Trilógia o prebudenom materialistovi.

Svetlo v zrkadle hmoty a cesta k podstate

(Trilógia o prebudenom materialistovi)

Čo sa stane, keď sa dogmy historického materializmu, chladná logika a neúprosná mašinéria ľudského ega stretnú s čistým svetlom nebeskej reality? Vstúpte do sveta troch prepojených divadelných scénok, ktoré s jemnou satirou, hlbokou dramatičnosťou a citom otvárajú tie najpálčivejšie otázky ľudského ducha.

Prejdite sa od predsiene nebeského paláca, kde Karl Marx a G. W. F.Hegel preblikávajú medzi Bytím a Ničotou, až do hmlistej 4D jaskyne popleteného materialistu pána Mrkvičku.

Ten v zajatí vlastnej paranoje bráni svoje konzervy a toaletný papier pred "buržoáznou okrídlenou agentkou" – Svetelnou strakou.

Keď sa do tohto absurdného chaosu pripletie ešte aj starogrécky filozof Diogenes, ktorý do astrálneho sveta unikol priamo z nemocnice v Bratislave, kolaps ilúzií je neodvratný. Tieto príbehy nesú jasné posolstvo: Žiadne ideológie, revolučné zápaly ani nahromadený pozemský majetok nedokážu nahradiť čisté vedomie, odpustenie a pokoru pred Prameňom Stvorenia.

Zložte bremeno dogiem a otvorte srdce zázraku nečakaného prebudenia.

***

Alchymistická symfónia: Kino astrálneho prebudenia

Postavy:

• SPRÁVCA PETER: Vrátnik nebeskej brány so svietiacou tabuľkou a obrovským životným nadhľadom.
• VYNÁLEZCA: Technokrat, ktorý veril len logike a strojom. Na hrudi mu svieti premenlivý kód.
• KARL MARX: Filozof v robotníckej zástere, nad ktorým rotujú hrdzavé kolesá pozemských dogiem.
• G. W. F. HEGEL: Autor Fenomenológie Ducha s obrovským trojuholníkovým golierom rácia.
• PÁN MRKVIČKA: Popletený materialista v 4D astrálnej jaskyni na stračej nôžke.
• SVETELNÁ STRAKA: Energetický posol a tiché svedomie na betónovom plote.

I. DE JSTVO: Geometria myšlienkových zrkadiel

(Predsieň nebeského paláca. Vynálezca sa zamyslí nad tým, že by chcel nejakú pevnú štruktúru, aspoň nejakú poriadnu kovovú stoličku. V tom momente sa pod ním zhmotní chladný, oceľový nosník, no hneď ako Marx prehovorí, nosník sa ohne ako rožok a začne pripomínať robotnícke kladivo.)

MARX:

(Zlostne pozrie na svoje ruky, ktoré sa zrazu menia na drsné, mozoľnaté dlane kováča, zatiaľ čo jeho žiariaci odev sa mení na obnosenú robotnícku zásteru.)

Čo je toto za buržoázny trik? Moja podoba sa mení podľa mojej teórie! Chcel som len poukázať na to, že nebeský poriadok by mal vyvážiť kapitál cností...

(Ako povie slovo "kapitál", z neba naňho začnú padať ťažké, hrdzavé ozubené kolesá a on sa pod nimi musí krčiť.)

HEGEL:

(Pokúša sa o elegantné gesto, no jeho golier sa zrazu natiahne do obrovskej trojuholníkovej schémy Téza-Antitéza-Syntéza. Každým jeho slovom mu hlava striedavo rastie a zmenšuje sa, podľa toho, ako hlboko sa ponára do abstrakcie.)

Fascinujúce! Prostredie je tu priamym, nesprostredkovaným zrkadlom dialektického pohybu samotného Ducha! Pozrite sa, aká nestabilná je táto realita bez pevného ukotvenia v Absolútne. Ak si pomyslím na čisté Bytie...

(V tom momente celé okolie zmizne do bieleho vákua.)

...a ak pomyslím na Ničotu...

(Okolie okamžite sčernie a všetci na sekundu visia v absolútnej tme. Vynálezca skríkne od strachu a tma sa zmení na blikajúcu obrazovku starého počítača.)

VYNÁLEZCA:

(Jeho domáce oblečenie sa zmenilo na žiariaci kostým zo sci-fi filmu, no na hrudi mu svieti veľká nula.)

Prestaňte myslieť, preboha! Vy dvaja tou vašou filozofiou meníte rozlíšenie tohto sveta! Mne sa z toho krúti hlava, môj vnútorný gyroskop nestíha kalibrovať túto gravitáciu. Strážca Peter, urobte s nimi niečo, veď Marx tu práve vyvoláva triedny boj s neviditeľnými stenami a mne pod nohami mizne kód!

PETER:

(Pokojne poklepe po blikajúcej tabuľke, akoby reštartoval router. Okolo neho preletí neviditeľná pre oči pútnikov svetelná straka a sadne si mu na plece. Peter sa pousmeje, no vzápätí vážne.)

Pán inžinier, nekričte mi tu do systému, lebo vám tie nuly na hrudi prebliknú na mínusové body. Karl tu nevyvoláva triedny boj, on si len odpykáva autorské práva za svoje dielo. A vy, chlapci filozofickí...

(pozrie na Hegela)

....ak neprestanete preblikávať medzi Bytím a Ničotou, vypnem vám poistky a obaja zostanete visieť v obyčajnom medzipristátí. Máte tu celkom pekné kino. Ale nezabúdajte, film premietate vy sami. Kým vaše vyciťovanie nezačne žiariť čistou, úprimnou láskou a pokorou pred Prameňom, toto astrálne javisko sa neupokojí.

(Pozrie prenikavo na inžiniera)

Tak čo, pán inžinier, skúsime namiesto rovnice precítiť obyčajnú vďačnosť? Nech sa ta vaša gravitácia trochu presvetlí...

II. DEJSTVO: Astrálna pošta a stračí syndróm

(Nad Marxovou hlavou s desivým vrzgotom rotuje obrovské, hrdzavé ozubené koleso. Zakaždým, keď sa niekde v 4D astrále pán Mrkvička nadšene zahryzne do ďalšej kapitoly o triednom boji, koleso sa roztočí rýchlejšie a klesne o centimeter nižšie. Marx sa krčí pod jeho váhou. Zúfalo sústreďuje vôľu a myslí na straku na plote u Mrkvičku, vkladá do nej nádej posla s odkazom Mrkvičkovi. Na Petrovom pleci sa zableskne a svetelná straka sa zviditeľní pre oči všetkých, ako si čistí perie a šibalsky žmurká.)

MARX:

(Zúfalo i radostne ukáže prstom na straku, dlane má stále mozoľnaté od robotníckej zástery.)

Peter! Strážca! Rýchlo mi požičaj túto lietajúcu potvoru! Musím ju okamžite použiť ako poštového holuba revolúcie. Ak táto straka nezaletí dole do 4D dimenzie k pánu Mrkvičkovi, tie kolesá ma tu rozdrvia na prach! On tam dole preboha hltá každé moje slovo, prežíva to s takým fanatizmom, že tie jeho myšlienkové vlny fungujú ako permanentný generátor pre túto hrdzavú strojovňu nad mojou hlavou! Ja už tie kolesá nemám silu odvolať, som odrezaný od vlastného diela!

PETER:

(Pohladí straku po hlavičke, tá ticho cingá ako malý zvonček.)

Nuž, Karl, to je zákon akcie a reakcie. Čo si zasial v hlavách ľudí, to teraz žneš v podobe energetických zásielok. Tvoje myšlienky na Zemi skameneli do dogiem. Pán Mrkvička ťa v tej svojej jaskyni na stračej nôžke berie ako písmo sväté. Choď, strakuľa, zaleť za ním, skús mu doručiť Karlov dekrét o prímerí.

(Straka vzlietne. S hlučným zaškriekaním preletí cez energetickú membránu a v sekunde sa ocitá v sivej, hmlistej dimenzii 4D, kde sa zhmotní do predošlej podoby na betónovom plote priamo pred oknom chalupy na stračej nôžke. Vnútri sedí pán Mrkvička v rozťahanom svetri a s lupou v ruke dychtivo číta ošúchaný zväzok Kapitálu.)

MRKVIČKA:

(Zrazu zhíkne, lebo cez hrubé sklo okna uvidí lesklé perie. Zagáni, prudko zabuchne ošúchaný zväzok Kapitálu a vyskočí zo stoličky, až sa celá chalupa na stračej nôžke zatrasie. Sleduje straku spoza záclony, oči mu blúdia v paranoji)

Už je tu, ten špión zlodejský! Priletela provokovať, potvora jedna falošná. No mňa neprekabáti, hoci by mi aj samotného majstra Marxa spomenula! Ja poznám tieto diverzné taktiky

III. DEJSTVO: Zhmotnené ilúzie a absolútna syntéza

(Pán Mrkvička v záchvate paranoje pritiahne záclonu ešte pevnejšie, až s ňou zatrasie. Hlas sa mu trasie úzkosťou z hroziacej straty.)

MRKVIČKA:

Aha! Už na mňa žmurká! Prišla si mi ukradnúť moje istoty! Moje revolučné zásoby!

(Rýchlo sa otočí a začne vlastným telom zakrývať hromady vecí, ktoré má v chalupe navŕšené: debny s konzervami, stohy toaletného papiera, staré rádiá a tri visiace zámky na malej skrinke. Pritom kŕčovito zviera zväzok Kapitálu.)

Nič nedostaneš! Všetko je to moje... teda, patrí to ľudu, ale ja som momentálne jediným legitímnym správcom tohto fondu! Chceš ma pripraviť o to málo, čo som vlastnými mozoľmi nahromadil pre prípad celosvetovej krízy!

(V tom momente, ako Mrkvička v amoku vykríkne slovo "moje", jeho chalupa na stračej nôžke s hlasným praskotom prudko nadskočí. Pod tlakom jeho obrovského egoizmu sa stena tejto stiesnenej, jaskynnej izby rozostúpi a odhalí susedný astrálny priestor. Je to malý, slnkom zaliaty výsek starogréckeho trhoviska Agora. Priestor je najskôr prázdny, no s tichým cinkaním sa v ňom zrazu zhmotní starý, ošúchaný drevený sud..)

MRKVIČKA:

(Zaskočený, hľadí cez lupu na prázdny sud, ktorý sa z ničoho nič zjavil v pukline jeho steny.)

Čo je to za provokáciu?! Čo mi to sem podhadzujú za kapitalistický obal? Žiadny inventárny štítok, žiadne schválenie od výboru...

Ale nuž čo odvlečiem ho do stodoly, možno sa mi zíde hoci aj na barikády! Teraz sa však idem porátať s tou protivnou strakou!

(Mrkvička rýchlo pribehne k skrini, bleskovo zo seba stiahne rozťahaný sveter a oblieka si ošúchané vojenské maskáče. Na hlavu si natiahne starú baretku a kŕčovito schmatne do ruky metlu ako obrannú zbraň.)

Musím sa chystať na obranu. Stavím sa, že bola privolať celú letku tých buržoáznych krkavcov! Chcú mi urobiť nálet na chalupu! A stavím sa, že táto okrídlená agentka bude zapierať a tvrdiť, že bola niekde úplne inde... na nejakom západnom školení!

(Mrkvička s bojovým pokrikom vykopne dvere chalupy a vybehne na dvor, pričom metlou mieri priamo na plot.)

Myslíš si, že ťa nepoznám, ty buržoázny dron?! Kde si doteraz bola? Na akom tajnom stretnutí si zbierali informácie proti proletariátu?! Ty nie si obyčajný vták, teba poslal sám Hegel z tej svojej akademickej, pravicovo-ideologickej centrály, aby si ma špehovala! Chceš zistiť, ako ďaleko som pokročil v odhaľovaní nadhodnoty, však? Určite máš pod krídlom schovanú nejakú reakčnú depešu alebo triatlonovú schému tej vašej absolútnej syntézy! Nedostaneš ma! Ja budem čítať ďalej, aj keby sa celá táto stračia nôžka mala zlomiť!

SVETELNÁ STRAKA:

(Pokojne sedí na betónovom plote, šibalsky žmurkne, nakloní hlavu nabok. Cinkne ako malý zvonček, no vzápätí unaveno prevráti očami. Otvorí zobák a namiesto škriekania z nej vyjde Marxov zosilnený, čistý, no absolútne zúfalý hlas.)

HLAS MARXA CEZ STRAKU:

Mrkvička, ty nešťastník, preboha, okamžite tú knihu odlož! Tu je Marx! Počúvaš ma?! Prestaň ma čítať, lebo ma tam hore tie ozubené kolesá tvojej dogmatickej výživy pritlačia k zemi! Potrebujem čistú nulu, pokoj a ticho, nie tvoj revolučný zápal! Stabilizuj tie vlny, inak ma odtiaľto nikdy nepustia!

MRKVIČKA:

(Zostane stáť ako obarený, s otvorenými ústami. Poškriabe sa za uchom, no potom sa mu na tvári usadí ešte hlbšie podozrenie.)

Čože?! Marxov hlas z hegelovskej straky? No jasné! Diverzia! Psychologická vojna! Chcú ma zmiasť, aby som odložil zbrane! To by sa vám páčilo, akademici, aby proletariát zaspal!

(Zodvihne zo zeme starú vetvu a zúrivo zaženie sa na straku.)

Hystéria buržoázie dosiahla vrchol! Kniha zostáva otvorená, boj pokračuje! Marš odtiaľto, ty potvora imperialistická!

(Straka s hlasným škriekaním "škrre-škrre" odletí späť nahor zvestovať novinu. Mrkvička, celý červený od hnevu a paranoje, rázne otočí na päte a hovorí:)

Tak vidíš špiónka, teba to škre dvakrát, že si ma neprekabátila, no mňa rožkom neopiješ!

Víťazoslávne vpochoduje späť do chalúpky, nahnevane zo seba strhne maskáče, hodí ich do kúta a natiahne si späť svoj starý, bezpečný, rozťahaný sveter. Sadá si za stôl, otvára Kapitál a s lupou sa znova ponára do textu. Hore v predsieni v tom momente nad Marxom s obrovským treskotom pribudne ďalšie, menšie koleso, ktoré sa divoko krúti.)

HEGEL:

(Užialene si upravuje svoj trojuholníkový golier.)

Nuž, Karl... Zdá sa, že tvoj historický materializmus uviazol v interpretácii jednej jaskynnej entity. Tvoja antitéza ťa práve premohla prostredníctvom tvojho vlastného fanúšika. Bez prechodu do vyššej sféry ducha tie kolesá proste neodmontuješ.

IV. DEJSTVO: Služobná cesta do jaskyne

(Hrdzavé ozubené kolesá nad Marxom už takmer škrtajú o jeho ramená. Marx v zúfalstve padá na kolená pred skleneným pultíkom strážcu Petra.)

MARX:

(Spína mozoľnaté ruky k nebu, v hlase má zmes úprimnej ľútosti a rýdzeho strachu.)

Peter, prosím ťa! V mene najvyššej milosti a lásky Najvyššieho, prihovor sa za mňa u Architekta Stvorenia! Neprosím o trvalé prepustenie, na to ešte moje svedomie nie je dosť ľahké. Prosím len o krátku služobnú cestu nadol! Prepustite ma na reverz do tej sivej 4D jaskyne za pánom Mrkvičkom. Ja mu musím osobne dohovoriť! Pán Mrkvička brzdí evolúciu vlnenia celého nášho priestoru! Poviem mu, že... že pokrok nezastavíš a že som hore vydal úplne novú, prepracovanú verziu Kapitálu! Musím mu vnútiť toto "vynovenie", inak tú starú dogmu nikdy neodloží!

PETER:

(Pozrie na svoju svetelnú tabuľku, ktorá zrazu celá zaleje predsieň teplým, zlatistým jasom Mady. Na obrazovke sa objaví nápis: Služobná cesta schválená – Filtrácia dogiem v praxi.)

Pozri sa, Karl, Architekt sa pousmial. Tvoja prosba bola vypočutá, pretože v nej bola prvá iskra skutočnej pokory. Choď. Tu máš vlnový preukaz a povolenie na zostup. Ale nezabúdajte obaja – hmota v 4D reaguje na zmenu myšlienky okamžite. Berieš so sebou aj Vynálezcu, nech vidí, ako sa pozemské konštrukcie rozpadajú na prach, keď sa dotknú živého Zdroja.

VYNÁLEZCA:

(Vyskočí zo svojej kovovej stoličky, na sci-fi oblečení mu namiesto nuly na sekundu preblikne jednotka.)

Ja? Ja mám ísť do tej hmlistej jaskyne na stračej nôžke? No dobre, aspoň tam zmeriam hustotu tej ich dogmatickej gravitácie. Možno zistím, ako Mrkvička tie kolesá vlastne poháňa. Idem s tebou, Karl!

(V tom momente sa pod Marxom a Vynálezcom otvorí svetelný lievik. Priestor sa natiahne ako guma, ozve sa hlboké dunenie hrdzavých kolies. Následne sa steny 4D jaskyne začnú vlniť. Preletia cez membránu a s jemným šuchotom a materializačným zábleskom sa objavia priamo na betónovom dvore pred jaskyňou pána Mrkvičku. Chalupa na stračej nôžke sa mierne zakolíše vibráciou zhutňovania. Na plote sedí straka a víťazoslávne zaškrieka. Dvere sa prudko otvoria a vybehne pán Mrkvička s lupou a otvorenou knihou. Vidí dve postavy: ohnutý Karl Marx v kováčskej zástere a Vynálezcu v modernom oblečení, ktoré pulzuje v rytme dialektiky jeho reči a náročného šoférovania pomedzi dimenzie....)

MRKVIČKA:

(Podozrievavo si premeriava Marxa a Vynálezcu.)

Čože?! Živý Karol? A s ním nejaký... kozmonaut z buržoáznej akadémie?! To je tá hegelovská halucinácia! Tá straka ma chcela úplne zhypnotizovať!

(Zdvihne knihu ako štít.)

Nedám sa! Ja som verný pôvodnému textu! Každé slovo o vykorisťovaní mám podčiarknuté červenou ceruzkou!

MARX:

(Vystrie sa a hovorí vyškolený duchom nebeskej autority.)

Mrkvička, ty spiatočník vývoja ľudu a robotníckej triedy! Okamžite túto starú knihu zatvor a odlož! Počúvaš ma? Ty tu uctievaš staré, zaškatuľkované pojmy, ktoré už dávno stratili svoju fiktívnu moc! Vývoj vlnenia ľudstva sa posunul vpred. Ja som tam HORE, v najvyšších sférach Architekta, vydal novú verziu Kapitálu! Je to úplný duchovno-technologický vylepšenie pre kolektívne podvedomie! Ak zostaneš visieť na tejto starej dogme, stávaš sa reakcionárom a brzdíš svetový proletariát v ceste k čistému svetlu Zdroja!

MRKVIČKA:

(Zmätene pozerá raz na Marxa, raz na knihu, ruka sa mu začne triasť. To, čo hovorí o svetle Zdroja nechápe. Leda ak Marx myslí, že brzdou na ceste k svetlím zajtrajšom, ak si nepozrie to vynovenie.)

Nová... nová verzia? Od samotného autora? Vylepšenie pre kolektívne pole vlnenia? To ako, že je tam prikázané poľu s obilím, aby sa kolektívu robotníkov lepšie vlnilo? No dobre teda! Dajte sem to dielo, nech ho kriticky rozoberiem. Ale beda vám, ak je tam hoc len jedna jediná zmienka o lenivej buržoázii ako vedúcej strane vo svete! Ak ma sklamete, prisahám súdruhovi Leninovi, že osobne vyleziem tam hore do tej vašej predsiene a tie ozubené kolesá nad vami osobne premažem kolomazou, aby sa točili ešte rýchlejšie a definitívne vás prišpendlili k zemi! Proletariát je prvoradý a jeho vedomie boja, požehnané výstrelom z Auróry, má jasný cieľ: Víťazstvo! Od tejto nuly úplnej sýtosti vyčkávania sa odrazíme kosákom a kladivom priamo k boju do astrálnych ulíc a vylejeme do sveta svoje plány!

MARX:

(Zostane stáť ako obarený, v očiach čistý des. Chytí sa oboma rukami za hlavu.)

(Pre seba, šeptom)

Preboha živého... Čo som to na tej Zemi stvoril za monštrum? On tou mojou teóriou kŕmi tie kolesá ako parnú lokomotívu!

VYNÁLEZCA:

(štuchne do Marxa)

Karl, rýchlo! On nežartuje! Prepisuj ten text! Použi silu vôle, zmeň kód tej knihy za pochodu! Musíš to vymyslieť tak, aby vlk zostal sýty, ale aj koza celá! Ak tam nedáš triedny boj, on tie kolesá roztočí!

MARX:

(Zatne zuby, zavrie oči a začne sa maximálne sústreďovať. Z jeho mozoľnatých dlaní vyšľahnú lúče vôle, ktoré začnú bleskovo prepisovať svetelné stránky novej knihy. Pot mu steká po čele.)

(Pre seba, v panike)

Takže... kapitola prvá: Robotnícka trieda vyhráva, ALE vyhráva tým, že sa v duchovnej vďačnosti spája s Prameňom Stvorenia a namiesto tovární ovláda svoje vlastné S-vedomie! Kosák slúži na odsekávanie buriny starého ega a kladivo na rozbíjanie mŕtvej žuly ľudského intelektu! Ó, Archant, dúfam, že toto Mrkvička neprekukne...

(Zabuchne knihu a s trasúcimi sa rukami ju podáva pánovi Mrkvičkovi.)

Tu... tu máš, drahý Mrkvička. Toto je ten najnovšie, absolútne vylepšenie Kapitálu. Ber a čítaj...

V. DEJSTVO: Dialektický kaviár bez DPH

(Pán Mrkvička dychtivo schmatne žiariacu knihu, nasadí si lupu na oko a okamžite zalezie na priedomie chalupy na stračej nôžke, kde začne hltať prvé riadky. Za plotom stoja Marx a Vynálezca, drkocú zubami od napätia.)

VYNÁLEZCA:

Karl... preboha živého, čo si to tam v tej panike vlastne napísal? Drkocú mi z toho zuby až v mojom vnútornom gyroskope. Je vôbec nejaká nádej? Príde ten Mrkvička k rozumu a zastaví tie nešťastné kolesá nad tvojou hlavou hore v nebi?

MARX:

(Bledý ako stena.)

Nuž, vieš... to je utópia s ideou, aká nemá obdobu! Sám neviem! Tam som také nezmysly popísal, že aj majster Hegel, aj moje vlastné svedomie by sa s tým len ťažko vyrovnávali, ak by som toto kedykoľvek hovoril svetu. Veď si to len predstav, Vynálezca! Napísal som tam, že proletariát s kaviárom a šampanským sedí v luxusnej reštaurácii. Straky sú prenasledované a izolované v špeciálnych klietkach a buržoázia... buržoázia robí proletariátu pokornú obsluhu! Hlboko sa mu tam v tom texte klaňajú a hovoria: "Nech sa páči, súdruh od kosáka a kladiva, sme tu pre teba tvojich súdruhov v boji! Vaše hodnoty, ako pracujúceho ľudu, sú hodné odmeny. A tak vám tu zadarmo a bez potreby dvíhania kladiva nosíme túto pozornosť našej triedy – úplne bez navýšenia DPH! Naša trieda už vo svetle vašich ostrých kosákov a ťažkých kladív vidí svoju chybu a chceme sa vám priblížiť..." A dodal som, že ďalšie kroky budú nasledovať v novej verzii neskôr, len čo ja, ako majster Marx, skončí boj s kolesami osudu nad hlavou... a že mu ten ľudový proletariát tam dole musí odpustiť tie jeho malé laškovania s buržoáziou hore u vrátnika Petra, aby mohol znova pracovať na ďalších kapitolách!

MRKVIČKA:

(Prudko zabuchne text. Pretrie si spokojne bradu, akoby tam mal skutočnú zarastenú bradu ako videl u Marxa.)

Však už bolo načase, vzdať sa zdierania ľudu, naše kosáky a kladivá sú silou, ktorú sa len tak nezatupí a vaše panovačné sklony sa teraz poklonia našej vedúcej úlohe v spoločnosti! Nuž budem si musieť teraz niekde pohľadať ten sviatočný oblek. Ale do čerta sa mám vybrať, kde oblek hľadať? Tu všade sú len betón a straka na plote! A tej som zakázal čo len pípnuť! Kde ho mám získať? Ach áno... Marx aj ten podivne oblečený cudzinec sú ešte tu a čakajú na môj spravodlivý ortieľ! Tí by mohli vedieť, kde sa tu rozdávajú statočným súdruhom obleky zadarmo. Už sa neviem dočkať toho sedenia pri kaviári a šampanskom. Veď si to predsa zaslúžim... a straka? Tá nech drží zobák a ticho pozerá, závisť má povolenú, akú moc má robotnícka trieda, keď vezme do rúk kosák a kladivo, potvora namyslená!

(V tom momente sa okolo pána Mrkvičku zvíri sivý prach. Jeho rozťahaný sveter sa začne meniť – pretiahne sa do čierneho, hoci trochu tesného tesilového saka s obrovskou červenou stuhou v klope a gumeným motýlikom. Na nohách sa mu zhmotnia lakovky, ktoré hrozne vŕzgajú.)

MARX:

(Zúfalo pochopil, že na zvládnutie tejto absurdnej situácie musí do deja silou vôle vtiahnuť samotného majstra Hegela.)

Georg, drž hubu a hraj! Ty si teraz hlavný čašník Absolútneho Ducha!

VI. DEJSTVO: Veľký obrat Ducha a Päťročnica milosti

(V záblesku logického klamu sa priamo na betónovom dvore zhmotní G. W. F. Hegel. Jeho obrovský trojuholníkový golier sa pod tlakom Mrkvičkovho ega okamžite preklápa nadol a mení sa na luxusný čašnícky podbradník. V ruke drží strieborný podnos. Hegel so zaťatými zubami posluhuje tomuto úbohému človeku. V tom momente mu prichádzajú na myseľ jeho vlastné reči o človeku, ktorý pre neho bol iba pešiak na šachovnici jeho vlastných myšlienok o vývoji Veľkého Ducha, jeho ceste k sebauvedomeniu. Uvedomil si, že zabudol úplne na to, že sám je človekom, ktorý siaha po veciach, ktoré mu neprislúcha riešiť. Musí teraz byť sám služobníkom práve človeku, ktorým pohŕdal v jeho slobodnej vôli mať vlastnú cestu – a práve tomu najhlúpejšiemu spomedzi všetkých – duchu popleteného robotníka, ktorý vo vlastnom hneve nevie ani odpustiť a žiada si byť pánom nad ľuďmi. Nad ľuďmi, ktorí vďaka myšlienke, že smú byť elitou, bezohľadne tlačili chudobu k práci, podobne, ako on, veľký autor myšlienok vo svojej Fenomenológii Ducha, vytláčal miesto človeka na okraj bytia ako pešiaka, aby Veľký Duch mal voľnosť pre vlastnú cestu vpred. Hegel cíti, že toto je možnosť, ako splatí vlastnú karmu za svoje vlastné pýchou zaťažené dielo a odmietnutie ľudskej slobodnej vôle v dejinách. Toto si práve uvedomil, stíchol a poslušne nalieva šampanské Mrkvičkovi so slovami:)

HEGEL:

(Hlas mu zmäkne, podbradník mu zažiari čistým svetlom Mady, služobnej nebeskej Sophie.)

Pochopil som, že syntéza Absolútna nespočíva v systémoch, ale v schopnosti skloniť sa pred človekom. Pochopil som tiež na vlastnej koži, že syntéza Absolútna nespočíva v systémoch, ale v schopnosti skloniť sa pred skutočnou veľkosťou Božou, a Boží dar slobodnej vôle človeku je nedotknuteľný... Ach áno, pán Mrkvička, odteraz bude všetko inak. Odpustite nám, aj tu Karlovi, môjmu žiakovi, že zblúdil a teraz prišiel z neba k vám, vysvetliť vám, že sa dal na vieru, lebo ani on nebol k ľuďom úprimný a ten nebeský nektár nemôže užiť. Lebo mnohé veci písal iba z hnevu ku mne, aby ma nahneval, a tiež, že ho v jednom svete ľudského ligotu, ako revolučného novinára, odmietli. Tie ozubené kolesá ho tam nechcú pustiť k jedlu... A je to vo vašich rukách ako zástupcu tu, v nebi robotníckej triedy, vedúcej sily v spoločnosti, zastaviť ten drvivý dopad kladiva a odložiť kosák z hrdla človeka v milosti, aby tvorba svetlých zajtrajškov, ktoré stoja pred vám, mala čisté základy! Dajte si však veľký pozor na ceste k svetlým zajtrajšom! S úspechov dokáže rozbolieť hlava i srdce a pýcha predchádza pád! To je môj i Marxov odkaz na rozlúčku! Čo poviete?

MRKVIČKA:

(Dôležito uchopí pohár šampanského, pozrie sa na bublinky s lupou na oku a blahosklonne hovorí):

Nuž rozumiem vám, pán Hegel. I vy, i ten váš Karol ste obaja riadni lišiaci! No my, robotnícka trieda poučená z krízových rokov privatizácie štátnych podnikov, padlými komunistami v rúchu buržoázie, sme dnes podkutí tak, že aj čert nám tie podkovy musí závidieť!

(Na topánkach Mrkvičku sa objavia železné podkovy priam vrastené do obuvi.)

Dobre! Nalejte toho buržoázneho moku, nech mu požehnám po robotnícky! Súdruh Marx, tie kolesá už má zastavené a môže ich v prvej päťročnici poslať k práci, odovzdať robotníkom. Zídu sa im do strojov pri žatve, lebo naše kosáky už potrebujú nové ostrie, silnejšie pľúca, čo pomláti tú pšenicu nášho ľudu, ako sa patrí...

VII. DEJSTVO: Vinica pokoja a večná internacionála

(Marx s Hegelom i Vynálezcom s radosťou nechajú popíjať pána Mrkvičku, ktorý už povzbudený chutným mokom začína spievať internacionálu s výhľadom na spokojný spánok. V záblesku modrého svetla sa prenesú hore k Petrovi. Ten pozeral celé toto veľkolepé dráma na svietiacom displeji na recepcii. A hovorí:)

PETER:

(Pomaly položí svetelnú tabuľku, pokrúti hlavou a uznanlivo zatlieska.)

Nuž páni, tak toto som ešte nevidel a už som videl aj koňa plakať! No toto, čo ste tam vykonali, a ten pán Mrkvička, jeho jednanie, to sú proste obrazy, ktoré budem tu tesať na múr nárekov. Lebo to patrí ako anomália k životu, ak je takto absurdne vedený vývoj spoločnosti ľuďmi, ktorí sami nemajú úctu pred Stvoriteľom. Áno, obaja ste boli práve ako pán Mrkvička – sebeckí a domýšľaví, a tu ste mali možnosť, v spätnom pôsobení uzatvárania kruhu, precitnúť a zmeniť svoje videnie. Práve ste očistili vaše rúcha do biela a zaplatili ste do posledného haliera. Vstúpte do našej ríše mieru a tvorivej práce na vinici Pána...

(Peter urobí rukou široké gesto. Masívna sklenená stena za jeho pultom sa rozplynie ako ranná hmla a pred premenenou trojicou sa otvorí nekonečný, dýchajúci priestor plný zlatistého svitu. Marx, Hegel a Vynálezca ruka v ruke robia prvý spoločný krok vpred. Zvuk z obrazovky pomaly slabne.)

PETER:

(Sleduje zatvárajúcu sa oponu)

Pán Mrkvička si ešte musí svoj kalich dopiť až do horkého dna svojho pohára slávy, čo pri jeho hlasnom speve internacionály ešte potrvá celé veky... Pre vás sa však toto kino skončilo. Vítajte doma...

(Opona padá)

Prostoreká straka a neúnavný rebel Mrkvička

2. Pokračovanie

Obsadenie:

• PÁN MRKVIČKA: Popletený, no nesmierne zapálený materialista v 4D astrálnej jaskyni. Chodí v rozťahanom svetri (ktorý občas mení za maskáče) a v ruke striedavo drží Kapitál, fľašu šampanského alebo metlu.
• SVETELNÁ STRAKA: Energetický posol s čiernobielym perím, ktorý hovorí ironickým, zvonivým hlasom a prenikavým intelektom uzemňuje Mrkvičkovu paranoju.

SCÉNA:

(Sivá, hmlistá 4D dimenzia na okraji astrálneho sveta. Na dvore chalupy na stračej nôžke stojí betónový plot. Je ticho, len energetické membrány občas ticho zabzučia. Karl Marx a Hegel pred chvíľou levitovali nazad hore do astrálnych výšin k svätému Petrovi a súdruh Lenin sa rozplynul v alkoholovom opojení. Pán Mrkvička zostal na dvore úplne sám. V ruke drží fľašu šampanského, z ktorej odchádzajú posledné bublinky.)

(Pán Mrkvička sa tackavým, no o to rafinovanejším krokom priblíži k plotu. Telo mu síce pod ťarchou dvoch fliaš šampanského trochu kľučkovalo, no myseľ – poháňaná spravodlivým hnevom a revolučným duchom – pracovala na plné obrátky. V tichu si polohlasne pospevuje útržky Internacionály a obzerá sa okolo seba, hľadajúc svojich súdruhov. Uvedomuje si, že pije sám v mene robotníckej triedy a nikoho nevidí, hoci v opojení pred chvíľou videl mnohých. Dokonca aj súdruha Lenina, ako sa na neho usmieva a spomína na staré časy, ako sa mordoval s jedným súdruhom, než ten ťažký náboj dotiahli do toho dela na Auróre...)

(V tom momente s hlučným zašumením krídel priletí Svetelná straka a sadne si priamo na plot. Hlavu nakloní nabok, lesklým očkom premeriavala tohto osamelého bojovníka za práva proletariátu a provokačne zašvitorila. Čiernobiely šat jej peria Mrkvičkovi až príliš pripomínal buržoázny frak kapitalistov, ktorí parazitujú na mozoľoch pracujúceho ľudu. No situácia si vyžadovala diplomatický kompromis. Keďže ostatní boli preč, straka bola jedinou predĺženou rukou – či skôr krídlom – tajnej služby, ktorú mal momentálne k dispozícii. Rozhodne sa s ňou vyjednávať, či by mu nezaletela pre súdruhov a nezistila, kde sa potulujú.)

MRKVIČKA:

(Pevne sa chytí dreveného kôla, aby jeho majestát neutrpel náhlym pádom, a uprie na vtáka prísny pohľad)

Počuj, ty... ty vtáčia personifikácia vykorisťovateľského systému! Uzavrime pakt. Ty máš krídla, ja mám víziu. Obleť mi tu revír. Pozri sa do krovísk, za stodoly, pod hrušky... všade, kde by sa mohli skrývať moji súdruhovia.

(Straka na plote len výhražne a ostro klepla zobákom.)

MRKVIČKA:

(Zdvihne varovne prst, hoci namiesto nej nechtiac ukáže na zamračenú oblohu)

A hlavne! Sleduj ich krky! Majú ešte červené kravaty, tie symboly preliatej krvi robotníckej triedy? Alebo si ich už zvesili, prezliekli kabáty a v kríkoch potajomky zakladajú akciové spoločnosti? Mám neblahé tušenie, straka... Zrada visí vo vzduchu! Chcú zaútočiť na moje jasné uvažovanie o trvalých hodnotách ľudu! Chcú ma opiť rožkom, keď ma už neopili týmto šampanským!

(Vták na plote nervózne prešiel z jednej nohy na druhú, akoby zvažoval hodnotu tejto zvláštnej ponuky.)

MRKVIČKA:

(Sprisahanecky stíši hlas, nakloní sa k nej bližšie a prehovorí rafinovane)

Ak mi prinesieš spoľahlivé hlásenie, vymaľujem ti tento plot na najžiarivejšiu revolučnú červenú. Nech tá tvoja čiernobiela, falošná dôstojnosť zbohatlíkov dostane konečne poriadny, živý, proletársky kontrast!

(Straka naposledy škriekavo odpovedala – ktovie, či na súhlas, alebo len z číreho výsmechu – roztiahla krídla a vzniesla sa nad chalúpku na stračej nôžke. Pán Mrkvička zostal stáť pri plote, držal stráž ako bdelý obranca revolúcie a s prižmúreným okom sledoval jej let.)

(Po chvíli, počas ktorej stihne Mrkvička dopiť posledný dúšok šampanského priamo z hrdla, urobí straka tri elegantné akrobatické kruhy a s tichým, kovovým cinknutím pristane späť na betónovom plote. V zobáku drží zvädnutý list z hrušky a kúsok lesklého strieborného staniolu z čokolády.)

MRKVIČKA:

(Tackavo priskočí k plotu, kŕčovito sa chytí betónového stĺpika a namieri na vtáka prázdnu fľašu)

Aha! Vrátila sa! No tak hovor, ty pernatá kasta! Čo si zistila? Našla si ich? Kde sú moji súdruhovia? Kde je robotnícka trieda, v ktorej mene tu sám likvidujem tieto zásoby imperialistického sektu?!

SVETELNÁ STRAKA:

(Pustí list z hrušky na zem, šibalsky nakloní hlavu a prehovorí jemným, no ironickým, zvonivým hlasom)

Mám pre teba dve správy, bdelý obranca. Prvá je tá, že tvoji súdruhovia v kroviskách pod hruškou naozaj nesedia. Našla som tam len dvoch ježkov, a tí červené kravaty rozhodne nemali. No tá druhá správa... tá ťa veru nepoteší, Mrkvička.

MRKVIČKA:

(Zúfalo si chytí hlavu, baretka mu padá hlboko do čela)

Vedel som to! Zrada! Kontrarevolúcia! Hovor, nenaťahuj ma, ty okrídlený špión! Čo si videla za stodolou?!

SVETELNÁ STRAKA:

(Ukáže zobákom na strieborný staniol, ktorý drží v pazúre)

Obletela som revír až k jaskynnej hranici. Tvoji súdruhovia tam nezakladajú akciové spoločnosti, Mrkvička. Oni urobili niečo oveľa horšie. Našla som ich hniezdo. Našli si novú knihu. Vykašľali sa na tvoj Kapitál a teraz potajomky pod kríkmi študujú... katalógy záhradného nábytku a letáky na moderné kosačky! Chcú tie tvoje trvalé hodnoty ľudu vymeniť za anglický trávnik a plastový bazén! A tento staniol? To je obal z buržoáznej mliečnej čokolády, ktorú tam spoločne chrumkajú!

MRKVIČKA:

(Zasiahnutý do živého, fľaša šampanského mu vypadne z ruky a s cinkaním sa skotúľa do trávy)

Čože?! Kosačky?! Anglický trávnik?! Oni... oni vymenili svetovú revolúciu za pohodlie malomeštiackeho konzumu?! Kým ja tu prelievam krv... teda, šampanské za ich svetlú budúcnosť, oni si listujú v katalógoch plastových bazénov?!

(Mrkvička zrazu zúrivo schmatne zo zeme plechovku s červenou farbou a starý štetec, ktorý mal pripravený v kúte dvora. Namočí štetec do farby a jedným zúfalým, širokým ťahom pretrie prvú betónovú tvárnicu plotu na krikľavo červeno.)

Dobre teda! Pakt platí, straka! Tu máš svoju červenú farbu! Nech celý astrál vidí, kde končí pravda a kde začína zrada! Ja tento plot namaľujem na červeno sám! Budem tu stáť ako osamelý maják proletariátu v tejto 4D jaskyni! Nech si kupujú tie svoje kosačky, no cez tento červený plot im buržoázne krkavce neprejdú!

SVETELNÁ STRAKA:

(Vzlietne o meter vyššie, sleduje jeho upotené, rafinované úsilie so štetcom a ticho sa smeje)

Ach, Mrkvička, Mrkvička... maľuj si, koľko chceš. Kým nepochopíš, že ten najväčší kapitalista, ktorý parazituje na tvojej radosti, je tvoj vlastný strach a dogmy v tvojej hlave, dovtedy budeš piť to šampanské sám.

(Straka urobí elegantný premet vo vzduchu a odletí smerom nahor, k nebeskej bráne k Petrovi. Pán Mrkvička, so štetcom od červenej farby v ruke a baretkou na krivo, zostáva stáť pri rozmaľovanom plote, spieva falošným hlasom posledné slová Internacionály a bdelo hľadí do prázdnoty 4D jaskyne.)

(Opona padá.)

Zázrak nečakaného prebudenia

3. Pokračovanie

Vyšší Astrál – pri Perlovej.

Svetlo je tu priezračné, levitujúce a čisté. Správca Peter v žiarivom bielom habite si utiera čelo. Vedľa neho na obláčiku sedí Karl Marx, nervózne si preberá hustú bradu, a Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorý si robí poznámky do svetelného bloku. Všetci traja hľadia cez astrálny priezor nadol, kde v sivej hmle pán Mrkvička s baretkou na boku búcha prázdnou fľašou o betónový plot.)

PETER:

(S povzdychom)

Páni, toto už ďalej nejde. Ten váš chovanec tam dole už hodinu spieva Internacionálu v nesprávnej tónine a pokúša sa červenou temperou natrieť astrálnu membránu. Straka mi hlásila, že mu prasknú nervy, lebo jeho súdruhovia začali nakupovať záhradný nábytok. Čo s ním urobíme?

HEGEL:

(Pozdvihne prst a otočí sa k Marxovi)

Drahý Karol, je to čistá dialektika. On nemôže rásť, kým neprekoná sám seba. A on sám seba neprekoná, kým si bude myslieť, že tu hore je všetko v poriadku. Musíme mu ponúknuť vyšší zmysel. Čo ak mu povieme, že správca Peter je v skutočnosti predseda vykorisťovateľského syndikátu a my potrebujeme jeho revolučnú ruku na prevrat?

PETER:

(Stuhne hrôzou, čo počuje, a rýchlo krúti hlavou)

Priatelia, nie je to dobrý nápad! Toto tu nie je holubník, hoci holuby nám tu lietajú v hojnom počte. Pán Mrkvička je nebezpečný myšlienkový predátor v požieraní buržoázie, recidivista z povolania! Len si predstavte, ak bude chcieť tu u nás nastoliť svoje myšlienkové impérium nositeľov kosákov a kladív vo vedúcich funkciách? Ak nebudeme spievať chvály Najvyššiemu, ale zborovo jasať v Internacionále a dávať sa na pochod v boji k svetlým zajtrajškom? Ako nám asi odpovie nebo a náš Pán? Predstava, že pán Mrkvička s padlými anjelmi zasadne za stôl k hodovaniu a my ostatní im budeme nosiť kaviár a nalievať šampanské?! Len si spomeňte, priatelia, ako sa vám to páčilo naposledy? Ty, Karol, si to tam predsa vložil ako vynovenie Kapitálu. Vidíš, ako má lož krátke nohy, hoci si to konal v dobrom úmysle, však? No, čo teraz? No?!

KARL MARX:

(Zahanbene si povzdychne, pohladí si bradu a pozrie na Petra)

Peter, uznávam svoj omyl. No je mi to ľúto, aj toho Mrkvičku. Cítim osobnú vinu, že som toto všetko spackal. No skúsme ho sem pozvať aspoň na krátku dobu, veď ho vždy môžeš poslať nadol, alebo nie?

PETER:

(Vážne sa zamyslí, poškrabe sa za uchom a kľúčmi nervózne zaštrngá)

Nuž... máme tu isté bezpečnostné poistky, dobre ladené. No nemajú skúšku na takéto nevyspytateľné nálady, aké má pán Mrkvička! Veď on neverí ani vlastnému oku. Keď naposledy mal tú veľkú oslavu a požíval víťazstvo robotníckej triedy, dobre som si všimol, ako gánil, keď uzrel straku! Tackajúc sa, pozrel na ňu najprv jedným okom. Zaostril jedným a prepol hneď aj to druhé, ktoré už driemalo, aby sa presvedčil, že ho to bdelé neklame!

HEGEL:

(Pousmeje sa)

Presne tak! To je moment pochybnosti. A tam, kde je pochybnosť, je šanca na posun. Ak tá bdelá straka dokázala naštrbiť jeho istotu s letákmi na kosačky, naša Svetelná posolkyňa mu teraz môže doručiť správu, ktorá ho prinúti opustiť tú jeho 4D chalúpku na stračej nôžke.

Nízky Astrál – Dvor chalúpky na stračej nôžke.

(Pán Mrkvička sa kŕčovito drží betónového stĺpika, akoby to bol posledný neotrasiteľný pilier socializmu. Čiapka mu visí nakrivo, tvár má červenú od spravodlivého hnevu a zvyškového oxidu uhličitého zo šampanského. Špičkou maskáčovej topánky znechutene odkopne strieborný staniol od mliečnej čokolády.)

MRKVIČKA:

(Vážne sa zamyslí, krúti hlavou a reční sám pre seba)

Nie... nie, toto predsa nie je možné! Akí kolaboranti sa mi to tu votreli do revíru? Ježkovia?! Že by moji verní, proletárski ježkovia s tými ich pichliačmi, ktoré tak dokonale symbolizujú ostnatý drôt na obranu našich hraníc, boli odpadlíkmi? Že by práve oni nosili tie plastové fľaše a letáky na kosačky? Nie, robotnícky ježko predsa nemôže takto sklamať pracujúci ľud! Veď tie letáky len odvádzajú revolučného ducha od hlavnej práce triedneho boja k pasívnemu zaháľaniu a leňošeniu pri bazénoch! A dokonca...

(Znechutene scvrkne tvár a dramaticky si odpľuje)

...anglický trávnik! Kosiť trávu tesne pri zemi?! Akoby tá chúďatko tráva nemala mať vôbec žiadnu slobodu prejavu a rovnosť v raste! Tak to teda nie!

(Mrkvička sa narovná, pričom takmer stratí rovnováhu, no zachytí sa o plot)

A práve dnes! Keď sa nám tak darí a ja pripravujem... len kde sú tí lotri súdruhovia schovaní? Pripravujem predsa... ťaženie na samotné centrum monarchie!

(Na moment zamrzne, jedno bdelé oko vyvalí a sám sebe sa zadiví, čo to vlastne splietol o monarchii. No rýchlo sa potľapká po vrecku, kde má Kapitál, a rázne si pritaká.)

Samozrejme! Čaká nás rozhodujúci veľký boj o budúcnosť ľudstva pod červenou zástavou našej novej vlajky, s kosákom a kladivom v samom strede znaku novej republiky pravoverných! A čo straka? Ha! Tá ale bude pozerať... a závidieť nám! Už sa teším, ako bude od závisti škriekať, že ju to tam v hrdle poriadne "škrre-škrre"! Potvora jedna prelietavá... Ha, straka! A kdeže tá vlastne poletuje?

Strih – Presun Nahor do vyššieho Astrálu.

(Pri žiarivej perlovej bráne je vzduch čistý, bez hmlistých výparov. Svätý Peter drží v ruke niečo, čo vyzerá ako éterický, jemne iskriaci silový štít – novú bezpečnostnú poistku. Marx a Hegel stoja pri ňom a pozorne sledujú Svetelnú straku, ktorá sedí na zlatom zábradlí. Peter na ňu prísne ukazuje prstom, akoby ju práve inštruoval pred tajnou operáciou.)

PETER:

(Dôrazne, no polohlasne, aby to nebolo počuť o tri dimenzie nižšie)

Takže, počúvaj ma dobre, ty naša okrídlená agentka. Táto poistka, ktorú tu držím, je nastavená na frekvenciu absolútnej pravdy. Ak ten recidivista z povolania pán Mrkvička prekročí prah vyššieho astrálu a pokúsi sa tu vztýčiť kosák, kladivo alebo nebajbože znárodniť nebeský chór, táto membrána okamžite transformuje jeho hnev na čistú túžbu po upratovaní. Rozumieš? Namiesto revolúcie dostane nutkanie zametať mraky. Ale najprv ho sem musíme dostať. Letíš dole.

HEGEL:

(Pristúpi bližšie k strake a uznalo pokýva hlavou)

Musíš použiť jeho vlastný kód, drahá posolkyňa. Ak mu povieš, že hore nás vykorisťuje oligarchia padlých anjelov a my traja tu organizujeme ilegálne bunky odporu, jeho ego skolabuje do jedinej fixnej častice čistej akcie! Pobeží sem rýchlejšie, než stihne dopiť tretiu fľašu.

KARL MARX:

(Nervózne si preberá bradu)

Len naňho netlač príliš, straka. Nezabúdaj, že je to pravoverný dogmatik. Ak ucíti, že tá zrada na trvalých hodnotách ľudu prichádza aj z neba, mohol by dole vyhlásiť totálnu blokádu celého 4D sektora. Povedz mu, že Hore na neho čaká najvyššia funkcia v revolučnom výbore!

PETER:

(Povzdychne si a urobí nad strakou ochranné gesto)

Nuž, poistka je vyladená, hoci na takéto nevyspytateľné nálady, aké má pán Mrkvička, ešte skúšku nemá. Leť, vtáča, a daj si pozor na tie jeho dve bdelé oči. Minule prepol na obidve naraz, len aby ťa prekričal! Dones nám ho sem, nech to s ním už konečne vyriešime.

(Svetelná straka zvonivo, ironicky zašvitorí, roztiahne krídla a s kovovým cinknutím sa bleskovo spustí nadol, kolmo cez astrálne vrstvy priamo k Mrkvičkovmu plotu.)

Nízky Astrál – Dvor chalúpky na stračej nôžke.

(Pán Mrkvička prešľapuje z nohy na nohu, baretka mu od zanietenia takmer rotuje na hlave a v očiach sa mu zračí hlboké, hoci alkoholom mierne zakalené, filozofické precitnutie.)

MRKVIČKA:

(Dumá nad vlastnými slovami, ktoré v tom revolučnom zápale nechtiac vypustil z úst, a poťahuje si spodok svetra)

Ťaženie na samotné centrum monarchie... hovoril som o monarchii? Čo je to vlastne tá najvyššia monarchia, ha? Kde sídli tá absolutistická moc, ktorá drží opraty nad celým týmto materiálnym vlnením?

(Zrazu ním trhne. V tvári sa rozžiari ako samotná kováčska vyhňa s ohňom pod výdatným tlakom vzduchu z mechov. Rázne, až to zaduní, si začne ťukať prstom po čele.)

Že mi to nenapadlo skôr, rozum môj pravoverný! Áno, áno! Veď je to úplne jasné! Už viem, kde sa schovávajú tí, čo nám neustále rušia naše plány! Všetko chcú iba súdiť podľa dogiem svojej náuky v bezpodmienečné dobro! Skláňajú hlavu pred nespravodlivosťou a dobrovoľne si nechajú udrieť aj do druhého líca, keď dostanú ranu po prvom! No pýtam sa, čo je toto za múdrosť?! Kde je tu proletárska odvaha?! Hááá?! Však ja by som tam Hore urobil zákony! Všetci do jedného by robili poriadky, vyzametali by všetky oblaky od buržoázneho prachu a ťažkým revolučným kladivom by sme rozbili pýchu malomeštiakov na holé atómy! Ani myš by tam nezaháľala! Každá by hryzla tie staré nebeské štruktúry ostošesť, až by sa potila, aj kožuch by vyzliekla!

(V tom momente – kým Mrkvička kuje svoje radikálne plány, nevedomky sa svojou ego-frekvenciou previazal so záchvevmi skutočného diania, ktoré mu hore chystajú Peter, Hegel a Marx. Priamo z Neba, cez Astrálnu membránu, sa s hustým cinknutím prirúti svetelná straka. Pristane na betónovom plote a silno, provokačne vyhŕkne okrídlené: "ŠKRRE-ŠKRRE!")

MRKVIČKA:

(Trhne ním, jedno bdelé oko vyvalí, druhé okamžite prepne z driemania a oči mu takmer vypadnú z jamiek aj s tým tretím okom, ktoré doteraz spalo hlboko v nebotyčnej ilegalite)

Ach tááák?! Tu si, ty nešťastnica pernatá! A kdeže sa mi to tu túlaš, ha?! A čo plot? Už si sa kukla, ty kasta prelietavá, ako som ti ten tvoj čiernobiely stánok pokory a falošnej dôstojnosti vymaľoval?! Pozri sa na tú červenú!

(Ukáže hrdinsky rukou na betónový stĺpik, ktorý je síce krivo, ale zato poctivo natretý temperou.)

SVETELNÁ STRAKA:

(Zvonivo a ironicky sa zasmeje, poškrabe sa krídlom po hlave a s prenikavým intelektom sa zahľadí na jeho dielo)

Škrre-škrre! Veru, Mrkvička, plot ti svieti ako májový transparent, len neviem, či tá tempera vydrží ten tvoj astrálny dážď. Ale nechajme plot plotom! Letím rovno z Najvyššieho revíru, z tej tvojej spomínanej monarchie. A donesiem ti správy, z ktorých ti tá tvoja baretka nadskočí!

MRKVIČKA:

(Zostrí obidve oči, kŕčovito stisne kôl a nakloní sa k her ako líška)

Hovooor! Čo si tam zistila?! Videla si tam niekoho s červenou kravatou?!

SVETELNÁ STRAKA:

(Zníži hlas do konšpiratívneho tónu, presne podľa Hegelovho návodu)

Horšie, Mrkvička, oveľa horšie! Hore pri perlovej bráne prebieha totálny buržoázny rozklad! Predseda tamojšieho aparátu – nejaký Peter – tam drží všetky kľúče od výrobných prostriedkov a odmieta ich odovzdať kolektívu! Tvoji starí známi, Marx s Hegelom, tam sedia na obláčiku v totálnej ilegalite, zakladajú tajné revolučné bunky a zúfalo volajú po niekom, kto má pevnú ruku, Kapitál pod pazuchou a vyzametal by tie staré, zaháľajúce štruktúry! Vraj tam bez teba a tvoji rád, celá nebeská republika skolabuje!

MRKVIČKA:

(Zasiahnutý touto historickou správou tak prudko, až mu baretka nadskočí vysoko nad hlavu! Vo vzduchu tá baretka mysticky preblikne, zmení textúru a pomaly mu dopadne späť na hlavu v tvare legendárnej šiltovky súdruha Lenina! Mrkvička netrpezlivo šomre, rukami si ju napráva a sťahuje hlbšie do čela, len aby zakryla jeho plešatú hlavu a on tak pred strakou vyzeral maximálne dôstojne. To, čo mu táto pernatá kasta práve povedala, bola pre neho osobná výzva dňa! Výzva dobyť Zimný palác v časoch jeho veľkého vzoru!)

Aááno, ááno! No konečne, straka! Už som si myslel, že si mi ostala neverná – a to sa u mňa predsa prísne trestá triednym súdom! A ty veľmi dobre vieš ako, však?! No dnes... dnes nebudeš musieť za trest stáť na tej červenej tempere ako socha! Dnes odo mňa dostaneš zelenú povolenku na celodenné škriekanie! Celý boží...

(zahryzne si do jazyka)

...celý revolučný deň budeš škriekať, keď už ako správna spiatočníčka nevieš poriadne spievať Internacionálu! Budeš škriekať a pripravovať naše hnutie do útoku! Vyrazíme tam Hore zajtra, hneď ráno, keď tí malomeštiaci na svojich obláčikoch budú ešte sladko snívať!

(Mrkvička sa zrazu poobzerá okolo seba, jedno oko prižmúri a rozhorčene rozhodí rukami)

Do šľaka... stále tu vidím iba teba! Kde sú tí moji lotri vyškolení?! Azda tam niekde za stodolou nezradili a hrajú mariáš, kým sa tu rozhoduje o osude vesmírneho proletariátu?! A to priamo tu, v tomto epicentre strategického plánovania?! No, nič! Zatiaľ vyrazíme do útoku my dvaja – ja a ty, moja verná straka! Aj keď si občas maloverná a vieš človeka poriadne rozčúliť, dnes si ma nesmierne potešila! A tá správa, čo si mi ju teraz tak krásne zaspievala, tá je priam nebeská...

(v tom momente strašne scvrkne tvár, uvedomí si ideologickú chybu a rázne si odpľuje)

...čo to táram! Aká nebeská?! Revolučná! Čisto revolučná!

(Mrkvička prepne aj druhé bdelé oko na maximálny výkon a zavelí strake, akoby bola jeho osobným pobočníkom)

Ty, pernatá, zbaľ mi ten môj pravoverný Kapitál! Ja terasky letím do stodoly. Musím pozrieť pod tú starú celtu, či tam pod tými pastelovými krabicami ešte mám schovaný náš poctivý, železný kosák, kladivo mám pod pastelov, to vieš, som vždy v strehu! Ak tam kosák je, zajtra oba symboly revolúcie osobne vztýčim nad celým tým nebeským syndikátom!

Nízky Astrál – Vnútro stodoly pri chalúpke na stračej nôžke.

(Vzduch je tu hustý, presýtený vôňou starého sena, prachu a revolučného očakávania. Pán Mrkvička s čerstvo prebliknutou leninskou šiltovkou na hlave zúrivo odhadzuje pastelové krabice a nadvihuje starú, potrhanú celtu. Namiesto kosáka však jeho maskáčová topánka narazí na, starý drevený sud, ktorý sem nedávno námáhavo dotiahol a takmer naň zabudol)

(V sude sladko drieme astrálny duch slávneho filozofa Diogena.Jeho fyzické telo momentálne leží v bezvedomý na klinike prvej pomoci po infarkte, no jeho vedomie si tu, v 4D medzipriestore, urobilo pohodlné útočisko. Vedľa neho leží starý, momentálne zhasnutý kahanec.)

MRKVIČKA:

(Zbadá siluetu v sude, oči mu v extáze zažiaria oboma bdelými prúdmi, víťazoslávne vyskočí a namieri na sud prst)

Tááák! Tu si ty, môj súdruh zatúlaný! Čože tu vylihuješ, či nemáš iné na práci, HÁÁÁ?! Kým ja vonku svedomito maľujem plot na červeno a organizujem predvoj proletariátu do útoku na zbožnú monarchiu, ty si tu hovieš v drevenom obale ako nejaký buržoázny rentier?!

DIOGENES:

(Trhne sebou, ako by ho vyrušil let komára nad hlavou. Slabým, ozvenovým hlasom, no s okamžitým sarkazmom.)

Ach... tie prístroje v nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave tak strašne pípali... a ten večný zápach dezinfekcie, kým tam moje fyzické telo leží v bezvedomí. Hneď som vedel, že moje astrálne ja musí ujsť sem, do čistoty môjho milovaného sudu z Atén.

(Otvorí oči, prebudený z hlbokej astrálnej meditácie. Zbadá Mrkvičku a znechutene sa zamračí, čo je to za divnú bytosť s týmto škrekľavým, autoritatívnym hlasom, ktorá sa ho opovažuje rušiť. Pomaly, s nesmiernym cynizmom, vystrčí hlavu zo suda von a ostro si Mrkvičku premeria).)

Čo je to za hlučný tieň, čo mi tu kazí geometriu ticha? Aký súdruh? Ja som občan kozmu, ty popletená schránka plná kvasených hroznových bubliniek! A láskavo mi odstúp zo svetla – hoci tu v tej tvojej hmlistej jaskyni veľa svetla niet, aj ten zvyšok mi cloníš tou svojou podivnou proletárskou čiapkou!

MRKVIČKA:

(Nenechá sa vyviesť z miery, buchne rukou po obruči suda)

Aké svetlo?! Aká geometria?! Pozri sa na seba, človeče...! Veď ty si ideálny typ do našej údernej trojky! Žiješ v sude, nemáš žiadny súkromný majetok, žiadne výrobné prostriedky, skrátka čistý proletár bez okov! Dokonalý materiál pre revolučný výbor! Len ten tvoj kahanec...

(ukáže na zhasnutú lampu)

...ten ti nesvieti. Čo to má znamenať? To je nejaká sabotáž dodávok elektrického prúdu od kapitalistov?!

DIOGENES:

(Siahne po kahanci, pohladí ho a pozrie na Mrkvičku s hlbokým mestským pohŕdaním)

Môj kahanec svieti len vtedy, keď hľadám človeka. Skutočného, bdelého človeka, ktorý oslobodil svoje vedomie od tiaže hmoty a strachu. No keď sa pozerám na teba, vidím len husté vlnenie dogiem a materializmu, ktorá ťa ťahá k zemi silnejšie než gravitačné pole Atlantídy. Ty nechceš oslobodiť ľud, ty chceš len vymeniť jedných vládcov za druhých a nasadiť anjelom montérky!

Takže v Agore nie som. To už vidím. Namiesto ticha Agory som pristál vedľa hlučného a nevkusného suseda. Človeče... tvoj krik má väčší objem než celá táto tvoja izba plná zbytočných harabúrd. Povedz mi...

(ukáže rukou vedľa na zaprášený stôl, kde ležia pohodené veci)

... načo ti je kopa konzerv a tri zámky, keď ťa tvoje vlastné myšlienky držia pod zámkom pevnejším, než je akákoľvek buržoázna cela?

MRKVIČKA:

(Zaskočený, hľadí naňho cez lupu.)

Čo ty o tom vieš, ty... ty asociálny element v drevenom obale! Toto je vedecký materializmus! Ja musím chrániť základňu, aby som mohol budovať nadstavbu! Tá straka na plote ma chce vyvlastniť a ty tu schvaľuješ jej diverznú činnosť!

DIOGENES:

(Pousmeje sa, natiahne sa v sude a zakryje si oči pred svetlom.)

Mňa tá vtáčia bytosť vyvlastniť nemôže, lebo nevlastním nič, čo by sa dalo odniesť v zobáku. Ty sa trasieš pred obyčajným vtákom, hoci ústami oslobodzuješ celé ľudstvo. Hovoríš o vesmíre a svetovom proletariáte, ale myslíš len na svoj vlastný plot a zámky. Tvoj Marx chcel sňať z ľudí reťaze, no ty si sa dobrovoľne prikoval k debne s hnilým toaletným papierom. Ak mi už chceš urobiť nejakú revolučnú službu, urob tú najväčšiu...

MRKVIČKA:

(Dychtivo, s perom v ruke.)

Akú?! Mám ti priniesť najnovší manifest? Alebo ti spravodlivo prerozdeliť jednu moju konzervu tuniaka?

DIOGENES:

Odstúp mi z tej tvojej 4D ilúzie. Zakrývaš mi aj to málo skutočného slnka, čo tu hore v astráli mám.

MRKVIČKA:

(Lapá po dychu, chce namietať, no ich ideologická dialóg náhle preruší straka)

SVETELNÁ STRAKA:

(Vletí do stodoly, pristane na okraji suda, ironicky zašvitorí a pozrie raz na Mrkvičku, raz na Diogena)

Škrre-škrre! Páni, skvelá debata, ale čas nečaká! Mrkvička, ak tohto fúzatého askétu zo suda nepresvedčíš, aby išiel s nami, budeš musieť tie oblaky hore čistiť sám! Peter už niečo tuší, pri bráne ladí bezpečnostné poistky a Marx s Hegelom píšu smernice pre tvoj hladký príchod v úkryte pod stolom!

(Udalosti naberú nečakaný spád. Diogenés pri započutí, že sa chystá útok na nebeský majestát, sa tvári, akoby si toho nevšimol. Jeho filozofická duša je však bdelá a vedomá si toho, o čo Mrkvička usiluje. V tom momente s pod vplyvom agresívnej filozofie triedneho boja a Mrkvičkovej ctižiadosti pred Diogenom zhmotní čistá vidina: v dobovej uniforme Napoleona Bonaparteho s typickým klobúkom a rukou zastrčenou vo veste.

DIOGENES:

(Zhrozene hľadí na prízrak)

Pri psovi! Čo si to za človeka?! Ktože to si duch či Napoleón?!

MRKVIČKA:

(Nereaguje na prízrak, zúrivo kope do starého sena a hľadá zbraň hromadného ničenia buržoázie. Vyrve na svetlo starý, masívny plechový chemický postrekovač na pásavku zemiakovú – mandelinku imperialistickú! Je to súdok na kolieskach s gumenou hadicou a pumpou. Pritiahne ho k Diogenovi s extázou v hlase:)

Tak, súdruh! Ak máš srdce na pravom mieste, musíš so mnou! Ber tento súdok na kolečkách a ideme oslobodiť robotnícku triedu pri samom tróne počiatku, kde zbedačený ľud otročí bez pláce v trvalom tvorení nadhodnoty!

(Diogenes si zúfalo pretiera oči, lebo pod vplyvom prelínania realít sa mu videnie totálne zdvojuje. Vidí Napoleona aj Mrkvičku naraz a netuší, kto je vlastne kto.)

MRKVIČKA:

(Spozornie, pozorne sa zahľadí na súdruha v zbroji, ktorému oči pobehujú zo strany na stranu)

Tak dosť! Stoj, duša maloverná! Ty mi tu hovoríš o duchoch? Ak si však myslíš, že mňa opiješ rožkom a rozprávkou o poctivosti tamtých v Hornom svete, že to s veriacimi myslia úprimne, tak sa zamysli. Prečo na mäkkých obláčikoch driemkajú celý čas a nerobia niečo pre robotnícku triedu? Naopak! Pre vlastný príjem majú dole na Zemi svoje obchodné košiare, kde robotníkov strašia kadidlami a pijú víno pri propagande svojich cieľov! A robotnícka trieda ešte im aj zbožne dáva grajciare do tých pokladničiek, aby si naklonili osud a zlé skutky boli im odpustené!

Čo je toto za spravodlivosť?! Drieť deň i noc a ešte aj platiť niekomu, kto ti povie, že trpíš právom a tým, že mu zaplatíš, ti odpustí tvoj vlastný hnev i čin vykonaný v obrane ľudskej dôstojnosti? Nuž, duša maloverná, čo ty na to hovoríš? Ty ma nepoznáš! Ja necúvnem! Ja, Mrkvička Prvý, z revolučnej vôle kráľ...

(ach do šľaka, akýže kráľ!)

...vodca proletariátu ťa vyzývam, zober ten nástroj spravodlivej odplaty... a ideme! Nech je nám zem ľahká, ak padneme v hrdinskom boji! Ámen!

(Ach, tak to už je veľa...! Som pokojný, som pokojný) DO ÚTOKU!

(Diogenes, ktorý je v tralalom šoku, na povel Napoleona nemo berie súdok na kolieskach. Spolu s Mrkvičkom vykročia von zo stodoly a prichádzajú k samému okraju dimenzie. Priamo pred nimi sa v hmle objavujú vlniace sa pohyblivé schodíky, vibrujúce modrou žiarou na okraji 4D, vedúce nekompromisne Nahor. Diogenes v tranze miešania realít nastúpi spolu s vodcom proletariátu na prvý schod...)

Modrá žiara svetelného výťahu – Stúpanie do Vyššieho Astrálu.

(Schody jemne bzučia. Okolo starého plechového súdka sa zrazu začínajú diať podivné veci. Mandelinky zemiakové v stovkách vyliezajú a obtáčajú sa okolo mašinérie. Mrkvička žasne. Chrobáky pred sebou koordinovane kotúľajú malé biele rolky papiera ako vztýčené transparenty.)

MRKVIČKA:

(Úplne stuhne)

Čo to do čerta má znamenať?! Vlajky mieru, alebo porážky?! Pozri sa, súdruh... no čo vidíš, no povedz mi ty?

DIOGENES:

(Napoly driemajúc pootvorí jedno viečko a otrávene vyhŕkne)

Čo vidím, to vidím! Pri psovi!

MRKVIČKA:

(Skúmavo sa zahľadí na Diogena)

Ach, ty maloverná revolučná schránka, vidím, že tvoje nadšenie ostalo vonku na ulici. Tvoja schránka kŕmi psov... ale otvor obe oči! Tu sa dejú veci! Pozri tam!

(Ukáže na sud, kde mandelinky stoja v zástupe, vztýčili bielu zástavu a jedna rada z nich už totálne omámená leží chrbtom na súdku.)

Toto je jasný prejav vplyvu tamtých Hore! Ich spôsoby stekajú nadol už po týchto schodoch! Márnotratný, pohodlný život už zasiahol tie malé tvory! Namiesto boja ležia ako maloverní odborári na pláži! Čo je toto za robotu?! Buď bdelý, nemysli na obyčajnú ulicu a toho psa z mysle vypusť!

(Vibrovanie modrej žiary sa končí. Obaja pútnici dorazia na vrchol a blížia sa k bráne astrálnej recepcie. Priezračné, intenzívne svetlo vyššieho rozmeru udrie Mrkvičkovi priamo do očí. Pre veľký jas nedokáže zaostriť na tvár Správcu Petra, a tak si domýšľa, že vidí vodcu, ktorý im bude odporovať! V šoku ostáva však, keď vidí o kúsok bokom Marxa s Hegelom, tých však vidí jasnejšie, hoci aj oni podivuhodne svietia. Pred bránou už čaká celý zástup anjelských bytostí bledosti steny na čele s Petrom.)

MRKVIČKA:

(Zacloní si oči a pozrie neveriacky na Marxa a Hegela. Chce zvolať hrdinsky a rázne. No vydá zo seba takmer priateľsky)

Čo to má znamenať, či dobre vidím, opäť zrada?

(Prekvapený, ako jemne to hovorí, akoby to ani nehovoril on, pokračuje v rovnako tóne)

Vidím, že sme k vám potrafili. Cesta bola skvelá a vaše schodisko bolo pohodlné, ale musím povedať, že nemá dobrý vplyv na robotníkov. Však sa len pozrite. Spôsob vášho života priam nakazil tamten zástup pracujúcich brigádnikov na tom sude! Je azda v súlade s kostolným poriadkom, aby nám tu uprostred pracovného dňa mávali zástavou ako na Prvého mája a ostatní ešte stále ležia ako na pláži? Čo je toto za robotu? Takže tu je tá vaša vysvietená jaskyňa? Nuž tuná súdr... pán Diogenes...

(Uprostred vety sa Mrkvička proti svojmu obvyklému spôsobu reči akoby vedený vyššou silou opraví)

...ak sa mi ho podarí zobudiť, niečo o tých jaskyniach vám isto rád povie. Vraj ich vyhľadáva a svieti si na pútnikov tým lampášom, čo má vo vnútri v tej mašine!

(Pán Mrkvička rozrušený vlastným spôsobom reči a nevídaným pokojom tohto silne vibrujúceho presvetleného prostredia, cíti akoby z neho vyťahovalo a odhadzovalo všetko staré, dogmatické stranou, a prebúdzalo niečo nové. Pristúpi k majstrovi Diogenovi, ktorý pochrapkáva opretý o postrekovač. Opatrne ním zatrasie a s hlbokou úľavou si vydýchne. Majster Diogenes sa prebúdza, ospalo sa vystiera, akoby bol doteraz dole vo svete a sedel driemajúc v čakárni u lekára.)

DIOGENES:

(Ospalým, neistým hlasom)

Tu je Diogenes, Syn Hikesia zo Sinope! Pri psovi! Som na recepcii u lekára alebo putujem v Aténach? Kde je Napoleon, kde je Mrkvička, kde to som? Čo sa tu deje?

(Diogenes sa vzchopí, vytiahne svoj kahanec a ten v tom momente sám od seba vzbĺkne jasným, žiarivým plameňom. Plameň kahanca, priťahovaný svetelným poľom ako magnetom, sa otočí nahor k miestu, kde stojí Peter a celé dianie s úsmevom sleduje.)

PETER:

Vítam ťa, muž z Atén, usilovný hľadač človečenstva, Syn Hikesia zo Sinope! Buď pokojný, tu si v bezpečí. Tu nie je grécka Agora ani cisár Napoleon tu nevelí. A pán Mrkvička? Nie je tým, čím sa zdal byť! Veď sa pozri sám!

(Peter ukáže na Mrkvičku. Ten sa záhadným spôsobom úplne zmenil. Šiltovku drží pokorne v rukách ako na pohrebe, mlčí a očami hľadí zmierene k zemi. Čisté svetlo v ňom prebudilo skrytú lepšiu povahu.)

PETER:

Sledujem vás oboch už od začiatku vášho stretnutia. Áno, mal som obavy, čo sa vo vás odohrá. No zázraky sú v rukách Najvyššieho! Teraz vidím, že naše obavy boli zbytočné. Pán Mrkvička práve ukázal, čo je v jeho hlbokej podstate – svoj zmysel pre ohľaduplnosť, spravodlivosť. Áno, aj sebeckosť, ale tá bola len dôsledok jeho cítenia prázdnoty a pocitu menejcennosti. Žil v prostredí, ktoré samo nemalo v sebe nič iné, iba to, čo bolo v jeho ubolenej duši votkané a kované, a on bol slabý proti tomu sa postaviť. Nuž aj také sú duše, ktoré majú sklony si užívať viac než dávať. No táto citlivá duša si už vytrpela svoje! Musel prežívať svoje vlastné myslenie so všetkým, čo v sebe niesol už z pozemského života, a pociťoval to ako krivdu. Potom však, ako tu na neho dopadlo oživujúce svetlo nebies Neutrálnej povahy, sa stalo niečo úžasné. To čisté svetlo je schopné prebudiť aj tú lepšiu časť povahy človeka, rovnako ako kosíliť opačné chcenie. To však táto duša už sama odvrhla z presýtenia zlom a zatúžila po zmene. A to sa práve stalo. Tá ohľaduplnosť, ako sa ťa dotkol, už je prejav tohto vyššieho dobra v jeho duši...

No keď už ste tu, poďte ďalej! Tá vaša pracovná mašina na čistenie sa nám tu zíde...

Nebeská záhrada – Vyšší Astrál.

(Peter vovedie oboch pútnikov do nádhernej presvetlenej záhrady plnej kvetov a voňavých bylín. Celým priestorom sa nesie tichá, harmonická hudba. V tom nad nich priletí Svetelná straka. Pri zočení Mrkvičku veselo zažmurká, priletí mu naproti a priateľsky mu sadne na plece.)

Pán Mrkvička v nesmiernom dojatí pozerá okolo seba na nádherný svet pravých foriem, z ktorých vychádzajú prúdy čistého svetla. Jeho pohľad sa ustáli na strake. Tá jeho pohľad opätuje s takým čistým, úprimným záujmom, že Mrkvičkovi z oka vybehne slza a padne na posvätnú zem.

Z tejto jedinej slzy pokory a vďačnosti odrazu vystúpi zo zeme prekrásna červená ruža s vôňou takou nádhernou, že okamžite naplní celý priestor. Pán Mrkvička v tom momente definitívne stráca všetky dogmy, rozplače sa čistým srdcom ako malé dieťa a klesá na kolená v zbožnej úcte.

MRKVIČKA:

(Cez slzy radosti)

Ďakujem vám všetkým! Odpustite hriešnikovi, vrúcne vás prosím!

(Karl Marx s Hegelom k nemu s úsmevom pristúpia a Marx mu chlapsky položí ruku na plece. Triedny hnev bol porazený čistým vedomím.)

(Diogenes, rovnako hlboko dojatý týmto výjavom, sa postaví vedľa suda. No v tom momente jeho astrálne telo začne podivuhodne svetielkovať ako rýchly lúč bieleho stroboskopu a začína sa strácať v priestore. Kvantová frekvencia ho nekompromisne posiela späť...)

DIOGENES:

(Miznúc v žiare)

Pri psovi... táto vibrácia ma nadnáša, no gravitácia pozemského sveta ma volá! Moje putovanie hore sa nateraz končí...

Strih – Bratislava, Nemocnica Milosrdní bratia, Námestie SNP.

(Chladné sivé ráno. Dunaj ticho tečie. Diogenes sa s hlbokým nádychom úplne prebúdza z bezvedomia k radosti personálu vo svojom pozemskom tele. Pomaly sa posadí za pomoci sestry, ktorá ho tu opatruje. Pohľad mu zaletí na kahanec vedľa na stolíku. Kahanec je síce zhasnutý no jeho knôt stále jemne dymí éterickou, prekrásnou vôňou nebeskej červenej ruže.)

DIOGENES:

(Ticho si zamrmle pod fúzy do ranného ruchu nemocnice)

Už viem, čo im budem dnes s týmto lampášom hovoriť... Odstúpte mi zo svetla, priatelia, a začnite konečne bdieť.

(A Hore v nebeskej záhrade pán Mrkvička, už ako poctivý astrálny záhradník, berie do ruky ten starý postrekovač mandeliniek, ktorý sa pod vplyvom neutrálneho Svetla premení na prekrásnu závlahovú mašinu, a s úsmevom na tvári čistou vodou napája všetky nebeské kvety...)

Koniec scénky.

Autori: Vlastimil a Gemini