"Človeka nemožno oslobodiť vo vonkajšom živote viac, než je oslobodený vo svojom vnútri."

Gercen

VYZNANIE: I. časť - Hľadanie

Vedenie citom...

(´Poézia v próze)

Mnoho dní som premýšľal o ľudskom živote, o zmysle života, o šťastí, o láske...

Takéto myšlienky väčšinou ľudí napádajú nie tak v blahobyte a spokojnosti, ale po prežitiach niečoho hlbšieho čo sa dotklo citu ako prebudenie po spánku. Čo hlboko zachvelo srdcom človeka, až sa prebudil a odrazu uvidel svet inak. A tak to bolo i v tomto prípade.

Osud človeka je zaujímavý, ak si všetko prežité z odstupom času premietne spätne a bdelo pozoruje. Uvidí to nádherné vedenie, ak sa nechal viesť citom a žasne ako nádherne je všetko z Hora vedené a všetko má svoje vysvetlenia. Človek iba musí dôverovať a jeho otázky a túžby budú objasnené.

A takéto vysvetlenia mi boli v duchu podané:

Náhle, akoby z hlbín času, niekto prehovoril.

"Ponúkaš svoju lásku a poznanie. Prečo to robíš? Veď svet odmietol Pravdu v Láske samej a pribil ju na kríž! Myslíš, že Ty, pozemský človek, u ľudí inak pochodíš?

Obzvlášť ľúbiš jednu dievčinu, a myslíš si, že ona už pochopila, o čom jej hovoríš svojím životom. A že tento dnešný čas je vážny a rozhodujúci v osudovej hre ľudstva, že ľudia stoja na križovatke ciest života a smrti.

Netráp sa, ak to iní inak vidia! Ľudia to tušia, ale sa boja o tom premýšľať. Zo strachu o svoje istoty a pohodlie, visiace nad ľuďmi ako Damoklov meč, nechcú pravdu vidieť a namáhať sa o zmenu. Radšej si hovejú v pohodlí a starom názore "O človeku z opice", a ďalší vo viere "Keď sú deti Nebies, Otec nebeský sa o nich postarať musí". Dúfajú v Obetu Spasiteľa na kríži a spokojne podriemkavajú vo svojich schránkach až prejde čas obratu duší... a mnohé zahynú.

Ľudia majú slobodnú voľbu: kráčať nahor, ku Svetlu konaním v ušľachtilosti a láske, alebo klesať k Temnému, ak sa nezbavia duchovnej lenivosti – sebalásky, puta žiadostí, strachu a nenávisti.

Ste odvádzaní od Svetla a Pravdy falošnou hrou mocných tohto sveta. Oni, odovzdaním sa sebaláske, vkĺzli do rúk Čierneho kniežaťa a zo zákulisia riadia národy a ideológie v jeho vôli a charaktere. Vládnu ľuďom rovnako hovejúcim si v sebaláske a túžbe uplatniť sa, užiť si sveta, panstva a moci.

Oni sú zaslepené nástroje v jeho mocných ale bezcitných rukách. On v pozadí sa pohráva s ľudskými dušami ako pavúk v pavučine s obeťami. Drží ich vo svojich vláknach spočiatku jemne, cez príjemné pocity a snenie. Až časom okruh prúdenia pokušení a vyžitia zosilnel, poháňajúc do víru zničenia bohatých i chudobných, predstavou ľudskej veľkosti, materiálneho blahobytu, pozemskej istoty a osobnej moci.

Tak klesajú leniví i vlažní duchom k viazanosti na hmotu, až padajú zo stupňa ľudskosti do ustrnutia, egoizmu a beznádeje.

Vábil vás preč od prebudenia v Pravde zjaveného Slova nadol k duchovnej noci. Našepkával vám, že stačí iba veriť. Až ste v temnotách sebalásky zablúdili a na duchovný význam lásky zabudli. Zabudli naplniť Slovo činom, radostným životom pre Svetlo, pre živé všetko. Zostali ste iba u slepej viery - veriť v niečo vzdialené, čo mu nerozumiete. A Ty, úbohý priateľ, to chceš niekomu vysvetliť, o čo ide mocnostiam podsvetia?

Áno, obdiv ľudí nie vždy je pravý, nie všetko je zlato, čo sa tak javí. Temno útočí iba príjemnými slovami a predstavami na ľudské slabosti. Ale ako celok to pravdivo človek pochopí až prežije súvislosti, vlastným pohybom ducha v prežívaní!

Knieža temnôt nie je spravodlivo prísny – napomínajúci a pomáhajúci, ale chladne podlízavý, aby všetko slabé uspal, zadusil a zničil! Kto Ti dnes uverí, že nie všetko je také, ako sa javí - pri tak rozšírenej povrchnosti pozemského žitia, v tak veľkej prázdnote sŕdc, hľadajúcich naplnenie práve v rovnakej prázdnote - ´poľovačkou na vietor´?!

A práve ľudia prekypujúci krásou trpia prázdnotou. Zvlášť dievčiny nadchnuté svojou krásou a záujmom sveta žnúc potešenie, keď svet vidí ich krásu, ich pôvab.

Divíš sa, že mnohé aj tak krásne ako anjelik túžia iba po vlastnom šťastí, radostiach a potešeniach; že pestujú v duši želania vyniknúť svojím telom a kúzlom osobnosti a usilujú predovšetkým o prežitia a predstavy uchopiteľné, veci hmotného druhu?

Oni veria v prvom rade "pocitom sveta" a "hlasu sveta" - ľuďom "nespútaným" a vplyvným vo verejnom živote. Ľuďom uznávaným kultúrou, smerovaním tohto sveta a hodnotám a veciam z tohto sveta. V tom cítia svoju šancu "povýšiť seba", naplniť vlastnú predstavu ideálneho života.

Ale je strašné, ak nevedia, že v nerozlišovaní zlata od pozlátky, bez osvetľujúceho lúča bdelosti v duchu, v bezstarostnom pojedaní "zo stromu poznania", všetkého módneho a príjemného, prijímajú aj ľadovú pečať sebectva rozumu - vloženú do všetkého hmotného pôsobením padlého archanjela.

Ktorý z tých ľudí Ti uverí, že si nevymýšľaš? Keď hovoríš, že sú aj iné hodnoty života, svety vyššie a veci krajšie, prečo by veril, keď ich nevidí? Ale – krásnu ženu, tú svet vidí!

Vravíš, že sú hlbšie prežitia radosti a blaženosti, než sú tie pozemské, že prichádzajú cez strasti a povinnosti? Ktorej to potvrdíš, s ktorou to prežiješ, komu zmysel chudoby vysvetlíš?! Či má mladý túžiaci človek zmysel pre odriekanie a trpezlivosť uprostred trblietania a pokušení?

Počúvam v duchu tieto slová, no nie som schopný ich odmietnuť, niečo namietnuť.

Až príliš pravdivo znejú mi, až príliš skutočný sa mi vidí zmysel prežitého príbehu.

Nevnímam tie slová určené iba mne - osobne. Ale cítim, že pre mnohé srdcia to bolo zamýšľané, venované...

A hlas v duchu pokračuje:

Darmo "svetskej sláve" ponúkať modré z neba - po smrti. Lepší vrabec v hrsti, než holub na streche, to je logika rozumu v princípe "pokušenia a vyžitia".

Svetská sláva neuverí, že je to v živote aj inak, že život sám je o inom, než myslia tí mnohí, ktorí iba hmotu a seba vidia. Ľudská malosť chce veľkosť, ale už nevie o veľkosti skutočnej - duchovnej. Pozná už iba hrubú zištnosť, vzruchy a príjemno v rozptýlení, sebauplatnení a seba uctieva vo svete falošným poznaním.

O nezávislosť od nepríjemného vo Svete, o to usiluje pozemský človek v prvom rade vo všednom konaní. Až na druhom mieste hľadá spojenie s Domovom a uspokojenie u Stvoriteľa - nezištným dávaním lásky a pomoci blížnemu, v cite. A tak vo svojej krátkozrakosti nevidí, že pokoj duši spočíva v okolí Čistoty tkvejúcej v nesebeckosti a harmónii a nebeské poklady sa rodia z cností. Oni sú nepominuteľným zlatom nebeským, v tom tkvie - blaženosť.

Žiaľ, tak často si svetobežník míli city s pocitmi a nebo citu chce stiahnuť k sebe do hmoty príjemných pocitov. Aj keby to malo trvať iba chvíľu, len aby to bolo hneď.

Váš pozemský svet stráca cit – milosrdnosť, súdnosť, skromnosť, čisté ideály - duchaplnosť. Nemá slzy rád. Tlačia zo srdca spomienku na nebeský domov a pripomínajú hľadanie.

Sila duše v precitnutí však tlačí svetské záujmy do kúta - pripomenutím hrejivých prežití krajšieho života, tak vzdialeného závislosti od nálad a pocitov vytváraných z vlastnenia .

Stierajú sa hranice medzi dobrom a zlom, aby neboli v ľuďoch stupne zrelosti a tým prirodzené zábrany. To bdelý duch presne vyciťuje a rozlišuje a má prirodzený odstup a ochranu od duchov iných zrelostí, zažíva slobodu jasného názoru.

Áno, priateľ môj! Vaše duše v tele zamdlievajú. Už zabudol ľudský duch na seba, aký je skutočne. Nejeden už leží v spánku a sníva v sladkej pavučine. Už v bázni mnohí pútnici uctievajú pýchu Lucifera – ľudský rozum, svoj telesný nástroj.

Jeho vývoj u ľudí viedol k pestovaniu fantázii, aby pocit postavili nad živý cit, nad ducha. Aby u ľudí dosiahol vlastný obraz – ctibažný egoizmus, pocit vlastnej veľkosti. Je mocný a hrdý, a takých chcel mať aj ľudí. On však považuje lásku neosobnú - nezištne slúžiacu iným za slabosť, lebo v tom "ja" ustupuje do pozadia, ale slabosťou a slabými on pohŕda.

Odlúčený od Svetla - bez Lásky nesnaží sa podporiť "ja" slabé a nedokonalé, aby rozvinulo v láske dávania svoje plné nebeské sebavedomie, ale usiluje ho ponížiť - zahustiť a zhmotniť - aby "ja duchovné" zabudlo na seba v pozemskom stelesnení, ako "zabudol" aj Lucifer na Lásku.

Chce ducha udržiavať v ilúzii čisto telesného "ja". Chce doviesť ducha k ochladeniu a spánku skrze materializmus a rozpad cností, osobnosť zničiť. Rovnako tak nenávidí všetko svetlé, srdečné - pre neho (Egoistu) menejcenné...

Preto človek trpí vo vlastných zlých vlastnostiach, lebo vedený sebectvom sa odcudzil vznešeným ideálom a stal sa sám sebe otrokom. Hoci v prepychu žije, prázdnotu duše vyjavuje, hoci radosti svetské vyhľadáva, jeho srdce v samote postonáva. Človek z lásky stvorený a predsa konajúci sebecky, vo vôli padlého archanjela, musí vybojovať boj sám so sebou o holý život a pravdivý názor.

Lucifer neviedol túžbu duší, aby stúpali skrz cit k láske vzájomnej, nebeskej, ale klesali skrze rozum k láske a moci vlastnej sebeckej, k žiadostivosti vedomia telesného – do hlbín mágii, vedy a egoizmu. O to strašnejší je Súd, lebo človek si vinu sebe za to nepriznáva, ale sa ešte rúha čistej svätosti Božej, že trpí nespravodlivo.

A tak niet divu, že nízke city ctižiadosti, samoľúbosti, domýšľavosti, faloš, túžba po moci a bohatstve, intrigy sú na zemi verní strážcovia a ukotvenia vlády Luciferovho princípu ´pokušenia a vyžitia´.

Je dobré, že chceš dušiam pomáhať, tie bdelé a čisté sú už v bezpečí a pomáhajú tiež. Ale mnohé už spia a ostatné v duchovnom polospánku, nepokojne sa prehadzujú vo svojich pavučinách. Cudzo hľadiac na všetko nepozemské chcenie a myslenie zívajú a klebetia. Spierajúc sa prebudeniu v nešťastiach tejto doby. Boja sa prestúpiť zo šedi ´istoty´ a ´pokoja´ na cestu "ružovo-tŕnistú".

Ten ´pokoj´ je iba stuhnutím života duše v zaužívaných zvykoch a tradícii. Umŕtvujúcim, malátnym pohybom dohasínajúcej duchovnej osobnosti v úzkom okruhu vlastných prianí a vedomostí.

Pohybom rozumového úsilia o naplnenie potrieb v hraniciach pavučiny si ľudia iba spríjemňujú svoje umieranie v čakaní "pavúčieho" príchodu...

Nechcú sa násilne odtrhnúť od pohodlia v strachu, že si ublížia na tele či mene, a predsa pavučina i tú poslednú štipku pohybu ducha, ktorú im pavúk ponechal, zrkadliacu sa v nepokoji a svedomí, z nich odsaje a ukáže im výhľad na ďaleko väčšiu hrôzu. A tou je – rozklad vlastnej osobnosti (mena) ducha na veky. Nesmúť teda, ak zožneš u ľudí výsmech a chladné odmietnutie. Bdej, aby si nepadol"!

***

Zo stavu ducha precitajúceho, ale ešte slabého, ma vydesil hlas Búrky na ostrove súmraku, visiacom v jemnohmotnosti očistca, medzi týmto svetom hrubohmotným a duchovným.

Ten hlas mi zahrmel do uší svoje: "Je čas, prebudiť sa úplne!"

Doteraz som veril ľuďom, že ostrov vlažnosti je úrodný a dom je pohodlný, a zrazu, švihajúc blýskajúcim sa mečom nado mnou, zahrmela Búrka: "Nie!" Odrazu padli šupiny z očí duše a hľadím nadol i nahor prekvapene. Verím, vidím to jasne a čo videl som považujúc to za svoje, už strácam, ako by to nikdy nebolo.

Spriatelil som sa s Búrkou a zanechal som pokojný ostrov polospánku, a moja loď sa hádže na mori svitania, usilujúc nahor proti prúdu. Dôverujem Meču a naplnil som dychom Búrky svoje plachty a svoje srdce ubezpečením, že ostrov blažených, Modrý ostrov slobody, svet skutočnej živosti a radosti, je tam, kde ukazuje svojim mečom.

Volá na mňa:

"Bol si tulák, putoval si po slobodnej ceste jemnej i hrubej hmotnosti a predsa až teraz si voľný ako vták letiaci obzorom v lúčoch východných i západných v čarokrásnej súhre tónov slobody".

Z vecí je triešť a roznáša ju vietor s mrmlaním plným plachej úzkosti: "Nastalo Svitanie a prebúdzanie vo všetkých sieťach noci i súmraku. Vo Stvorení rozochvieva sa mocný obrat nahor. Je koniec starého nočného tuláctva duchov divočinou! Začína Nový vek duchovnosti vo svetle čistej spravodlivej lásky - blaženej jednoty čistej ľudskosti"!

A Búrka hlaholí a pripomína slová - "Kde sú vaše poklady, tam je i vaše srdce. Iba to vám ostáva, kvôli čomu sa ostatného vzdáte"!

***

Veriac jej, kráčam vpred. Neobzerám sa, zatiaľ čo nahromadené poklady berie prúd a triešti o skaly. Hlas mojej pútnickej píšťalky sa zladil s melódiou jej hlasného hromu a spieva: "preč s vábidlami túžby, s putami, ktoré bránia v pohybe nahor a vstrebávajúc sa slastne do duše ju ticho ukolísavajú a rozleptávajú. Rozlúč sa s úspechom, ktorý patrí minulosti a s nádejou, ktorá bez Lásky planie márne. Nauč sa bubnovať v takte čistých neúnavných vĺn Svetla a ony silou Pravdy rozbúšia kameň tvojho srdca v rytme lásky. Odhoď chamtivosť, ktorá nikdy nemá dosť, strach, ktorý hrá v neúprimnosti do rytmu sebalásky. Odplávaj k čistote, ak chcú ťa zapliesť medzi seba tí, čo stoja pod tyranskou vlajkou padlej hviezdy sebeckých prianí. Ona je výrazom otrokov vlastnej žiadostivosti.

Príď, konečné Prebudenie, odveď ma z domu hmoty, z pohodlného chodníka materializmu, čo točí sa okolo ľudí ako had bez lásky, syčiac spoločne dokola a beznádejne.

Príď s nepokojom svojich krídel slobody. Rozprestri na vietor svoj výkrik: ´Tak si pochopil?!´ Nijaký oddych, nijaké ochabnutie, nijaké bremeno slabosti, skláňajúce hlavu. Zabúš a vylom dvere k jasnému Svetlu z bludiska tieňov a nelásky.

Nezúfaj, ale sa raduj, lebo tie čisté, krásne sny sa ti naplnia; uskutočnia sa tam v oblastiach Svetla - na Modrom ostrove blažených. Teda dôveruj, konaj a vytrvaj v dobrote!"

Ak neodpovedia na tvoje volanie, srdce ľudské, kráčaj samé. Ak sa odvrátia a opustia ťa na púti divočinou, ó, nešťastník, rozšliap tŕne svojimi chodidlami a putuj sám po ceste vyznačenej krvou. Ak ti nepodržia svetlo, keď noc sa zmieta v Búrke, zapáľ pútnik svoje vlastné srdce hromovým plameňom bolesti a nechaj, nech ono samé horí.

Viem, že utešený ružový púčik jedného dna rozkvitne i v poslednej záhrade a po boku stane záhradníkovi uprostred tŕňov. Viem, že žiaľ a utrpenie ako ruža rozprestiera k nebesiam červené listy a otvára srdce Svetlu. V bolesti láska pomaly rozkvitne a utrpenie pominie, len čo duša bude do biela prepraná k čistote a ožiarená slnkom pokory - schopná milovať nezištne a lásku prijať.

***

Ešte pred zrodením na túto zem, sedeli sme vedľa seba na ostrove súmraku, v rozhraní svetov pokory a žiadosti, a kráčali k sebe vlnou akejsi tajomnej túžby. Hovorila o niečom spoločnom na zemi a teraz... obratom času, tu na zemi pohrúžení do vlastných myšlienok, zažívame plavbu akoby k odlišným brehom. A hľa: akoby hrejivý úsmev bol prežitok minulosti, priateľstvo nepriateľom zištnosti a múdrosť prekážkou radosti.

***

Prišiel však čas rozlúčenia a čaká na Tvoje uvážlivé slovo. Odvrátila si odo mňa tvár, zabudla na moje meno - tak si to žiada Tvoja myseľ pre pokoj vlastnej veci. Ale ak Tvoje srdce inak cíti, inak vidí, uvoľni ho zo zovretia únavného tlaku rozpoltenia, šera pochybností, strachu a viazanosti, a ono pôjde vlastnou cestou.

Veľká krása i pôvab sa v Tebe sústredili. Priťahuješ iné túžiace duše, a cudnosť nežne prestupujúc Tvojím srdcom Ti vraví: "daj pozor, dievčina, i dar krásy a pôvabu uškodí, ak zabudne duša, ktorá ho nosí, pre aké hodnoty dar jej zverený bol – z lásky pomáhať iným.

V myšlienkach na seba, nerozvážnosti, pohŕdaní, dar krásy i pôvabu vädne, vyhasne. Tu žijúci ľudia nie sú bez chýb, a nemajú žiť iba sami pre seba, ale aj pre iných. V spätných vlnách lásky ste dvíhaní nahor, ľahučko rastiete z vďačnosti ostatných, ale v pochmúrnych vlnách sebectva a márnivosti, žnete samotu – namáhavo usilujete o vlastné šťastie v pozemskom cieli.

Ale to na zemi nedosiahnete, lebo vaša túžba, vaše srdce nie je z tohto sveta hmotného, pominuteľného, ale zo sveta večného Ducha. Tu v rôznorodosti duší sa však učíte – vzájomnosti a znášanlivosti – obetavej pravej láske. V tej jedinej dosiahnete poznanie zmyslu života a naplnenie, blaženosť večnosti"!

Človek v sebaláske často hľadá iba potešenie zmyslov a výhody pre seba a nájduc obeť alebo príležitosť je so sebou spokojný. A stáva sa, že nakoniec v milosti čas ukáže pravú tvár sebalásky. Obraz krásny ošpatnie, uznanie a záujem sveta pominie, ´túlanie za vetrom´ zovšednie, a smútok a pohľad unudený napovie duši poznatky mnohé. Láska smerovaná na seba hľadá udržať vieru iba v seba. Nesnaží žiť vo vzájomnosti Láskou. A preto sviežosť a naplnenie nedosiahne. Nemyslieť na seba otvára bránu - prežívať život duchovne, žiť pokoru – blaženosť prijímať z Hora!

Láska Svetla je pravá a nepominie, aj keby všetko iné zlyhalo, zrútilo sa a pominulo. Veď aj keď v prúde času človek na človeka s láskou myslí, stáva sa, že bez spojenia lúčom čistoty so Svetlom nad sebou, o chvíľu v ťažkosti jeden od druhého chladno odstúpi. Bez čistej vernosti Láske niet lásky skutočne ľudskej, vzájomnej. Ostáva iba vypočítavosť a ilúzie, trápenie v duši a nemoc na tele. V chladnom egoizme, po zrútení vzťahu, jeden na druhého nevidí a zabudne.

A tak v duchu mi zaznieva: "Kto zamieňa city s pocitmi, robí si ilúzie a robí ich aj iným ľuďom. City čisté, to srdečné chvenie, sa od človeka vzďaluje. Otročením predstavám a telesným žiadostiam ostáva vo svojich spomienkach a očakávaniach. Tým ale nestúpa. Trápi sa hmotou v tiaži myšlienky zemskej, púta sa pocitom a výčitkou. To človek hovorí slovami: ´moje city sú nepochopené, neopätované´.

Ale nezúfaj, Pútnik odvážne vpred – ži v láske a okoliu pomáhaj"!

A tak dozneli slová v duchu...

Pomaly sa moje vedomie otvára opäť pre vonkajší svet hľadania, získavania a strácania...

Späť sa prihováram k tej dievčine, ktorá bola tak krátky ale krásny čas v mojom srdci a snoch ako vzácny dar – ako prostredník poznávania života i seba samého :

Sbolesťou v srdci si hľadela na veniec uvitý z mojich snov, ktorý som Ti ponúkol, strachujúc sa o mňa a možno aj o seba, nevediac čo chcem. Do neho som zaplietol svoje srdce v domnienke, že Ti pomôžem uprostred šerosvitu doby. Je to pomoc a boj ale voči neviditeľnému protivníkovi! A na veci za oponou sa neverí. A predsa je potrebné odolávať útokom fúrií a zloby citovej, otupeniu vrhajúcemu sa na ľudí z okolia v neláske a pokušeniach. Tlačia silou aká tu nebola, lebo stojíme v čase rozhodujúcom v celom bytí - Súde!

Chcel som, aby sme si vzájomne pomohli stúpať v duchu, ako verní a blízki priatelia, po celý čas, čo by sme boli spolu a nezabudli ani na pomoc okoliu - byť oporou pre druhých.

Naše stretnutie nebolo náhodné, ale darované osudom. Preto sme sa stretli v živote tomto a o tomto je náš príbeh, aby sme navzájom jeden druhému niečo odhalili a naznačili... Jeden na druhom sa učili. V niečom si pomohli, pokiaľ smieme byť spolu.

Keď sa naplní náš čas a naše slová na rozlúčku stíchnu v záverečnom tichu, city láskané i bité v prekážkach a predsa nezničené, ale prebudené, ako hrejivý lúč slnka ostanú visieť v zimnom svetle. A zanesú novú iskru k svitaniu nádeje k srdciam podobným, že šťastie jestvuje, že údel človeka spočíva v láske.

Tohto srdca, blúdiaceho v divočine, sa často dotýkala bolesť a chlad sveta, i dotyk neopísateľnej lásky, nehy miešaný s chladom nedôvery a ľahostajnosti. A v tom dotyku spoznalo skutočnú krásu a hodnotu, i závan sebalásky prúdiaci zo zašlých storočí na svetlo sveta.

A tak dve spriaznené duše sa opäť stretli tvárou v tvár v určenú chvíľu, napriek vesmírnym diaľavám mnohotvárnosti. Boli si blízke v samote i ťažobe, svojho času - mali sa radi...

Vlastimil

Hlas Búrky a Modrý ostrov slobody

(Scénka - Vedenie citom...)

"Človeka nemožno oslobodiť vo vonkajšom živote viac, než je oslobodený vo svojom vnútri."

Gercen

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Hľadač Pravdy, človek, ktorý prešiel utrpením, no jeho srdce zostalo živé a bdelé. Na palube lode čelí vlnám osudu.
• HLAS BÚRKY (Hlas Výšin): Kozmická, prebúdzajúca sila, spravodlivá, no hlboko milujúca. Prehovorí skrze hromy a blesky.
• TIENISTÝ HLAS (Hlas pavučiny / Čierne knieža): (Nová, implicitná prítomnosť v prvej časti scénky – zosobnenie pochybností rozumu a lákadiel sveta, ktoré Pútnik počuje vo svojom vnútri).

Scéna:

(Scéna je zahalená do temného, sivastého šera – je to "ostrov súmraku", medzisvet očistca. Na javisku dominuje štylizovaná paluba malej lode, ktorá sa zmieta vo fiktívnych obrovských vlnách. V pozadí vidno jemné, lepkavé nitky obrovskej pavučiny, v ktorej matne svietia siluety ľudských postáv. Pútnik stojí na čele lode, v ruke zviera žiariaci Meč poznania. Do tváre mu šľahá chladný dážď.)

PÚTNIK:

(Hľadí do prázdnoty, jeho hlas sa chveje hlbokým premýšľaním)

Ostrov vlažnosti. Tak znie meno tohto ostrova. Tu prebývajú ľudia vlažní, ktorí vo svojej viere v duchovný svet neboli presvedčení, ale skôr sa nechali vliecť životom, čo ak predsa je i život tam za oponou tohto sveta. Neverili skutkami viery ale zo strachu a vypočítavosti si ponechali zadné vrátka... Prečo však tu som ja, azda som vlažný? Som tu, lebo viem, že sa to deje podľa zákona. Ale prečo...akú siatbu som zasial, že žnem vlažnosť s ktorou vnútorne neladím? Mnoho dní a nocí som už blúdil v šere ostrova vlažnosti... Premýšľal som o ľudskom živote, o zmysle, o tom, čo ľudia nazývajú šťastím a láskou. Ponúkal som tejto zemi to najčistejšie, čo som v sebe prebudil – poznanie a nezištnú lásku. A čo som dostal ako odpoveď? Neurčitý stav vo svojej duši, ktorá nechápe a cíti skôr chlad než hrejivý cit súladu, ktorý prichádza zo Svetla. Ach, ten chlad!

TIENISTÝ HLAS:

(Ozýva sa z hlbín javisku, je chladne podlízavý, sladký a uspávajúci)

Prečo to robíš, úbohý priateľ? Prečo premýšľaš o sebe, či si alebo nie si tu spravodlivo. Svet predsa odmietol Pravdu v Láske samej a pribil ju na kríž! Spravodlivosť vzal do vlastných rúk. Myslíš, že ty, pozemský človek, u ľudí inak pochodíš, ak o spravodlivosti o pravde ľuďom hovoríš? Pozri sa na nich! Vidíš v ich očiach iskru bdenia, vidíš záujem? Hovejú si ako klincami pribití vo svojich telesných schránkach, lebo iné nepoznajú, spia v sladkých pavučinách materiálneho blahobytu a pohodlia. Dúfajú v obetu Spasiteľa a čakajú, že sa Otec nebeský postará. Nechaj ich spať... Ich pokoj je tak príjemný... prečo nekonáš podobne? Či potrebuješ mať v duši nepokoj, nebolo by pre teba lepšie si odpočinúť a starosť hodiť za hlavu?

PÚTNIK:

(Zacieli pohľad na jedno miesto v pavučine, v hlase má osobnú bolesť)

Obzvlášť na ňu som myslel... Na tú krásnu dievčinu, o ktorej som si myslel, že už pochopila, o čom jej hovorím svojím životom! Vidím ju usmiatu pri deťoch vpredu, tu na ostrove, ako sa hrajú na slepú babu... zatiaľ čo búrka v pozadí naberá na sile a blíži sa... Ona si nerobí starosť, že stojíme na vážnej križovatke ciest života a smrti. Ona v dôvere uverila "hlasu sveta", ľuďom vplyvným, čo niečo znamenajú vo svete a vykladajú svet tak, ako ľudia radi počujú, ktorí sú i tu na ostrove rovnako uctievaní ako aj trblietavý prach ulíc. Chcela idealizovať seba, žať obdiv za svoju svetskú krásu a dobrotu srdca. Netušila, že bez bdelosti ducha a úprimného pohľadu Nahor ľudská láska je ako vodou nasiaknutý mach, ktorý v žiare slnka bez vody usychá. Sladké sú reči ľudí, ak sa im klania spanilosť i neha, obetavosť i obdarovávanie, beda však, ak ľudia vidia odchádzanie tejto istoty. Úsmev sa mení v ľadovú pečať sebectva... V nerozlišovaní zlata od pozlátky sa započúvala do toho trblietania pozemských foriem, radostí i starostí sveta a zabudla na moje myšlienky v naliehavých rozhovoroch, v ktorých sa triasla moja duša obavou o dušu jej o čisté srdce, ktoré nebolo pripravené k obete najvyššej - odpútaniu sa od hlasu tohto sveta. Od hlasu nížin, ktorý ten pravý hlas Výšin, hlas Búrky odmietol a pribil na kríž! Zabudla na moje meno, odvrátila tvár, len aby mala pokoj vo svojej vlastnej pozemskej ceste!

(Klesá na koleno, Meč poznania oprie o palubu)

Je to poľovačka na vietor... Moje city zostali nepochopené, neopätované. Tienistý hlas mi povedal, že mladý človek nemá zmysel pre odriekanie uprostred pokušení. Mám tiež klesnúť do ustrnutia a spánku? Kde som spravil chybu, prečo som tu?!

(V tom momente javisko presekne obrovský, oslepujúci blesk. Nastane ohlušujúci hrom. Pavučina v pozadí sa otrasie.)

HLAS BÚRKY:

(Zahrmí s absolútnou, majestátnou autoritou, ktorá otriasa celým priestorom)

NIE! Je čas prebudiť sa úplne, Pútnik! Zhoď šupiny z očí svojej duše! Ten zdanlivý "pokoj", ktorý ti Tienistý hlas práve ponúkol, je len stuhnutím života. Je to len pokoj bez citu, prelud zmyslu cesty vytvárajúci dojem, že spríjemňovaním si života odkladáme vlastné umieranie v čakaní na príchod pavúka...až na neho zabudneme! Pozri sa nahor! Nastalo Svitanie a vo Stvorení sa rozochvieva mocný obrat nahor!

PÚTNIK:

(Vstáva, do očí sa mu vracia plameň, pevne uchopí Meč)

Počujem Ťa! Moje vedomie sa otvára!

HLAS BÚRKY:

(Hrmenie silnie, svetlá na javisku prechádzajú zo sivej do jasnomodrej a zlatej)

Pamätaj: Kde sú vaše poklady, tam je i vaše srdce! Iba to ti zostane, kvôli čomu sa všetkého ostatného vzdáš! Odpútaj sa od domu hmoty, zahoď strach o svoje pozemské meno! Naplň svoje plachty mojím dychom!, odpútaj sa aj od tej najmenšej snahy niekoho nasilu tlačiť k Svetlu, nasilu niekomu pomáhať. Áno... Vidím, že ti svitá, priateľu. Odpútaj sa i od tej dievčiny... či už si pochopil, pre čo si tu na ostrove súmraku? Vlažnosťou je i to krásne úsilie, ak ho konáš proti zákonu.

PÚTNIK:

(Nadvihne žiariaci Meč k nebu, jeho hlas rezonuje čistým, neuhýnajúcim citom)

Pochopil som Pane! Napĺňam! Moja pútnická píšťalka sa od tejto chvíle ladí s melódiou Tvojho hromu! Odhadzujem chamtivosť, odhadzujem strach i sebalásku, ktoré hrajú do taktu padlej hviezdy sebeckých prianí! Ak ľudia neodpovedia na moje volanie – pôjdem sám!

Kráčaj samé, srdce ľudské!

Rozšliapem tŕne divočiny vlastnými bosými chodidlami! A ak mi v tejto tmavej noci nikto nepodrží svetlo, zapálim svoje vlastné srdce hromovým plameňom bolesti a nechám ho horieť pre živé všetko! Dôverujem Ti, Meč! Viem, že Modrý ostrov slobody, svet skutočnej živosti a radosti, je tam, kam ukazuješ!

(Vlny na javisku sa zrazu upokoja. Temné mraky sa rozostúpia a na Pútnika dopadne čistý, jasný kužeľ ranného svetla. Nastane hlboké, velebné ticho.)

HLAS BÚRKY:

(Už nehrmí, jeho hlas je teraz ako teplý, nesmierne čistý vánok)

Tvoj prúd citu, Pútnik nezatuhol v pavučinách chladného rozumu. Cez túto pozemskú bolesť a sklamanie si prepral svoju dušu do biela, až kým nebola ožiarená slnkom pokory. Tvoja láska už nie je detská a očakávajúca; stala sa neosobnou, nezištne slúžiacou. Bol si tulákom v hmotách, no až teraz si skutočne voľný... Voľný ako vták letiaci obzorom v čarokrásnej súhre tónov slobody.

PÚTNIK:

(Hladí na tichý obzor, Meč pomaly skláňa, v jeho tvári je hlboký mier a odpustenie)

Naša plavba na zemi viedla k odlišným brehom. No ja som svojho ducha viedol v naivnej predstave, že ju dokážem vyviesť nahor hoci jej svet, jej presvedčenie bolo tu dole ukotvene a sám som musel zožal svoju vlažnosť. Nehnevám sa, nežehnám jej tŕňmi, ale čistou priazňou. Nech dar jej krásy a pôvabu nevyhasnú v myšlienkach na seba, ale nech jej zrkadlia dar pre tých, ktorí slúžia Svetlu. Učíme sa vzájomnosti a obetavosti...

A hoci táto veľkolepá kapitola hľadania končí, naše prebudené city zostanú visieť v tomto zimnom svetle ako hrejivý lúč. Naše slová na rozlúčku s tou dievčinou na ostrove súmraku stíchli v záverečnom tichu... priateľského odlúčenia. Zanesú novú iskru k svitaniu nádeje pre všetky podobné srdcia... Šťastie existuje pre srdcia pripravené siať vo vzájomnom porozumení. Údel človeka spočíva v nezištnej Láske... a ja som ten údel našiel vo vedení svojho citu až na ostrove súmraku...

(Pútnik sa otočí tvárou k divákom, svetlo sa pomaly stmieva, no jeho srdce a Meč stále matne svietia do tmy.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini