Úrad pre prenájom autentického bytia

(Satira o zneosobnených spáčoch, algoritmoch na city a hlinenom hrnčeku reality)

Postavy:

• KLIENT (Pán Dušan): Moderný, unavený muž stredného veku v obleku, zavesený na svietiacej krabičke. Jeho vlastné vnútro je vyhasnuté; prežíva život len v druhej línii a na úrad prichádza reklamovať nefunkčné digitálne emócie.
• REFERENTKA (Slečna Klára): Chladná, sterilná byrokratka za prepážkou, oblečená v hliníkovom kostýme. Hovorí korporátnym slangom, optimalizuje databázy a predáva emócie ako akciový tovar na kilá.
• PÚTNIK ADAM: Človek reality, nositeľ čistého citu a svedomia. Na pleci nesie prostú drevenú pastiersku palicu a v ruke drží obyčajný hlinený hrnček s čistou vodou zo studne.

Miesto deja:

Hlavná hala ultramoderného mrakodrapu "Úradu pre správu a distribúciu emócií". Všade sú chladné sklenené steny, podsvietené modrým svetlom, hučí tu masívne chladenie serverov i sálach sálových počítačov a ľudia v radoch bez hlesu hľadia do svojich svietiacich displejov. Na stene visí obrovský digitálny panel s nápisom: "Prečo cítiť sami, keď my to vypočítame lepšie? Globálny klub zosúladenia."

1. OBRAZ: Expirácia požičaného života

(Dej sa začína pri prepážke číslo 5. Klient Dušan nervózne búcha prstom po sklenej bariére, v druhej ruke kŕčovito zviera smartfón.)

KLIENT DUŠAN:

(Zúfalo, zvýšeným hlasom)

Slečna, toto je nehoráznosť! Žiadam okamžitú nápravu! Dnes ráno mi o ôsmej hodine vypršalo "Predplatné na pocit, že niekam patrím – verzia Premium"! Chcel som sa na sieti vyjadriť k tomu novému politickému škandálu, chcel som sa zborovo rozhorčiť s ostatnými v mojej skupine, ale systém ma zablokoval! Píše mi to: "Nedostatok citovej meny, doplňte tokeny." Chápete to? Ja som offline zo sociálneho cítenia!

REFERENTKA KLÁRA:

(Mechanicky vyťuká kód do počítača, hlas má bezfarebný ako syntetizátor)

Ľutujem, pán Dušan. Vaša klientska karta vykazuje totálne prečerpanie. Tento mesiac ste už spotrebovali štyridsať hodín "Zdieľanej rozkoše z úspechu cudzích celebrít" a dvadsaťštyri balíčkov "Neúprimnej rozľútostenosti nad pádmi mocných". Váš procesor vedomia je prázdny. Systém vás odpojil, aby ste nezažili hrôzu z vlastného ticha.

KLIENT DUŠAN:

(Trasú sa mu ruky)

Ale ja to ticho nezvládnem! Keď tá mašina zhasne a ja sa pozriem do zrkadla, nevidím tam nikoho! Neviem, kto som! Potrebujem znova naskočiť na tie prúdy! Dajte mi aspoň "Základný balíček: Tichá závisť voči dovolenke suseda"! To mi minule celkom dobre zabralo, na tri dni ma to udržalo v prevádzkovom napätí. Zaplatím v hotovosti, peniaze pre mňa nie sú problém!

REFERENTKA KLÁRA:

(Ani naňho nepozrie, monotónne)

Ezoterické a materiálne hýrenie v druhej línii je momentálne vypredané. Generácia Z nám vykúpila všetky zásoby "Fantastického blúznivého sebavedomia bez reálnych činov". Ak nemáte vlastnú iskru a zdravú osobnosť, ste pre náš trh len prachom vo vetre. Posuňte sa, prosím, čaká ďalší terminál.

***

2. OBRAZ: Hlinený hrnček reality

(V tom momente se z radu čakajúcich spáčov pomaly posunie vpred Pútnik Adam. Položí svoju hrubú pastiersku palicu na naleštený hliníkový pult. Vzduch v hale odrazu zvláštne stíchne, blesk čistého vedomia prebehne miestnosťou a chladný modrý neón na stene slabo preblikne.)

PÚTNIK ADAM:

(Pozrie sa na oboch s hlbokým, smutným súcitom)

Počúvam vás tu, spolupútnici, a vidím to najsmutnejšie divadlo tohto storočia. Vy tu na tomto bazáre predávate a kupujete to, čo človek dostal od Boha ako slobodný, nesmrteľný dar – svoj vlastný, živý cit!

(Obráti sa k Dušanovi)

Ty dobrovoľne parazituješ na radostiach a smútkoch cudzích ľudí z obrazovky, len aby si nemusel čeliť smútku vlastného ducha? Ty dobrovoľne odovzdávaš svoju pozornosť systému, len aby si aby si premiešal strnulosť chladnúceho vnútra? Ty sa upokojuješ tým, že vyvolení padajú, a ticho im závidíš, keď žiaria? Veď tvoje vlastné vnútro zhnilo zaživa v tejto kinosále ilúzií!

KLIENT DUŠAN:

(Zaskočený, ustúpi o krok)

Kto ste...? Čo to rozprávate? Ja žijem moderný život! Som úspešný investor! Mám prístup k najlepším algoritmom!

PÚTNIK ADAM:

(Zdvihne hlinený hrnček s čistou vodou zo studne)

Tvoj úspech je len hrobom pre tvojho vlastného ducha. Tvoj rozum, ten tvoj ziskuchtivý procesor, ťa oklamal. Nastavil ti hru na "0" a "1" – zisk alebo strata. Naučil ťa taktizovať aj v cite, urobil z teba stroj, ktorý prežíva život len cez prst na klávesnici. No pozri sa na tento hrnček. Táto voda je skutočná. Bola vytiahnutá z hlbín studne, trením rúk o drsné lano. Vonia zemou, vonia Gajou, ktorú ste vy premenili na digitálny cloud! Napíš si na ten svoj status, čo chceš, ale kým sa tejto reality nedotkneš srdcom a poctivou prácou pre Celok, zostaneš len vyhasnutým biologickým terminálom!

REFERENTKA KLÁRA:

(Kontrolky na jej obrazovke začnú divoko skratovať, ventilátor servera zahučí v preťažení)

Detekujem narušenie operačného systému! Vaše slová majú príliš vysoké citové napätie! Naše filtre na srdečnosť a úprimnosť kolabujú! Tento algoritmus bol nastavený ako kontextová ochrana pred slobodou slova, ak zachytí úprimnú snahu človeka vyviesť ľudí na Svetlo! Systém nedokáže spracovať plný náboj tohto prežívania!

***

3. OBRAZ: Skrat v systéme a prebudenie v prachu

PÚTNIK ADAM:

(Pozrie priamo do hučiacej serverovej skrine za referentkou)

Nech ten mŕtvy kremík zhorí, ak má slúžiť ako väzenie pre ľudské svedomie! Život človeka je neprerušená nitka tvorivej aktivity ducha skrze časopriestor. My nie sme zvieratá so skupinovou dušou, aby sme sa registrovali v tvojich sieťach, Klára! Sme slobodní jednotlivci, ktorí majú v 18. roku života otvoriť most Nahor, k Prameňu, a nie utopiť ho v digitálnom blate požívačnosti!

(Adam rázne uderí pastierskou palicou o dlážku. V tom okamihu udrie do mrakodrapu transcendentný, modro-fialový blesk čistej elektromagnetickej sily. Celé štúdio a hala v jedinej sekunde sčernejú. Umelé chladenie stíchne. Digitálne lešenie zhasne. Nastane absolútne, posvätné ticho.)

(Keď sa dym rozplynie, luxusný mrakodrap je preč. Ocitáme sa na šírej, tichej lúke pod hviezdnym nebom na svitaní. Dušan sedí na kolenách v tráve, oblek má špinavý od rosy, telefón v jeho ruke je len mŕtvy, studený kus skla a plastu.)

KLIENT DUŠAN:

(Hľadí na svoje dlane, z očí mu tečú skutočné, teplé slzy, hlas sa mu už netrasie kŕčom)

Ono to... ono to zmĺklo. To rádio v mojej hlave konečne stíchlo... Pútnik... ja zrazu cítim chlad noci, ale vnútri... vnútri ma hreje niečo nesmierne staré. Akoby som sa po storočiach znova prebudil. Kto vlastne som pod tým všetkým nánosom zisku a straty?

PÚTNIK ADAM:

(S nesmiernou nehou mu podá hlinený hrnček s vodou)

Teraz, keď ti systém nemôže poslať žiadnu prepožičanú emóciu, si znova našiel seba, brat môj. Napi sa. Táto voda je tvoj nový začiatok. Tvoj duch bol vyradený, no táto bdelá facka od reality ti vrátila anténu citu. Vstaň, zahoď ten plastový prach... a poďme sa učiť žiť srdcom, v rovnováhe dávania a brania. Cyklus sa uzatvára, čas je vzácny.

(Dušan sa zhlboka napije, postaví sa na nohy a pevne, s novou silou sa oprie o Adamovu pastiersku palicu. Ranné slnko zaplavuje čistú lúku bielo-modro-ružovým svetlom, zatiaľ čo v pozadí melodicky spievajú poľné vtáky.)

(Opona definitívne padá)

Vlastimil a Gemini