Trh s ilúziami a tichý chrám Pokory

Človek moderných čias sa bojí ticha. Vstúpil do storočia, kde hluk strojov vystriedal ešte rafinovanejší hluk – šum tisícich slov, algoritmov a trhovísk, na ktorých sa dnes v akcii predáva už aj samotné vnútro človeka. Vystavení chladnému prievanu materiálnej márnosti, mnohí spolupútnici spanikárili. Zľakli sa hrubej lopoty na pozemskom chotári a zatúžili po skratkách. Chceli vyletieť k hviezdam skôr, než sa naučili poctivo chodiť po zemi.

A tak vznikol veľký trh s ilúziami.

Vyrástli chrámy z plastu a hodvábu, kde sa namiesto skutočného zušľachťovania ducha ponúka lacné vyvanutie z času. Svätci, z ktorých sa vykľuli draví vlci, rozprestreli svoje pavučiny z kvetnatých fráz a sanskritských uzlov. Naučili dav zborovo vŕkať, zatvárať oči pred trpiacim blížnym a hovoriť o nadosobnom prázdne, zatiaľ čo za lístok na toto divadlo inkasujú skutočné, pozemské peniaze. Ukuli krivé zrkadlá, v ktorých sa ľudské Ego nafúklo do rozmerov Univerza. Vravia vám, že ste bohovia, aby ste nemuseli niesť zodpovednosť za svoje vlastné činy.

***

Falošné duchovné vodcovstvo a Ezoterická pýcha

Postavy:

• FALOŠNÝ GURU (Šri Rámananda Lump): Človek, ktorý obchoduje s duchovnými pravdami, predáva meditácie, zakladá sekty, obklopuje sa obdivom a pestuje si obrovské duchovné ego.
• ČISTÝ PRAMEŇ: Prostý človek, ktorý bez slov, cez tichú prácu a skutočnú lásku k blížnemu vyžaruje Svetlo.

Miesto deja:

Najskôr vidiecka cesta pod šírym nebom. Neskôr žiariaca, pompézna prednášková sála plná vonných tyčiniek a drahých krištáľov. Vzduch je prevoňaný a stiesnený. Po prebudení sa sála pod tlakom Pravdy premení na obyčajnú zaprášenú vidiecku cestu.

ÚVOD: Otázky pod oblohou Gaje

(Scéna sa začína na vidieckej ceste. Čistý prameň kráča jednoduchou, no pevnou chôdzou. Prach sa mierne čerí pod jeho krokmi. V ruke drží novú knihu z mestského ezoterického obchodu, no nečíta ju – len ju obracia v dlaniach, akoby vážil ťažobu slov, ktoré sú v nej napísané. Hľadí na líniu horizontu, kde sa obilie vlní vo vetre. Zastaví sa, pozrie na oblohu a hovorí sám k sebe.)

ČISTÝ PRAMEŇ:

Stojím tu v hlbinách tohto sveta, uprostred svojho vymeraného času ako pútnik... a dávam si otázky, ktoré dlhú dobu čakali na odpoveď. Až dnes som pri vás, vzácne moje otázky! Konečne som pre vás objavil pevné miesto vo svojom jadre. Vidím, že toto sú skutočné veci, ktoré nemožno zanedbať, odmietnuť alebo nehľadať. Sú základom mojej vlastnej bytosti, ktorá sa konečne dostala k slovu a ukazuje na stále hodnoty uprostred pominuteľnosti ľudského žitia na Zemi.

Veru, život je zvláštny príbeh. Každý ho prežíva inak, po svojom. Podľa nastavenia svojho vnútra si človek spriada svoj osud vytrvalo a cieľavedome ako pavúk svoju pavučinu, v ktorej loví a čaká na zisk. Ja si však po všetkých tých pozemských cestách, všedných ziskoch i stratách konečne kladiem otázky základného zmyslu. Prečo vôbec spriadam svoje siete? Je to iba pre obživu tela, alebo sa za tým skrýva iný účel? Kam putujem a čo vlastne hľadám? Azda iba tie pomyselné "muchy" ako potravu čisto telesnú?

Roky mi utekajú ako voda a ja som sa ešte ani nestihol zamyslieť skutočne do hĺbky, podľa Pravdy – kto som a o čo vo svojom bytí usilujem? Som predsa viac než ten pavúk... alebo nie?

Zdanlivo jednoduché otázky, a predsa... ľudia sa nimi zaoberali odpradávna. Mnoho smerov a učiteľov tu vo svete hľadalo odpovede a výsledkom je len kopec kníh. Všetci svorne tvrdia, že tieto záhady vyriešili. Ale čo vlastne vyriešili, keď sa na Zemi nič nepohlo lepším smerom? Svet len pokračuje v starých príbehoch v nových šatoch a ľudia spriadajú stále nové pavučiny pre tie dotieravé muchy, presne ako ten pavúk, ktorý si žiadne otázky nekladie...

Môj život nebol a nie je jednoduchý. Môj vnútorný kompas ma však vedie vpred a nedovolí, aby som sa musel hanbiť sám pred sebou. Bráni mi, aby som na cestách za uspokojovaním svojich potrieb kráčal bezcitne a nehľadel na iných. Áno, nie som iba pavúk, to cítim. Ale prečo v sebe nosím túto váhu? Čo je to za hlas v mojom svedomí, ktorý ma nepustí z priamej cesty a drží ma v rovnováhe?

Ach áno... čítal som o tom v tejto múdrej knihe. Píšu v nej, že ten kompas je ľudský duch. Vraj je to jadro, ktoré máme v sebe od počiatku, a tu na Zemi je to pútnik, ktorý zahalený v pozemskom šate kráča po boku svedomia a cností. Duchovní učitelia tomu hovoria, že prechádzame karmou. Čo je to však tá karma? Znie to nejako cudzo, chladne. Kde bolo to slovo vytvorené a ako sa ocitlo v knihách?

Túto novú knihu som si kúpil nedávno v tej vyvoňavkanej mestskej predajni s vonnými tyčinkami povešanými pod stropom – haha, pripomínali mi salónky na vianočný stromček. Zvláštny obchod. I tá hudba, čo tam hrala, bola ako z iného sveta... zastavovala človeku myseľ, priam uspávala. Možno im iba platňa preskakovala a hrala tú istú melódiu dokola. Nuž, mali by si zavolať údržbára, aby v tom mali poriadok a neuspávali ľudí pri práci.

Hoci... o poriadku tam píšu tí svätí ľudia v každej knihe, do ktorej som krátko nahliadol. Vždy riešia poriadok. Sú tam rozvinuté myšlienkové siete na zachytenie karmy a vylovenie pravdy na svetlo sveta, aby ľudia jasne videli, o čom náš život je.

(Vedľa chodníka je malá lavička pre odpočinok pútnikov. Čistý prameň si sadne a otvorí knihu. Je tichý podvečer a vtáci pokojne štebotajú.)

Nuž, pozriem sa bližšie, čo sa v nej píše o prírode. Ale čože to tu čítam?! Že príroda je nejaká "Maja"? No, ja si myslím, že Gaja... Možno ju tí svätí muži premenovali. Ale kdeže, oni tú našu drahú matku Gaju vidia ako niečo falošné! Ako ilúziu, ktorá spútala človeka, aby uveril, že jeho osobné bytie má zmysel. Vraj sa tu falošne učíme byť osobnosťou vo večnosti!

Čítam tie riadky, no stále nemám jasno. Prečo? Nuž, ja neviem, som len jednoduchý človek a snažím sa na život pozerať srdcom. Nemám vypestovaný rozum, ktorý by chápal tak zložité texty svätcov, čo to písali. Ako obyčajný sedliak z dediny poznám skôr prírodu a tá ku mne hovorí jasnou rečou vlastného poriadku. V mojom svete všetko žije jedno pre druhé v harmónii dávania a brania. Príroda je predsa vzor pre nás ľudí, či nie?

Kto písal tie čudné vety, či stratil úplne cit pre život? Veď príroda je naša mater, ktorá nás kŕmi, šatí i dáva nám pocítiť mier v srdci. Tá osviežujúca sila skrze reč živlov, vzácna voda, ktorou smieme zahasiť svoj smäd, a žiarivo zlatistý chlieb, ktorým sýtime svoj hlad – to sú predsa skutočné veci!

Ako môže byť reč týchto mudrcov svätá a jasná, keď sa prieči ľudskému citu, žitej pokore, skromnosti a čistote srdca? Tie slová ma priam ubíjajú, ich učenie mi svieti do očí podivne skalenou žltou žiarou. Bolí to ako úder päsťou na oko.

A hľa, čo píšu ďalej: "Ľudský život je ilúzia... ľudské osobné Ja je iba zdanie, zhutnená skúsenosť... prelud Univerzálneho vedomia v čase." A človek je vo svojom jadre vraj Univerzum! Tomu nerozumiem vôbec. Teda ešte raz a pekne pomaly premýšľam... Po zvládnutí učenia sa človek, hneď ako odloží svoju osobnosť a rozloží svoje pozemské meno, stáva sa nejakým nadosobným Univerzom? Čo je to vlastne za Univerzum?

Máme tu univerzity, to áno, aj univerzitných profesorov, ale to sú predsa ľudia ako ja alebo on. Alebo je ten guru niečo viac, a preto je svätý? Ja nie som profesor, nemôžem byť teda svätý. Oni však tvrdia, že každý je v jadre svätý, lebo v sebe nesie Univerzum, iba o tom nevie. Teda asi tí ľudia na Východe sú stúpenci nejakej univerzity vedenia o živote, nosia ju v spomienkach a tu nám to kážu ako hotovú vec. No neviem, mám v tom vesmírny chaos. Ach, čože to táram! Už premýšľam ako nejaký táraj...

No toto, čo je to za podivnú knihu? Ako hlboko dokáže človek zablúdiť vo vlastnej hlave, keď stratí kontakt so zemou, po ktorej kráča? Nosím v sebe otázky o zmysle a cieli, no čím viac listujem v týchto vyvoňaných pravdách z mesta, tým väčší chlad mi zviera hrdlo. Píšu tu o vyvanutí, o tom, že všetko okolo nás je len prelud a klam. Že táto zem je len zlá sieť, do ktorej nás ktosi uväznil pre svoj rozmar.

Ale moje svedomie, môj vnútorný ladič kričí opak! Keď sa pozriem na toto pole, na tento čistý vzduch, vidím poriadok, ktorý neklame. Príroda nehrá divadlo pre zisk, ona dáva seba celú, bez pýchy. Aká je to potom pravda, ktorá ma núti zavrieť oči, sadnúť si do klbka a predstierať, že neexistujem? To predsa nie je pokora, to je zbabelosť!

Cítim, že vo mne rastie napätie. Moje vedomie hľadá pevnú skalu, no tieto knihy mi ponúkajú len hmlu. Akoby môj vlastný smäd po skutočnom svetle začal ohýbať priestor okolo mňa... Žiadam čisté zrkadlo! Chcem vidieť, kam vedie táto cesta kvetnatých fráz, chcem sa postaviť zoči-voči tomu, kto toto semeno pochybnosti zasial do ľudských duší!

(Čistý prameň sa zastaví. V tom momente sa vietor prudko oprie do starého dreveného plota na okraji cesty. Odhalí sa na ňom dovtedy skrytý, pestrofarebný plagát, ktorý v tieni stromov zasvieti neprirodzenou žltou žiarou. Čistý prameň privrie oči a pristúpi bližšie.)

A hľa... to je zázrak! Vesmírny mlyn reaguje rýchlejšie, než stihnem dopovedať vetu. Moje chcenie práve vysekalo do reality presne to, na čo som myslel. Čo je to tu prilepené?

"Beseda s Jeho svätosťou Šri Rámanandom Lumpom o karme a reinkarnácii..."

Dobre vidím, áno, je tam napísané presne to, nad čím hutám. Takže v Indii má pôvod to slovo karma? Čo to môže byť za človeka? No... ale ten dodatok v mene mi nesedí. Prečo "svätec" a k tomu pridané "Lump", keď hovorí také hlboké veci o živote? Zvláštne. Možno som sa len nevedomky zaplietol do jeho východného učenia a posplietal som z toho riadnu lotrovinu.

Ale môj vnútorný hlas sa nebráni, ukazuje mi cez svedomie, že sa v logike stvoreného sveta nemýlim. Vždy som ho počúval, tento môj ukazovateľ cesty ma nikdy nenechal blúdiť v utrpení. Žil som tak, aby som netrpel ja, ani nespôsoboval utrpenie iným spolupútnikom. A hoci nemám úplne jasno v základných otázkach zmyslu života, tieto myšlienky východného muža sa mi nepáčia. Cítim v nich napätie, spôsobujú mi v srdci bolesť a otupujú myseľ. Zmysel prvoradej Spravodlivosti a Pravdy, ktorú človek nosí vrytú v srdci, toto učenie hádže do koša času, spolu s chuderou našou Matkou Gajou. Premenovali ju na Maju ako na niečo, čo ľuďom len berie slobodu a škodí... Ach, to nie. Dosť!

Takže ty si tá odpoveď, Šri Rámananda? Ty si ten uzol na koberci, ktorý ma volá do konfrontácie? Moje vedomie si ťa práve pritiahlo do cesty, pretože odmietam blúdiť v tvojom trhu ilúzií. Nuž teda, poďme sa pozrieť, akú pavučinu si pre nás utkal, brat môj z východu. Idem si po pravdu! Musím ihneď za tým mužom a požiadať ho o rozhovor. Pôjdem, opýtam sa ho na všetko bližšie a uvidím... Nemôžem v sebe niesť to rozpoltenie srdca. Musím ísť, inak stratím vnútorný pokoj a môj kompas sa zmení na rotačku podľa sily toho-ktorého textu v knihe, ak podľahnem magickému vplyvu toho učenia.

2. ZÁPLETKA: Konfrontácia na hodvábnych matracoch

(Čistý prameň prichádza pred pompéznu sálu. Všade navôkol sa vznáša hustá vôňa vonných tyčiniek, ktorá zaplavuje dvor až k ulici. Čistý prameň sa poobzerá, prekvapene zakolíše hlavou a vchádza dnu.)

ČISTÝ PRAMEŇ:

Som tu správne...? Určite áno! Vôňou tých voňaviek vyliatych na tie podivné tyčinky je zaplavený celý dvor až k ulici. I tamtie muchy na podstení hentej budovy už ležia hore nohami a zasnene meditujú... asi. Nuž, odvážne vpred! Vchádzam dovnútra. Dvere boli otvorené a vôňa ako u kaderníka. Aha, tamten pán v strede, to bude asi on. Je vraj svätý... a nemá ani trón, ani korunu moci... ale sedí na hodvábnej poduške na zemi ako na tróne. Čo má ale s tými nohami, nejako zvláštne sa mu poplietli do seba, alebo je to nejaký prejav jeho svätosti?

Za ním v pozadí, za jeho chrbtom vidím nejakých ľudí oblečených ako on v nejakých farebných krojoch, to bude asi ich univerzálny plášť. Isto sú vzdelaní ako ich kolega a vodca, a oni sú potom tiež svätí. Och, čo človek, to samý svätec... Žeby mal ten mudrc z východu predsa pravdu a vidím tu pred sebou samých svätých, ako na cintoríne vo sviatok Všetkých svätých? Títo ale ešte žijú, alebo nie...?

I oni sú bez pohnutia v tej divnej pozícii so skríženými nohami a možno nevládzu vstať a sadnúť si na stoličku, ale určite žijú, lebo počujem hlboké vŕkanie podobné pradeniu kocúrov pred jedlom. Čo to je... nejaké ÓM... ale ako dlho to znie. Akoby sa zasekli a nemohli dopovedať vetu. Ako sa im však sedí, nebolia ich tie dopletené nohy? No, nebudem sa radšej na to pýtať, aby som nerušil ich hlboké sústredenie na myšlienky medzi nebom a zemou, ktoré bude viesť ich vrchný svätec, v strede práve ukončujúc svoje vrnenie ÓM.

Tamtí vpredu i tamtí po bokoch sa tiež pokúšajú, no ani oni nedokážu tú vetu dokončiť. Ktovie prečo, možno tréma... a tak vrnia ako jeden muž s otvorenými ústami a... začínajú počúvať svojho guru. Budem radšej tam v kúte vľavo počúvať. Teda ticho si sadnem a budem bdelo rozjímať...

(Guru Šri Rámananda Lump dokončí hlboké vrnenie, otvorí oči a blahosklonne sa poobzerá po sále. Začne svoju prednášku monotónnym, nadosobným hlasom.)

FALOŠNÝ GURU:

Tak, milí bratia a sestry, vítam vás vo svojej svätyni, kde sme si všetci rovní, nik z vás sem neprišiel nasilu a všetci zdieľate našu myšlienku. Áno, niet sveta, iba čisté Univerzum, ktoré si vytvára ilúziu sveta. Ale my sme túto formu prekukli a ideme k svojmu pravému životu, svojmu Otcovi, ako jeho verné deti, k vedomiu otca Univerza, s ktorým sme v Jednote od počiatku.

Vieme, že osobné ľudské Ja skutočne existuje iba ako prelud a hra nášho Otca skrze pomocníčku Maju, ktorá prestupuje ako príroda celé okolie. Ako nepochopiteľná zábava a zmyslový život nášho Otca, ktorý nás sem poslal z nejakej vlastnej príčiny. No On, ako už sme pochopili, má zmysel pre zvláštny druh humoru. To sa vie u nás v Indii už od staroveku. Však je Najvyšší a smie si dovoliť všetko, ale my sme svojou snahou poznať Pravdu a bdelosťou odmietli túto Otcovu hru.

Nie sme predsa nejaké lopty, ktoré možno kopať z času do času a nič viac nám nepovedať. Ani to, ako sa vrátiť domov, ak i nás raz hra omrzí. A tak tu v nevedomosti o pravom stave života trpíme a myslíme si, že naše pozemské Ja je skutočné. My však už vieme, že ľudské Ja je ilúzia, podobne ako tento svet, táto planéta. Hra tejto Maje je vesmírne divadlo a my sme herci i diváci súčasne.

Všetko, čo v tom stave stotožnenia s telesným Ja tvoríme, je tá ilúzia ako následok činnosti, ktorá sama seba živí. Karma je tu dovtedy, pokiaľ žije naša osobnosť, a naša osobnosť sa vzpiera vyvanutiu z času. A preto sme sa na bolestivej ceste, milí bratia a sestry, naučili skromnosti a pokorili svoje ja v nevlastnení.

Naše "Neja" nič nevlastní, je Pozorovateľ cesty a v napredovaní nezištnom sa zbavuje i posledného vlastníctva, ktorým je práve ten pocit osobnosti. Kde nie je osobné Ego, tam nie je už potreba zodpovednosti v konaní, lebo zodpovednosť sa viaže na právo byť človekom slobodnej vôle a slobodne sa rozhodovať v konaní. My sme však slobodne nezvolili túto podivnú hru na dobro a zlo, virtuálnu hru nášho Otca.

Nik z nás si nepamätá čas, kedy sme prvý raz sem zostúpili a či to bolo skutočne dobrovoľné rozhodnutie. Po tom všetkom, čo s nami Otec Univerzum vyviedol, silno pochybujeme, že sme tu dobrovoľne... Otcov humor nemá...

(Čistý prameň sa rázne postaví v kúte sály a prihlási sa o slovo.)

ČISTÝ PRAMEŇ:

Prepáč, Vaša svätosť, ale mám niekoľko otázok. Ak dovolíš... Prikývol si... ďakujem za slovo. Tak sa pýtam, hoci nepoužívam zložité sanskritské pojmy, ale ako sedliak so zdravým rozumom sa pýtam Teba, vznešený guru, jednoduchú vec: "Ak je všetko ilúzia, prečo si za lístok na túto prednášku pýtal skutočné pozemské peniaze? A prečo tvoje knihy stoja toľko, že chudobný človek si za zvyšok úspor nekúpi ani chlieb? Od hladu môže umrieť. Ak chceš povedať, že príde aspoň skôr k Otcovi do Univerzity, bol by to zlý vtip. Myslíš si, že Pán, ten mocný Vladár hore na Nebesiach, ktorého nazývaš Otcom Univerzity, nemá iné na práci, než sa zabávať ako nezodpovedné dieťa a pozerať sem dole, ako sa tu plahočia jeho bezbranné deti, ktoré ON od seba z roztopaše odvrhol ako lopty, aby tu pre neho činili zábavu a divadlo v Jeho dlhej chvíli?"

FALOŠNÝ GURU:

(Zaskočený, s viditeľným hnevom v hlase, narovná sa na matracoch.)

Tak dosť, priateľu! Vidím, že si tu nový a rozprávaš od veci, akoby si nešiel ani s nami našou cestou a nepoznal naše učenie, ktoré Ja osobne stelesňujem a strážim jeho čistotu a plnenie! Ty si ešte neduchovný a príliš pripútaný k hmote. Nevieš, čo hovoríš! Lebo dáš na svoj rozum, ktorý je však práve ten kúzelník, ktorý vytvára nášmu Vedomiu ilúziu osobnosti ako ľudské Ja, Ego, a vedie takto nás ako deti do utrpenia a bludiska v hmote. Alebo, ak chcete, vedie nás ako časti Univerza, ako ľudí, k viazanosti na svoje úspechy, pocity a osobné chcenie. To však je to, čo je prekážkou osvietenia, a tomu hovoríme karma...

ČISTÝ PRAMEŇ:

V hlbokom dotknutí počúvam Tvoje slová, guru. Tvoje slová však preháňam nielen cez svoj rozum, ale aj cez svoj "kompas" a ten spolu s rozumom tentoraz ukazujú rovnako... Tvoje slová sa točia ako rotačka v bludnom kruhu nepochopenia pravého stavu sveta a nemajú oporu v samotnom Zákone bytia, ktorý drží celý vesmír pokope v harmónii a logickom slede udalostí.

My tu na Západe tomu vývoju nehovoríme karma, ale evolúcia a zvyšovanie vedomia ľudí i tejto našej Matky, našej Gaje, ktorú ste vy, východní ľudia, premenovali na nejakú Maju a seba za jej súčasť ako tlupu hladných pavúkov! Že sa nehanbíte, ešte jej aj meno domotať, našej Matke! Vraj Maja... hanba vám, vy ľudia z pavúčej siete...

3. KLIMAX: Tlak Pravdy a pád východnej pavučiny

(Čistý prameň podíde bližšie k pódiu. V jeho prítomnosti, ktorá vyžaruje skutočnú, tichú pokoru a lásku, začne po týchto srdcervúcich slovách umelá atmosféra sály hustnúť. Vonné tyčinky pod stropom s prskaním zhasnú. Meditačná hudba z reproduktorov s odporným zaškripnutím stíchne.)

(Falošný guru sa s hnevom pokúsi rázne vstať z matracov a predviesť nejaký "zázrak" alebo nadosobné hrozivé gesto, no ťarcha jeho vlastného gigantického duchovného ega ho ako neviditeľné olovo pritlačí späť na hodváb. Lapá po dychu.)

ČISTÝ PRAMEŇ:

(Jeho hlas zrazu zmohutnie, prežiari ho svetlo svedomia.)

Ach, vy svätí muži, čo ste si to na seba privolali? Čo za nešťastie vás musí stihnúť, keď naokolo šírite takéto myšlienky... a najvyššieho Pána, nášho Boha, považujete za svojho brata, hoci ho nazývate Otcom. No, predsa som sa pri vás naučil niečo, čo som ani nevedel, že príde a prežijem... A hľa – teraz do mňa vstúpilo niečo ako nežný, ale mocný Hlas, nejaké osviežujúce Svetlo, že sám neviem, odkiaľ to prichádza, odkiaľ čerpám tieto slová...

Tak počúvajte! Pochopil som, že nehovoríte o škole, z ktorej ste vyšli, nie je to Univerzita, ale vaše slová hovoria o Univerze a jeho vedomí prvotnom. Toto takto chápete. Čo však chápete ako stotožnenie sa s Otcom, vy ste nepochopili v pravej podstate. To vaše Univerzálne vedomie je v skutočnosti duchovné vedomie ľudskej úrovne pôvodu. Vedomie duchovnej úrovne ľudského domova vo svetlých oblastiach tvorivého Ducha Božieho, kde sme boli kedysi ako beztvaré čiastočky tej úrovne, ako elementy samotného života, oblasti blaženého vnímania a čakania, ktorú vy, nešťastníci, nazývate Univerzum alebo najvyššie Vedomie.

Nie je to najvyššie Vedomie, ale oblasť našej vlastnej úrovne! Oblasť prebývania ľudských zárodkov podobných iskrám, kde sme ako o sebe nevedomé zárodky ducha boli súčasťou tejto oblasti, a odtiaľto sme nakoniec zostupovali stupeň po stupni nadol k stelesneniu v tejto Zemi, k vývoju nášho osobného vedomia, našej duchovnej iskry k plameňu! Tu sme prišli, aby sme opäť kráčali každý sám a za seba nahor v zachovaní slobodnej vôle, zocelení hmotou a trením o hutné okolie.

Tu však máme túto osobnosť rozvíjať, nie ubíjať, ako vy falošne tvrdíte! Tu skrze rozvinuté cnosti a uvedomenie svojho ducha vo vlastnej úrovni, vedome ako plamene skrze činnosť pomocnej ruky dávania seba iným a zušľachťovaním okolia na obraz krásy svojho vnútra, vystupujeme nahor... a tam pôsobíme ako sebavedomé duchovné bytosti...

To boli slová Svetla skrze mňa vám podané, už nám Svetlo nemá čo viac odovzdať. Učiňte so sebou, čo chcete.

(V tom zlomku sekundy nastane mohutný zvuk trhania. Celá pompézna sála sa pred očami šokovaných divákov začne rýchlo rozplývať ako ranná hmla. Hodvábne koberce a podušky miznú, drahé krištále na stenách sa menia na obyčajné riečne kamene a celá scéna sa prepadne na obyčajnú, zaprášenú vidiecku cestu medzi poliami. Šri Rámananda Lump zostáva sedieť priamo v prachu zeme, bez svojho lesku, trasúci sa a úplne obnažený vo svojej vnútornej prázdnote.

4. ZÁVER: Prebudenie v prachu cesty

(Čistý prameň pristúpi k zdrvenému guruovi, ktorý sa trasie v prachu zo straty svojej fiktívnej moci. Hľadí naňho s hlbokým súcitom.)

ČISTÝ PRAMEŇ:

Tak vidíš, brat môj! Pýcha predchádza pád! Povyšoval si svoje chcenie na Božiu vôľu, hral si sa na Boha. Chcel si uplatňovať svoju moc nad druhými, ktorí ti bezhlavo a dôverčivo verili a nepremysleli o tvojich slovách. Neprecítili, čo im sľubuješ, ale ako ovce išli za pastierom, z ktorého sa vykľul vlk. Vybudoval si stajňu, nie svätyňu. Viedol si stádo oviec, nie zástup slobodných duchov. A to iba pre vlastné potešenie a zisk pre seba, ako budúcu istotu svojho ničnerobenia .

Keby si aspoň ako pavúk vytvoril sieť skutočného poznania pre iných... ale ty, ako môj pavúk, ktorý mi často chodí po rozume, si vytvoril pre iných sieť záhuby, ak sa na ňu prilepia. Teraz si, priateľu, sám obyčajným chudákom, ktorý čaká svoju zaslúženú odmenu. Už vidíš, kde je Pravda a čo si ty spolu s tvojimi bratmi konal?

(Čistý prameň s vážnosťou a úctou zdvihne obe ruky k oblohe ako v modlitbe. Potom pomaly skloní pravú ruku a podá ju sediacemu Rámanandovi – nie ako vznešený učiteľ, ale ako obyčajný, milujúci brat.)

Poď, brat môj. Vstaň z toho prachu.

FALOŠNÝ GURU:

(Pozrie sa na podanú ruku, z očí mu vytrysknú úprimné slzy, odhadzuje svoju namyslenú duchovnú masku a pevne sa chytí Čistého prameňa.)

Odpusť mi... Ja... ja som sa sám stratil v pasci vlastnej mysle a vlastnej dôležitosti. Uveril som svojej vlastnej ilúzii...

ČISTÝ PRAMEŇ:

(Pomáha mu vstať, opráši ho.)

Skutočné duchovno sa nepredáva na vyvoňanom trhu ilúzií, brat môj. Žije v tichej užitočnosti, v práci rúk a v skutočnej pomoci blížnemu.

(V tom momente sa mraky na oblohe rozostúpia a nad zaprášenou cestou vyjde nádherné, čisté, hrejivé Slnko. Obaja muži, plece pri pleci, vykročia po ceste vpred ako dvaja prostí, rovnocenní pútnici.)

(Opona padá.)

2. Obraz: Živá voda na okraji cesty

Postavy:

• ČISTÝ PRAMEŇ: Kráča s pevnou, skromnou chôdzou, na pleci nesie prostú drevenú palicu.
• PREMENENÝ RÁMAN (Bývalý Guru): Má na sebe obyčajný, prachom zaprášený odev. V tvári má hlboký zápas – jeho rozum sa zotrvačne pokúša vrátiť k starým kvetnatým frázam, no srdce ho ťahá k zemi.
• SMÄDNÁ STARENA (Suseda Mária): Staršia vidiecka žena s ťažkým košom dreva na chrbte. Je unavená, upracovaná, s vráskami plnými pozemskej lopoty.

Scéna:

Okraj zaprášenej vidieckej cesty pod horúcim poludňajším slnkom. V strede scény stojí stará kamenná studňa s dreveným vedrom na lane. Naokolo sa rozprestierajú šíre polia, vzduch je čistý a vonia po zrelom obilí.

Dej:

(Ráman a Čistý prameň kráčajú plece pri pleci. Ráman si utiera pot z čela a pozrie na kamennú studňu. Jeho ezoterická zotrvačnosť okamžite naskočí.)

PREMENENÝ RÁMAN:

(Zopne ruky, zahľadí sa na studňu a hovorí nadosobným tónom.)

Ó, pozri, brat môj... Táto studňa je dokonalým symbolom nadosobného Vedomia. Voda v jej hlbinách predstavuje to beztvaré Univerzum, z ktorého sa všetci napájame, hoci sme len preludom v čase. Mali by sme sa tu posadiť do lotosového kvetu a meditovať nad tým, ako táto Maja ilúzií vysušuje ľudské túžby...

ČISTÝ PRAMEŇ:

(Pousmeje sa a pokrúti hlavou.)

Ráman, Ráman... Tvoj kolotoč fráz sa zotrvačnosťou točí ďalej. Prúd tvojej pompéznej prednáškovej sály bol vypnutý, no ty namiesto obyčajného smädu opäť hľadáš sanskritské korene slov. Táto studňa nie je symbolom. Je to prosto zdroj vody, ktorú treba vytiahnuť rukami. Ale ak chceš, pokojne si sadni a začni so svojím vŕkaním Óm. Možno sa objavia včely a uvedú ťa zdarma do správnej vibrácie...

(Na scénu pomaly, s ťažkým dychom prichádza Smädná starena, pod váhou koša s drevom klesá na okraj studne.)

SMÄDNÁ STARENA:

(Slabým, zachrípnutým hlasom.)

Páni moji... slnko dnes páli ako oheň. Nohy ma už neposlúchajú a hrdlo mám suché ako ten prach na ceste. Pomôžte starej žene, vytiahnite mi trochu vody zo studne, lebo domov už nedôjdem...

PREMENENÝ RÁMAN:

(Okamžite k nej pristúpi, no namiesto činu nad ňou rozprestrie ruky akoby nad veľkou matkou včelstva a veľkodušne hovorí.)

Ó, matka, tvoje utrpenie je len dôsledkom tvojej karmy a pripútanosti k tejto pozemskej lopote! Od rána do noci sa lopotíš a usilovne zbieraš plody svojej práce, tvoja práca vonia sladkosťou tvojich usilovných znášok. No mala by si vedieť, že v živote nič človek nevlastní, hoci i tak pracovitý ako ty a tvoje včelstvo.

Odlož ten kôš dreva, pochop, že tvoje osobné "Ja" je len zdanie. Keď tvoja myseľ vyvanie do Univerza, smäd prestane existovať...

SMÄDNÁ STARENA:

(Pozrie naňho unavenými, vyčítavými očami, má dojem, že si z nej uťahuje.)

Čo to pletieš, synku? Aké vyvanie? Necítim žiadny ani ten najmenší vánok. Je tu ako v peci. Ja potrebujem napojiť svoje staré kosti, nie počúvať bájky! Ste obaja azda potulní herci? Daj mi piť, ak máš v sebe aspoň kvapku ľudského súcitu!

ČISTÝ PRAMEŇ:

(Rázne, no pokojne chytí Rámana za rameno a pozrie mu priamo do očí.)

Počuješ ju, brat môj? Toto je tvoja skutočná karma – tvoja dnešná lekcia pokory. Slová Svetla ti v noci ukázali smer, ale teraz musí tvoj duch okamžite prevziať vedenie nad tvojím roztočeným rozumom. Zanechaj prednášky. Skutočné duchovno nežije na vyvoňanom trhu ilúzií, ale v tichej užitočnosti a práci rúk. Chytaj lano! Neboj, je skutočné, Maja ho pevne uplietla.

PREMENENÝ RÁMAN:

(Stuhne. Pozrie sa na starú upracovanú ženu, potom na lano studne. V jeho vnútri nastane hlboké ticho, ezoterické ego definitívne kapituluje. Na nič nečaká, pľuje si do dlaní, chytá hrubé, špinavé lano a namáhavo, svalmi ťahá ťažké vedro nahor.)

Už rozumiem... Prepáč mi, matka. Už mlčím a počúvam... Lano je pevné, neverím ti, Maja, ani slovo, som tu a idem pomáhať!

(Ráman vytiahne vedro, naberie vodu do hlineného hrnčeka a v hlbokej úcte, kľačiac v prachu cesty, podáva hrnček Starene. Ona sa dychtivo napije, jej tvár ožije.)

SMÄDNÁ STARENA:

(Utrie si ústa, usmeje sa a pohladí Rámana po zaprášenej tvári.)

Ďakujem ti, synku. Tvoje ruky sú síce jemné, nezvyknuté na prácu, ale tvoje srdce mi dalo živú vodu. Nech ťa Svetlo sprevádza na tvojich cestách. A vieš, ja som Mária, nie som Maja, to ak by si mi chcel niečo porozprávať. Ty vravíš, že mi neveríš ani slovo. To nič. Vieš, niekedy to preženiem, ale s tým smädom som neklamala... Ja ti však verím, že si dobrého srdca, že vieš pomôcť nezištne. Práve si to ukázal!

ČISTÝ PRAMEŇ:

(Pomáha Starene vstať a nadľahčuje jej kôš s drevom.)

Vidíš, Ráman? V tomto jednom hrnčeku podanej vody bolo viac Univerza a skutočného Boha než vo všetkých tvojich indických knihách. Tvoj kolotoč pýchy sa zastavil. Práve si položil prvý kameň do svojho tichého chrámu Pokory.

PREMENENÝ RÁMAN:

(Zdvihne zo zeme ruku, usmeje sa čistým, detským úsmevom.)

Moje ruky pália od lana, brat môj... ale moja duša prvýkrát spieva čistý tón vďaky. Poďme ďalej. Ešte je na svete veľa smädných.

(Obaja muži, plece pri pleci, berú kôš stareny a spoločne s ňou kráčajú po zaprášenej ceste vpred, zatiaľ čo rýdze a hrejivé Slnko zaplavuje celú krajinu čistým žiarením.)

(Opona.)

3. Obraz: Zrkadlo fanatizmu a tiché svedectvo

Postavy:

• ČISTÝ PRAMEŇ: Pokojný, svedok pravdy, drží sa v úzadí, no jeho prítomnosť uzemňuje dej .
• PREMENENÝ RÁMAN: Bývalý guru, v obyčajných šatách, na rukách má pľuzgiere od lana. Vnútorne silný, odhodlaný niesť následky svojich činov.
• ŽIAK ARJUN (Bývalým menom Peter): Zapálený, fanatický stúpenec starého učenia. Nosí korálky, drahé kamene a Rámanovu knihu.

Scéna 1: Návrat na vidiecku cestu

(Podvečerné slnko. Ráman a Čistý prameň kráčajú, na pleciach nesú prázdny kôš od stareny Márie, ktorej pomohli domov. Oproti nim rýchlym krokom prichádza Arjun. Má na sebe drahé indické šatstvo, v ruke drží Rámanovu knihu a hľadá niečo na mobile. Keď zbadá Rámana, stuhne a padne na kolená priamo do prachu.)

ARJUN:

(nadšene)

Ó, Majstre! Šri Rámananda! Hľadal som vás po celom okrese! V meste sa šíria strašné chýry... že vaša svätyňa bola vylúpená, že vás napadli démoni zo Západu! Ale vy... vy tu stojíte v utajení! Pozrite na seba, aký dokonalý asketizmus! Obliekli ste si šaty chudobných, aby ste zakúsili hĺbku Maji!

PREMENENÝ RÁMAN:

(smutne sa pousmeje, ukáže Arjunovi, aby vstal)

Vstaň, Peter. Už žiadny asketizmus ani divadlo. Tieto šaty nie sú kostým. Sú to jediné šaty, ktoré mi ostali, keď sa moje vzdušné zámky zrútili do prachu.

ARJUN:

(vstane, hľadí na jeho ruky)

Pane... vaše ruky! Sú plné pľuzgierov a krvi! To je nejaká pokročilá mudra? Čistíte si tým karmické uzly stvorené zemskou ťažobou?

PREMENENÝ RÁMAN:

(ukáže mu dlane)

Tieto pľuzgiere sú od hrubého lana, Peter. Ťahal som vodu zo studne pre smädnú ženu. Prvýkrát v živote moje ruky urobili niečo užitočné. Klamal som vás. Seba som klamal. Celé moje učenie o tom, že svet je ilúzia a netreba mať zodpovednosť, bola len pasca môjho obrovského ega.

ARJUN:

(zmätene, s pochybnosťou v hlase)

To nemôže byť pravda... Vy ste naše slnko, náš nadosobný vesmír! Ak ste sa mýlili vy, v čo máme veriť my? Majstre, prosím vás! V meste, v tej veľkej sále, na vás čakajú stovky žiakov. Sú vydesení. Poďte tam. Učiňte nové sedenie. Predstúpte pred nich a povedzte im to takto priamo do očí. Povedzte im o tomto vašom "obrátení", ak je to pravda!

PREMENENÝ RÁMAN:

(pozrie na Čistého prameňa, ten mu vážne prikývne na súhlas)

Máš pravdu, Peter. Dlžím im to. Musím vypiť tento kalich horkosti až do dna. Pôjdem tam a požiadam ich o odpustenie.

Scéna 2: Hromadné vŕkanie a múry dogmy

(Veľká mestská sála. Je plná ľudí sediacich v lotosových kvetoch. Vzduch je ťažký od napätia. Na pódiu už nie sú hodvábne matrace, len holá drevená dlážka. Vchádza Premenený Ráman, po jeho boku kráča Čistý prameň. V momente, keď žiaci zbadajú svojho učiteľa, celá sála ako jeden muž spustí hlboké, zborové vŕkanie.)

ŽIACI:

(zborovo, s privretými očami)

ÓÓÓÓÓM... ÓÓÓÓÓÓM... ÓÓÓÓÓÓÓM...

(Ráman podíde na okraj pódia. Zdvihne ruku, nie v nadosobnom geste moci, ale v tichej prosbe. Vŕkanie pomaly utíchne. Ľudia napäto hľadia na jeho chudobný, zaprášený odev.)

PREMENENÝ RÁMAN:

(hlas sa mu mierne trasie, no hovorí pevne)

Bratia a sestry... Nevedeli ste, čo činíte, keď ste ma nasledovali. A ja som nevedel, čo činím, keď som vás viedol. Stojím tu pred vami nie ako vaša svätosť Šri Rámananda, ale ako prebudený klamár. Všetko to, čo som predával na tomto trhu ilúzií – meditácie za peniaze, utiekanie sa k beztvarému Univerzu a popieranie osobnej zodpovednosti – bol len hriech mojej pýchy. Podal som vám falošný obraz zmyslu života. Skutočný Boh nepotrebuje vaše vŕkanie ÓM, ale čisté srdce a prácu vašich rúk, ktorou pomôžete trpiacemu blížnemu.

Počujte, čo vám teraz poviem. Človek nemá v sebe nič Božské. Áno, nemá v sebe nič zo živého Boha.

(V sále nastane hrobové ticho. Žiaci na seba hľadia. Arjun, ktorý stojí vpredu, skloní hlavu a z očí mu vypadne slza – pochopil. No uprostred sály sa zrazu postaví iná staršia žiačka, celá ovešaná ezoterickými suvenírmi.)

ŽIAČKA 1:

(s extatickým úsmevom)

Ó, aké veľkolepé! Počuli ste to? To je ono! Majster dosiahol absolútne nadosobné nanebevzatie! Jeho ego bolo kompletne zničené, a preto teraz hovorí v hlbokých paradoxoch, aby vyskúšal našu bdelosť! To z neho nehovorí človek, to z neho hovorí samotná číra Prázdnota, ktorá popiera samu seba, aby nás vyprovokovala k vyššiemu osvieteniu!

PREMENENÝ RÁMAN:

(zúfalo krúti hlavou a pozrie sa smutne na svoju bývalú žiačku, no chce dokončiť svoju reč a pokánie)

Nie! Počúvajte ma! Žiadne paradoxy! Hovorím vám čistú, priamu pravdu! Človek je ľudský duch. Kedysi dávno prišiel z raja, ako osebe nevedomá duchovná iskra, ktorá sa vnorila do hmotného sveta, kde nemala blúdiť a hrať podivné divadlo pre potechu Univerza. Naopak má svoje dôležité poslanie. Prišla vyvíjať svoje vedomie k jasnému plameňu, stať sa seba uvedomelý duch, aby následne vystúpil nahor do Svetla a tam žil a tvoril spoločne s ostatnými v zmysle vôli Božej v radosti. Odpusťte mi. Moje učenie bolo falošné. Bol som obyčajný lump, ktorý parazitoval na vašej dôverčivosti! Pozrite na moje ruky, sú zodraté od skutočnej práce! Zobuďte sa!

(Uprostred sály vyskočí ďalší žiak, s divokým pohľadom.)

ŽIAK 2:

(kričí na celú sálu)

Neverte mu! Pozrite sa naňho! Do jeho opusteného tela vstúpil mocný vyslanec samotnej Maji! Keď náš Majster dosiahol najvyšší bod spásy, táto falošná ilúzia sveta sa zľakla, že jej všetci utečieme! A tak ovládla jeho ústa, aby nás zadržala v hmote skrze reči o "práci rúk" a "pomoci blížnemu"! Veď tvrdí opak toho, čo sme od neho počúvali doteraz. Majster je v zajatí temných síl! Musíme svorne pokračovať v jeho pôvodnom učení a zachrániť ho našou meditáciou!

ŽIACI:

(začínajú masovo prikyvovať, v sále to šumí)

Áno! Pravda! To je pasca Maje! Chce nás stiahnuť späť k zemi! ÓÓÓÓÓM... ÓÓÓÓÓÓM...

PREMENENÝ RÁMAN:

(padá na kolená, zakrýva si uši pred zborovým zvukom)

Pane, odpusť im... lebo naozaj nevedia, čo činia... Sú uväznení v mojej vlastnej sieti a ja ich z nej nedokážem vyslobodiť.

ČISTÝ PRAMEŇ:

(podíde k Rámanovi, jemne ho chytí za plece a otočí ho smerom k odchodu)

Poď, brat môj. Tvoja úloha tu skončila. Nemôžeš zbúrať múry v ich hlavách, ak oni sami chcú žiť v tej stajni, ktorú si im postavil. Tvoje pokánie je skutočné pred Bohom, nie pred davom. Nechaj ich vŕkať ich ilúziu. My máme pred sebou ešte dlhú cestu.

(Ráman vstane. Naposledy sa pozrie na dav žiakov, ktorí so zavretými očami a fanatickým výrazom vŕkajú svoje ÓM, úplne slepí voči živému človeku a jeho bolesti pred nimi. Jediný Arjun (Peter) stojí, pozerá na Rámana s hlbokou úctou a ticho mu prikývne na pozdrav. Ráman a Čistý prameň pomaly schádzajú z pódia a odchádzajú zo sály do večerného chladu. Za nimi sa zatvárajú dvere, no spoza nich je stále tlmeno počuť monotónny, strašidelný zvuk vŕkania, ktorý pomaly pohltí tma.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini