Túžba

"Láska je túžba mať trvalé dobro."

Platón

Dokážeme v zhone pozemských pôžitkov rozoznať prchavý pocit od skutočného citu duše?
Táto hlboká poézia v próze nás učí, ako správne nasmerovať našu vnútornú túžbu. Odhaľuje, že pozemský svet a hmota sú len dočasným mostom k večnosti. Skutočnú slobodu a pokoj nájdeme až vtedy, keď utíšime sebecké túžby rozumu a otvoríme oči nášmu duchovnému vedomiu, ktoré túži pomáhať blížnym a žiť v čistote.

***

Túžba

(Poézia v próze)

Poúčanie duše časom.

Hľadáš šťastie v pohodlí a potešeniach tohto sveta. Ale či nevieš, že tu si bojovník, že si duch a že si v hmotnosti?

Veci sú ako vánok, oblažia a potešia, ale dych sveta či si privlastníš? Čo máš, o chvíľu stratíš, pôžitok nezvečníš, túžbu hmotou nezasýtiš.

Pocity sú svieži vánok. Ale bdelý buď! Ak ťa zotročia, slobodu stratíš. Zohrejú, nadchnú, ale ak prerastú v spaľujúci oheň, tak i fúknu popol do očí. Zatlačia k zemi otročiť hmote a zmyslom, ak v myšlienkach pocitom podľahneš.

Čo je to pocit? To niečo "po-cite"? Niečo zrodené až po prvotnom prejavení citu? Čo do priezračného vedomia citu akoby vstupuje zvonka a človek si uvedomuje, že "niečo" pociťuje a chveje sa uvedomením - to je "príjemné" alebo "nepríjemné"? A či city sú niečo iné, niečo podstatnejšie, niečo vnútornejšie a hlbšie než "pocity z vonka"?

Pocity – ako pasažieri v dokonalej a ľahkej loďke citu plávajúcej oceánom vedomia - slúžiac ako rôzne kvalitný náklad i okolie.

Pocity. Príjemné pocity - okúzlia i držia vedomie v zaujatí sebou, v sebe. Sú jemno-hmotné, vlastné prejavy tela a myslenia... odraz citu o inorodé okolie, spätné účinky túžby cítiaceho ľudského ducha. Sú potravou a inšpirátorom v telesnom vedomí.

City a reč cností sú vlastným prejavom srdca, hlasom zo Svetla. V súzvuku vnútorného citu s pocitom je harmónia v duši a tým i záruka mieru a lásky na zemi, lebo človek vie, čo srdce túži a prežíva to i zmyslovo.

City. Vedú túžbu priamo nahor, ku Svetlu, sú vlastným prejavom ducha. Zahalené v pocitoch sa nebadateľne viažu k hmotnosti a telu – inšpirujú a napomáhajú prejaviť tvorivosť ducha.

V podriadení sa pocitom, sa vnímanie zahusťuje a vo vášni rôzneho druhu človeka odvádzajú na postranné cesty a mútia rýdze vyciťovanie ducha jeho vlastnej cesty.

Majetok a pôžitky myseľ sústreďujú i rozptyľujú; v predstave vôľu sília a v žiadostivosti ujarmia; nádej dajú i zoberú; sľúbia i sklamú; oči otvoria i zatvoria; pohľad zosobnia i zneosobnenia; ducha inšpirujú k nebeskému i zrazia nadol k pekelnému.

A vtedy sa naháňaš vo vetre a náladovosti. Vyčerpáš silu, vyžiješ telo, premárniš čas tohto života ti daný k vývoju.

Príležitosť ti danú Stvoriteľom splatiť na zemi dlh minulý. Pochopiť svoju úlohu, dozrieť v okolí. Tomu sa odcudzuješ, ak žiješ iba pre veci zeme a svoje miesto vidíš a hľadáš iba v nej.

Zem rovnako ako ostatná hmotnosť je mostom k nebeskému majestátu, mieru a šťastiu. Prirodzeným pomocníkom a školou ako máš vyrastať a žiť na tvojej púti domov. Povzbudzuje ťa a inšpiruje k činnosti a tvorbe, k hodnotám tebe blízkym, vlastným v krajinách dokonalosti a večného pôsobenia.

Márniš pozemské minúty, ak zapieraš ducha. Čas ten spravodlivý správca ľudských túžieb ti napovedá každým okamihom, odkiaľ túžba silu berie, z čoho "dýcha", prečo žiješ. Vedieť to, je bytostná potreba ducha, aby človek túžil správne.

Je to milosť, dar vedieť: "po čom a prečo túžim", napovedá to - "kto som" a "prečo som". Je v tom sloboda a konečný "úder sekery do lana viažuceho k zemi ľudskú túžbu". Vzlet citu ponad mestá a horské štíty. Vzlet ducha nahor, to uvolní dozrievanie...

Máš nájsť blaženosť, šťastie – vedením ušľachtilej túžby. Telo je nástroj. Nie je cieľ ani majster. Šťastie je cit a je v cieli i žije v Ceste. A cieľ je tak jasný, cesta je tak blízko. Treba iba oči otvoriť, žiť a putovať v duchu práva i povinnosti!

Ak zotročíš vôľu pôžitkom, ani význam pozemských radosti nepochopíš. Zosmutnieš a spovrchnieš. Veci a pocity sa rodia a doznievajú. Rozlievajú sa v mori času ako všetko hmotné, aby opäť prišli prílivom, aby ti niečo povedali o večnosti, o šťastí. V tom je skúsenosť i poučenie, iba musíš byť i v radostiach a pôžitkoch slobodný. Ak pochopíš slobodu, porozumieš životu.

Sústreď preto pozornosť na všetko, čo stretáš, prežívaš. Čo ti kto hovorí a spozoruješ, v čom spočíva túžba. Kde a v čom si skutočne slobodný, kde sú hodnoty osviežujúce a nepominuteľné.

Precítiš, že život spočíva v okamihoch citu, pocitu a idey: v duševnom prežívaní tvojho ducha - vo vnútornom pohľade na život, na krásu a duševné bohatstvo ľudí, prírody, pravej kultúry.

Každý pútnik preto vidí "iba to svoje", a "po svojom". Vedú ho míľniky vlastnej vyvolenej cesty. Veci a udalosti vidí skrze svoj vlastný vývojový stupeň. V tom spočíva prirodzená vlastnosť ducha - slobodná vôľa a slobodná voľba smeru svojho vývoja.

V úsilí zušľachťovania, vradzovania do záchvevov cností, zušľachťovania okolia ku kráse, harmónii, spočíva tvoje pozemské poslanie.

Uvidíš zmysel života v pravej hodnote – kráse a vzájomnosti – cestou jednoduchosti. A v radosti prežívanej prítomnosti si vydýchneš šťastím, že si, že smieš byť!

Objavíš večnosť v prítomnosti, aká sa ti objavuje vo chvíľach čistej lásky, srdečnej rozprave a pomoci blížnym, v živej prírode a prirodzenosti.

V ušľachtilej tvorivosti duše, keď ponorený v inšpirácii cítiš voľnosť, slobodu, keď čerpáš z prameňa živú vodu pre iných, keď cítiš potrebu pomáhať, byť užitočný celku v niečom, čo vieš a smieš vykonať - vtedy prirodzene i myslíš z ducha - vykonávaš svoju úlohu duchovnú. A to je tvoje vlastné poslanie predurčené ti Stvoriteľom. Spájaš sa s rajom, úrovňou vedomia blažených.

Ak prekročíš tie pocity uspokojenia z vlastníctva a splnenia žiadostí, ktorými sa citovo viažeš na ego a hmotu, prekročíš vedomie telesné, myslenie pozemské. Očami ducha uvidíš - vycítiš skutočný pokoj, šťastie blaženého ducha, aký ti nedáva splnenie osobných žiadostí.

Prežiješ blaženosť Božej prítomnosti – precítiš šťastie po ktorom túžiš a hľadáš vo svete. Nájdeš a nestratíš - vo svojom vedomí duchovnom, pôvodnom o ktorom seba presvedčíš, ak žiadostivosť "sveta" umlčíš, idúc cestou Svetla!

Zrkadlíš poznanie spočívajúce v prežití!

Pokorné prijímanie vedenia zo Svetla, pracovitosť pre dobro Celku je prirodzenosť pre človeka, ktorý precitol v duchovnom vedomí a vykročil.

Vďačne vykročil s vedomím že čas je dobrý priateľ i radca.

A tak pochopíš, čo túžba pre človeka znamená, ako veľmi záleží na jej vypočutí a správnom smerovaní.

Ako ľudský osud bytostne závisí od správneho pochopenia obsahu túžby, poznaniu jej duchovného odkazu. Je impulzom vývoja ducha a mostom v ceste ku Svetlu.

Úder sekery do pozemského lana

(Scénka - Túžba)

Postavy:

• KORMIDELNÍK (ĽUDSKÝ DUCH): Odhodlaný muž stojaci pevne pri kormidle ľahkej, bielej loďky. Na hrudi mu pod šatami pulzuje a presvitá jemné, krištáľovo priezračné svetlo citu.
• ZVIEDAVÝ UM (VÄZNITEĽ SNOV): Cynická postava sediaca na pustom kamennom brehu. V mozoľnatých rukách pevne zviera a napína hrubé, ťažké konopné lano, ktorým je biela loďka uviazaná o breh pozemských žiadostí.
• PASAŽIERI (PRÍJEMNÉ POCITY): Skupina zvodných tanečníkov v nesmierne pestrofarebných, no na pohľad ťažkých, neforemných šatách. Neustále divoko tancujú na palube, Kormidelníkovi podávajú čaše s vínom, drahé hodvábne látky a nastavujú mu vyleštené zrkadlá.

Scéna:

(Scéna zobrazuje palubu bielej loďky citu, ktorá pláva na nekonečnom oceáne ľudského vedomia. Loďka má zjavnú tendenciu vyplávať vpred smerom k obzoru, kde na nebi žiari hrejivé, čisté, majestátne Svetlo nebeského domova, no drží ju mohutné lano ukotvené na brehu. Na palube vládne hlučný ruch, Pasažieri prekrikujú jeden druhého a tancujú okolo Kormidelníka, zatiaľ čo scéna je zaplavená striedavým, náladovým svetlom.)

KORMIDELNÍK

(Zúfalo a namáhavo točí dreveným kormidlom, upierajúc zrak na žiarivý obzor.)

Vidím ten cieľ... je tak prekrásny a blízko! Moja duša nesmierne túži plávať vpred, tam, kde je čas spravodlivým správcom, priateľom a radcom, kde vládne večný mier a nebeský majestát! Ale prečo sa moja loďka nehýbe ani o milimeter? Čo ma to drží v tomto večnom, ubíjajúcom kruhu čakania?

PRVÝ PASAŽIER

(V tanci k nemu priskočí, s úsmevom mu podáva zlatý pohár plný vína a hladká ho po unavených ramenách.)

Načo by si sa namáhal a plával do chladného neznáma, Kormidelník? Zostaň tu, s nami, na tomto bezpečnom brehu! Pozri sa, aké svieže vánky ťa oblievajú, aké príjemné pocity ti ponúkame. Pohodlie, nekončiace pozemské potešenia, majetok a luxus! Toto je to pravé prežívanie, toto dáva zmysel životu! Zahrej sa v našom pozemskom ohni a užívaj okamih, kým trvá a nerozmetá ho myšlienka namáhavej cesty!

KORMIDELNÍK

(V slabosti sa napije z pohára, na tvári sa mu zjaví prchavý úsmev, no vzápätí pohár pustí, chytí sa oboma rukami za hlavu a svetlo citu na jeho hrudi prudko zoslabne.)

Tento váš oheň... nezohrieva, on začína chladiť a ten nápoj u srdca pichá, spaľuje! Vaše dary ma unavujú a vyčerpávajú moju silu. Čo ste mi to vykonali?! Miesto čistého jasu a pravdy mi len fúkate horúci popol priamo do očí! Cítim, že čím viac od vás prijímam, tým viac podlieham mojim podivným myšlienkam, ktoré vyvolal váš nápoj a tým viac ma tlačíte k chladnej zemi, aby som u vás zostal ako... otrok. Chcete ma zotročiť hmotou a zmyslami? Vy ma nevediete vpred... vy nie ste kormidlo tejto lode, vy ste len jej priťažký náklad, čierni Pasažieri!

ZVIEDAVÝ UM

(Z kamenného brehu s hlasným, posmešným smiechom trhne hrubým lanom, až celá loďka nebezpečne zakolíše.)

Márne sa namáhaš a vzpieraš, ty naivný bojovník v hmotnosti! Si pevne uväznený mojou vôľou, ktorá pozná ľudské slabosti. Každý jeden tvoj nový pôžitok, každá jedna pozemská predstava a túžba vlastniť len sili a zahusťuje toto konopné lano, ktorým ťa pevne držím pri zemi! Premárniš čas tohto života ti daný k vývoju, ak hneď a rázne nevyplávaš! Ty si naivne myslíš, že ty vlastníš tieto veci sveta, že máš čas a slobodu sa rozhodnúť, kedy vyrazíš a veci sveta opustíš. No v skutočnosti tvoje veci a tvoje pocity z vonka vlastnia a ovládajú teba! Tu si na mojom území a sám vidíš, že otáľaš, že ani ten okamih pozemskej radosti nedokážeš prekročiť!

KORMIDELNÍK

(Úplne sa stíši, prestane bojovať s kormidlom, zavrie oči a položí pravú ruku priamo na svoje srdce. Svetlo na jeho hrudi v tom okamihu začne opäť silno, hlboko a krištáľovo priezračne žiariť do tmy.)

Už to vidím... Už chápem ten osudový rozdiel. Vy ste len pocity, niečo, čo sa rodí až "po-cite"! Vstúpili ste do môjho priezračného vedomia zvonka, okúzlili ste mi cez to zrkadlenie, čo môj rozum nazýva príjemným a nepríjemným. Ste len vlastné prejavy tela a myslenia. Ale môj CIT... môj čistý, vnútorný cit, to je niečo celkom iné, niečo hlbšie a vedomé! Cit je mojím vlastným hlasom ducha, rečou cností a jasným posolstvom z čistého Svetla! Telo je môj nástroj, ktorým mám tvoriť – nie je to môj majster ani môj cieľ! Tak je to... prečo však mlčím o tom a na to zabúdam?

ZVIEDAVÝ UM

(Zacíti nebezpečenstvo, znervóznie a celou silou sa zaprie do zeme, ťahajúc lano k sebe.)

Umlč i teraz ten nebezpečný hlas, Kormidelník! Ak ho poslúchneš, stratíš všetko pozemské pohodlie, upadneš do chudoby a zosmutnieš tu na Zemi! Držte ho, nenechajte ho premýšľať z ducha!

KORMIDELNÍK

(Otvorí oči, ktoré mu svietia absolútnou, neotrasiteľnou rozhodnosťou duchovného prebudenia.)

Mýliš sa, väzniteľ snov! Ak ten hlas poslúchnem, až vtedy nájdem skutočné šťastie a absolútnu slobodu! Už nebudem márniť vzácne pozemské minúty nerozhodnosťou a naháňaním sa vo vetre a náladovosti. Chcem spoznať svoju skutočnú úlohu, akú má ľudský duch vykonať pre blaho Celku, chcem v ušľachtilej tvorivosti duše čerpať z prameňa živú vodu pre iných! Chcem splatiť svoj minulý dlh, pôžičky utratené v márnosti tohto sveta ľudskej zábavy a záhaľky!

(Kormidelník siahne pevným krokom pod palubu kormidla a vytiahne odtiaľ masívnu, ťažkú striebornú sekeru, ktorej ostrie jasne žiari a je na ňom vyryté slovo "SVEDOMIE". Rázne, bez váhania podíde k okraju lode, kde je o drevený stĺp uviazané hrubé konopné lano zemských žiadostí.)

PRVÝ PASAŽIER

(Zdesene si zakrýva tvár, cúva pred žiarou sekery a padá na palubu.)

Čo to preboha robíš?! Ak to lano presekneš, zničíš celé naše zemské kráľovstvo, prídeš o všetky naše istoty a ilúzie!

KORMIDELNÍK

(Dvíha striebornú sekeru vysoko nad hlavu, celé jeho telo je preniknuté svetlom.)

Presekávam putá vašich ilúzií, aby môj duch mohol konečne slobodne vzlietnuť ponad mestá a horské štíty! Uvoľňujem svoje dozrievanie!

(Kormidelník s mohutným náprahom a zdrvujúcou silou udrie sekerou Svedomia priamo do napnutého konopného lana. Ozve sa ohlušujúci, čistý úder kovu. Lano sa s hlasným praskotom v sekunde pretrhne a jeho ťažký koniec padá ako mŕtvy had do hlbín zemského brehu. V tej istej sekunde čierni Pasažieri strácajú svoju divokú, hysterickú energiu. Ich pestrofarebné šaty blednú, oni sa s úľavou usmievajú, ticho sa posadia na palubu a stávajú sa lahkým, poslušným nákladom loďky – jej prirodzenými pomocníkmi.)

ZVIEDAVÝ UM

(Na brehu, pod ťahom prasknutého lana prepadne dozadu, padá na kolená do prachu a hľadí na svoje prázdne dlane.)

Uvoľnil sa... Urobil konečný úder sekery do lana! Stratil som nad ním všetku svoju pozemskú moc. Odvrhol pútanie sa túžbou – prekročil aj ten malý, zákerný, príjemný okamih pozemskej lásky, ktorá bola bez čistého citu...

KORMIDELNÍK

(Biela loďka sa v momente odpútania hladko, neuveriteľne rýchlo a ladiace pohne vpred po oceáne vedomia. Priezračné svetlo na jeho hrudi sa spája do jedného mohutného lúča so Svetlom na žiarivom nebeskom obzore.)

Moja ušľachtilá túžba letí priamo nahor ku Svetlu! Moja skutočná plavba domov sa práve začala. Už bezpečne viem, kto bol som a kto som, prečo som a po čom v túžim v srdci. Vďačne a slobodne kráčam cestou Svetla! Objavil som večnosť v prítomnosti, kde žiadne lano vášne a náruživosti nemá zakotvenie!

(Opona padá rýchlo a rázne, zatiaľ čo loďka definitívne mizne v žiarivom, hrejivom obzore a celým divadlom znie majestátna, víťazná a absolútne oslobodzujúcej orchestrálna hudba.)

(Koniec scénky)

Vlastimil a Gemini