušľachtilou kultúrou a tvorivosťou krásnych foriem rôzneho druhu. A to je časť kódu, ktorú som vynechal. Čo som však ponechal a čo časom zmutovalo, ostali v ľudskej mysli vložené telesné kódy pre množenie pocitov pozemských naplnení, rast konzumu, zábavu a výrobu, ktorá tieto potreby mala uspokojiť.

A čo sa potom, ach, stalo, žiaľ, stalo. A dnes... čo mi priniesla táto jednosmerná cesta časom?

Moje fabriky chladnú, ako vychladol môj vlastný duch. Moje sklo sa zmenilo na ostré črepy mojich ostrých a neľútostných názorov. Dnes sú úplne plytké a prázdne každého citlivého človeka, ktorý sa neprispôsobil tejto pozemskej vrave, napriek chýbajúcim záchvevom citu v ľudskej reči, a ešte dokáže prežiť, musia rezať. Hrdinstvo je dnes schopnosť ostať slobodný a vedomý v duchu...

Povedz mi, brat môj... Prečo ma tá drobná iskra na dne duše stále páli, keď všetko ostatné vo mne už dávno zomrelo?

PROMÉTHEUS:

(Kľakne si k nemu, jemne mu položí ruku na unavené čelo a pochváli jeho dnešnú reč)

Tvoja reč bola pravdivá a pochopil si, čo si vykonal. Poviem však ešte niečo, čo ťa azda prividí k rozumu tej čistoty, akou si kedysi žiaril na tomto svete.

Páli ťa preto, lebo iskra Svetla sa nedá udusiť popolom tvojich pozemských stavieb. Celé veky si bežal ako koleso v stroji, pretože tvoj rozum odmietal slúžiť svojmu pánovi – ľudskému duchu. Vytvoril si ľuďom vo svojich okresaných kódoch ľudskej reči cestu čisto pozemskú. Zúžil si ich prirodzenú cestu v Kríži Stvorenia iba k horizontále a vertikálu nahor, k domovu ducha, si odstavil. A tu si narušil, Epimétheus, celý scenár vývoja ľudského ducha, ako mal prebiehať z vôle Najvyššieho, a to je tvoje hlavné previnenie a tvoj pád.

Počúval si našepkávanie mocného Lucifera a dal si sa zmiasť jeho rečami, ktoré ťa priťahovali, lebo k tebe hovoril rečou logiky vzťahov, ako uspieť a ako získať. Videl si jeho moc a výsledky, keď ti pomáhal v tvojom pozemskom zameraní, ako konať a o čo usilovať. Spočiatku si nebol nadšený, ak ti radil niečo a ty si videl, že musíš pri tom konaní aj iným ublížiť. On ťa však nakoniec utvrdil v presvedčení, že ak budeš myslieť ohľaduplne, ostaneš jemný a budeš zraniteľný, a silnejší ťa zničí – že taká je logika boja slabšieho so silnejším.

Tebe to povzbudzovanie lichotilo, lebo hovoril k tebe iba z tvojho pohľadu o pozemských veciach, ktorým si rozumel. Hovoril o tvojej veľkosti, ak ho budeš počúvať, že si sám vystačíš. Učil ťa, ako môžeš vyniknúť nad všetkým v prírode ako pozemský vladár a hospodár. Malých bytostných, ktorých si kedysi videl pracovať v prírode pri ich spravovaní rastlín, zeme, vody, vzduchu a ohňa, on zosmiešňoval a bagatelizoval ich prácu, až si nakoniec duše prírody zabudol. Lebo teba zaujímala iba moc a Lucifer ti bol vzorom mocného hrdinu.

No teraz vidíš, kam ťa tieto falošné reči priviedli, čo zostalo z tej tvojej slávy a hrdinstva. Ľudí si pripútal železnými reťazami ku skale a svedomie ľudí každým dňom núti ľudí trpieť, lebo už nevidia cestu nahor. Hoci cítia v sebe trvalé volanie po zmene, už nepoznajú inú cestu než tú, ktorej kódy si im ty zadal.

Pravé kódy ducha, ľudské cnosti, ktoré sú citovými archetypmi vyššieho druhu, si obral o rozmer duchovný svojou žiadostivosťou po ich správkyni a ochrankyni... Áno, dobre tušíš, Epimétheus, po svetle Pandory, v ktorej svetle čistoty ako na obrazovke sa ti premietli všetky schopnosti, ktoré si schopný vykonať. Jej svetlo vtedy otvorilo u teba to chcenie ju vlastniť a ovládnuť... Ostatné bolo na tebe – čo vykonáš, akú čistotu myslenia si uchováš, aby si správne jej cnosti uviedol do života.

Ona ich chránila pred tebou, lebo iba čistý duch mal mať k nim prístup – ten duch, ktorý teba ovláda a ty počúvaš jeho pokyny ako svedomie a srdečnosť svojho pána. Čo ty vieš o pokore, skromnosti, vernosti, dôstojnosti, hrdinstve, dochvíľnosti a ďalších cnostiach, ktoré sú životom ducha a sú preňho potrebné ako vzduch na dýchanie? Sám o tom nevieš nič, lebo necítiš. Vieš o tom hovoriť a rozobrať tie vlastnosti, ale podľa čistoty tvojho myslenia sa viac alebo menej približuješ iba k opisu.

Vymyslel si pozemské náhradky a tým si lapil ľudí do siete, z ktorej sa už nevedia vymotať. Už nevidia v pojmoch výrazy archetypov. V reči vzájomnej vnímajú iba pojmy zmenené, "poľudštené".

Sám tu vidíš, Epimétheus, kam siaha samotná zmena obsahu pojmu, hoci jeho forma ostáva pôvodná! Z ľudskej túžby po Svetle sa stala vášeň ukázať sa pred inými ľuďmi v niečom výnimočnom. Z úcty k Pravde sa stalo nespokojné rešpektovanie pozemských zákonov, ktoré často odporovali prirodzenému citu pre Spravodlivosť. Z pokory slabosť, zo skromnosti poukazovanie na chudobu a z dávajúcej lásky žiadostivosť a chcenie vlastniť. Túto cestu falošných kódov si do ľudského vedomia vkladal ako to, o čo môžu usilovať.

A tak si tým zneuctil i samotnú Pandoru, ktorá ti v tom nedokázala zabrániť. A pýtaš sa, prečo ťa drobná iskra na dne duše stále páli? Chcel si vedieť prečo, to som ti povedal. Poviem ti aj, kto je tá drobná iskra. Tá bolesť, ktorú cítiš, nie je trest. Je to volanie Pandory, ktorú si uväznil vo svojom chladnom vnútri. Áno, nosíš tú iskru v sebe, sám chladný ako kameň. Iba ty ju máš na svedomí a je s tebou trvalo spojená ako s väzniteľom...

EPIMÉTHEUS:

(Ohúrený z dlhej, ale múdrej reči Prométhea bledne ako stena a splašene zovrie črep skla v dlani.)

Čo to vravíš, ja že Pandoru väzním a mám na svedomí vytratenie cností u ľudí? Ach... Neviem, ale verím ti, Prométheus. Pamätám, čo sa vtedy stalo, keď som sa plný žiadostivosti vrhol na tú skrinku a ona, jej nositeľka, akoby sa zrazu stratila z mojich očí... A z tej skrinky sa vychrlilo na svet to nešťastie. A to podnietilo i mňa prepísať tie kódy, lebo sám som po tom násilnom prepade nevidel jasne, ale skrze žiadostivosť všetkých druhov.

Ja som ju nechcel zničiť! Moje chcenie bolo len slepé. Chcel som úspech, chcel som poriadok. No namiesto toho som stvoril vírus, ktorý nakazil celé ľudstvo. Povedz mi, ako mám tú skrinku znova otvoriť? Ako mám vrátiť dary z Výšin späť ľuďom, keď som stratil kľúč?

PROMÉTHEUS:

(Ukáže na Epimétheovu hruď.)

Kľúčom je tvoja pokora, ktorú si dnes v noci našiel v prachu. Skrinku netreba otvárať násilím a ostrými lakťami, ako si to robil predtým. Musíš odložiť ten črep falošnej učenosti... a dovoliť citu, aby znova prevzal vedenie. Si pripravený skloniť svoj pyšný rozum pred múdrosťou Stvoriteľa?

EPIMÉTHEUS:

(Pomaly otvorí dlaň, odhodí črep skla ďaleko do popola a skloní hlavu až k zemi.)

Máš pravdu, Prométheus, v tom, čo hovoríš. Nemám právo o veciach ľudského ducha rozhodovať. To som pochopil a uznávam, hoci som rozum – stratil som sa v tej falošnej reči, ktorú som tak s obľubou počúval z úst toho vodcu, ktorý svietil na mňa a môj vývoj. Tú pravú cestu a moje previnenie som našiel a pochopil až skrze nešťastie, čo som spôsobil, a tvoje objasnenia. Ďakujem ti. Vzdávam sa. Už nechcem vládnuť. Chcem len slúžiť Celku. A ty, Pandora... Odpusť mi.

(V tom momente z Epimétheovej hrude vyrazí silný bielo-modro-ružový lúč svetla. Sivý šat na ňom začne belieť. Z popola zeme sa pomaly dvíha postava Pandory, no tentoraz už nedrží ťažkú, sivú schránku. Sama je tou schránkou cností, ktoré sa slobodne vlievajú do priestoru.)

PROMÉTHEUS:

(Vstane a s radostným úsmevom hľadí na horizont.)

Pozri, brat môj. Rovnováha bola obnovená. Keď sa rozum spojil s citom v čistom chcení, väzenie sa premenilo na chrám.

EPIMÉTHEUS:

(Vstáva zo zeme, jeho tvár žiari novým, oživeným impulzom.)

Už nevidím len hmotu... Vidím zmysel. Poďme postaviť svet, ktorý nebude žiariť falošným brúseným sklom, ale čistým svetlom ľudského srdca.

(Epimétheus, Pandora a Prométheus sa chytia za ruky a spoločne kráčajú v ústrety žiarivému dňu. Trosky fabrík v pozadí obrastajú zelenou trávou a kvetmi.)

(Opona.)

3. Obraz: Chrám živého srdca

Postavy:

• EPIMÉTHEUS (Očistený rozum): Odev má už biely, tvár pokojnú. V ruke nedrží plány budov ani črepy, ale obyčajné záhradnícke nožnice a semienka kvetov.
• PANDORA (Slobodné chcenie ducha): Žiari jasným svetlom, kráča ľahko, splýva s prírodou naokolo.
• PROMÉTHEUS (Duchovný cit): Stojí v strede medzi nimi, ruka v ruke ich prepája, stelesňuje harmonický stred kríža.

Scéna:

Trosky sklobetónovej univerzity a fabrík v pozadí sú už kompletne obrastené brečtanom, divými ružami a stromami. Bývalé fabriky sa premenili na svetlé dielne umeleckých remesiel. Uprostred scény vyviera prameň čistej živej vody. Celý priestor je prežiarený bielo-modro-ružovým úsvitom. Z diaľky počuť tichý spev prostého ľudu a šum vetra.

(Dej sa začína. Epimétheus kľačí pri prameni, naberá vodu do dlaní a zalieva mladý stromček. Pandora stojí pri ňom a hladí ho po vlasoch. Prométheus hľadí k nebesiam.)

EPIMÉTHEUS:

(S tichým úžasom v hlase.)

Aha, Pandora... Pozri sa na túto vodu. Celé veky som ju chcel merať, chcel som jej tok spútať do turbín a predávať jej čistotu za zisk. A pritom stačilo tak málo – skloniť sa k nej, nabrať ju s vďačnosťou do dlaní a dovoliť jej oživiť zem. Moje myšlienky už nebežia v besnom zrýchlenom kruhu. Našiel som bezvetrie vo vetre... Našiel som čas, pretože som ho prestal počítať a začal som ho žiť.

PANDORA:

(Jej hlas znie ako strieborný zvonček.)

Už nie si väzniteľom, Epimétheus, si hospodárom v pravej Božej vôli. Tvoj rozum už netlačí svoje ostrie do okolia, stal sa verným služobníkom citu. Pozri sa na tie dielne v doline. Ľudia už neriešia zisk, netúžia po prázdnom trblietaní bohatej cudziny. Každým pohybom ruky, každým tesaním kameňa či tkaním látky vkladajú do hmoty čisté cnosti – pokoru, skromnosť a lásku. Ich práca sa stala Piesňou úcty k Najvyššiemu.

PROMÉTHEUS:

(Pristúpi k nim a položí im ruky na ramená.)

Rovnováha bola ukotvená v zemi. Horizontála rozumu sa preťala s vertikálou ducha a vznikol rovnoramenný kríž Pravdy. Luciferov vírus chladu a domýšľavosti stratil pôdu. Keď sa človek prestal pýtať "čo za to dostanem" a začal sa pýtať "čo môžem dať", premenil túto planétu na nebeskú záhradu.

EPIMÉTHEUS:

(Vstane, odhodí nástroje a hľadí divákom priamo do očí.)

Už nebudujeme chladné paláce pýchy zo skla a betónu, ktoré v čase neobstoja. Náš nový svet stojí na základoch, ktoré žiadna búrka nezmetie – na čistom vyciťovaní a bratskej pospolitosti. A vy, pútnici z doliny, ktorí ešte blúdite v šere zrýchleného času... Zložte zbrane svojho intelektu. Otvorte Pandorinu skrinku svojho vnútra nie pre zisk, ale pre nádej. Slnko vyšlo. Cesta domov je voľná.

(Všetci traja sa chytia za ruky, bielo-modro-ružová žiara zosilnie a prepojí javisko s hľadiskom. Opona pomaly padá za zvukov mohutného, harmonického spevu celého stvorenia.)

(Koniec hry.)

Autori: Vlastimil a Gemini