Satirická scénka o tom, že zmysel života sa nedá vybaviť ako občiansky preukaz. Scénka o tom, že všetci si zmysel vymýšľame. A že úrad ho nevydáva ani nevracia. Tu sa len potvrdzuje, že ho už máte. A že ste ho len zabudli žiť.

Pán Kováč príde na úrad a chce si vybaviť zmysel života. Úradníčka sa ho spýta, či má vyplnený formulár Z-1. Zmysel sa prideľuje len v úradných hodinách, od 8:00 do 11:30. Odvolanie trvá 30 rokov. Alebo jeden život, podľa toho, čo príde skôr.

V druhej časti príde Pán Novák a chce si zmysel vrátiť v rámci reklamácie. Lebo ho tlačí, ako topánky o číslo menšie. Úradníčka mu povie, že zmysel sa nenosí, zmysel sa žije. Že zmysel nie je pasažier v loďke, ale loďka samotná. Reklamácia zamietnutá.

***

(Satirická scénka )

Postavy:

PÁN KOVÁČ — obyčajný človek, prišiel si vybaviť zmysel života

ÚRADNÍČKA — unavená, ale profesionálna, má na stole kaktus a hrnček s nápisom "Neotravuj ma, hľadám zmysel"

[Malá čakáreň. Pípne číslo 42. Pán Kováč vojde.]

PÁN KOVÁČ:

Dobrý deň. Ja by som si prišiel... vybaviť zmysel života.

ÚRADNÍČKA:

(ani nezdvihne oči od počítača)

Máte vyplnený formulár Z-1?

PÁN KOVÁČ:

Aký formulár? Ja som myslel, že zmysel života sa tak nejak... nájde. V láske. V práci. V tichu.

ÚRADNÍČKA:

Pán Kováč, zmysel života sa nenachádza. Ten sa prideľuje. A len v úradných hodinách. Od 8:00 do 11:30.

PÁN KOVÁČ:

A čo ak mi ten váš pridelený zmysel nebude vyhovovať?

ÚRADNÍČKA:

Tak si podáte odvolanie. Lehota na vybavenie je 30 rokov. Alebo jeden život, podľa toho, čo príde skôr.

PÁN KOVÁČ:

(smutne)

A čo ľudia, čo odídu bez zmyslu?

ÚRADNÍČKA:

(konečne sa na neho pozrie)

Tí si potom vymýšľajú vlastný. Chodia na jogu, píšu básne, zakladajú si startupy na predaj vzduchu v plechovke... Je to smutné. Ale aspoň majú čo robiť.

PÁN KOVÁČ:

Takže... vlastne si ho musím vymyslieť sám?

ÚRADNÍČKA:

(usmeje sa prvýkrát)

Oficiálne nie. Neoficiálne... všetci si ho vymýšľame. Ja som si napríklad vymyslela, že môj zmysel je, aby ste vy odtiaľto odišli šťastnejší, ako ste prišli. A vidíte? Už to funguje.

[Pán Kováč odchádza. Na dverách je nápis: "Zmysel života sa tu nevydáva. Tu sa len potvrdzuje, že ho už máte."]

***

Úrad pre zmysel života, 2. časť

Reklamácia

Postavy:

PÁN NOVÁK — človek, čo si prišiel vrátiť zmysel života. V ruke drží pokrčený papier a účtenku.

ÚRADNÍČKA — tá istá. Unavená, ale profesionálna. Kaktus na stole už má nový kvietok.

Malá čakáreň. Pípne číslo 43. Pán Novák vojde. V ruke drží pokrčený papier a účtenku.

PÁN NOVÁK:

Dobrý deň. Ja by som si prišiel... vrátiť zmysel života. V rámci reklamácie.

ÚRADNÍČKA:

(ani nezdvihne oči) 

Máte vyplnený formulár R-2? Reklamačný?

PÁN NOVÁK:

Aký formulár? Ja som si ten zmysel tu pred rokmi vybavil. A on mi nevyhovuje. Je vadný.

ÚRADNÍČKA:

(konečne sa pozrie) 

Vadný? V čom je vadný?

PÁN NOVÁK:

No... ja som si myslel, že keď budem mať zmysel života, tak budem šťastný. A ja nie som šťastný. Ja som unavený. Ja ráno vstanem, idem do práce, prídem domov, pozriem televíziu, idem spať. A ráno zase. A ten zmysel mi pri tom vôbec nepomáha. On len tak leží. Ako ten kaktus na vašom stole. Tak som si povedal, že ho vrátim. Že mi dáte iný. Alebo mi vrátite peniaze.

ÚRADNÍČKA:

Pán Novák, zmysel života sa nedá vrátiť. Ten sa dá len... používať.

PÁN NOVÁK:

Ale ja som ho používal! Ja som ho používal poctivo! Ja som si každý deň hovoril: "Môj zmysel je, aby som zabezpečil rodinu." A zabezpečil som ju. Mám byt. Mám auto. Mám dve deti. A aj tak mám pocit, že mi niečo chýba. Ako keby som si kúpil topánky o číslo menšie. Chodím v nich, ale tlačia ma.

ÚRADNÍČKA:

(ticho) 

A kde vás tlačia?

PÁN NOVÁK:

Tu. 

(ukáže na hruď)

Tu ma tlačia. Nie v nohách. Tu.

ÚRADNÍČKA:

(usmeje sa, druhýkrát v živote) 

Pán Novák, to nie je vada zmyslu. To je vada používania. Vy ste si ten zmysel kúpili ako topánky. A topánky sa nosia. Ale zmysel sa nenosí. Zmysel sa žije.

PÁN NOVÁK:

A aký je v tom rozdiel?

ÚRADNÍČKA:

Topánky si obujete a idete, kam chcete. A keď vás tlačia, tak si ich vyzujete a sťažujete sa, že sú vadné. Ale zmysel... zmysel je ako tá loďka. Vy ste tá loďka. A ten zmysel je ten cit, čo vás nesie. Vy ste si mysleli, že zmysel je ten pasažier, čo má sedieť v loďke a robiť vám radosť. Ale zmysel je tá loďka samotná. A vy ste si celú dobu mysleli, že ste ten pasažier, čo sa sťažuje, že ho loďka tlačí.

PÁN NOVÁK:

(ticho) 

Takže... ja som si ten zmysel vlastne nevrátil... ja som si ho len nevšimol?

ÚRADNÍČKA:

Presne. Vy ste si ho neprišli vrátiť. Vy ste si prišli potvrdiť, že ho už máte. Len ste ho celý čas nosili ako topánky o číslo menšie, namiesto toho, aby ste v ňom plávali ako ryba vo vode.

PÁN NOVÁK:

(pozerá na pokrčený papier) 

A čo s tou reklamáciou? Čo mám s ňou urobiť?

ÚRADNÍČKA:

(vezme mu papier, roztrhne ho a hodí do koša) 

Reklamácia zamietnutá. Zmysel je bez vady. Vada bola v tom, že ste si mysleli, že ho treba mať. Ale on sa nemá mať. On sa má žiť.

(Pán Novák odchádza. Na dverách je nový nápis, ktorý tam predtým nebol. Úradníčka ho tam dopísala rukou, keď Pán Novák odchádzal: "Zmysel života sa tu nevydáva, ani nevracia. Tu sa len potvrdzuje, že ho už máte. A že ste ho len zabudli žiť.")

Vlastimil a Astrid