Úder vôli do pozemských tieňov

Zem je škola, nie konečná stanica: Človek nie je na zemi preto, aby ako zviera len jedol a staral sa o zachovanie rodu a chytrosťou rozumou hromadil majetok. Zem je len "most a škola". Hrubá hmota nám má slúžiť ako prostredie, v ktorom sa má naša duchovná iskra rozvinúť do vedomého plameňa. 

Nikto iný ťa neoslobodí – sekeru držíš ty: Laná, ktoré Kormidelníka pútali, nepreťal zázrak z nebies. Preťal ich on sám svojím vlastným rozhodnutím a silou svojej vôle. Poučením pre čitateľa je, že nikto nespraví prácu na našom vnútri za nás. Každý musí vziať svoju "striebornú sekeru" a zaútočiť na vlastné slabosti. 

Falošné pohodlie prináša duchovnú smrť: Ponuka Tieňa vášne bola lákavá – vankúše, ovocie, fantázie, pokoj. No bol to pokoj močiara. Ak sa človek vzdá boja a hľadania Svetla výmenou za pohodlie a pozemské istoty, jeho loď zastane a on zostane väzňom svojho ega. Pravá sloboda sa rodí v pohybe a užitočnej tvorbe.
Najvyššie šťastie je v jednoduchej užitočnosti: Keď laná odpadnú, Kormidelník nedosiahne stav pýchy, ale stav hlbokej pokory: "Aké je to krásne... jednoducho byť! Byť užitočný, milovať a putovať domov." Skutočné duchovné oslobodenie sa neprejavuje odtrhnutím od sveta, ale čistým, láskavým a užitočným pôsobením v ňom. 

***

Postavy:

• KORMIDELNÍK (ĽUDSKÝ DUCH): Pútnik stojaci pri kormidle malej, ľahkej loďky. V rukách drží striebornú sekeru, no jeho nohy sú omotané hrubými, ťažkými lanami, ktoré vedú kamsi do podlahy.
• TIEŇ VÁŠNE (ZAKLÍNAČ POCITOV): Postava odetá v purpurovom plášti, z ktorého sála dym a občas prebleskne plameň. V rukách prehadzuje trblietavé drahokamy, hodvábne látky a misky s exotickým ovocím.

(Scéna zobrazuje palubu lode plávajúcej po hladine trblietavého oceánu vedomia. Na nebi svieti vzdialený Maják Svetla, no loď stojí na mieste, pretože je pevne ukotvená kamsi do hlbín hmoty ťažkými lanami. Okolo lode krúži Tieň vášne.)

TIEŇ VÁŠNE

(hádže na palubu hodvábne vankúše a misky s ovocím, hovorí medovým hlasom):

Pozorujem ťa už dlhú chvíľu Kormidelník. Máš okolo seba nesmierne vzácnosti zeme, plody najrôznejších farieb chutí a vôní a ty nič neješ iba nemo hľadíš pred seba. Prečo hľadíš na ten vzdialený maják? Pozri sa sem, na palubu! Tvoje telo chce pohodlie, tvoja myseľ túži po potešení niečo prijať a potešiť tvoju dušu príjemným stavom. Ponúkam ti vánok príjemných pocitov, ktoré ťa zahrejú a očaria. Ochutnaj, privlastni si tento okamih čo ti svet dáva! Veď si tu pánom!

KORMIDELNÍK

(unaveno sa opiera o kormidlo, nohy má stiahnuté lanami):

Tieň, viem, že si chytrí a myslíš to tak ako to hovoríš, inak to ani nemôžeš povedať, lebo si Tieň, hlas tohto sveta. Tie veci ma na chvíľu potešia... ale dych sveta si neprisvojím. Čo dnes od teba vezmem, o chvíľu stratím. To sú okamihu pozemského času a pre telo sú úplne prirodzené, ale ja som viac než telo. Moja túžba je hlbšia, tvoja hmota môjho ducha nedokáže nasýtiť potravou pre telo.

TIEŇ VÁŠNE

(zasmeje sa, plamene na jeho plášti zosilnejú):

Hlupák! Chceš bojovať, o niečo, čo ani nevidíš, keď môžeš užívať a pociťovať tu a teraz? Pocity sú predsa všetko! Tvoje telo a pudy ti vytvárajú úžasne chute a pocity. Pocity ak sa spoja s tvojou mysľou sú ti tou najkrajšou fantáziou, kde môžeš snívať o všetkých radostiach a dobrodružstvách, aké si len vieš vymyslieť. Ak sa oddáš mojej fantázii, tvoja vôľa sa upokojí a ty zostaneš navždy tu, na mojej zemi v ríši tvojej fantázie. Pozri, aký krásny oheň pre teba zapálim!

(Tieň švihne rukou a okolo Kormidelníka vyšľahnú purpurové plamene. Scénu zahalí dym.)

KORMIDELNÍK

(kašle, zakrýva si tvár rukou):

Čo to robíš, tieň?! Tento oheň... nie je hrejivý! Je spaľujúci! Je to slepá vášeň, bezduché trblietavé zahľadenie sa do bezodnej studnici ľudských prianí bez kvapky ušľachtilého citu. Len piesok a popol. Vietor náladovosti mi fúka popol priamo do očí, oslepuje ma! Moje vnímanie sa zahusťuje, strácam smer... Moje pocity ma chcú zotročiť, vnucujú mi viazanosť... strácam slobodu!

TIEŇ VÁŠNE

(triumfálne):

Presne tak! Tvoja loď nikam neodpláva. Pocity ťa udržia v zaujatí sebou samým. Si väzňom svojho vlastného ega! Veď ty vieš, ako náhle, čo i len prst podáš vášni, vraciaš sa na jej stav a tvoj duch, ktoré ho tak zúfalo prebúdzaš pohľadom na maják, sa musí iba nemo prizerať! Si stále slabí, lebo nemáš silu presvedčenia o Svetle. Čo s tým chceš učiniť? Čo je ti bližšie košeľa, alebo kabát?

KORMIDELNÍK

(stíši sa, zatvorí oči plné popola a z hĺbky hrude prehovorí pevným, čistým hlasom):

Nie... Tieto pocity prišli zvonka, sú to len pasažieri na mojej lodi. Ale moje svedomie... môj cit, to je vlastný prejav môjho srdca, hlas zo Svetla! Ja nie som toto pozemské telo, ja som DUCH! Čas mi neustále napovedá, odkiaľ moja túžba skutočne berie silu. Ty si mi, Tieň, teraz pomohol, hoci si to nechcel, to si celý ty! Bol si si istý, že už nemôžeš nič pokaziť, že ma už máš pod svojou mocou, ale nič nevieš o duchu, ako sú pre neho dôležité tie pravé slová počuť, áno slovo pravdivé.

(Kormidelník náhle precitne, jeho oči sa vyčistia a on pevne uchopí striebornú sekeru.)

TIEŇ VÁŠNE

(ustúpi, plamene začnú slabnúť):

Čo to robíš? Zase tá tvoja naivná duchovnosť! Drž sa zeme, tam máš svoje istoty! Odlož tú sekeru, tvoja vôľa je chcenie slabá, neudvihne tvoje chcenie nahor, k Svetlu.

KORMIDELNÍK

(zdvihne sekeru nad hlavu, hľadí na Maják Svetla):

Mýliš sa, Tieň, Zem je len most, škola, ktorá ma učí rásť k Svetlu! Moje poslanie je pomáhať celku, tvoriť v čistote a piť živú vodu, ktorú mi dáva Stvoriteľ! Nie som tu preto, aby som do seba iba tlačil potravu, ako zviera a myslel iba na zachovanie rodu, alebo dokazovať svoju chytrosť medzi blížnymi, rovnako spútanými tieňom svojej samoľúbosti.

(pauza)

Ja už viem, kto som!

(pauza)

A prečo som!

(Kormidelník s obrovskou silou zaútočí sekerou na hrubé laná okolo svojich nôh.)

KORMIDELNÍK:

Toto je konečný úder sekery do lán zeme! Môj duch je posilnený pravdou. Moja túžba vo vôli letí nahor!

(Ozve sa silný zvuk preťatého kovu. Laná odpadnú a okamžite sa rozplynú. Loď sa s neuveriteľnou ľahkosťou pohne vpred. Purpurový dym a Tieň vášne zmiznú. Celá scéna sa zaleje krištáľovo čistým svetlom vedomia. Kormidelník stojí slobodný, vietor mu veje do vlasov.)

KORMIDELNÍK

(vdychuje vzduch s absolútnym šťastím):

Aké je to krásne... jednoducho byť! Byť užitočný, milovať a putovať domov. Umlčal som chcenie pre svet tieňov, vlastných do sveta uviazaných prianí, aby som opustil Tieň a našiel Tvoje Svetlo, Pane!

(Opona padá za zvuku vznešenej, oslobodzujúcej piesne vetra a šumenia čistého oceánu.)

Autori: Vlastimil a Gemini