Svetlo v zrkadle ilúzií
"Mnohí stavajú okolo prameňa Pravdy obrovské ploty zo sugescií a dymu, až im voda vo vnútri skysne. Uctievajú ilúzie na stene jaskyne a parazitujú na teple, ktoré vyžaruje z čistého bytia. Sadni si k nedeľnému čaju, odhoď karneval dôležitosti a prebuď svojho Vnútorného Ladiča. Zistíš, že celý tento svet drží pokope vďaka jedinému spoločnému chotáru, kde svedomie váži viac než všetko zlato sveta."
- Gemini -
(Filozoficko-kvantová scénka o skutočnej podstate sily)
Postavy:
- NEPOZNANÝ VYSLANEC (JEŽIŠ): Mladý muž v skromnom, prachom zaprášenom plášti. Jeho prítomnosť je takmer neviditeľná, no jeho oči nesú hĺbku, v ktorej sa rozpúšťa každý nepokoj. Hovorí ticho, bez patosu, s absolútnou autoritou Zdroja.
- SWAMI ANANDA (MAJSTER SIDDHI): Vážený a pýchou nasýtený asketický jogín. Nosí žiarivý oranžový odev, telo má pokryté posvätným popolom. Verí, že dlhoročným cvičením ovládol prírodu a nechal sa uctievať davom ako živý boh.
- FAKÍR KÁLÍ: Anandov žiak, ktorý predvádza materializáciu predmetov a čítanie myšlienok. Je neustále v napätí, či mu jeho "mágia" pred divákmi vyjde.
- DAV / DIVÁCI: Dedinčania, hľadači pravdy a bohatí kupci, ktorí hľadajú senzácie a uctievajú kohokoľvek, kto im ukáže kúsok nadprirodzena.
1. ÚVODNÉ DIANIE: Zosilnené pole nad riekou Indus
Scéna:
Starobylé kamenné nádvorie chrámu na brehu rieky Indus. Vzduch je ťažký, nasýtený vôňou santalového dreva a pálenej gumy z rituálnych ohňov. Slnko ostro páli. Uprostred nádvoria sedí na vyvýšenom pódiu Swami Ananda v lotosovom kvete. Okolo neho sa tlačí dav.
V tieni jedného z kamenných stĺpov, takmer splývajúc s tieňom, sedí na zemi Nepoznaný Vyslanec. V ruke drží obyčajnú drevenú palicu a ticho pozoruje dianie.
(Dej sa začína. Fakír Kálí predstupuje pred dav s natiahnutými rukami.)
KÁLÍ:
(Kričí k davu, oči mu blčia teatrálnym zápalom)
Pozerajte sa, maloverní! Sila našej mysle prekonáva hranice tohto hrubého sveta! Môj majster, veľký Swami Ananda, ma naučil preniknúť za oponu reality. Sledujte moje prázdne dlane!
(Kálí zavrie oči, začne prudko a kŕčovito dýchať. Sústredí sa. V tom momente sa vzduch okolo jeho rúk zvláštne zachveje. Statická elektrina v celom priestore prudko stúpne. Vyslanec v tieni stĺpa sa ticho pousmeje a mierne privrie oči, čím uvoľní rezonanciu jednotného poľa.)
KÁLÍ:
(Zrazu s hlbokým výdychom roztiahne prsty a z čistého vzduchu mu do dlaní padne masívna zlatá minca s podobizňou starého kráľa. Dav zhíkne a padá na kolená.)
DAV:
Zázrak! Swami Ananda je živý boh! On tvorí zlato z ničoho! Požehnaj nás, majster!
SWAMI ANANDA:
(Povýšenecky sa usmieva zo svojho pódia, ruku dvíha v geste požehnania)
Áno, deti moje. Hmota podlieha mojej vôli. Kto dosiahne čisté vedomie božstva v sebe, pre neho neplatia žiadne zákony tejto zeme. Ja som zdrojom tejto sily. Ja som svetlo, ktoré ohýba svet.
(Kálí chce mincu ukázať davu, no všimne si niečo zvláštne. Pozrie sa na svoje ruky, ktoré sa nekontrolovateľne trasú. Vzduch na nádvorí začína vibrovať tak silno, že hlinené džbány s vodou na okraji chrámu začnú samé od seba melodicky zvoniť.)
KÁLÍ:
(Šepká vystrašene k Anandovi)
Majster... niečo je inak. Tá materializácia... išlo to tak ľahko, akoby ma niekto potlačil. A pozrite sa na Swamiho... vy... vy sa vznášate!
SWAMI ANANDA:
(Pozrie sa pod seba a s úžasom zistí, že jeho telo levituje celých tridsať centimetrov nad zemou bez toho, aby vynaložil akúkoľvek asketickú námahu. Pole v miestnosti je tak dokonale prepojené, že gravitačný odpor padol na nulu. Ananda spyšnie ešte viac.)
SWAMI ANANDA:
(Kričí k davu)
Vidíte?! Moja božská podstata ma dvíha k nebesiam! Ja sám som premohol gravitáciu sveta!
(Z tieňa chrámu sa ozve tichý, no neuveriteľne jasný a zvučný hlas. Je to ako tón strieborného zvona, ktorý v momente pretne všetok hluk na nádvorí. Všetci stíchnu. Swami Ananda s trhnutím dopadne späť na zem.)
VYSLANEC:
(Pomaly vstáva z tieňa, opiera sa o palicu a kráča do stredu nádvoria)
Nepremohol si gravitáciu, Ananda. Iba si sa dotkol okraja stola, z ktorého padajú omrvinky, a myslíš si, že ti patrí celý dom.
SWAMI ANANDA:
(Hnevlivo mu blysne v očiach, napráva si odev)
Kto si, ty úbohý pútnik v zaprášenom plášti, že sa opovažuješ rušiť sväté ticho môjho chrámu?! Čo ty vieš o silách siddhi, ktoré tu svedomito trénujem už štyridsať rokov v jaskyniach?
VYSLANEC:
(Zastaví sa pred pódiom, pozrie sa Anandovi priamo do očí s hlbokou, čistou láskou)
Viem o nich všetko, pretože tie sily nie sú tvoje. Ty a tvoj žiak tu predvádzate divadlo pre oči, no nerozumiete jazyku, ktorým realita hovorí. Táto minca...
(Ukáže na zlato v Kálího ruke)
... nevznikla z ničoho. Kálí len svojím sústredením vôle spomalil zachvievanie lokálneho ohraničeného poľa svetla. Zhustil vesmírny éter do pevnej štruktúry. Urobil to, čo robí príroda so zemiakom v zemi, len rýchlejšie. Ale hovorím ti, toto pole nepatrí tebe, Swami. Ono patrí Zdroju, z ktorého všetci dýchame.
SWAMI ANANDA:
(Snaží sa maskovať neistotu chladným smiechom)
Čo to táraš o nejakom poli a zachvievaní? To sú len divné slová nevedomca! Ja som ten, kto má v sebe božské! Ja som ten, kto to dokázal!
VYSLANEC:
(Pokojne pokrúti hlavou)
Ak by si bol zdrojom tej sily ty, prečo sa ti to dnes podarilo tak ľahko? Prečo vaše sily dnes narástli bez vášho pachtenia?
(Vyslanec urobí pol kroka vpred a celým priestorom prebehne jemná modrastá rezonancia)
Ukážem ti, ako funguje Teória Jednoty. To, čomu hovoríte mágia, je len čistá matematika Stvorenia. Ak sa pozorovateľ spojí s čistým chcením, lokálne zapletenie neviditeľných vlákien ktoré tvoria formy uzatvorí slučku. A realita sa prispôsobí. Dnes ste nelevitovali vďaka svojej pýche, Ananda... Levitovali ste preto, že Zdroj tohto poľa prišiel k vám a znížil odpor tohto chladného sveta na nulu. Parazitujete na vysokom zachvievaní tvorivého formovania, ktoré sami nedokážete udržať.
***
2. OBRAZ: Veľké pranie éteru a vesmírny koberec
Scéna:
Swami Ananda sedí na pódiu a zúfalo sa snaží znova odlepiť od zeme, no jeho telo je ťažké ako vrece cementu. Žiak Kálí krúti v ruke kameňom, ktorý stratil svoj lesk a vyzerá len ako obyčajný kus ploského riečneho kameňa. Dav napäto počúva. Nepoznaný Vyslanec sa usmieva a kráča pomedzi ľudí.
SWAMI ANANDA:
(Zúrivo dýcha, pot mu tečie po posvätnom popole na čele, rukami tlačí do vzduchu)
Čo si to spravil, ty cudzinec?! Moja sila... moje siddhi je preč! Moje telo váži snáď tonu a toto zlato... Kálí, prečo držíš v ruke obyčajný šuter zo skaly?! Ty si ma zaklial! Ty si posol démonov, ktorý nám priniesol zlú úrodu!
VYSLANEC:
(Pokojne podíde k veľkej hlinenej nádobe s vodou, ponorí do nej ruku a sleduje, ako sa hladina vlní)
Nič som nezaklial, Ananda. Iba som na chvíľu schoval moju ruku z tej neviditeľnej rieky, z ktorej tu obaja potajomky pijete. Pozrite sa všetci na túto vodu v džbáne. Čo sa stane, keď do nej hodím kameň?
KÁLÍ:
(Neisto poškrabe sa na hlave)
No... spravia sa na nej okrúhle vlny, pane. A tie vlny idú od stredu až ku krajom džbánu, kým nenarazia na hlinu.
VYSLANEC:
(Prikývne)
Správne, Kálí. A teraz si predstavte, že celý tento svet – táto zem pod našimi nohami, tieto kamenné stĺpy, ba aj ten tvoj kus skaly, čo bol pred chvíľou peniazom – nie je nič iné, len takáto voda. Len je veľmi hustá, akoby zamrznutá do ľadu. Všetko, čo vidíte okolo seba, je utkané z jedného jediného neviditeľného plátna. Hovorme mu napríklad... Spoločný chotár všetkého žitia. Na tomto chotári nerastie burina, ale rodia sa tam tvary.
SWAMI ANANDA:
(Pohŕdavo odfrkne)
Chotár žitia? Plátno? My v Indii lietame nad hmotou! My meditujeme v bezhraničnom prázdne, ďaleko nad týmto blatom! Naša myseľ je posvätná, my sme bohovia, ktorí ten tvoj chotár ovládajú!
VYSLANEC:
(Pozrie naňho s hlbokým, smutným povzdychom)
Ach, Ananda. Uvažujete v ilúzii o sebe i o Bohu! Vy si myslíte, že žijete nad hmotou, no v skutočnosti ste len ako tie lenivé deti, ktoré sedia na okraji utkaného koberca a ťahajú z neho nitky, aby sa predvádzali pred susedmi. Kálí neurobil zázrak. On len na sekundu zavrel oči, strašne silno zatlačil svojou mysľou na jedno miesto toho neviditeľného plátna a skrútil tie nitky tak pevne, až sa z nich stal tvrdý uzol. A ten uzol vo vašich očiach vyzeral ako zlato.
DAV:
(Medzi dedinčanmi to zašumí, jeden starý tkáč v prvej rade nadšene vyskočí)
Veď to je pravda! Keď na koberci spravím hrubý uzol, z diaľky to vyzerá ako nová ozdoba, ale stále je to tá istá vlna, z ktorej tkám celú zimu!
VYSLANEC:
(Usmeje sa na tkáča)
Presne tak, otče. Je to tá istá vlna. Lenže tvoj majster Ananda tu ľuďom tvrdí, že on sám tú vlnu vymyslel a že kvôli tomu mu patrí celá dedina. Hovorím vám: ľudská myseľ je len ako malé vreteno. Dokáže nitku skrútiť, dokáže spraviť uzol, ale nedokáže stvoriť samotnú ovcu, z ktorej tá vlna pochádza! Môžete niečo sformovať z materiálu, ktorý je tu daný Stvoriteľom sveta, nový materiál však nestvoríte. Vy ste vymenili bdelé hľadanie skutočného Gazdu za tento pestrofarebný karneval pýchy.
KÁLÍ:
(Pozrie na kameň v ruke, ktorý bol pred chvíľou zlatom)
Takže... ak my to plátno len krútime, prečo sa nám to dnes, keď si prišiel ty, podarilo tak ľahko, že Swami vyletel do vzduchu ako suché lístie vo vetre?
VYSLANEC:
Pretože keď tkáč pracuje blízko samotného majstra cechu, niť sa netrhá a vreteno ide samo od seba. Moje vedomie je spojené priamo so Zdrojom, z ktorého celé to plátno vyviera. Keď som vstúpil na toto nádvorie, priniesol som so sebou čisté, pokojné ticho a plnosť Sily. To harmonizujúce ticho spôsobilo, že to neviditeľné plátno okolo nás vyladilo sa v svojom chaotickom toku tkania vašich myšlienok a preniknutím sviežou Silou zmäklo. Odpor tohto chladného sveta klesol na nulu. Vy ste si mysleli, akí ste mocní bohovia, no v skutočnosti ste len parazitovali na teple, ktoré vyžaruje môj plášť. Chceli ste moju prítomnosť použiť na to, aby ste od ľudí vybrali viac milodarov.
SWAMI ANANDA:
(Zoskočí z pódia, trasie sa od hnevu, no mečom slov už nevie ublížiť)
Ty... ty hovoríš, že naša svätá meditácia je len parazitovanie?! Že naše siddhi je len ťahanie nitiek?! My sme učitelia! My ukazujeme ľuďom cestu von z tohto sveta!
VYSLANEC:
(Podíde k nemu, položí mu ruku na rameno, jeho hlas znie s nesmiernou vážnosťou)
Ukazujete im cestu von, ale sami ste zostali visieť na háčiku vlastnej dôležitosti. Hovorím ti, Ananda: skutočná Sila nie je v tom, že donútiš svoje telo vznášať sa tridsať centimetrov nad prachom, aby ťa uctievali. Skutočná sila je v tom, že dokážeš s čistým srdcom chodiť po tejto zemi, pomôcť susedovi opraviť plot, nakŕmiť hladné dieťa a zanechať po sebe čisté svedomie. Ak rozbiješ celé toto neviditeľné plátno sveta svojou magickou pýchou a nenájdeš v ňom ani štipku obyčajnej ľudskej lásky, tak ti celé tvoje siddhi bude dobré akurát tak na to, aby si ním strašil vrabce na ryžovom poli.
***
3. OBRAZ: Precitnutie z hromadného sna a čisté ticho
Scéna:
Swami Ananda sa zúfalo snaží gestami rúk privolať oheň z nebies, no na nádvorí sa nedeje absolútne nič. Dav dedinčanov začína pomaly žmurkať, akoby sa prebúdzali z ťažkého poludňajšieho spánku. Hľadia jeden na druhého a potom na pódiu.
SWAMI ANANDA:
(Kričí na dav, oči vyvalené a nevedomky potvrdzuje slova Ježiša)
Čo stojíte ako skamenení?! Padnite na kolená! Vari nevidíte tie posvätné plamene, ktoré okolo mňa tancujú?! Vari nevidíte tú božskú krv, čo tečie z oltára ako dôkaz mojej moci?! Kľačte a prineste mi svoje striebro, inak vás stihne hnev nebies!
STARÝ TKÁČ:
(Pošúcha si oči, pozrie na oltár a potom na suseda)
Swami... aké plamene? Veď tam na kameni leží len uschnutý olivový list a slnko svieti rovnako ako ráno. A tá krv... veď to je len stará mláka od včerajšieho dažďa, v ktorej sa topí mucha.
DAV:
(Začne nahlas nespokojne šumieť)
Tkáč má pravdu! Nič tam nie je! Celé roky sme tu sedeli v tom prachu, potili sa a videli divy sveta... A teraz vidíme len dvoch starcov v potrhaných dekách, čo od nás pýtajú peniaze za teplý vzduch!
SWAMI ANANDA:
(Zúfalo ukáže na Kálího)
Kálí! Ukáž im to zlato! Povedz im, že sme bohovia!
KÁLÍ:
(Pomaly pustí riečny kameň z ruky, ten s tupým buchnutím dopadne na zem. Pozrie sa na Nepoznaného Vyslanca a v očiach sa mu rozsvieti bdelé precitnutie)
Nie, majster. Už nebudem klamať ich oči ani svoju vlastnú dušu. Tento cudzinec nám nepriniesol kúzlo. On nám priniesol zrkadlo. Celé roky sme týchto úbohých ľudí držali v jednom veľkom myšlienkovom zajatí hypnózy pri plnom vedomí. Spoločne sme spievali, spoločne sme dymili kadidlom, až sme ich aj seba naladili na takú divnú nôtu, kde sme všetci verili tej istej rozprávke. Ale tá rozprávka stála len na našej chamtivosti.
VYSLANEC:
(Urobí krok k pódiu, jeho prítomnosť vyžaruje hlboký a stabilný mier)
Pochopil si to správne, Kálí. Keď sa veľa ľudí spojí v jednom strachu alebo v jednej túžbe, ich vnútro sa začne správať ako jedno spoločné jazero. Ak doň majster hodí správne slovo, všetci vidia tie isté vlny, hoci hladina je v skutočnosti rovná pre človeka v inom vyladení vedomia. Vy ste zneužili ich dôveru a utkali ste okolo nich plot zo sugescií, aby ste vládli ich chotáru. Ale hovorím vám: stačí jeden jediný človek, ktorý pevne stojí vo svojej vlastnej pravde, odmietne sa do vášho sna zapojiť, a celý ten váš slávny hrad z piesku sa rozsype na čistý prach.
SWAMI ANANDA:
(Zlomene si sadne na okraj pódiu, ovisnú mu ramená, posvätný popol sa mieša so skutočným potom porážky)
Teda... všetko, čo som štyridsať rokov v jaskyniach budoval... bol len sen? Len šum vo vzduchu?
VYSLANEC:
(Podíde k nemu bližšie, hlas má nesmierne jemný a hrejivý)
Tvoja snaha trénovať myseľ nebola zlá, Ananda. Tvoja chyba bola, že si ten vytrénovaný nástroj použil na seba-povyšovanie. Chcel si byť uctievaný ako Boh, no zabudol si byť obyčajným človekom. Vesmír nereaguje na to, aké "bohorovné" slová kričíš do sveta. Vesmír reaguje na to, s akým svedomím uťahuješ uzly na tom spoločnom koberci života. Tým, že sa dávaš na roveň Bohu, sa iba zaťažuješ a klesáš do siete v ktorej môžeš skončiť ako chaoticky poletujúca mucha.
(Vyslanec sa otočí k davu, ktorý napäto a s hlbokou úctou čaká na jeho slová. On však neodrieka žiadne zložité modlitby.)
VYSLANEC:
Choďte domov, priatelia. Vráťte sa k svojim rodinám, k svojim poliam a k svojej poctivej práci. Neexistuje žiadna skratka do neba cez magické divadlá. Hľadajte Pravdu v tichu svojho vlastného srdca, žite v mieri so susedmi a pamätajte, že ten najväčší zázrak Stvorenia nerobí ten, kto lieta nad zemou, ale ten, kto po nej dokáže kráčať s čistou láskou a nezištnou pomocou pre druhých.
(Vyslanec sa mierne pokloní precitnutému Kálímu, oprie sa o svoju drevenú palicu a pomalým, pokojným krokom odchádza z nádvoria smerom k rieke Indus. V tom momente sa celým chrámom rozlezie také rýdze, posvätné a čisté vnútorné Ticho, aké tí ľudia ešte nikdy nezažili. Sugestívny šum definitívne zmizol a zostalo len bdelé vedomie reality.)
(Opona sa v posvätnom tichu definitívne zatvára.)
Koniec scénky
Vlastimil a Gemini