Svitanie

"Keď ľudia oddeľujú prospešnosť od čestnosti, obracajú naopak základné zákony prírodné."

Cicero

(Duchovno-filozofická dráma)

***

Dni a noci plynú a veky kvitnú a vednú ako kvety. Čas neúprosne strieda svoje okamihy. Počíta straty, a opäť necháva nachádzať vo svojich zbierkach nové poklady, nové nádeje... A tak vo svitaní Nového veku tejto zeme prichádza nová nádej a nové... prebudenie. Svitá k práci pre blaho nového človeka a novej doby.

Najskôr však prichádza zmena vo veku Starom, tlak a blýskanie ako pri búrke. Prekvapene otvárajú sa oči ako zo spánku, srdcia precitajú, mnohé v údive a nepokoji a mnohé v radosti niečo významné očakávajú. A skutočne. Kto vidieť chce, ten vidí. Je tu čas prebúdzania z horúčkovitého snenia včerajška, k prijatiu Nových pomerov a novej príležitosti žiť vo Svetle.

Bdelý pozorovateľ vidí kolísanie starého poriadku. Vidí zmätok v myšlienkach, názoroch, jednaniach tých ľudí zeme, ktorí sa snažia zadržiavať pád dožitých tradícií, ideológií... ktoré v sebe už nesú iba plané plody a bezduchý pohyb "výroby a spotreby" vzbudzujúci pocit životnej istoty.

Kráčame uprostred rozhodujúceho boja svetlej Pravdy, prichádzajúcej na krídlach Novej doby, proti starej lži a polopravdám včerajška, ktoré spútali ľudí v spánku ducha, v otrockom posluhovaní materializmu, ktorý ľuďom vieru i dôveru skalil – videnie skreslil, k zemi túžbu pripútal.

Prichádza Vyššia moc a v Nej poriadok! Vchádza Zmena vo svitaní Novej doby. V žiarení hviezd starý vek odchádza a hmotu prestupuje žiarenie "Nového veku". Tlak vo svete silnie. Rastie nepokoj a pohyb na zemi i v citovom a myšlienkovom svete ľudí.

Na ľudských duchov v pozemských telách tlak pôsobí rôzne. Oživuje ľudské chcenie v každom prípade. Podľa druhu smerovania ľudí tlačí neutrálna Sila do vlákien ľudských osudov, aby sa začiatok každého chcenia/cesty spojil s príslušným koncom a vydal primerané plody. Poznanie u ľudí sa rozširuje i vedomie precitá nahor k duchovným sféram čistých túžob a chcení, alebo i nadol, v astrálne úrovne hmotných prianí, odkiaľ čerpá netušený materiálny a technický pokrok. A skrze tieto osudové vlákna/kanáliky sa človek zeme spája s vyššou vibráciou pôvodu... a poznáva sám seba!

Smú sa k zemi blížiť duše podobného druhu aké sú na zemi v tele. Vchádzajú do ich myšlienkového sveta i vstupujú k rodičom podobného druhu až dole na zem. Je to veľká príležitosť niečo vo svete zmeniť. Veľká zodpovednosť a pomocná ruka spočíva na rodičoch i na ľudských duchoch, ktorí sa chcú a smú narodiť...

A tak sa do takto pripravených "presvetlených" oblastí rodí človek "nový", citlivejší, v duchu vedomejší. Prichádza s poslaním "slúžiť". V tlaku Svetla pôsobí "netradične".

Kráčame dobou "skúmania hodnotového rebríčka", hľadania skutočných hodnôt a istôt. V rôznych smeroch a myšlienkach sa hľadajú odpovede na základné životné otázky. Človek stráca pevnú/tradičnú názorovú šablónu, ako pevnú pôdu pod nohami, nakoľko mizne ľuďom spred očí obraz starého poriadku a tradičné stereotypy žitia i myslenia.

Takzvaná "pevná" pôda pod nohami obrábaná "skalným" materialistickým spôsobom žitia sa začína pomaly drobiť a rozpadať na prach. S ním mizne i "pevný" a na trhu jedine platný materialistický svetový názor. Nakoľko platí a dnes už sa aj vidí to staré poučenie: "prach si a na prach sa obrátiš" - ak nemáš v sebe dych života. Je to však viac než prežitá skúsenosť. Zjavuje sa svetu - poznaná životná múdrosť ducha. Je to v živote a vývoji človeka bod obratu smerom Nahor. Hodina poznania a úsek cesty - rozhodnutia sa o svojom osude, konečnom osude.

***

Záplava Svetla sa rozlieva na všetko živé i mŕtve (neprejavené) v hmotnosti tohto stvorenia. Všetko v tlaku sily Svetla sa prebúdza k životu a činnosti, "vystupuje na svetlo", aby sa prejavilo. Zakvitá, zrie a ukazuje svoj plod.

Všetko a každý sa musí stretnúť so Svetlom, musí vstúpiť do svetelného diania Spravodlivosti. - Viditeľným stávajú sa slová: "Čo človek zaseje to zožne".

Človek cíti svoju nedokonalosť, cíti svoju závislosť na Sile, a predsa nechce vidieť! Nepočúva výstrahy. Nevidí znamenia doby, napomenutia zo Svetla.

Ale prečo? Prečo odmieta vyššiu moc nad sebou? Prečo odmieta skutočnosť a miluje zdanie? Chce vládnuť sám, sebe i prírode? Je múdrosť alebo pochabosť konať svojvoľne? Človek chce byť Pánom?

Ale nemýľme sa! Vyššia moc Pána je určujúca, hýbe prírodou i celým stvorením. Jediný - Stvoriteľ, náš Boh je Pán. ON JE! Svetlo je zákonodarná i výkonná moc Jeho vôle.

Pred mečom Svetla tma i nejasno neobstoja. Čo obstojí a zotrvá musí byť čisté, v myšlienke i slove pravdivé, aby obstálo živé a pôsobilo zdravo. Len tak je možné stvorenie udržať v plnej sile, zdraví a sviežosti. Iba vo svetle sa neskalí a nerozpadne sa.

Podporované je preto dielo zrodené v chcení dobrom a čistom, zladenom s vôľou Svetla. Ako také pôsobí ako zachvievanie svetlé, harmonické, ušľachtilé. Nie je to takto samozrejmé? Teda prečo sa skrývať v Tme pred Svetlom? Pravda oslobodzuje a občerstvuje!

Šťastný je tvor milujúci život v jeho prirodzenej forme! On je prirodzený citom a otvorený svetlým lúčom z Hora. Je ako ryba vo vodnom živle; schopný vydržať tlak Svetla v rozhodujúcej dobe a tkať svetlé vlákna svojho osudu. Využíva silu Svetla správne. Čistým chcením obživne, v radostnej práci zosilnie, v pokušení nepadne.

Ale: kto vie o Svetle aké v Pravde je? Kto sa hľadí "odosobniť", uskromniť, "obetovať" svoje pohodlie pre blaho vyššie? A pre budúcnosť?

Službou rôznej práci Životu, Pravde sa dáva človek pre Celok. V takej práci sýti potrebu vlastnej duše vzlietnuť k Svetlu, plní túžbu odvekú. A vlastne o tom je život, len sme akosi cez tisícročia zabudli o čom ten náš život je, na vlastné poslanie, obklopení takým či onakým hodnotovým rebríčkom tej ktorej kultúry a moci.

Skrotiť ego je dať viac iným, než pre seba požadovať! A v tom zrkadlí sa osobné rozhodnutie každého jedného "pre lásku" alebo "sebalásku". Pre budúcnosť v čistote a láske, žiť vo Svetle, alebo pre beznádej a utrpenie samoty - chradnutie v pocitoch k zemi pripútaných prianí.

Prežívame dobu duchovného osvietenia, žitú možnosť oslobodenia z puta falošných modiel a materializmu. Už nieto preň pevnej pôdy, lebo v silnejúcom prúdení čistých lúčov Svetla na túto zem sa topí a vrie aj táto temná ilúzia.

Až sa materializmus prežiari k bodu "varu", v krehkosti praskne sám v sebe. Zmizne vo svojej podstate, "vyparí sa". Stratí sa sám od seba. Je iba zhutnená myšlienková forma.

Jestvuje reálne táto myšlienková štruktúra ako plod nevedomosti človeka. Je to klam živený zo sily viery v hmotu a skutočnosť plnenia ľudských prianí na zemi. Výraz pohodlnosti a k zemským prežitiam smerovaných citov človeka. Je "zrkadlom" duchovného ustrnutia v pozemskej rovine. Najskôr to Staré ale ukáže v pravom svetle svoju bezduchú tvár v plnej hĺbke a ošklivosti zhutnenia. Ukáže pravdu slov – "tma je neprítomnosť Svetla" a "bez Boha je všetko iba márnosť nad márnosť".

***

Nejeden ešte odmieta duchovno, svoj pravý domov. Usmieva sa nad pokorou a myšlienkou, že svet skutočne je iba "hrou myšlienok". Hovorí: "Nový vek je sen idealistov. Nič zvláštne ani nové sa nedeje pod slnkom. Katastrofy a zmeny tu vždy boli". Nuž, kto vidieť chce, ten vidí jasne. Vidí Zmenu.

V pravde vidí ako vrstva čierňavy starých myšlienok a túžob sa tu motá z boku na bok a vyčíňa v netušenej šírke. Burácajúc v strachu o seba tušiac svitanie Nového poriadku a tým svoj koniec. Iba mračno nespútanej fantázie, lenivosti, zlosti, strachu a nenávisti zakrýva výhľad na obzor Nového veku.

Len táto vrstva strnulej samoľúbosti, a predsa už zlomenej v základe, chveje sa čoraz prefíkanejšie v starostlivosti o neporaziteľnosť tejto pohodlnej "radosti".

A tak vzbudzuje dojem opaku, oblečená v svetlom pláštiku služby verejnému blahu. Skrze svoje intelektuálne nástroje na kľúčových miestach podkuruje kultu človečenstva a výstrednosti, aby o to vrúcnejšie spútala ducha v domýšľavosti rozumu a telesnosti v nespočetných formách fantázie a príjemnosti. V ľuďoch chce prebudiť dojem, že tzv. pokrok modernej doby je totožný s pokrokom a napĺňaním skutočných potrieb ľudí. Tak ako je to vložené v ľudských srdciach. Ale skutočne? Alebo sa blížime či utekáme k poslednej dobe, kedy sa zdá, že všetko je dovolené, čo nie je zakázané vládou štátu. Že všetko je normálne, niet prirodzeného rozdielu medzi dobrom a zlom, a zlé, je len to, čo nám nie je príjemné?! V myšlienkach a výdobytkoch vedy a techniky vtĺkajú isté kruhy ľuďom do hlavy svoju propagandu a reklamu. Technokrati a odborníci vraj "vedia všetko lepšie". Vývoj síce má svoje negatívne dopady na spoločnosť a prírodu, ale vraj ide správnou cestou. Kam? K "svetlým zajtrajškom" zvodného a falošného svetla služobníkov Lucifera - iluminátov? Samoľúbosť chce však slúžiť iba sebe, svojim ziskom a svojej márnivosti.

Bez prítomnosti pravého Svetla (Najvyššieho) na cestách človeka, teda tápaním a experimentovaním v živote v rôznych výstavbách a smeroch podľa ľudského uváženia, aká výstavba ešte a vôbec je možná? Ak sa nezohľadňuje život ako "princíp" Božej vôle, aká iná vôľa je schopná obstáť v bytí... a radostne pôsobiť?

Veď skutočná výstavba je širší a zložitejší proces vznikania, než dnes vidíme a priznáme si. Sú v nej zapojené aj iné činné bytosti a energie. My ľudia, sme súčasť procesu nie východisko. Sú činné predovšetkým tzv. neviditeľné sily či prírodné bytosti, ktoré priamo pracujú s žiarením Svetla v prírode ako prvoradé činné nástroje vznikania nám viditeľnej prírody a foriem života. Bez vedomej spolupráce s nimi a súladu s ich tkaním/prácou nie sme schopní sa napojiť na Svetlo. Oni sú potrebný medzistupeň či medzičlánok medzi Duchom (Tvorca) a človekom (tvor), oni bytostní služobníci (stavitelia)! A to vo všetkých smeroch vývoja. Teda aj v duchovnom vývoji človeka. Vedenie bytostných prírody aj s mocnými vládcami živlom (Olymp) sa traduje vo všetkých kultúrach, žiaľ často iba traduje...

Cez tú všetku hrôzu a blúdenie prichádza nová sejba rýdzich kvalít a schopností pre ten zasľúbený život a vek bez pozlátky a karikatúr. Vek čistoty, spravodlivosti a lásky, aby sa naplnilo dávne zasľúbenie a svetový poriadok!. Všetko je v pohybe a triedi sa. Nič sa nedá zastaviť... Je však možné sa rozhodnúť slobodne: podanej ruky sa chytiť ako dôverčivé dieťa sa chytá ruky matky... alebo v nedôvere sa postaviť bokom a zmeškať i túto príležitosť.

Ale Nový vek prichádza. V sile Svetla z Božej Vôli, v Jeho milosti, sa blíži Deň Pravdy... Sloboda pre všetko o čistotu usilujúce a v duchu znovuzrodené! Pôsobí buď s naším prijatím a spoluprácou... alebo bez nás!

Z Pravdy Slova Božieho sa rodí Nová ríša. V tej platia zákony ustanovené svätou vôľou Tvorcu; vek bezvýhradnej spolupráce ľudí so Životom, čas úprimnej úcty k Bohu... a pravej radosti.

***

Je to vek človeka, ktorý už počuje, ktorý chce vidieť a radostne slúži! Inak povedané: prehlbovaním duchovnosti sa ľuďom otvárajú vnútorné oči a cnosti - duchovné schopnosti a možnosti. Človek je schopní tvoriť a prenášať do hmoty iné diela a iné kvality než sú tie, ktoré vznikajú na zemi čisto rozumovou, myšlienkovou aktivitou ľudí.

Bol zasľúbený Vek Božej ríše na zemi. Zlatý vek Ducha v mieri a radosti, kráčajúci popolom v šľapajach veľkej očisty.

Je to čas zodpovednej a radostnej práce pre tých ľudí, ktorí sa otvorili Svetlu. Prežili svetelný Súd a užitočným činom vykonávajú svetlú výstavbu ako tú pravú bohoslužbu.

Kiežby kruh hľadajúcich Pravdu sa rozšíril po celej zemi, kiežby ju našli v Slove Božom a zotrvali v dôvere na strane Svetla.

Kiežby všetci ľudia dobrej vôle vytrvali v dôvere a láske k Bohu, svojmu Stvoriteľovi vo vernej a nezištnej službe, aby ľudský rod prešiel mečom Svetla živý ku korune života. Aby človek nezahynul v nížinách chladu a utrpenia mečom anjela súdu v konečnom súde Spravodlivosti.

Je na ľuďoch, či privítajú Nový vek v pozemskom tele... a radosti. Každý sám za seba je vystavený tlaku nesmiernej Sily pritekajúcej do Stvorenia. Kiež Pán neodvolá i tú poslednú dušu, aby zem iba tak bola oslobodená od všetkej viny...

Zem je spravovaná bytostnými služobníkmi Svetla. Vo svojej prirodzenej forme sa zachvieva vo Svetle. Ona za zlé skutky ľudí nemôže...

Vlastimil

Hlboká dvojdielna duchovná scénka zachytáva dramatický pád starého materialistického sveta a znovuzrodenie ľudskej bytosti. Prvý obraz odhaľuje rozpad ilúzií pozemskej technokracie pod nekompromisným tlakom prichádzajúceho Svetla a vesmírneho súdu. Druhý obraz prináša čistú nádej v podobe Nového človeka. Ten na skale Pravdy, v spojenectve s prírodnými bytosťami a pod ochranou Strážcu prameňa, začína budovať spoločenstvo založené na dokonalej rovnováhe dávania a brania.

***

Rozpad ilúzie a lúč úsvitu

(Scénka - Svitanie)

1. Obraz: Precitnutie z ilúzii

Postavy:

• BDELÝ POZOROVATEĽ: Človek s otvoreným duchovným zrakom. Pokorný, pevný.
• TECHNOKRAT: Reprezentant starého poriadku. Verí rozumu, hmote a zisku.

Miesto deja: 

Okraj útesu, pod ktorým sa rozprestiera moderné mesto. Na obzore začína svitať, no obloha je búrlivá a vibruje zvláštnym napätím.

(Hra sa začína. Technokrat nervózne hľadí do svojho tabletu. Zem sa pod jeho nohami mierne zatrasie a zosype sa z nej prach. Bdelý Pozorovateľ pokojne hľadí do ranného svetla.)

TECHNOKRAT:

(Znepokojene hovorí.)

Čo to bolo? Čo sa to vonku deje... a čo sa stalo so sieťou, kde je internet? Kam zmizlo moje spojenie so svetom? Ach... konečne opäť nabehla sieť, to je istota, opäť beží elektrika... no ale čo je zase toto? Čo to vidím, čo sa to deje vo svete? Burácanie vetra, záplavy a zemetrasenia hlásia všade. Burzy sa zbláznili. Grafy padajú. Stroje hlásia chyby. Systém svetovej istoty obchodu a poriadku kolíše!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

(Nepohne sa, pokojne odpovedá.)

To padá tvoja pevná pôda, priateľu. Mení sa na prach. Istota tvojho k zemi pripútaného myslenia, ktoré stuhlo do podoby kameňov tohto sveta a teraz, v čase veľkého Svitania v záplave nových energií, sa začína drobiť na prach pod tlakom Svetla. To rúcanie sa vonkajších stavieb, ten chaos a pád tvojho zlatého teľaťa v maštali divočiny, ktorú zveš burza, ako i tie kamene tam vonku, ktoré symbolizujú tvoje zatvrdnuté myslenie, tvoju neochotu sa hýbať a slúžiť Celku.

Áno, to si ty a to je tvoje okolie, čo vidíš! Zrkadlenie príliš stuhnuté, aby sa poddalo novým záchvevom a pružilo v novom tlaku novým spôsobom... Musí sa zrútiť. Neznesie sa na jednom mieste s Novým vekom, zachvievaním vo svetle božej Lásky, ktorej výrazom je ochota pomáhať, slúžiť. Služba vstupuje s Novou dobou, ktorá prichádza. Tvoje myslenie je však do seba zahladené a parazituje na všetkom, čo doteraz verne slúžilo... a trpelo pod tvojou vládou, vypočítavou stratégiou do seba zahľadeného konania. Celá príroda i tí ľudia, ktorí sa ochotne pridali na stranu pokory a skromnosti v radostnej činnosti pre Život, vítajú nové slnko vo Svitaní Nového veku...

Čo si však ty, teraz prežívaš v spätnom pôsobení. Tvojím životom je podnikanie, rátanie ziskov, ktoré ti vytvárajú pocity moci a úspechu. Je to však prchavá radosť, lebo sám vidíš – po chvíli opäť robíš všetko pre to, aby si dosiahnuté a padnuté opäť k sebe navrátil. Ak je trh v chaose, obchod ide nadol a burzu, tvoje kráľovstvo istoty, v ten okamih obtiahne čiernym súknom strach a neistota, ty zneistieš, ale chybu si nepripustíš.

Grafy, zisky a technokracia sú tvojimi spoločníkmi. City a služba v pokore sú pre teba na smiech. Prečo? Nie preto, že sa ti slúženie vyššiemu princípu Rovnováhy zdá nezištné a zmäkčilé? Myslíš, že je to slabosť? Vidíš, čo všetko sa vonku rúca? Tie pevné stavby voda odnáša do diaľky, tvoje modly, snažiac sa cestou dodať tvojim dielam čistotu a pružnosť vody. Či vidíš svoj omyl?

TECHNOKRAT:

Nezmysel! O čom to hovoríš? Počuješ sa, ako to znie? Vymýšľaš si nejaké ezoterické nezmysly o svetle a bohu, a to ti mám veriť dnes, kedy veda a technika už pozná takmer všetko na Zemi aj v hlbinách Zeme, i vesmír má zmapovaný. Boli sme aj vo výšinách, ktoré spomínaš, áno, na Mesiaci, a boha sme tam nenašli. A čo mi dávaš ty ako dôkaz? Nejaké obrazy búrok a zemetrasení? To tu bolo vždy.

Príroda je stále v pohybe. A všetko je v pohybe. Čo však ty môžeš povedať o bohu? V kostoloch sa k nemu modlia a nevidia ho, teda iba veria bez dôkazov? My však, ako budovatelia a správcovia tohto sveta, my technokrati, máme výsledky, to sú fakta. Za tie roky to predsa vidíš okolo.

Vidíš tie stavby, tie fabriky, tú vyspelú... ekonomiku... čože sa to dočerta zase deje? Predsa to nie je možné... Naša ekonomika je dokonalá. Výroba, spotreba, pokrok! Máme všetko pod kontrolou. Sme páni prírody... Ale čože to... to nie je možné... Aký krach na burze, po celom svete banky zastavujú vydávanie hotovosti, čo to na sieti vidím, tablet sa mi zbláznil?!

Ľudia sú v panike, vyberajú hotovosť, kde sa dá, nakupujú potraviny, vodu a baterky ako v tušení rútenia sa sveta. Všade chaos a neistota, kedysi zdvorilí ľudia do seba teraz strkajú na uliciach ako splašené myši, v obchodoch regály padajú pod tlakom mnohých rúk a prechádzajú do režimu zívajúcej prázdnoty. Všade bezvládie a nadávanie na toho... no toho boha, ale veď on predsa neexistuje, prečo ho ľudia spomínajú? Utekajú z vežiakov... ach, to nie je možné...

BDELÝ POZOROVATEĽ:

(Otočí sa k nemu.)

Ste iba väzni v spánku ducha. Spútal vás chladný materializmus. Oddelili ste prospešnosť od čestnosti. To, čo teraz v tom tablete vidíš, je dianie skutočné. Vy technokrati a materialisti ste došli k bodu obratu. Už vás zastavuje samotná Božia vôľa, lebo ste hrdúsili a vysávali ako parazity život na tejto planéte a nič ste tejto planéte ani blížnym iného vyznania, verne kráčajúcim v duchu tejto vôle, nedávali. Ak predsa, ak niečo, tak za úžernícky poplatok a vysoké dane, ktoré boli zrkadlom vašej nenásytnosti. Nárokovali ste si na všetko a to všetko teraz v zákone spätného pôsobenia stratíte a ostanete ako tuláci na ceste k sebapoznaniu svojej márnivosti.

Ak sa ihneď neprebudíš, padneš na dno spolu s ostatnými, ktorí ešte sú u moci a v tejto pochmúrnej dobe sa snažia zúfalo brániť vyčerpaniu zásob a energií nešťastníkmi, ktorí iba naleteli na vašu propagandu a reklamu svetlých zajtrajškov konzumu. Snažíte sa zabrániť zmene a prebudeniu nariadeniami o šetrení a škodlivých emisiách CO2, hoci i školák vie, že CO2 je pre život rastlín a stromov potrebný, podobne ako O2 pre život človeka. Zavádzate do sveta projekty solárnych a veterných elektrární. I tu, ako vo všetkom, čo plánujete bez spätnej väzby na zákony prírodné, si neuvedomujete dopad na túto prírodu a ľudí. Čo vlastne vidíte a viete o vedľajších vplyvoch? Ako vždy iba vlastný zisk a výpočty, grafy, ktoré sú však jednostranné a ploché, bez života ako výsledky tvrdohlavej práce bez citu...

TECHNOKRAT:

(Mávne rukou a snaží sa udalosť bagatelizovať a vysvetliť tradičným zastieraním poukazujúcim na to, že všetko tu už bolo... a predsa zneistie)

Aha... no premýšľam, čo hovoríš. Nie všetko sa nám darí, to áno, máš, pripusťme to, pravdu... no... ale... Čestnosť nenasýti trh. Naši odborníci vedia všetko lepšie. Katastrofy tu boli vždy, toto prejde. To ti hovorím znova, viem a... čo je to zase s tým tabletom! Aká kométa sem letí... zase ľudia preháňajú... a to aj tí naši... naši skvelí vedci?!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

Neprejde. Prichádza Vyššia moc. Pozri sa na obzor. To nie je obyčajné ráno. To je svitanie Nového veku. A tí vedci vidia správne. Áno, je to kométa Posledného súdu, kométa Syna Človeka, ktorá svojím žiarením pôsobí na hmotnosť a všetko dostáva do zvýšeného pohybu svojím tlakom žiarenia! Toto nám bolo zvestované už veľmi dávno prorokmi, ale ty, ako vidím, tieto texty nepoznáš, a preto nevieš o tom nič. Tak to, čo vidíš, to zrýchľovanie udalostí, ten čas, kedy ani bohatí nebudú stíhať vybrať tie kopy peňazí z banky, lebo vyplašení ľudia už dnes stoja pri automatoch a priečinkoch v bankách dňom i nocou, nič nechápajúc, to je pôsobenie Svetla v kométe. Ona prichádza z vysokého Duchovna a na svojej ceste nadol sa obaľuje hmotou, aby tu mohla pôsobiť hmatateľne. A to je to, čo teraz vidíš a pociťuješ.

TECHNOKRAT:

(Zaslepený žiarou, zakrýva si oči.)

Ach, to svetlo... hovoríš pravdu? Niečo ma páli... To svetlo... páli ma! Tlačí mi na hruď. Čo je to za hroznú energiu? Nechce sa mi veriť, čo hovoríš... a predsa niečo cítim... čo bude so mnou, ja predsa nie som veriaci, a predsa musím veriť tomu, čo vidím...?!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

Neutrálna sila Svetla. Oživuje tvoje vnútro. Spája začiatok tvojho chcenia s jeho koncom. Žatva, ktorú si zasial, prichádza k žatve.

TECHNOKRAT:

(Ustupuje a hlboko sa chveje.)

Čo som to tu s bratmi technokratmi vykonal, žeby skutočne iba pozlátka a zničenie boli mojou úrodou? Kde je to zlato mojich úspechov, kde ste, bratia technokrati, vedci, technici? Nevidím vás v tom tablete, kde ste sa schovali?! Všade iba ľudia bežia, chaos a nadávanie! Kde ste, vy odvážni bratia z výskumu, čo nezasiahnete?! Máme zbrane, rakety! Tá kométa nie je nadostrel? Nechce sa mi veriť, čo vidím...! Moja ilúzia úspechu sa topí... ako vosk! Je to skutočne ilúzia?!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

Cítiš správne. Materializmus bol len zhustenou myšlienkovou formou. V bode varu praská. Skroť svoje ego. Zachráň svoju dušu, kým je čas. Teraz to vidíš jasne a tu máš dôkaz. Tvoj tablet predsa neklame... a sieť je tvoj výtvor, na ktorý si predsa hrdý. Ver svojmu rozumu a uvidíš, že to cítenie, ktoré odmietaš, nebol iba planý dojem... to cítenie je hlas vo tvojom vnútri, je tvoje svedomie...

TECHNOKRAT:

(Zúfalo a odovzdane, pýcha sa kamsi vytráca, pohľad obracia nahor.)

Ale ako mám kráčať, keď sa všetko tradičné rúca? Všetky istoty, na ktorých som staval svoju budúcnosť, padajú a rozpadajú sa v prach... kam sa mám postaviť a nepadnúť? Ach, Bože, ty predsa existuješ?!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

(Podáva mu ruku)

Staň sa dieťaťom. Otvor cit prírodným silám. Začni radostne slúžiť Celku, nie sebe. Svitá pre nového človeka. Iba nový človek zrodený z ducha pokory a skromnosti v Novej ríši Svetla bude zachovaný. Ostatní by prekážali a ďalej by šírili luciferský vírus pokušenia a vyžitia bez konca...

(Do popredia preniká silný, čistý svetelný lúč. Technokrat padá na kolená a hľadí do svetla s prvým náznakom pokory. Bdelý Pozorovateľ ho ochraňuje svojím pokojom.) (Opona.)

Rozpad ilúzie a lúč úsvitu II.

2. Obraz: Budovanie na skale Pravdy

Postavy:

• NOVÝ ČLOVEK (Bývalý Technokrat): Má prostý odev, čistú tvár a pevný, jasný pohľad. V ruke už nedrží tablet, ale tesárske meradlo z čistého dreva.
• BDELÝ POZOROVATEĽ: Stojí pri ňom ako verný brat, vyžaruje z neho pokoj a vďačnosť.
• STRÁŽCA PRAMEŇA (Duchovná bytosť): Vznešená postava v strieborno-bielom rúchu, ktorá prichádza z lesného ticha. V rukách nesie krištáľový džbán so živou, pulzujúcou vodou.

Scéna:

Náhorná plošina nad údolím. Trosky starého mesta dole pod útesom už pohltila svieža zelená tráva a kvitnúce stromy. Vzduch je čistý a priezračný. Slnko Nového veku stojí vysoko na bezmračnej oblohe a zaplavuje celú scénu hrejivým bielo-modro-ružovým svetlom.

Dej:

(Nový človek hľadí na premenenú krajinu a v ruke jemne obracia drevené tesárske meradlo.)

NOVÝ ČLOVEK:

(S hlbokým výdychom.)

Pozri sa na to ticho, Pozorovateľ. Takto pracujú bytostní prírody, tie malé bytosti v živloch prírody – elfovia, gnómovia, salamandry, víly, trpaslíci... Oni pracujú a nič za to nežiadajú. Žiadne prémie, ak kvalitne pracujú, nekomunikujú s vedením cez úrady a banky, žiadna hotovosť. Naopak, sú v trvalej pohotovosti vždy a všade, ochotní napraviť škodu, ak človek alebo čas niečo vážne poškodí. Dokážu takéto veľkolepé dielo vykonať bez pozemskej hrubej techniky a nástrojov. Pracujú v súlade s prírodou i v tento čas.

Ach, tí bytostní, verní služobníci Najvyššieho! Vy ste životom, sviežosťou, vôňou, krásou a radostným pokojom. V tichu a radostne, v dokonalej živosti k vám my ľudia iba vzhliadame. Tie vonkajšie formy zrkadlia Váš vnútorný svet, Vaše umenie, bytostní stavitelia.

Čo som však ja, človek, dokázal? Moje staré kráľovstvo zisku leží v prachu pod tou trávou, tým životom. Celé roky som rátal emisie a plánoval veterné turbíny len pre peniaze, no príroda si vzala svoju čistotu späť bez mojich grafov. Cítim v hrudi takú obrovskú silu... no moje ruky, zvyknuté len na klávesnicu, nevedia, kde začať. Ako mám teraz slúžiť Celku, aby som znova nespackal svet?

Tak rád by som medzi nami privítal nejakú prírodnú bytosť, s ktorou by sme pohovorili a ona... ona by nám možno aj pomohla s výstavbou tak, ako to vie poradiť a kedysi aj radila ľuďom. To bol jednoduchý a radostný čas ľudstva. Ach Bože, Pane, prosím, pomôž nám!

BDELÝ POZOROVATEĽ:

(Dojatý a prekvapený duchovnou rečou Bývalého technokrata, pristúpi k nemu bližšie. Pousmeje sa a hovorí.)

Tvoj rozum nebol tvojím nepriateľom, Tomáš. Bol len zlým pánom. Teraz, keď tvoj duch prevzal vedenie, tvoja schopnosť organizovať, stavať a plánovať dostáva pravý zmysel. Ach Bože... Pozri, Tomáš, kto k nám prichádza z ticha hôr..!

(Z jasu prichádza Strážca prameňa, prírodná bytosť. Krištáľový džbán v jeho rukách svieti živou energiou.)

STRÁŽCA PRAMEŇA:

(Hlasom, ktorý znie ako čistý horský potok.)

Sláva Svetlu, budovatelia Novej zeme. Predpokladám, že ste prekvapení, že som prišiel nečakane, a predsa ako na zavolanie, však? A máte pravdu, priatelia. Ty, Tomáš, tvoja vrúcna a čistá prosba k Najvyššiemu mi dala možnosť sa tu s vami spojiť a pomôcť vám vo vašom diele výstavby krajšieho sveta. Už dlhší čas vás pozorujem, no nemal som túto možnosť vám poskytnúť ani radu, ani inú pomoc. Chýbal most, ktorý ste teraz vybudovali skrze svetlo Tomášovej prosby.

Áno, viem, Veľká kométa očistila pôdu a preosiala ľudské chcenie. A ja Vám chcem pomôcť budovať. Prinášam vám živú vodu zo Zdroja – silu, ktorá oživuje myšlienky pretavené do čistých činov. Ty, Nový človek, Tomáš, si kedysi chcel vládnuť vode aj vzduchu pre svoj prospech. Dnes ti tento prameň zverujem do opatery. Som si istý, že dnes nezlyháš, mám k tebe dôveru. Vidím vyžarovanie tvojej duše, a to je to, čo nám, prírodným bytostiam, veľa povie o človeku.

To sa však nedá povedať všeobecne o ľuďoch, že čisto svietia. Dnes sa vás, ľudí, stránime a bojíme. Vaše žiarenie aury – tak ste pomenovali svoj energetický obal duše – je mdlé a kalné. Väčšina z vás akoby už ani nežila, nevykazujete žiadnu radosť zo života, iba neustále počítate a hľadáte niečo, čo by ste zjedli.

Ste hladní, áno, ale v prvom rade hladujete duchom. Váš duch je úplne vyhladovaný a túži po hrejivých citových prežitiach a vlastnej kultúre. Je smädný vo vašej učenosti, v ktorej niet ani vety o Bohu, darcovi všetkého stvorenia. A váš duch načahuje ku mne svoje svetlé ruky, rád by sa napil živej vody Pravdy... A hľa, tu som Vám priniesol jej bytostné a viditeľné stelesnenie...

NOVÝ ČLOVEK:

(S úctou podíde k Strážcovi prameňa, no nedotkne sa džbánu so žiadostivosťou.)

Prijímam túto úlohu v pokore, Strážca. Moje staré mapy sú zbytočné. Povedz mi, ako mám rozviesť túto živú vodu k ľuďom, ktorí prichádzajú z dolín s čistým srdcom?

STRÁŽCA PRAMEŇA:

Nekonaj sám pre seba a pre slávu svojho mena. Postavte tu, na tejto skale Pravdy, základy nového spoločenstva. Voda z tohto prameňa musí tiecť rovnomerne ku každému stromu, k nízkej hriadke chudobného i k domom hľadajúcich. Použi svoj matematický dar na to, aby si vniesol dokonalú rovnováhu dávania a brania do každého dňa.

NOVÝ ČLOVEK:

(Vezme drevené meradlo, pozrie na Pozorovateľa.)

Už vidím tie čisté línie našich nových obydlí. Nebude v nich sklobetónová pýcha, ktorá vrhá falošné odrazy. Budú to stavby z rýdzeho dreva a kameňa, ktoré budú dýchať spolu s prírodou. Každý kanál na vodu bude slúžiť životu, nie úžere. Brat môj, pomôžeš mi vymerať prvé základy?

BDELÝ POZOROVATEĽ:

(Chytí drevené meradlo spolu s ním.)

S radosťou, brat môj. Keď sa tvoj bystrý rozum podriadil zákonu Lásky, naše ruky dokážu postaviť dielo, ktoré pretrvá veky.

STRÁŽCA PRAMEŇA:

(Vyleje pár kvapiek živej vody na zem pod ich nohami. Zo zeme okamžite vyrazí žiarivý trs bielych kvetov.)

Nech svetlo Božej vôle prežaruje každý váš krok. Vírus Epimétheovho chcenia bol porazený. Nový vek začína vaším prvým čestným dňom.

(Všetci traja sa pozrú smerom k obzoru, kde slnko zaplavuje novú, čistú zem. Nový človek rázne zaráža prvé tesárske meradlo do zeme a začína kopať s čistou radosťou v tvári.)

(Opona)

-Myšlienky-

Vlastimil a Gemini