Svedomie na lavičke času
Dej sa odohráva mimo bežnej reality – na opustenej lavičke, ktorá symbolizuje akýsi "neutrálny bod" alebo medzipriestor. Tma a ticho umocňujú intímnosť rozhovoru, zatiaľ čo neustále tikanie hodín vytvára jemný, no neúprosný tlak a napätie. Hra "Svedomie na lavičke Času" nastavuje modernému človeku zrkadlo a prináša niekoľko hlbokých ponaučení:
- Prítomnosť je jediný skutočný čas: Minulosť je už pochovaná a budúcnosť neistá. Najväčšou chybou človeka je, že nežije v "tu a teraz", ale necháva si prítomnosť pretekať pomedzi prsty.
- Hluk sveta neprehluší vnútornú pravdu navždy: Môžeme sa obklopiť prácou, zábavou, technológiami a materiálnymi vecami, no pred vlastným svedomím neutečieme. Útek je navyše omnoho vyčerpávajúcejší než odvaha postaviť sa pravde čelom.
- Život je škola pre večnosť: Čas nám nie je daný na bezhlavé utácanie alebo naháňanie sa za ziskom, ale ako "učebná doba" na formovanie nášho charakteru a ducha.
- Nápravu netreba odkladať na poslednú minútu: Čakať s očisťovaním štítu a hľadaním pokoja až na smrteľnú posteľ je prejavom slabosti a strachu, nie skutočnej zmeny. Skutočná hodnota spočíva v tom, že človek počúva svoje svedomie vtedy, keď má silu meniť seba a svet okolo seba.
***
Filozofická komorná dráma / Alegorický dialóg
Postavy:
- ČAS (konanie, neúprosnosť): Elegantný, pokojný, unavený, ale rešpektovaný. V ruke drží staré mechanické vreckové hodinky. Hovorí rytmicky a bez emócií.
- SVEDOMIE (vnútorné svetlo, reflexia): Oblečené v bielom alebo sivom, bosé, pôsobí zraniteľne, ale odhodlane. Hovorí precítene, niekedy s bolesťou, inokedy s nádejou.
Scéna:
Na javisku je len jedna osamotená drevená lavička pod pouličnou lampou. Okolo je tma a ticho. Počuť len jemné, rytmické tikanie hodín.
Scenár
(Na lavičke sedí Čas. Pozoruje svoje hodinky. Prichádza Svedomie, pomaly, akoby nieslo ťažký náklad. Sadne si na opačný koniec lavičky. Chvíľu sedia v tichu.)
SVEDOMIE:
(vzdychne si)
Zase si rýchlejší. Nestíham ti klásť rany na obväzy.
ČAS:
(bez toho, aby zdvihol zrak od hodiniek)
Pozerám na hodiny, Svedomie, a vidím, že meškáš. Že si zase zadriemalo – to nemáš nič na práci? Ja nebežím, Svedomie. Pracujem na plný úväzok a na prácu si nemôžem sťažovať, som vyťažený na celú večnosť. Vieš, ľudia ma poháňajú. Myslia si, že čím rýchlejšie budem bežať, tým viac stihnú vykonať. Nuž vieš, to sú ľudia. Ja len kráčam. Stále rovnakým krokom. Od počiatku. Tá rýchlosť je iba v ich hlavách, v ich predstave. Oni si ukrajujú z hodín okamihy, minúty si vážia alebo ich premárnia, strihajú a spájajú tie prežité minúty do svojich albumov, akoby si chceli naveky uložiť prežité okamihy. Sú to podivné bytosti so zmyslom vyčerpať čas a užiť si čo najviac pre seba. Ani sa nepýtajú, čo na to hovorím. Nuž, ja sa iba pozerám, kráčam si vo večnom teraz a čudujem sa, čo všetko vo mne chcú stihnúť. Vieš, s tebou sa moc nezaoberajú, ty im zisk neprinášaš. Ale so mnou majú iné plány. Vieš, čo na mňa vymysleli? Vraj čas sú peniaze. Taká hlúposť, akoby som nosil so sebou peňaženku. Neviem, čo odo mňa chcú. Vidíš to sám, nemám to ľahké, neustále ma zraňujú svojimi slovami, kopú ma do nôh i ručičky mi vykrucujú, len aby som sa buď pohol, alebo postál. Už som z toho zmätený. Oni nestíhajú, akoby som ja mohol za to ich nestíhanie. A ty, Svedomie, prinieslo si mi obväz?
SVEDOMIE:
Ale áno, prinieslo. Vraj kráčaš, hovoríš. Mne sa zdá, že letíš. Pozri sa na nich tam dole. Sú ako mravce v horúčke. Chytajú ťa za ručičky, prosia ťa o minútu navyše, no pritom ťa bezhlavo utrácajú. A mňa? Mňa pritom dokonale ignorujú. Dobre si povedal, nemajú na mňa ani čas. Tak vidíš, obaja sme tu a oni nemajú ani čas, ani svedomie. Lebo my sedíme tu na lavičke.
ČAS:
(pomaly otočí hlavu k Svedomiu)
Sťažuješ sa? Ty máš aspoň hlas. Môžeš kričať. Môžeš ich hrýzť zvnútra, keď urobia chybu. Ja nemám hlas. Moje tikanie je len tiché svedectvo o tom, že všetko sa raz pominie.
SVEDOMIE:
(trpko sa pousmeje)
Môj hlas? Ľudia sa naučili stavať okolo seba hlučné steny. Púšťajú si hudbu, kupujú si veci, pracujú do noci... len aby im ušiel čas, kedy ma počujú, aby ma na čas odohnali a nepočuli. Keď začnem šepkať o tom, čo urobili minulú noc, radšej zapnú televíziu. Prekrývajú ma hlukom. Ale teba sa boja. Tvojich vrások v zrkadle sa boja a mne vyčítajú, že vlastne ani naplno nežijú, lebo im v niečom bráni to – svedomie... V čom už im ja môžem brániť, Čas?
ČAS:
Prídeme aj k tomu, Svedomie. Mňa sa boja, lebo som konečný. A nedávam nič zadarmo, leda ak na úver, ktorý často odmietajú platiť. Vieš, majú krátku pamäť, ale ja si všetko pamätám. Som pre nich tou najvzácnejšou menou. No a napočudovanie, najviac ma chcú vtedy, keď už nemajú čím platiť. A ponúkajú mi na splatenie úveru svoje ubolené telá obalené zemou, aby som prijal ich najvyššiu obetu a zahladil v čase ich svedomie rovnako, ako ich boľavé kosti premenil v prach. Ty im ponúkaš večnosť, Svedomie. Čistý štít. Prečo ťa teda odmietajú?
SVEDOMIE:
Pretože čistý štít bolí. Vyžaduje si to pozrieť sa pravde do očí tu a teraz. Priznať si chybu. To je ťažšie než odpracovať dvanásť hodín v továrni. Ľudia radšej obetujú tebe svoj čas – na útek predo mnou. A tak sa tu stretávame my dvaja a oni sa naháňajú opreteky s časom, lebo odmietajú počuť svedomie. Nič nechcú počuť o večnosti a namáhaní sa po jej hodnotách, a tak prázdnotu svojich duší naplnenú iba časom chcú časom zábav a rozptýlenia zaplniť, skrátiť jej trvanie, aby nepočuli môj hlas z večnosti o spravodlivom vyrovnaní ich úverov v čase. Nechcú o tom nič počuť. Mňa, ich vlastné svedomie, vyhnali sem na lavičku ako nepotrebného starca, čo ich iba straší a berie im čas. Vravia mi, že nemajú času nazvyš, lebo musia zarábať peniaze, aby si kúpili veci, ktorými chcú ten čas vyplniť. Ach áno, v tom majú pravdu, lebo ty, Čas, to vieš najlepšie, čo ich čaká. Čas sa im kráti a čaká ich večnosť, však?
ČAS:
(vstane z lavičky, podíde dopredu a zahľadí sa do tmy medzi divákov)
Zvláštne bytosti. Trápia sa minulosťou, ktorú som už dávno pochoval. Boja sa budúcnosti, ktorú im ešte len nesiem. A prítomnosť? Tá im preteká pomedzi prsty, kým spia so zatvorenými očami. Učebná doba pre večnosť im odpláva vo vlnách času ako zmeškaná loďka plávajúca do prístavu ich domova. Tak už to býva, ak je človek necitlivý vo svojom okamihu, čo mu práve hovorí, a pokojne si zdriemne a zabudne na čas... i svedomie.
SVEDOMIE:
(vstane tiež, podíde k Času)
Jasne si to teraz pomenoval, Čas. Ľudia nás vidia iba takých, ako oni chcú. Vieš, čo ma mrzí najviac? Že ma vyhľadávajú, až keď si ty na konci. Keď im zostávajú posledné zrnká piesku v hodinách. Vtedy ma zrazu chcú počuť. Vtedy plačú a prosia o odpustenie. Vraj chcú poradiť odo mňa, ako ten dlh s tebou nakoniec vyrovnať, lebo sa boja toho večného času, ktorý ich tam po odchode na večnosť neprijme s radosťou a otvorenou náručou, ak tu nezaplatili do posledného haliera a nechceli nič vedieť o poriadku, ako sa žije tam hore.
ČAS:
(pozrie sa na Svedomie s jemným súcitom)
Ale vtedy je už neskoro na nápravu. Môžu len odísť v pokoji. To nie je málo, Svedomie. Ty im dávaš ľahkosť na poslednú cestu, hoci vieme obaja, že to nie je pravý pokoj. Oni sami seba opäť klamú, lebo nás ani vtedy vážne a s čistým chcením zmeniť sa nepočúvajú. Oni chcú iba upokojenie svojho strachu, lebo ich duša sa prebudila a bojí sa oprávnene, lebo cíti, čo dole v čase zameškala a zblúdila na vlastnej ceste svojho vývoja.
SVEDOMIE:
Ja viem. Ale chcelo by som, aby ma počúvali, kým majú teba. Kým majú silu meniť svet. Kým ich sekundy nie sú spočítané. Ale to nie je v mojich silách, to vidíme práve teraz i videli sme včera.
ČAS:
(schová hodinky do vrecka, usmeje sa)
Vieš, keď nad tým premýšľam, je to ich vlastná cesta. Ja i ty sme tu kvôli nim. My ich súdiť nebudeme, to je vecou nášho Pána. Možno dnes niekto v tomto hľadisku vypne ten hluk. Možno sa dnes v noci niekto zastaví a započúva sa. Do mňa... aj do teba. Nože mi, Svedomie, naprav tie vykrútené ručičky a obviaž tie krvácajúce nohy...
SVEDOMIE:
(súcitne prikývne, hoci si myslí svoje)
Dúfajme. Kým nie je neskoro. Ani tvoje ručičky, ani moje obväzy nie sú tu pre ľudí večne.
ČAS:
(pohne sa smerom do zákulisia)
Poďme, Svedomie. Ďalšia minúta práve začala. A oni ju potrebujú prežiť.
(Svedomie prikývne, pomaly kráča za Časom. Svetlo na scéne pomaly zhasína, tikanie hodín na sekundu zosilnie a potom úplne stíchne.)
(Opona.)
Vlastimil a Gemini