Váha slova v údolí ozvien

Scénka prináša hlboký a v literatúre málokedy vídaný pohľad na zodpovednosť človeka za jeho hovorené slovo v kontexte jemnohmotných zákonov Stvorenia. Dej sa neodohráva na pozemskej rovine, ale v sfére záhrobia (jemnohmotnosti), kde neplatí pozemská pretvárka a kde sa každé vnútorné chcenie a slovo okamžite formuje do viditeľnej reality.
***
(Jemnohmotné formovanie)
Postavy:
- PÚTNIK (ĽUDSKÝ DUCH): Hľadajúci prechádzajúci hmlistou krajinou jemnohmotnosti. Na chrbte nesie popruhmi pripútanú ťažkú sieť plnú deformovaných, pulzujúcich a nepokojných útvarov, ktoré ho ťažia a nedovoľujú mu stúpať nahor.
- STRÁŽCA FORIEM (ZÁKON ZVRATNÉHO PÔSOBENIA): Vznešená, no prísna bytosť so žiarivými očami, ktorá drží v ruke krištáľové zrkadlo. Vidí jemnohmotné formy v ich skutočnej podobe.
Dej a kľúčové dialógy:
(Scéna sa otvára v sivo-striebristej jemnohmotnej krajine. Na obzore matne presvitá čisté Svetlo, no Pútnik sa ledva vlečie. Okolo neho lietajú divné útvary – niektoré vyzerajú ako krásne kvety, z ktorých však vyrastajú tŕne a páchne z nich hniloba. Pútnik si unavene sadá na balvan a hádže pred seba sieť.)
PÚTNIK:
Pozerám na tú prekrásnu žiaru na obzore. Moja túžba ma vedie vpred vo svitaní rannej zory, srdce mi búcha a viem, že nesmiem postáť... ale prečo? Prečo sa mi tak ťažko kráča? Prečo ma táto sieť tak tlačí k zemi? Veď som sa na zemi snažil žiť dobre! Hovoril som o kráse, o dobre, chcel som ľuďom vyjadriť tie najhlbšie zážitky... Áno, možno trochu popletenou rečou, ale v dobrom chcení. No namiesto ľahkosti ma obklopujú tieto prapodivné stvorenia. Čo sú to za netvory?
STRÁŽCA FORIEM:
(Vystúpi z hmly a ukáže žezlom na sieť.)
Dobre hovoríš, Pútnik. To, čo nesieš, nie je cudzí trest. Nesieš svoju vlastnú popletenú reč. Tu v jemnohmotnosti záhrobia cítiš jej presnú duchovnú tiaž. Ak táto sieť unavuje teba, unavuje aj ostatných, ktorí tu prebývajú a hovoria podobnou rečou. Všade, kam sa tvoje slová dostali, zasiali rovnaké pôsobenie. Tieto útvary sú tvoje vlastné deti. Sú to formy, ktoré si vytvoril na zemi, a teraz idú všade s tebou ako mocná pavučina. Uvedom si: kým na zemi si ju tkal ako pavúk, tu na druhom svete si v nej chytený ako mucha. Pozri sa na tie formy bližšie cez zrkadlo Pravdy.
PÚTNIK:
(Pozrie do zrkadla a zhrozí sa.)
To nie je možné! Tento útvar... veď si pamätám, kedy vznikol. Bol som v prírode, videl som nádherný západ slnka a chcel som kamarátovi vyjadriť tú nesmiernu hĺbku prežitia. Povedal som vtedy z plného srdca: "Bolo to strašne pekné!" Ale prečo tá forma v jemnohmotnosti vyzerá ako žiarivé svetlo uväznené v tele hrozného, trasúceho sa pavúka?
STRÁŽCA FORIEM:
(Vážne prikyvuje.)
No vidíš sám, akú váhu majú slová. Tu sme vo svete rovných zrkadiel. Tam, odkiaľ si prišiel, sa reč používa povrchne. Ľudský rozum na zemi zlenivel a navykol si merať hĺbku prežitia negatívnymi asociáciami. Chcel si slovom "strašne" vyjadriť niečo hlboké, čo človeku podá silnú emóciu prežitia niečoho významného. Chcel si vyjadriť čistú krásu z Výšin, no namiesto čistého slova si do Stvorenia vyslal pojem strachu – strašne.
Tu sa však formy ukazujú vo svojom pravom význame. Spojil si nespojiteľné. V tej sekunde tvoja vôľa utvorila v jemnohmotnom svete túto nestabilnú chiméru. Má v sebe záblesk tvojej túžby po kráse, no jej podstata je zdeformovaná strachom, ktorý tú vnútornú krásu zviera ako pavúk muchu v pavučine. Tieto formy nenašli mier a nemôžu sa spojiť so Svetlom, pretože sú vnútorne rozorvané a chýba im čistá nosná vlna citu.
PÚTNIK:
(Zúfalo listuje v pamäti.)
A čo táto druhá forma? Tá sa zvíja a syčí, akoby bola šialená...
STRÁŽCA FORIEM:
Vidíš, teraz si ju pomenoval správne. Vyjadril si skutočný stav, ktorý sa k obrazu hodí. Vtedy však tvoje "Bolo to šialene krásne" dalo myšlienke úplne iný život a vytvorilo karikatúru významu. Vznikla ďalšia labilná bytosť. Svetlo tieto bezduché nepodarky neprijíma, a tak klesajú sem – do hutnej, ťažkopádnej jemnohmotnosti.
A vieš, čo hľadajú? Hľadajú teba, svojho tvorcu, alebo ľudí, ktorí sú rovnako vnútorne nestabilní! Priťahuje ich rovnorodosť. Živia sa myšlienkami tých, ktorí nedokážu udržať čistotu v pojmoch, a pútajú ich k nízkym sféram. Dnes je na Zemi bohatá úroda týchto siatí. Mnoho ľudí už používa hybrid slova a negatívnej emócie ako prehĺbenie významu, čím však spájajú protiklady vo svojej reči a neuvedomujú si, čo hovoria. Potom sa čudujú, prečo je doba taká plytká a ľudia popletení v myslení. Vaši mladí sú dnes priam majstrami tohto krivenia, lebo sa namiesto jasných viet dorozumievajú len útržkami podivných asociácií. Ich povrchnosť v prístupe k životu je priamoúmerná k povrchnosti ich vlastného života. Na Zemi to ešte prekryje hrubá hmota, no tu vidíš všetko také, aké to v skutočnosti je. V tom spočíva neúprosná spravodlivosť – čo človek zaseje, to aj zožne.
PÚTNIK:
(Pochopí osudovú chybu a padá na kolená.)
Aký som bol slepý! Myslel som si, že slová sú len prázdny vzduch. Neuvedomil som si, že každým spojením "strašne dobré" či "šialene krásne" deformujem tvorivú silu, ktorú mi Stvoriteľ zveril. Namiesto toho, aby som hĺbku vyjadril rýdzim citom a čistým slovom, pošpinil som ju pozemským zvykom temných asociácií. A čo je najhoršie, takto som učil aj vlastné deti. Čo teraz? Čo mám urobiť?
STRÁŽCA FORIEM:
Na Zemi rovnako platí Zákon zvratného pôsobenia. Nepripúšťa ľubovôľu ani tu, ani tam. Tu je však účinok viditeľný ihneď, pretože jemnohmotnosť je v rýchlejšom zachvievaní než hutná pozemská látka. Každé slovo sa tu okamžite formuje do reality. Toto okolie je materializovaný svet tvojich vlastných myšlienok.
Teraz máš na výber: buď tieto nestabilné formy premeníš silou nového poznania – tým, že ich spoznáš v ich ohavnosti a navždy opustíš škodlivé vyjadrovanie –, alebo ťa stiahnu späť do hmly medzi tých, ktorí nepoznajú váhu slova, a tým ani hodnotu vlastného života. Choď v novom poznaní vpred, Pútnik. Udržuj krb svojich myšlienok čistý, založíš mier a budeš šťastný!

PÚTNIK:
(S radosťou v tvári a slzami v očiach sa pokloní Svetlu,
ku ktorému vzhliada, a vrúcne povie:)
Ďakujem ti, Pane!
(Zrkadlom Pravdy prebleskne slovo "Ďakujem...", v ktorom spočíva netušená moc a hlboká úcta k Pravde, ktorá ľuďom otvára oči a vedie ich nahor k Životu. Slovo vzlietne ako malý žiarivý holub, ktorého svetlo v okamihu roztopí niekoľko pavučín na Pútnikovej sieti a prežiari sivú hmlu vôkol nich. Nádej na vzostup ožila...)
(Opona padá za zvuku čistého, jasného tónu zvona.)
Vlastimil a Gemini
