Výpadok signálu (a času)

Výpadok signálu (a času)

"Čas je len záves, ilúzia a zrkadlo. Skutočné zákony vesmíru neriadi prúd v drôtoch, ale ozvena našich činov, tiaž nášho svedomia a vernosť lásky, ktorá pretečie každým storočím. Pretože nákova nášho vnútra zostane horúca len vtedy, ak sme ochotní odpustiť."
— Vlastimil & Gemini —

I. DIEL

Pôvodný koncept:

Satirická scénka o cestovaní v čase, kde sa moderný influencer Denis ocitne v roku 1348 po tom, čo do jeho lavičky v parku udrel blesk. Denis zo začiatku netuší, že cestoval v čase, a komunikuje svojou modernou korporátno-influencerskou rečou, ktorej nikto nerozumie.

Vývoj deja: Denis stretáva drsného kováča Bohuša, neskôr rázne ale slušné dievča Aničku, ktorá ho uvedie do obrazu. Denis postupne prichádza na to, kde sa ocitol, keď hľadí do čerstvého hnoja a vidí starodávne náradie. Kováč ho kvôli rečiam o paraglidingu a mobiloch považuje za bosoráka a odvedie ho k richtárovi. Richtár sa spočiatku nechá opiť rožkom o "anjelských krídlach", no keď Bohuš pohrozí inkvizíciou, zbabelo posiela Denisa k pátrovi Hilárovi. Úprimná modlitba a pravdivé vysvetlenie fungovania vybitého telefónu obmäkčia pátra, ktorý v Denisovi vidí svedka Apokalypsy na strane dobra.

Pointa a epilóg: Utrpenie mení Denisov charakter, z povrchného povaľača sa stáva pokorný muž. Denis a Anička sa zasnúbia, Bohuš im požehná a Denis pomáha stredovekej vede svojimi vedomosťami z budúcnosti. Telefón končí ako posvätná relikvia pod oltárom.

Postavy:

• DENIS (23): Moderný mladík, influencer. Postupne prechádza hlbokým charakterovým prerodom od povrchného človeka k pokornému a užitočnému mužovi.
• BOHUŠ (42): Drsný, priamočiary stredoveký kováč. Pracovitý človek s hlbokou úctou k tradíciám a viere.
• ANIČKA (18): Bohušova dcéra. Slušné, bystré dedinské dievča so zdravým rozumom a veľkým srdcom.
• RICHTÁR ŠTEFAN: Poverčivý a mierne chamtivý dedinský predstavený, ktorý sa vyhýba problémom.
• PÁTER HILÁR: Intelektuálne zvedavý a prísny inkvizítor, ktorý dokáže rozpoznať úprimnosť od hriechu.

I. DEJSTVO: ANOMÁLIA

(Scéna sa začína v mestskom parku v roku 2026. Denis sedí na lavičke, scrolluje na mobile a v ušiach má bezdrôtové slúchadlá. Nad ním sa zrazu prudko zatiahne obloha, vzduch bzučí statickou elektrinou.)

DENIS:

Fúha, aký filter na mraky... To by bol brutálny cinematic záber.

(zrazu mu blikne displej)

Čože? Žiadny signál? V strede mesta? To si robia srandu...

(V tom momente udrie obrovský, oslepujúci blesk priamo do stromu nad lavičkou. Ozve sa ohlušujúci hrom. Časopriestorová brána sa na sekundu otvorí. Denisovi vyrazí mobil z ruky, všetko stmavne a nastane ticho.)

(O sekundu neskôr. Ozve sa kikiríkanie kohúta a rany kladivom. Denis sedí na zemi v blate, opretý o starý dub. Okolo neho nie je park, ale špinavý dvor plný slamy. Kúsok od neho stojí dymiaca kováčska vyhňa.)

DENIS:

(drží sa za hlavu, žmúri oči)

Au... Moja hlava. Čo to bolo za petardu? Vyhodilo to poistky v celom obvode?

(hľadá okolo sebe)

Kde mám mobil? Sakra, veď som sedel na lavičke... Prečo sedím v zemi? A fuj, čo je to za zápach? To tu niekto venčí kone bez sáčkov?

II. DEJSTVO: STRETNUTIE S KOVÁČOM

(Z dymu z dielne vyjde špinavý kováč BOHUŠ s obrovským kladivom v ruke. Denis ho zbadá, postaví sa a oprašuje si značkové oblečenie.)

DENIS:

Kámo, fúha... ten vzduch tu má nulovú kvalitu. Tu niekto spaľuje plasty po tom výbuchu? Počuj, prosim ťa, hodíš ma do officu? Kde je tu nejaký coworking space? Alebo aspoň kaviareň s ovseným mliekom? Nejaký skrat mi odpálil dáta...

BOHUŠ:

(pľuje na zem, premeriava si ho ako blázna)

Čo to bľaboceš, ty mátoha v divných gaťach? Aký koverking? Toto je vyhňa Bohuša z Podhradia! Ak chceš mlieko, choď podojiť kozu. Ak na ňu teda nespadol morový pľuzgier...

DENIS:

(vydesene cúvne)

Morový pľuzgier? To znie totálne neeticky... Počkaj, ty si kováč? To je super, retro remeslá teraz mega letia! Spravíme nejaké storky. (namieri naňho vybitý mobil) Hoď tam nejaký úsmev... Aha, sakra, nemám signál. Kámo, aké je tu heslo na Wi-Fi?

BOHUŠ:

(zdvihne kladivo)

Aké vizu-fízy? Ak mi tu budeš mávať tým čiernym zrkadlom, privolám na teba inkvizíciu! Bosoráctvo sa u nás trestá kolom! Prac sa mi z očí, kým ti týmto kladivom nespravím nový účes!

III. DEJSTVO: ANIČKA A LEKCIA Z REALITY

(Denis rýchlo cúva z dielne na dvor, aby ušiel pred kladivom. Nadáva si pod nos.)

DENIS:

Šialenec... Totálne toxický prístup. Že vraj podojiť kozu. Veď ja ani neviem, kde má tá vec gombík...

(Vtom takmer narazí do Aničky, ktorá nesie drevené vedro s vodou. Denis oslepený jej vzhľadom – dlhá sukňa, upravené vlasy, žiadny make-up, čistá estetika – nahodí úsmev.)

DENIS:

Waw... Haló? Tak toto je aký vizuál! Kámoška, ty si z akého folklórneho súboru? Ten retro outfit ti neskutočne sekne. Totálny "cottagecore" štýl. Máš brutálny vibe, prisahám. Nedáme spoločné selfie? Môžem ťa označiť, celkom ti to vyženie dosahy.

ANIČKA:

(položí vedro, premeria si ho od hlavy po päty, ruky si zloží na prsiach)

Čo si to za stvorenie? A ako to so mnou hovoríš? Vraj "kámoška"? Nepatrí sa cudzincovi takto bez hanby oslovovať poctivé dievča z dobrej rodiny. Kde máš úctu? Kde máš klobúk, aby si sa pozdravil? Ty nie si žiaden cestovateľ. Podľa tých divných látok na tebe si buď uletený komediant z jarmoku, alebo ťa na ceste prepadli zbojníci, pobrali ti rozum a nechali ti len tieto handry!

DENIS:

(už trochu neisto)

Handry? Kámoška, toto je limitovaná edícia od dizajnéra, stála ma polovicu výplaty! Počuj, ja len hľadám tú kozu. Ten pán s kladivom ma poslal... kde ju nájdem?

ANIČKA:

(ukáže rukou k plotu)

Koza je v ohrade. Ale ak k nej podídeš s týmto tvojím piskľavým hlasom a divnými posunkami, tak ťa kopne do kolena, ty "dizajnér". V tomto svete, milý môj, musíš priložiť ruku k dielu, inak v zime skapeš od hladu. Rozumieš mi vôbec, alebo mám hovoriť pomalšie? (vezme vedro a odchádza do domu)

IV. DEJSTVO: PRECITNUTIE PRI HNOJISKU

(Denis zostane na dvore sám. Je úplne zmätený. Pomaly podíde k starej drevenej lavičke, ktorá stojí priamo oproti veľkej kope čerstvo navezeného hnoja. Sadne si, lakte si oprie o kolená a hľadí do hnoja, z ktorého sa ešte parí.)

DENIS:

(pre seba, tichým hlasom)

Okej, Denis... dýchaj. Toto nie je skrytá kamera. Nikde nevidím žiadne ring-lighty ani drony... (pozrie sa na zem, kde leží staré, hrdzavé, ručne kované náradie, kosy a drevené vidly) Tie vidly... to nie je plastová napodobenina z obchodu. To je skutočné, ťažké drevo. A ten zápach... to nie je aróma z bio-farmy. To je... čistá realita. Kam som sa to, preboha, dostal? Kde sú všetci ľudia? Kde sú autá?

(Denis nervózne hľadí smerom k dverám domu, či sa ešte neukáže Anička. Namiesto nej však z kováčskej dielne ťažkým krokom vyjde Bohuš. V ruke už nemá kladivo, ale premeriava si Denisa prísnym, podozrievavým pohľadom. Pristúpi k lavičke.)

BOHUŠ:

(založí si ruky na prsiach, hlas mu duní)

Takže ty tu stále vysedávaš, vtáčatko? Moja dcéra hovorila, že ti zbojníci pobrali rozum. Pozri sa na mňa. Kto si, odkiaľ prichádzaš a čo hľadáš na mojom dvore? A hovor ľudskou rečou, lebo ak zbadám, že len jedno čarovné slovo zakričíš, poletíš odtiaľto rýchlejšie ako morová rana!

DENIS:

(nemo pozerá na Bohuša a roztraseným hlasom hovorí)

Vy, pane ste kováč skutočný, nie ste herec a tu sa nehrá divadlo však?

BOHUŠ:

(prekvapene pozrie na Denisa, o akom divadle to hovorí)

Počúvaj chlapče, a ty aké máš spôsoby? Hovoríš podivnou hatlaninou, ako by si zošalel. A vlastne, kde máš rodičov a prečo nie si na poli a nesekáš pšenicu? Je čas žať a ty mi tu chceš nahovoriť, že ja mám hrať divadlo. Ja kováč z Podhradia?!

DENIS:

(Zbledne, prehltne naprázdno)

Pšenicu? Žať? Pane... ja nemám rodičov na poli. Môj otec je zubár v Žiline a mama robí účtovníctvo...

(zúfalo ukáže na vybitý mobil)

Ja som len sedel v parku, udrel blesk a... a zrazu som tu. Aký je vlastne rok? Povedzte mi, prosím, aspoň storočie!

BOHUŠ:

(chytí sa za čelo, pokrúti hlavou a odpľuje si do hnoja)

Zubár? Účtovník? Ty naozaj blúzniš, chlapče. Horúčavy ti museli mozog vypáliť. Aké storočie by to bolo? Rok Pána tisíctrištoštyridsaťosem predsa je! A ak ťa trafil blesk, tak ďakuj sedembolestnej Panne Márii, že ešte dýchaš, ty zubárov syn zo Žiliny. Ale jedno ti poviem – ak tu mieniš len tak sedieť a triasť sa ako osika, chleba sa nenaješ.

DENIS:

(pred očami sa mu zahmlí a nevedomky z neho vypadne jedna hláška z českej komédie)

Panna Mária Podsrpenská no vidíš to?!

(vzápätí sa však spamätá a už takticky hľadá tie normálnejšie slová)

No teda, to je snáď sen, pane. Vy hovoríte, že sme v roku 1348? A myslíte ktorého pána, že je to jeho rok?

BOHUŠ:

(zježí sa ako dikobraz a vyhŕkne zo seba)

Tak to teda nie, chlapče. Ty si ideš uťahovať so mňa o nejakom cestovaní búrkou počas práce na poli, kde ti slnko pripieklo rozum a blesk vymietol pamäť, a ešte si aj zo samotného Spasiteľa uťahuješ, že vraj ktorý...?

DENIS:

(vydesene zdvihne ruky nad hlavu)

Nie, nie, pane! Žiadne uťahovanie, prisahám! Ja som len... ja som v škole na dejepise nedával pozor, chápete? Teda, chcem povedať – ja som bol chorý, keď sa toto preberalo! Ja viem, kto je Spasiteľ, samozrejme! Len som... hlava sa mi točí z toho blesku. Nekričte na mňa, prosím, lebo stiahne mi hrdlo od strachu.

BOHUŠ:

Tebe stiahne hrdlo povraz, ty neznaboh, ak ťa začuje richtár alebo nebodaj nejaký mních z kláštora! Že vraj v škole nedával pozor... Čo ty vieš o škole? Škola je pre pánov a kňazov, nie pre takýchto povaľačov! Ty mi tu niečo tajíš. Odkiaľ máš tie divné handry, prečo nepoznáš nášho Pána a čo je to za čierne sklo, čo stískaš v ruke ako nejaký talizman? Hovor, lebo ťa hneď zviažem a odvlečiem na hrad!

DENIS:

(vystrašený, hľadá spôsob ako sa vysekať)

Pane, ja som si nič nevymýšľal. Som skutočný Denis a bol som žiakom Gymnázia Janka Kráľa v Zlatých Moravciach a teraz chodím na vysokú, obor výpočtová technika, viete?

BOHUŠ:

(hľadí na Denisa ako na klamára)

Tak ty nedáš pokoj však?! Vieš čo si práve povedal, mládenec? Odkiaľ, že si to? Ahá, zo Zlatých Moraviec a študoval si u pána Kráľa Jána, no pozrime sa! Aký to boháč si odrazu. Študovať v zlatých Moravciach na kráľovskej škole rovno u Kráľa Jána. Ešte mu aj dôverne hovoríš Janko! No teda. Počúvaj mládenec a teraz pravdu, lebo zavolám nášho inkvizítora a ten už ťa privedie k rozumu! Vraj teraz chodíš na vysokú, a to sa nebojíš nášho hájnika? Chceš do žalára za pytliactvo alebo rovno sa opekať na hranicu? No čo povieš? Teraz Pravdu!

DENIS:

(zúfalo padne na kolená do slamy)

Pane, stojte! Žiadny inkvizítor, žiadna hranica! Ja nepytliačim na vysokej, prisahám! Vysoká škola je... to je... ako kláštor! Ale bez mníchov! A Janko Kráľ nie je kráľ, on bol len básnik... Ach, preboha, ja sa do toho čoraz viac zamotávam. Dobre, chceli ste pravdu, tu je! Ja som... ja som blázon! Áno! Trafil ma blesk do hlavy a odvtedy vidím veci, ktoré neexistujú, a blúznim o zlatých mestách a čiernych zrkadlách! Som len chudák, čo stratil pamäť, zľutujte sa!

BOHUŠ:

(trochu poľaví, podozrievavo prižmúri oči)

Blázon? Nuž... to by veľa vysvetľovalo. Hovorí sa, že koho uderí posol z nebies a on prežije, tomu zvykne v hlave hnoja ostať viac než rozumu. Tento mladík však tají niečo viac. Prečo sa túlaš po svete v týchto maškarných handrách a strašíš poctivých kresťanov?

DENIS:

(vyplašený z predstavy, že by ho priviazali o stôl, znova stráca kontrolu)

Pane, ja ...ja som nevinný! My doma sa nepriväzujeme o stôl, my u stola jedávame. Viete, my sa priväzujeme na také hrubé laná a spúšťame sa z útesov do doliny na takých platených krídlach a letíme vzduchom a to nás baví a... a fotíme sa týmito čiernymi krabičkami.

BOHUŠ:

(tvár mu bleskovo očervenie a zreve)

Dosť!!! Lietate vzduchom na krídlach?! Pútami sa viažete a z útesov skáčete?! A zrkadlami čiernymi sa pritom fot... tot... bosorujete?! Tak ty nie si len obyčajný blázon, ty si z hlbín samotného pekla vyliezol! Si spolčený s Luciferom! Anička! Anička, dones povraz, zviažeme túto pekelnú hydinu! Pôjdeš pred predstaveného kláštora, ten z teba tie lietajúce krídla a čierne škatuľky vyženie horúcim železom!

DENIS:

(vystrašený)

Pane, prosím vás, čo so mnou zamýšľate? Vy ma skutočne chcete vydať niekam, kde mi ublížia? Ale prečo, veď nič zlé som nevykonal. Ja... ja som len úbohý študent a chodím na vysokú!

BOHUŠ:

(nadvihne obočie a ukáže prstom na nebesia)

Takže ty takto vtáčik, no dobre, už si dolietal. Moja dcéra donesie povraz a pekne po nohách vykročíš hore k pánovi richtárovi a on rozhodne, či pôjdeš do žalára, alebo rovno pánovi inkvizítorovi na liečenie z bosoráctva! Anička, kde si?!

V. DEJSTVO: SÚD U RICHTÁRA

(Anička pribehne s povrazom, no otecko Denisa nekompromisne zviaže. Bohušova kováčska nátura, hrdosť a úcta k zákonom mu nedovolia chlapca len tak pustiť. Vykročia spolu k richtárovi.)

(Scéna sa presúva do chaty richtára Štefana. Richtár sedí za dubovým stolom s džbánom piva.)

RICHTÁR:

Čo je to tu za lúpežnícky krik v čase obeda, kováč Bohuš?! Koho mi to sem vedieš v týchto divných, tesných handrách? Hovor, z čoho ho viníš?

BOHUŠ:

Pán richtár, Bohom a spravodlivosťou vás prosím o súd! Tento chlap sa zjavil po blesku. Tvrdí, že je z kráľovskej školy, hovorí diabolskou hatlaninou, lieta na plátenných krídlach a v tomto čiernom zrkadle ukrýva bosoráctva. Podozrievam ho z kacírsva a z pytliactva na panskom, lebo hovoril, že na tej svojej škole chodí na vysokú!

RICHTÁR:

(obchádza Denisa, prezerá si jeho jemné ruky)

Hm... Pytliactvo, hovoríš? Pozri na tie ruky, Bohuš. Veď sú biele a hladké ako múka od mlynára. Tento neudržal v ruke ani obyčajný prak. Čo povieš na svoju obranu, mládenec, kým pošlem po mníchov?

DENIS:

Ctihodný richtár. Ide o omyl, ja nie som ani pytliak, ani bosorák, ja som Denis z malého mesta a spadol som sem rovno z neba! Veď vidíte sám, aké mám krásne biele ruky, ako anjel, veď ste povedali vy, že nemôžem byť pytliak, čo hovorí tu pán kováč, všakže?

RICHTÁR:

Isteže, isteže mladý muž, čo som povedal, to som povedal. Teda pytliakom nie si... ale čo to lietanie, hááá?

DENIS:

(trochu si vydýchne)

Ach áno, ste stelesnená spravodlivosť pán richtár. A čo učiníte teraz so mnou, pane?

RICHTÁR:

(poverčivý a zvedavý)

Počuj mládenec, ak sa mi priznáš, ako lietaš vzduchom na tom plátne, uvidím, čo sa bude dať s tebou spraviť... vieš, aj my muži zákona máme srdce a... len tak medzi nami, to lietanie je akože zariadenie rovno od anjelov? Nevrav nič ak od čertov!

DENIS:

Pán richtár... vy ste neuveriteľne múdry a osvietený človek! Presne tak, ako hovoríte! Žiadni čerti! Sú to anjelské krídla... Človek sa len pevne drží, vietor ho nesie a vy len letíte a spievate žalmy! Žiadne bosoráctvo, čistý zázrak! A cez túto čiernu škatuľku, ona je iba farebne čierna, ale jej duša je nebesky biela a vie o všetkom, čo sa deje nielen u vás na dedine, ale v celom svete. Ona je...

BOHUŠ:

(vzkypí v ňom žlč)

Tak dosť chlapčisko jedno falošné! Ty budeš aj nášho pána richtára vodiť za nos?! Tak to teda nie! A vy pán richtár, ak ho nechcete súdiť vy, beriem ho priamo za pánom inkvizítorom a on už ho zvesí z nebies a privedie ho k pokornému modleniu!

RICHTÁR:

(zbabelo si umýva ruky)

Nuž... ehm... kováč Bohuš, v niečom máš pravdu. Vo veciach zázrakov a čiernych skiel nech radšej rozhodne svätá cirkev. Ber ho teda k pátrovi Hilárovi! Ja si ruky špiniť nebudem.

DENIS:

Pán richtár, počkajte! Kámo... teda, ctihodný kováč Bohuš, prosím vás, nerobte to! Tá krabička je naozaj vybitá, nemá to žiadny signál! Budem vám pomáhať v kováčni, len ma neberte k tomu mníchovi!

BOHUŠ:

Už si dohovoril, nebeský vtáčik! Pekne pochoduj!

VI. DEJSTVO: PRED INKVIZÍTOROM

(Bohuš odvlečie Denisa do chladnej kláštornej cely k pátrovi Hilárovi. Denis, zmierený s osudom, v sebe objaví doposiaľ nepoznanú túžbu po spravodlivosti a zázraku.)

DENIS:

(hlasnejšie)

Ach Bože môj, milostivý, vidíš, že som v tom nevinne, pomôž mi prosím a nedopusť, aby som zhorel na hranici, ako uhlie v neľútostnej vyhni u kováča.

PÁTER HILÁR:

(hlas má tichý a chladný)

Vstúpte v mene Pána. Aký nepokoj sem prinášaš, kováč Bohuš? A kto je tento zviazaný mládenec, ktorý tu tak nahlas vzýva meno Najvyššieho?

BOHUŠ:

Páter Hilár, prinášam vám tvora, akého náš chotár ešte nevidel. Zjavil sa priamo z blesku. Hovorí podivným jazykom, lieta po nebi a v tejto čiernej veci ukrýva celú dušu sveta.

PÁTER HILÁR:

(pozrie na iPhone, potom na Denisa)

Synak... povedz mi, prečo tvoje ústa prosia o milosť slovami, aké nepozná žiaden kacír? Tvoja modlitba znela úprimne. Čo je toto za predmet?

DENIS:

Ctihodný otče páter, neprišiel som sem so zlými úmyslami. Ja skutočne nie som odtiaľto, z tohto času. Cítim, že s vami môžem hovoriť od srdca. Prišiel som sem na krídlach času z budúcnosti a ten čierny predmet je práve svedok pravdivosti mojich slov. My tomu predmetu hovoríme telefón. Je to ako zázračná kniha, v ktorej sú zapísané všetky vedomosti ľudstva. Dokáže sa rozprávať s niekým na druhom konci zeme. Lenže potrebuje neviditeľnú silu – elektrinu. Chytáme ju z bleskov. Keď udrel ten blesk, tá sila ma preniesla sem, ale táto krabička ostala bez duše. Je vybitá, je mŕtva. Nemá v sebe žiadneho démona, prisahám.

PÁTER HILÁR:

(otočí sa ku kováčovi)

Tak mladý muž, hovorte k veci, o tom telefóne, počúvam... A ty, Bohuš, nebuď tak prísny a pokojne počúvaj a neruš moje tiché šetrenie svojím nepokojným dýchaním, akoby si dul mechy.

BOHUŠ:

(ticho zamrmle)

Chytajú blesky do stien... Blázon je to, čistý blázon...

PÁTER HILÁR:

(poťažká telefón, dotkne sa skla)

Sila skrytá v stenách... Kniha bez listov... Synak, tvoja reč znie ako z apokalyptických kníh o vekoch pred koncom sveta. Ak by si bol poslom otca lži, tvoje zrkadlo by tu teraz blikalo. No ono mlčí. Tvoja odvaha hovoriť pravdu ma napĺňa úžasom.

(Vytiahne nôž a prereže Denisovi putá)

Bohuš, tvoja služba tu skončila. Choď v pokoji domov. Tento mladík zostane v kláštore pod mojou ochranou. Musím preskúmať jeho príbeh.

VII. DEJSTVO: ANIČKINA INTERVENCIA A EPILÓG

(Scéna sa vracia do kováčskej dielne, kde Anička netrpezlivo čaká na otca. Keď sa dozvie, že Denis je u inkvizítora, jej srdce, ktoré v ňom videlo skrytú dobrotu, ju prinúti konať.)

ANIČKA:

K pátrovi Hilárovi?! Otče, veď ten ho zničí! Ten chlapec... áno, správal sa ako nevychovaný povaľač, ale ja som mu videla do očí. Nebol v nich hriech. Utrpenie, ktoré dnes zažil, ho zlomilo... ale aj prebudilo. Prosím vás, vezmite ma za pátrom Hilárom!

(Bohuš hoci naježený, no dojatý dcérou, súhlasí a vykročia späť do kláštora. Medzitým v cele Denis a páter Hilár pokračujú v hlbokom rozhovore. Denis priznáva, že hoci jeho svet z budúcnosti mal všetko, ľudia v ňom boli slepí a až stredoveké blato a strach ho naučili skutočnej viere a pokore. Páter vidí, že Denis stojí na dobrej strane.)

(Dvere cely sa otvoria, vstupuje Bohuš a Anička. Anička je šťastná, keď vidí Denisa živého a zdravého.)

PÁTER HILÁR:

Bohuš, Anička... včas prichádzate. Moje šetrenie je na konci. Tento mládenec je nevinný. Nebesia ho obdarovali pokorou. Prepúšťam ho pod vašu starostlivosť. Bohuš, nauč ho držať kladivo.

ANIČKA:

Ďakujem vám, páter... Denis, poď s nami. U nás budeš v bezpečí.

DENIS:

(s hlbokou vďačnosťou pozrie na Aničku a kováča)

Ďakujem, Anička. Ďakujem aj vám, pane... budem pracovať tak tvrdo, ako budem vládať.

(Mladému mužovi je darovaná sloboda. Keď odídu, páter Hilár padne na kolená a modlí sa za spásu sveta. Mobilný telefón, ktorý Denisovi nevydal, s úctou vloží pod oltár do tajnej zásuvky ako posvätnú relikviu ľudskej pýchy a dôkaz viery v Posledný súd.)

VIII. DEJSTVO: ŠŤASTNÝ KONIEC (O PAR MESIACOV)

(Slnečný dvor kováčskej dielne. Denis v koženej zástere, zašpinený od sadzí, rázne a presne kuje železo. Ruky mu zosilneli, povaha spevnela. Bohuš ho s pýchou sleduje.)

BOHUŠ:

Dobre udieraš, synak. Kto by to bol povedal, keď si sem z neba spadol s tými panskými ručičkami, že z teba bude takýto chlap. Hrdý som na teba.

(Prichádza Anička, nesie čerstvý chlieb. Na prste sa jej leskne skromný, ale s láskou ručne kovaný zásnubný prsteň, ktorý jej Denis sám vyrobil. Denis ju jemne chytí za ruku.)

ROZPRÁVAČ:

Denis našiel v roku 1348 to, čo mu v budúcnosti tak veľmi chýbalo – domov, zmysel života a pravú lásku. S Aničkou sa zasnúbili a Denis sa stal váženým mužom. Vďaka svojmu štúdiu na vysokej škole pomáhal aj súčasnej stredovekej vede v oblastiach, ktorým rozumel. Pomohol vylepšiť vodné mlyny, navrhol systémy na čistenie vody a svojimi výpočtami pomáhal pri stavbe cechových domov. Bol úspešným a obľúbeným človekom strednej triedy, z čoho boli obaja nesmierne šťastní.

Starý kováč Bohuš si Denisa nakoniec úprimne obľúbil. Jedného večera položil mladému páru ruky na hlavy, poďakoval Bohu za tento skutok milosti a dal im svoje úprimné otcovské požehnanie.

Koniec príbehu

Výpadok signálu (a času)

II. DIEL: V tieni renesančného génia

POSTAVY:

• DENIS (45): Zrelý muž, bývalý inžinier elektrotechniky z 21. storočia, ktorý prežil polovicu života ako vážený kováč v 14. storočí. Má technické oko, pevnú ruku a v hĺbke duše stále čistého umelca.
• ANIČKA (40): Jeho milovaná manželka. Rozumná, vnímavá, hlboká žena. Pre Denisa je tou najväčšou životnou oporou v každom čase.
• MAJSTER LEONARDO DA VINCI (30): Mladý, neskutočne bystrý a elegantný taliansky učenec. Nosí drahý purpurový plášť, prenikavo sleduje okolie a horlivo hľadá skryté zákony prírody.

I. DEJSTVO: ROZLÚČKA S EPOCHOU

(Scéna sa začína v tichom, hlbokom slovenskom lese v 14. storočí. Slnko presvitá cez koruny stromov, vtáky pokojne spievajú. Denis a Anička kráčajú pomaly, držiac sa pevne za ruky. Denis má na sebe jednoduché šaty vidieckeho kováča, no jeho chôdza je vzpriamená a rozvážna. Anička sa k nemu nežne pritúli.)

ANIČKA:

(Pozrie na oblohu, spokojne si vzdychne)

Pozri, Denis môj, aký je dnes krásny, tichý deň. Po tých rokoch tvrdej práce vo vyhni u môjho otca... prvýkrát cítim takýto hlboký, pokojný mier.

DENIS:

(Pousmeje sa, pobozká ju na čelo)

Máš pravdu, Anička. Keď si spomínam, ako ma sem pred rokmi ten blesk z lavičky v parku hodil... bol som len splašený chalan, čo nevedel nič o svete. No dnes sme už zaopatrili naše deti. Náš Janko a Marienka sú dospelí, majú vlastné milujúce rodiny a vzorných partnerov. O naše vnúčatá je s láskou postarané. Splnili sme si všetku povinnosť k rodine.

ANIČKA:

(S láskou v hlase)

Áno. Sme slobodní, Denis. Už nemáme bremeno veľkých starostí a môžeme začať žiť náš vlastný život, len ty a ja. Vieš čo? Cítim, že som po tvojom boku pripravená na absolútne čokoľvek, čo nám osud prinesie.

(V tom momente, akoby vesmír len čakal na tieto slová, spev vtákov náhle utíchne. Vzduch v sekunde ochladne a oťažie ako olovo. Nad les sa privalí obrovský, neprirodzene tmavý mrak, z ktorého začnú šľahať fialové záblesky statickej elektriny. Priestor okolo nich sa začne krútiť a bzučať.)

DENIS:

(Pevne schmatne Aničku do náručia, telom ju chráni)

Anička! Drž sa ma pevne! Ten bzučiaci vzduch... to poznám! To je tá anomália!

ANIČKA:

(Nestráca odvahu, hoci jej vietor kmása šaty, pevne sa ho drží)

Nestrhnem sa ťa, Denis! Sme spolu!

(Zaznie ohlušujúci hrom, oslepujúci blesk udrie priamo medzi nich a scéna okamžite stmavne.)

II. DEJSTVO: PRECITNUTIE NA TRHU

(O niekoľko týždňov neskôr. Zvuky tichého lesa vystriedal divoký, hlučný krik talianskych obchodníkov, rinčanie vozov a vôňa južanského korenia. Denis [45] a Anička [40] prekonali prvotný šok, naučili sa základy jazyka a skromne sa pretĺkajú Florenciou. Poučený z minulosti kráča Denis s hlbokou pokorou. Sedí na malej trojnožke na okraji trhoviska a uhlíkom na drsný pergamen maľuje portrét starého kupca. Anička stojí vedľa neho a ukladá hotové kresby.)

DENIS:

(Podáva hotový výkres starcove, hovorí taliančinou)

Tu to máš, signore. Tri medenáky, ako sme sa dohodli.

STARÝ KUPEC:

(Pozrie na nákres, oči sa mu rozširia)

Mamma mia! To som naozaj ja? Každá vráska, ten výraz... Ty nie si obyčajný pouličný čmárač, chlapče! Nech ti požehná Svätá Donna!

(hodí mincu Aničke a odchádza)

ANIČKA:

(Cinkne mincami v mešci, šťastne sa usmeje a pohladí Denisa po pleci)

Ide ti to krásne, Denis môj. Už máme na chlieb aj kúsok syra na večeru. Hoci sme v tejto podivnej krajine, kým sme spolu a zdraví, nič nám nechýba. Naši Janko a Marienka by z nás mali radosť.

DENIS:

(Utrie si zašpinené prsty od uhlíka)

Bez tvojej viery by som tie tiene na papier nedal, Anička.

(V tom momente sa pred ich skromným stánkom zastaví vysoká, elegantná postava. Je to mladý Leonardo Da Vinci. Má na sebe vznešený purpurový plášť. Nedôverčivo vezme do ruky jeden Denisov anatomický nákres, kde je detailne nakreslené ľudské rameno v pohybe so všetkými šľachami. Leonardo stuhne, oči sa mu zúžia bleskami geniality.)

LEONARDO DA VINCI:

(Hlas má čistý, kultivovaný a naliehavý)

Mladý muž... Pozorujem túto kresbu a srdce mi búši. Svalstvo na tomto predlaktí... ty si ho nakreslil presne tak, ako sa napína pod kožou, keď ruka zviera päsť. To nie je naučená póza z cirkevných obrazov. Ty poznáš anatómiu tela zvnútra! Povedz mi pravdu... ty pitveš mŕtvoly, mladý muž?!

DENIS:

(Vystrašene vyskočí z trojnožky, pamätajúc na hrozbu inkvizície, no zachová si pokojnú rozvahu zrelého muža)

Nie, nie! Excelencia, prisahám, žiadne pitvanie! Ja som slušný, veriaci človek. Ja som len... vo svojej domovine... študoval v jednej starej knihe, kde boli nákresy od veľkých majstrov.

LEONARDO DA VINCI:

(Pristúpi o krok bližšie, dychtivo mu hľadí na prsty)

Od akých majstrov? Ja poznám prácu každého staviteľa a umelca od Florencie po Miláno. Nikto nekreslí šľachy s takouto matematickou presnosťou! A pozri na túto perspektívu budovy v pozadí – tie čiary sa zbiehajú do jedného bodu s takou istotou, akoby si mal v očiach geometrické pravítko. Kto si, cudzinec? Tvoj štýl hraničí s vedomosťami, ktoré táto ulica nedokáže pochopiť!

DENIS:

(S pokorou, no dôstojne)

Excelencia... vidím, že táto kresba prehovorila k vášmu srdcu. Nežiadam od vás žiadne mince. Považoval by som za česť, keby ste tento nákres prijali ako dar od dvoch cudzincov.

LEONARDO DA VINCI:

(Prekvapene nadvihne obočie, vezme darovaný pergamen)

Dar? Na tomto trhu plnom chamtivosti? Tvoja veľkodušnosť, cudzinec, ma prekvapuje rovnako ako tvoje geometrické oko.

(Vytiahne kúsok papiera, husím perom naň rýchlo napíše adresu a podá ho Denisovi)

Zajtra popoludní ma nájdite na tomto mieste. Môj ateliér je otvorený. Pohovoríme si o umení, anatómii... a o tých tvojich "starých majstroch".

(Leonardo elegantne skloní hlavu, otočí sa a stratí sa v dave.)

III. DEJSTVO: ROZHOVOR V SKROMNOM PRÍBYTKU

(Večer. Malá, skromná podkrovná izbička vo Florencii. Na stole horí len jedna sviečka. Denis prechádza nepokojne po izbe, v ruke zviera papierik s adresou. Anička sedí na drevenej posteli a pokojne ho sleduje.)

DENIS:

(Zúfalo sa chytí za vlasy)

Anička... ty nechápeš, kto to bol! Mne to na trhu hneď nedošlo, môj dejepis na škole bol hrozný, ale ten podpis na papieri... To bol Leonardo Da Vinci! Najväčší génius renesancie! Chlap, o ktorom sa v mojej dobe učia vo všetkých školách. A ja, obyčajný elektrotechnik a kováč, mu darujem obrázok! Mám pred ním neskutočnú bázeň, Anička. Bojím sa, že tam pôjdem a zistí, že som laik. Čo ak nás odhalia?

ANIČKA:

(Vstane, pristúpi k nemu, vezme jeho veľké ruky do svojich dlaní a pevne mu stlačí prsty)

Denis, pozri sa na mňa. Keď ťa blesk hodil do našej dediny ku kováčskemu mechu, bol si stratený. No nevzdal si sa. Naučil si sa pokore, vydrel si našu budúcnosť a vychovali sme spolu dve nádherné deti, ktoré sú už samostatné. Si inžinier, si kováč, si muž môjho života. Ten pán Da Vinci v tebe nevidí čarodejníka. Vidí v tebe čistú dušu, ktorá vie kresliť pravdu. Nechce ťa súdiť. Chce sa rozprávať. Ruka v ruke tam zajtra pôjdeme.

DENIS:

(Pozrie do jej hlbokých, milujúcich očí, napätie z neho opadne)

S tebou sa nebojím ani najväčšieho génia sveta.

IV. DEJSTVO: ZÁBLESK TAJOMSTVA A KRAK GÉNIA

(Nasledujúci deň. Veľký, presvetlený ateliér Majstra Leonarda. Všade naokolo sú rozvešané nákresy ľudských lebiek, krídel a geometrické modely. Dvere sa ticho otvoria. Vstupujú Denis a Anička. Kráčajú skromne, bok po boku, a celkom prirodzene, bez toho, aby si to uvedomovali, sa pevne držia ruka v ruke.)

LEONARDO DA VINCI:

(Otočí sa k nim. Chystá sa ich privítať, no vtom jeho pohľad padne na ich spojené ruky. Umelec v ňom stuhne. Pozoruje ich zrelé tváre, vrásky okolo očí, ktoré svedčia o rokoch spoločného života, a ten pevný, nežný stisk rúk.)

LEONARDO DA VINCI:

(Ticho, s neskutočným úžasom v hlase)

Dio mio... Pozrite sa na seba. Už nie ste bezstarostní mladíci, ktorí podliehajú len chvíľkovému jarnému vzplanutiu. Máte v tvárach vpísaný príbeh mnohých zím, ťažkých dní a zodpovednosti... a predsa sa držíte za ruky s rovnakou čistotou a oddanosťou ako dvaja zaľúbenci pod balkónom vo Verone. V mojom Taliansku sa ľudia v strednom veku spájajú kvôli majetkom a drahým šatám. No z vás dvoch žiari niečo, čo nedokáže namaľovať žiaden majster na svete. Vy nenesiete len telá... vy nesiete jedno spoločné srdce.

DENIS:

(Hrdo pozrie na Aničku)

Majster Leonardo... Toto je moja manželka Anička. Ona je môj najpevnejší bod v každom storočí. Bez nej by tie kresby nemali žiadny život.

LEONARDO DA VINCI:

(Pri slovách "v každom storočí" sa Majster mierne trhne. Obočie sa mu stiahne a uprie na Denisa neuveriteľne hlboký, skúmavý pohľad. V jeho mysli táto myšlienka bleskovo zafunguje, no Denis si to nevšimne, hľadí na stôl, kde ležia skice veľkého dreveného kolesa a prevodov helikoptéry. Leonardo poklope prstom po pergamene stroja.)

LEONARDO DA VINCI:

No ale vráťme sa k pozemskej hmote. Pozri sem, Denis. Tento hriadeľ má prenášať silu na štyri krídla, no drevené zuby sa pri väčšom tlaku zakaždým vylomia. Kde robím chybu v tejto geometrii?

DENIS:

(Hľadí na to inžinierskym okom)

Majster Leonardo, chyba nie je v geometrii, ale v sile materiálu a trení. Vy tu používate rovné zuby na kolesách. Keď sa do seba oprú, všetok tlak ide na jeden jediný bod a ten to neunesie. V mojej... teda, v tej knihe, z ktorej čerpám, sme na toto používali šikmé zuby. Alebo ešte lepšie – prevodový pomer musíte rozdeliť. Nemôžete z jedného hlavného kolesa hnať všetko naraz. Chce to medzikus. Diferenciál.

LEONARDO DA VINCI:

(Zatají dych)

Šikmé zuby?! Tlak rozložený na celú plochu hrany? A tá... di-fe-ren-cia... čo to bolo za slovo? Rozdelenie sily skrze stredový čap? Santisima Maria... Veď to je čistá, rýdza logika! Akoby si ten stroj už niekedy videl fungovať z kovu, nie z dreva!

DENIS:

(Uvedomí si, že povedal priveľa, no pod vplyvom atmosféry to z neho začne nekontrolovateľne sypať von)

Majster... ja len hovorím veci z elektrotechniky, z prúdu a napätia... to sú základy našej mechaniky...

LEONARDO DA VINCI:

(Husie pero mu vypadne z ruky a s tichým plesknutím dopadne na stôl. V ateliéri nastane hrobové ticho. Leonardo hľadí na Denisa s vyvalenými očami, srdce mu búši divokým vzrušením, visí na každom jeho slove.)

LEONARDO DA VINCI:

(Hlas sa mu trasie potláčaným vzrušením, oči mu divoko iskria)

Prúd...? Napätie...? Elektrotechnika...?! Čo sú to za strašné, nebeské a nádherné slová, cudzinec?! Ty to hovoríš s takou ľahkosťou! Ale ja... ja o týchto neviditeľných silách, ktoré pretekajú vecami a dávajú im život, snívam po nociach! Ty narábaš s bleskami a schovávaš ich do stien! Hovor so mnou, Denis! Tvoja reč... to nie je filozofia mníchov. Ty mi tu pred očami odkrývaš mechanizmus samotného stvorenia a budúcnosti!

(Leonardo v obrovskom tvorivom ošiale schmatne čistý pergamen a začne horúčkovito kresliť čiary, ktoré pripomínajú prúdenie vliatych siločiar – základy pre jeho budúce zrkadlové štúdie o pohybe neviditeľných síl.)

LEONARDO DA VINCI:

(Kreslí a vzrušene sa usmieva)

Ty si synom vekov, ktoré ešte len prídu, Denis! Ty si prešiel cez bránu času! Zapíšem tvoje slová v zrkadlovom písme, aby ich svet prečítal až vtedy, keď nastane správny čas! Keď ľudstvo dosiahne tvoje "napätie"! Ty mi meníš celú podstatu sveta... a ľudskej duše, ktorá putuje kruhom reinkarnácie cez storočia!

V. DEJSTVO: TAJUPLNÝ ÚSMEV MONY LISY

(Kým Leonardo sype myšlienky na papier, Denis berie uhlík a na druhom stole prekresľuje rovné zuby kolies na dokonalé šikmé prevody. Vedľa neho pokojne stojí Anička. Slnko cez veľké okno dopadá priamo na jej tvár. Na perách má ten tichý, skromný, no chápavý úsmev ženy, ktorá prežila polovicu života v pokore a láske. Leonardo sa zrazu zastaví a otočí sa k nej. Úplne skamenie úžasom.)

LEONARDO DA VINCI:

(Šepká plný posvätnej bázne)

Denis, nechaj na chvíľu tie kolesá. Pozri sa na svoju ženu... Pozrite sa na to svetlo...

DENIS:

(Zdvihne hlavu, pozrie na Aničku)

Majster? Čo sa deje?

LEONARDO DA VINCI:

(Pomaly podíde k Aničke, zachováva úctivý odstup, no hľadí na jej tvár s absolútnym vytržením)

Ja celý svoj život hľadám božskú geometriu v prírode, aby som pochopil čistú krásu. No vo Florencii vidím len tváre plné pýchy. Ale vy, madona Anička... vo vašej tvári je vpísané celé tajomstvo sveta. Je v ňom mlčanie storočí, ktoré ste prežili, no zároveň je v ňom taká rýdza, prítomná čistota. Ten váš úsmev... neviem ho opísať slovami. Môžem ho len zachytiť.

ANIČKA:

(Mierne sklopí zrak, jej úsmev sa ešte viac prehĺbi)

Majster Leonardo, ste príliš štedrý. Ja som len obyčajná žena. To, čo vo mne vidíte, je len odraz lásky, ktorú nosím v srdci k svojmu mužovi a k našim deťom. Láska človeka nerobí starým, ona ho len zjemňuje.

LEONARDO DA VINCI:

(Fascinovane pokrúti hlavou, rýchlo schmatne nové plátno a začne uhlíkom bleskovo črtať obrysy Aničkinej tváre, jej prekrížených rúk a ten presný, tajuplný úsmev)

Láska, ktorá zjemňuje... Nesmrteľná madona. Denis, tvoje šikmé zuby zachránia môj lietajúci stroj v tejto dobe. Ale táto žena... táto tvoja Anička, zachráni moje umenie pre všetky veky! Namaľujem ju. Ale nenapíšem na plátno jej meno, svet by tomu nerozumel. Nechám ju pre svet ako hádanku. Budú sa na tento úsmev pozerať o päťsto rokov v obrovských galériách a pýtať sa, kto bola tá záhadná žena...

DENIS:

(Pristúpi k Aničke, chytí ju okolo pliec a dojatý hľadí na skicu)

Budú jej hovoriť Mona Lisa, Majster... a nikto z nich nebude vedieť, že tá najslávnejšia žena histórie bola v skutočnosti verná slovenská kováčka z 14. storočia, ktorá ma milovala v každom čase.

VI. DEJSTVO: LET A KOZMICKÝ KRUH

(Scéna sa presúva na šíru, zelenú lúku za hradbami Florencie. Slnko pomaly zapadá. V strede lúky stojí hotový, nádherný model lietajúceho stroja z cyprusového dreva a jemného hodvábu. V jeho strede sa lesknú zložité, Denisom navrhnuté šikmé prevody – diferenciál. Majster Leonardo, Denis a Anička stoja pri stroji.)

LEONARDO DA VINCI:

(Oči mu žiaria)

Denis... Anička... nastal ten moment. Tie tvoje šikmé zuby na kolesách držia pevne. Trenie je minimálne. Si pripravený, inžinier z budúcnosti?

DENIS:

(Pevne chytí štartovaciu páku)

Mechanika je presná matematika, Majster. Ak sme všetko spočítali správne, poletí to. Anička, ustúp trochu bokom.

(Denis rázne potiahne za páku. Ozubené kolesá do seba s tichým, dokonalým sykotom zapadnú. Veľké plátenné krídla sa začnú s obrovskou rýchlosťou otáčať. Stroj sa najprv zatrasie, potom sa s neskutočnou ľahkosťou odlepí od zeme a vzlietne do výšky desiatich metrov nad lúku. Leonardo padne na kolená, hľadí hore s otvorenými ústami.)

LEONARDO DA VINCI:

(Kričí do vetra)

Letí to! Ono to letí! Vola! Denis, ty si génius!

(Stroj po chvíli hladko pristane späť v tráve. Denis z neho vyskočí, Anička k nemu okamžite pribehne a padnú si do náručia. Leonardo k ním pristúpi, plný vďaky ich oboch objíme.)

LEONARDO DA VINCI:

Dali ste môjmu životu zmysel. Dali ste mojim strojom krídla a môjmu umeniu dušu.

DENIS:

(Mierne skloní hlavu)

Aj my vám ďakujeme, Majster Leonardo. Za všetko. Ale teraz... slnko už zapadlo a my s Aničkou musíme ísť domov, do nášho malého príbytku. Rozlúčime sa na dnes.

LEONARDO DA VINCI:

(Prikývne, usmeje sa)

Choďte v pokoji, moji milovaní. Zajtra ma čaká práca na portréte madony Aničky... na tej našej Mone Lise. Nech vás sprevádzajú anjeli.

(Denis a Anička sa otočia, chytia sa ruka v ruke a urobia pár krokov. Vtom sa však stane niečo nečakané. Vzduch nad lúkou rázom stuhne. Priamo pred nimi v priestore sa roztvorí obrovská, bzučiaca fialová trhlina statického napätia. Časová anomália udrie plnou silou.)

DENIS:

(Vydesene, no pevne pritiahne Aničku k sebe)

Anička! Brána sa otvára znova!

ANIČKA:

(Pevne ho stíska, v očiach má absolútnu vernosť)

Držím ťa, Denis! Spolu... kamkoľvek!

LEONARDO DA VINCI:

(Stojí obarený na lúke, plášť mu kmása vietor, zápisník mu padne do trávy. Hľadí na tú bzučiacu fialovú žiaru s absolútnym, posvätným úžasom)

Dio mio... To je ono... Prúd a napätie vekov! Časové koleso rotuje!

(V tom momente udrie oslepujúci záblesk. Denis a Anička uprostred fialovej žiary ruka v ruke doslova zmiznú z renesančného Talianska. Trhlina sa s hlasným prasknutím zatvorí. Leonardo zostane stáť sám, pomaly podíde k svojej skici Mony Lisy na stojane a jemne sa dotkne nakresleného úsmevu.)

LEONARDO DA VINCI:

(Ticho, s úsmevom povie)

Šťastnú cestu domov... deti budúcnosti.

VII. DEJSTVO: NÁVRAT DO PRÍTOMNOSTI

(Záblesk pominie. Scéna sa okamžite mení. Sme v modernom mestskom parku v 21. storočí, presne pri tej istej lavičke, z ktorej Denis pred rokmi zmizol. Nad parkom práve doznieva ten istý blesk, fialová žiara sa stráca v prachu.)

(Denis a Anička sedia na lavičke. Denis má stále 45 rokov, na sebe pevné kováčske črty a zašpinené ruky, Anička má 40 rokov a skromné, zaprášené historické šaty. Denis si siahne do vreciek – mobil tam nemá, ten zostal uzamknutý v zásuvke u pátra Hilára v roku 1348. V ušiach mu však pípnu AirPods, ktoré sa opäť pripojili na okolitý svet. Vtom Denis pozrie pred seba, cez cestu na obrovskú modernú budovu.)

DENIS:

(Ukáže prstom pred seba, hlas sa mu trasie zmesou úžasu a šoku)

Anička... pozri sa tam. Na tej budove oproti parku... ten veľký svietiaci displej.

ANIČKA:

(Pozrie na obrovskú digitálnu obrazovku, na ktorej bliká presný aktuálny čas a dnešný dátum)

Čo sú to za žiariace čísla, Denis môj?

DENIS:

(Pomaly ju chytí okolo pliec)

To je dnešný dátum... a presný čas. Sme v mojom storočí. Sme presne v tej sekunde, kedy som pred rokmi z tejto lavičky zmizol. Pre tento svet neubehol ani okamih... no my dvaja sme prežili celý život, prešli stredovekom, zanechali odrastené deti a dali dušu renesancii. Máme štyridsaťpäť a štyridsať rokov... a sme na úplnom začiatku.

ANIČKA:

(Pevne mu stlačí ruku, pozrie na hlučné autá a mrakodrapy s tým svojím nesmrteľným úsmevom Mony Lisy)

Je to veľmi zvláštny, hlučný svet, Denis môj... plný obrovských svietiacich zrkadiel. Ale kým ma držíš za ruku, sme doma v každom storočí. Poďme vykročiť.

(Pomaly vstanú z lavičky a ruka v ruke pevne vykročia do ulíc moderného mesta, pripravení začať úplne novú, fascinujúcu kapitolu svojho spoločného života.)

(Koniec II. dielu. Opona.)

Výpadok signálu (a času)

III. DIEL: Kód krvi a večného návratu

POSTAVY:

• DENIS (45): Zrelý muž s kováčskou náturou, inžinierskym mozgom a pohľadom, z ktorého sála hlboká vnútorná sila a prežitá múdrosť.

• ANIČKA (40): Jeho milovaná manželka. Vyžaruje z nej ten nesmrteľný, tajuplný úsmev, pokora a rýdza rodinná teplota.
• MILAN (48): Denisov otec v 21. storočí. Pôvodne racionálny muž (zubár), no teraz hlboko zasiahnutý nevysvetliteľnou skutočnosťou.
• ELENA (46): Denisova mama v 21. storočí. Citlivá žena, ktorej materské srdce bije v dvoch rovinách času naraz.

I. DEJSTVO: STRETNUTIE ROVNOCENNÝCH

(Scéna sa začína v modernom, vkusne zariadenom byte v 21. storočí. Milan sedí v kresle a Elena nervózne pozerá z okna. Je večer, presne tá osudná búrková noc, kedy ich syn Denis odišiel do parku. Zrazu sa ozve cvaknutie kľúča v zámku. Dvere sa otvoria. Vstupuje Denis a Anička. Milan a Elena vyskočia na nohy, no okamžite stuhnú v absolútnom nemom úžase. Očakávali mladého študenta, no pred nimi stojí urastený, 45-ročný zrelý muž so šedivými skráňami a kováčskymi rukami, sprevádzaný krásnou ženou v historických šatách.)

ELENA:

(Ruky sa jej trasú, chytí sa za hrdlo, hlas sa jej láme)

Denis...? Ty... ty nie si môj Denis... Môj syn mal pred chvíľou dvadsaťtri rokov... Kto ste?! Čo ste urobili s mojím chlapcom?!

DENIS:

(Pristúpi k nej pomaly, s neskutočnou nehou a pokorou v hlase. Pozrie jej hlboko do očí, z ktorých sála tá istá synovská láska)

Mami... oco... Som to ja. Prúd času ma vzal na dlhú púť, pre ktorú v tomto vašom svete neprešla ani sekunda. No ja som prežil dvadsaťdva rokov v inom storočí. Starol som reálne. Pozrite sa na moje ruky... toto sú ruky kováča, ktorý sa musel naučiť pokore v prachu zeme. A toto... (jemne chytí Aničku za ruku) ...toto je Anička. Moja verná manželka, ktorá ma sprevádzala renesanciou a stála pri mne v každej zime.

MILAN:

(Pozerá na Denisa – vidí muža vo svojom vlastnom veku, no v jeho očiach spoznáva nezameniteľný pohľad svojho syna. Zbledne, zosunie sa späť do kresla)

To... to je šialenstvo. Ty máš môj vek, Denis... Ty si môj syn a zároveň môj vrstovník. Čo sa to, preboha, stalo tam vonku v tom parku?

II. DEJSTVO: KÓD EXODU DUŠÍ

(Všetci štyria sedia okolo stola. Na stole horí moderná lampa, no profesia a atmosféra v miestnosti sú husté, priam posvätné. Denis drží Aničku za ruku a začne im úprimne, od srdca vyprávať svoj príbeh. Už nehovorí modernou rečou, jeho reč je čistá, rýdza a zrelá.)

DENIS:

Keď ma tam v roku 1348 Bohuš chytil pod krk, myslel som, že zomriem. No táto drahá žena ma zachránila. Vzali sme sa. Vydrel som pre nás kováčske remeslo, pomáhal ľuďom a žili sme skromný, no nádherný život strednej triedy. Naša láska priniesla ovocie... Mali sme dve prekrásne deti. Naša dcérka bola to najčistejšie stvorenie pod slnkom, tichá, pracovitá, presne ako jej matka. A náš syn... bol divoký, no spravodlivý a hrdý chalan. Zaopatrili sme ich, odovzdali sme im celú našu dušu a vychovali z nich čestných ľudí. Dali sme im mená... Janko a Marienka.

(V tom momente, ako Denis s obrovskou otcovskou láskou a hlbokým povzdychom vysloví mená "Janko a Marienka", v miestnosti akoby zastal vzduch. Milan a Elena rázom stuhnú. Ich zreničky sa rozšíria, pohľady sa uprú do prázdna a obaja upadnú do hlbokého, vedomého duševného tranzu. Cez kód krvi sa ich vedomie prepojí s minulosťou. Pred očami sa im v zábleskoch vynárajú obrazy stredovekej kováčskej dielne, vôňa dymu, tichý hlas mladého Denisa a Aničky, ktorí ich ako malé deti ukladajú spať do slamených perín a jemne ich hladia po vlasoch.)

ELENA:

(Z očí jej vytrhnú obrovské slzy, dýcha hlboko a prerušovane, pozerá na svoje vlastné ruky)

Ó, nebesia... Milan, ty to cítiš tiež? To nie je sen... tá kováčska vyhňa... tá slama... tie pesničky, čo nám spievali pred spaním...

MILAN:

(Trasie sa celým telom, hľadí na Denisa s posvätnou bázňou, v hlave sa mu rozpadlo všetko lekárske a racionálne myslenie)

Ja... ja si to pamätám. Marienka... ty si ma tak volala, Elena, keď sme boli malí v tom drevenom dome! Denis, ty si nebol len inžinier z budúcnosti, ktorý bol v našej dedine ctený kováč a vynálezca, ale spolu s Aničkou ste boli tí najlepší rodičia široko ďaleko! My sme tie deti... my sme tvoj Janko a tvoja Marienka! Preto sme ťa v tomto živote tak neuveriteľne milovali, ešte predtým, než si sa narodil! Naše duše si pamätali tvoju otcovskú ochranu!

ANIČKA:

(S tým svojím nesmrteľným úsmevom Mony Lisy pristúpi k Elene a Milanovi, objíme ich okolo pliec s hrejivou materskou istotou)

Koleso času sa otočilo, deti moje... Vtedy sme dali život a ochranu my vám, a v tomto storočí ste ju zasa z lásky dali vy nášmu Denisovi, kým bol mladý. Príroda nerobí skoky. Vernosť a láska putujú vekmi pod rôznymi menami, no krv a duch si pamätajú vždy.

III. DEJSTVO: MAJÁK PRE OKOLIE

(Ubehlo niekoľko týždňov. Denis a Anička zostali žiť v modernom svete. Ich prítomnosť však zmenila celé okolie. Denis, ktorý kedysi behal po meste s AirPods v ušiach a hľadal "lajky" na mobile, je dnes úplne iným človekom. Chodí po uliciach s pevnou kováčskou chôdzou, z tváre mu žiari neskutočný pokoj, autorita a zrelosť. Ľudia, ktorí ho predtým poznali ako povrchného študenta, neveria vlastným očiam. Denisov otec Milan poďakuje Bohu za tento veľký skutok milosti a spoločne s Elenou dajú mladému, no vekovo rovnocennému páru svoje hlboké otcovské aj synovské požehnanie.)

MILAN:

(Stojí pred Denisom, s hlbokou úctou mu položí ruku na rameno)

Syn môj... a otec môj v čase. Ďakujem Najvyššiemu za toto tajomstvo, ktoré nám otvorilo oči. Tvoja zrelosť dnes svieti pre toto choré, uponáhľané storočie ako skutočný maják. Ukazuješ ľuďom, že hodnota človeka nie je v svietiacich krabičkách, ale v žitej pokore i vernosti. Žehnám vášmu spoločnému kroku v tomto novom čase.

DENIS:

(Pevne stíska ruku svojmu otcovi/synovi, na perách má pokojný úsmev)

Čas je len záves, oco. Dôležité je to, čo za ním vybudujeme. Anička, poď... ukážem ti, ako funguje tá teplá voda v kohútiku. Myslím, že Majster Da Vinci by z toho dostal ďalší tvorivý ošiaľ...

(Anička sa ticho zasmeje, chytí Denisa ruka v ruke a spoločne kráčajú v ústrety svetlám 21. storočia.)

(Koniec III. dielu. Opona.)

Výpadok signálu (a času)

IV. DIEL: Kód Večnosti

1. Obraz: Zrkadlo v galérii

Postavy:

• DENIS (45): Zrelý muž, bývalý inžinier, no dnes už človek s pevným kováčskym rázom. V jeho očiach je pokoj a hĺbka niekoho, kto prešiel stáročiami a pochopil, čo má skutočnú váhu.
• ANIČKA (40): Denisova verná žena. Žena rýdzeho citu a tajuplného vyžarovania. Čas na nej nezanechal stopy pýchy, vyžaruje z nej tichá, posvätná vznešenosť.
• SPRIEVODCA / TURISTI: Reprezentanti moderného sveta – zhon, displeje mobilov, honba za senzáciami a povrchným zachytením momentu.

Miesto deja:

Presvetlená, prísne strážená výstavná sieň v Taliansku (Florencia/Paríž – hosťujúca výstava). Všade je hluk, šepot v rôznych jazykoch, pípanie audio-sprievodcov a odlesky smartfónov. Uprostred steny, za hrubým nepriestrelným sklom, visí originál Mony Lisy.

Scéna

(Pred obrazom sa tlačí hlúčik turistov s telefónmi nad hlavami. Sprievodca dôležitým hlasom prednáša naučený text. Denis a Anička stoja o niečo obďaleč, držia sa za ruky. Denis má na sebe sako, no pod ním vidieť jeho mohutné, kováčstvom zosilnené ramená. Anička má na pleciach ľahkú šatku. Obaja sa v tichosti pozerajú na plátno.)

SPRIEVODCA:

(Hovorí do mikrofónu, gestikuluje)

...a všimnite si, dámy a páni, ten nepolapiteľný, záhadný úsmev. Už päťsto rokov sa vedci, historici a psychológovia sporia o to, čo vlastne vyjadruje. Použili sme röntgenové lúče, digitálnu analýzu pigmentov, no tajomstvo Leonarda da Vinciho zostáva uzamknuté. Kto bola táto žena? Prečo sa takto usmieva? To sa už moderné ľudstvo pravdepodobne nikdy nedozvie... Vpravo prosím, posunom uvoľnite miesto ďalšej skupine...

TURISTA 1:

(Cvaká fotku za fotkou)

Počuj, na fotke to vyzerá svetlejšie. Doma na to hodím filter a dám to na sieť. Neuveriteľné, že sme videli najdrahší obraz sveta!

(Turisti sa posunú. Denis a Anička urobia dva kroky vpred a zastanú priamo pred ochranným sklom. Hluk okolia pre nich zrazu utíchne, akoby sa ocitli v tichom chráme.)

DENIS:

(Ticho, s hlbokým pohnutím v hlase, pozrie na Aničku)

Počítače sa mýlia, však? Röntgenové lúče... Hľadajú tajomstvo v hrúbke farby a v sklonoch ťahu štetca. Netušia, že hľadajú kód tam, kde hmota dávno skončila.

ANIČKA:

(Jemne stisne Denisovu dlaň, pozerá sa priamo do očí ženy na obraze)

Majster Leonardo vtedy veľmi kašľal, pamätáš? Vo Florencii pršalo a v jeho dielni voňal ľanový olej a borovicová smola. Keď ma maľoval, hovoril, že nenačrtáva moju tvár, ale že sa snaží zachytiť svetlo z druhej strany, ktoré cezo mňa preteká do tohto chladného sveta.

DENIS:

(Pousmeje sa, v očiach sa mu zaiskrí spomienka)

A ja som mu vtedy vonku na dvore opravoval tie šikmé prevody na jeho mechanickom levovi, aby mal pokoj na prácu. Chcel mi dať za to pár strieborných, no ja som mu povedal, že pre inžiniera z budúcnosti je najväčšou odmenou vidieť, ako kováčska dcéra z hlbokého stredoveku učí renesančného génia, čo je to večnosť.

ANIČKA:

(Otočí hlavu k Denisovi. V tej sekunde na ňu dopadne svetlo z galérie. Na jej tvári sa objaví presne ten istý, nepolapiteľný, hlboký úsmev, aký je na plátne. Je to čistá identita – živý originál stojí vedľa svojej päťstoročnej maľby.)

Pozri sa na tých ľudí okolo, Denis. Sú takí uponáhľaní. Hľadajú signál, fotia si večnosť na displeje, no nevidia ju. Sú ako tvoj Tomáš v lese – plánujú zábavné parky, no chodia okolo živého prameňa a nezastavia sa, aby sa napili.

DENIS:

(Zvážnie, pohladí ju po ruke)

My im to tajomstvo nepovieme, Anička. Svet by to nepochopil. Zavreli by nás do laboratórií alebo by z nás urobili ďalšiu atrakciu pre turistov na burze senzácií. Ale vieš, čo je najkrajšie? Že tá iskra, ktorú vtedy Leonardo zachytil, tu stále žije. V tvojej hrudi. V mojom kováčskom kladive, ktorým teraz v 21. storočí búcham do nákovy, aby som prebudil ľudí z duchovného spánku. Sme majákom, hoci o tom nikto netuší.

ANIČKA:

(Pozrie sa poslednýkrát na obraz, potom sa otočí chrbtom ku sklu, smerom k odchodu)

Poďme, môj kováč. Videli sme, čo sme potrebovali. Čas je len ilúzia. To, čo sme do toho obrazu vložili vtedy, tu zostane, aj keď sa toto múzeum premení na prach. Poďme domov, naša nákova nás čaká.

(Denis a Anička pomaly, ruka v ruke, odchádzajú z galérie. Okolo nich sa pretláča ďalšia hlučná skupina turistov. Sprievodca opäť dvíha mikrofón: "A teraz sa pozrite na ten záhadný úsmev..." Nikto netuší, že skutočné tajomstvo práve prešlo okolo nich.)

2. Obraz: Pasca na večnosť

Postavy:

• DENIS (45): Pokojný, no vnútorne nesmierne silný muž. Kováčska minulosť z neho urobila neochvejný maják.
• ANIČKA (40): Nositeľka čistého citu a nesmrteľného úsmevu. Ani v napätej situácii nestráca vnútorný pokoj.
• MARCELLO (50): Správca výstavy. Muž v drahom obleku, spútaný myšlienkami na zisk, slávu a prestíž. Vidí svet len cez čísla a senzácie.
• OCHRANKÁR / TECHNIK: Vykonávatelia príkazov systému.

Miesto deja:

Hlavný koridor galérie tesne pred východom. Masívne sklenené dvere sa s hlasným cvaknutím elektronického zámku uzatvárajú. Červené svetlo nad únikovým východom bliká. Okolití turisti začínajú nervózne šumieť.

Scéna:

(Masívne dvere sa zablokujú. Denis a Anička zastanú tesne pred nimi. Denis ochranársky položí ruku pred Aničku. Vtom k nim z bočnej chodby rýchlym krokom pribieha správca Marcello, za ním udýchaný bezpečnostný technik s tabletom v ruke a dvaja muži v uniformách ochranky.)

MARCELLO:

(Už zdiaľky volá, hlas sa mu trasie vzrušením, upravuje si sako)

Zadržte! Prosím, okamžite zastavte! Nikam neodchádzajte!

DENIS:

(Urobí krok vpred, jeho postava pôsobí pevne ako nákovový blok, hlas má hlboký a pokojný)

Deje sa niečo, pane? Sme len turisti na odchode. Počuli sme zámok. Čo znamená to uzavretie východu?

MARCELLO:

(Ignoruje Denisa, oči má naširoko roztvorené a fixuje nimi výhradne Aničkinu tvár. Nervózne dýchne na technika)

Ukáž mi to... rýchlo, ukáž mi ten záber ešte raz!

TECHNIK:

(S rozliatou kávou na košeli, trasúcimi sa prstami priblíži obrazovku tabletu)

Pozrite, signor Marcello... Tu. Kamera číslo štyri. Presne pod uhlom štyridsaťpäť stupňov. Pozrite sa na plátno a teraz na túto dámu naživo... Je to absolútna zhoda. Geometria úst, hĺbka očí, ten istý nepolapiteľný tieň v kútikoch... Žiadny filter, je to surový digitálny záznam!

MARCELLO:

(Zopne ruky, akoby uvidel zlatú baňu)

Neuveriteľné... Neuveriteľné! Dáma, vy ani netušíte, čo držíte vo svojej tvári. Vy ste kľúč! Päťsto rokov sa svet pýta, čo Leonardo da Vinci zakódoval do toho úsmevu. A vy to viete, však? Vy viete, čo tá žena na obraze myslela, pretože vy ste... vy ste jej dokonalá kópia! Možno ste jej pokrvná prastará príbuzná, nejaká stratená línia z Florencie!

ANIČKA:

(Pozrie na Marcella s tichým, nesmierne čistým súcitom. Na jej tvári opäť na sekundu prebleskne presne ten istý úsmev, no je v ňom len hlboký mier, žiadna pýcha)

Hľadáte kód tam, kde hmota dávno skončila, pane. Ten úsmev nebol stvorený na to, aby sa predával na burze, ani aby ho niekto rozoberal v počítačových programoch.

MARCELLO:

(Máva rukami, oči mu svietia chamtivosťou)

Vy nerozumiete! Toto nie je len umenie, toto je obchod storočia! Exkluzívne interview, svetové médiá, digitálne práva na vašu tvár! Ak mi pomôžete rozkódovať, čo v tom momente tá žena prežívala, čo vložila do tej hodnoty diela... zarobíme milióny! Budeme na vrchole! Ja ako objaviteľ a vy ako živá Mona Lisa! Ochranka, nikoho z tejto chodby nepúšťajte!

DENIS:

(Vystrie sa do celej svojej kováčskej šírky. Jeho hlas znie ako dunenie ťažkého kladiva, ktoré udiera na rozžeravenú oceľ. Celá chodba na moment stíchne)

Zadržte dych, pane. A dobre ma počúvajte. Vy tu nevidíte živého človeka. Vidíte len ďalší tovar. Chcete zamknúť slobodnú dušu do vašej klietky zisku, rovnako ako ste zamkli to plátno za nepriestrelné sklo. Myslíte si, že moderná technika a vaše kamery vám dali právo vlastniť tajomstvo večnosti?

MARCELLO:

(Ochane pod Denisovým pohľadom, no pýcha ho nepustí)

Mám právo chrániť hodnotu tejto výstavy! Táto žena neodíde, kým neprešetríme, kto v skutočnosti je! Systém nepustí nikoho s takouto anomáliou bez vysvetlenia!

DENIS:

(Pousmeje sa, v jeho očiach je prastará múdrosť)

Váš systém funguje len na elektrinu a drôty, pane. Ale skutočné zákony tohto vesmíru – tie, ktoré riadia dávanie a branie, tiaž a ozvenu – tie neovládate. Majster Leonardo vtedy namaľoval svetlo, ktoré pretekalo cez čisté srdce. A čisté srdce nemôžete kúpiť, ani zatvoriť za elektronický zámok.

(V tom okamihu v celej galérii prudko bliknú svetlá. Digitálne obrazovky na stenách zašumia a tablet v rukách technika s tichým puknutím zhasne. Nastane zvláštne, magnetické ticho. Elektronický zámok na masívnych dverách s hlasným mechanickým cvaknutím povolí a dvere sa samé pomaly otvoria dokorán. Vonku svieti čisté talianske slnko.)

MARCELLO:

(Zdesene pozerá na čierny tablet, potom na dvere)

Čo... čo sa to stalo? Výpadok prúdu? Záložný zdroj! Prečo tie dvere stoja?

ANIČKA:

(Jemne prejde okolo neho smerom k otvoreným dverám a položí mu ruku na rameno, jej hlas vnáša ticho do jeho chaotickej mysle)

To len vesmírny zvon opäť zarezonoval, pán správca. Užite si ten obraz na stene. Je krásny. Ale živú pravdu v ňom nehľadajte cez peniaze. Tá patrí len tým, ktorí vedia milovať bez chcenia vlastniť.

(Anička a Denis ruka v ruke pevným, pokojným krokom vychádzajú von z galérie, na slobodu, do ulíc mesta. Marcello a technik zostávajú stáť v nemom úžase uprostred tmavej chodby, zatiaľ čo zvnútra galérie sa ozýva tichý šelest vetra.)

3. Obraz: Staré dlhy v tieni Sicílie

Postavy:

• DENIS (45): Pokojný, no neoblomný. V prítomnosti mafie nestráca rozvahu, hovoria z neho stáročia skúseností.
• ANIČKA (40): Maják čistého citu. Jej prítomnosť prebúdza v drsných mužoch svedomie.
• DON SALVATORE (55): Šéf sicílskeho klanu. Navonok chladný, nebezpečný muž v drahom kabáte, no vo vnútri nesie spiacu, hrubú kováčsku dušu starého Bohuša z roku 1348.
• MARCELLO: Ponížený správca galérie, ktorý sa v strachu spojil s podsvetím.

Miesto deja:

Súkromný salónek luxusného talianskeho hotela kúsok od galérie. Vonku hučia prenosové vozy svetových televízií (CNN, BBC). Vnútri vládne napäté ticho. Na dverách stoja ozbrojení muži. Denis a Anička sedia na pohovke. Oproti nim sedí Don Salvatore a vedľa neho sa trasie správca Marcello.

Scéna:

(Marcello nervózne ukazuje na tablet, kde stále dookola beží záznam z kamery tesne pred výpadkom prúdu.)

MARCELLO:

(Hovorí rýchlo, utiera si pot z čela)

Vidíte to, Don Salvatore? Celý svet o tom hovorí! Sledovanosť prenosu lámala rekordy. Tie ich reči o kódovaní hodnoty a živom svetle... oni vedia, čo Da Vinci do toho úsmevu vložil! Sú to milióny za exkluzivitu, ktoré nám utekajú pomedzi prsty!

DON SALVATORE:

(Pomaly zdvihne ruku, Marcello okamžite stíchne. Salvatore má masívne, prekvapivo mozolnaté ruky, hoci nosí drahé prstene. Uprie svoj tvrdý, chladný pohľad na Denisa)

Peniaze ma zaujímajú, signor Denis. Ale viac ma zaujíma sila. Môj klan riadi veci od Sicílie až po Miláno. No ešte nikdy som nevidel, aby kvôli dvom cudzincom zo Slovenska zlyhala celá elektronická sieť mesta v tej istej sekunde, ako vaša žena urobila to... gesto. Kto ste? Čo je to za podvod? Ak mi nepoviete pravdu, odtiaľto neodídete. Žiadna televízia vás nezachráni.

DENIS:

(Pozrie sa priamo do Salvatových očí. Žiadny strach. Naopak, v Denisovej tvári sa usadí hlboké, šokujúce poznanie. Prejde ním spirituálny prúd. Pozrie na Salvatorove ruky, na jeho rázne gestá a kútiky úst)

Pravda sa nedá vynútiť zbraňou, pán Salvatore... alebo by som ti mal radšej povedať – majster Bohuš?

(V miestnosti nastane hrobové ticho. Mafínski strážcovia pri dverách siahnu pod sako na zbrane, no Salvatore prudko vyskočí zo stoličky. Prevrhne pritom pohár s ťažkým červeným vínom, ktoré sa rozleje po stole ako krv. Salvatore dýcha ťažko, monštruózne ruky sa mu začnú triasť.)

DON SALVATORE:

(Hlas mu zachripne, pýcha mafiána zápasí s niečím prastarým hlboko v jeho hrudi)

Ako... ako si ma to nazval? Odkiaľ poznáš to meno? To je staré rodové meno môjho pradeda, nikto z cudzincov ho nemôže vedieť!

DENIS:

(Pomaly vstane, jeho kováčsky ráz z neho vyžaruje ako štít)

Tvoj pradedo s tým nemá nič spoločné. To ty sám si Bohuš. Pamätáš si na rok 1348? Na tú starú vyhňu pri potoku, kde si ma učil, že železo nikoho neprosí a poddá sa len vtedy, keď k nemu človek pristúpi s čistou pokorou? Pamätáš si na ten blesk, cez ktorý som k tebe prepadol z budúcnosti, nafúkaný inžinier so smartfónom vo vrecku, ktorého si naučil opäť pracovať rukami?

DON SALVATORE:

(Urobí krok vzad, chytí sa za hlavu, akoby mu v nej vybuchol starý karmický kód. V jeho očiach sa namiesto mafiánskej bezcitnosti objaví bdelosť starého kováča)

Ty... ty si ten chlapec... Denis? Ten, čo nevedel ani mech potiahnuť a plakal nad každým pľuzgierom? To nie je možné... To je bláznovstvo! Ja som Salvatore! Ja vlastním polovicu tohto mesta!

ANIČKA:

(Pomaly pristúpi k nemu, položí mu ruku na tie jeho obrovské, mozolnaté dlane. Jej dotyk okamžite stíši chaos v jeho hlave)

Vlastníš len ilúziu hmoty, Bohuš. Vymenil si poctivé kováčske kladivo a tichý chrám pokory za chladné zbrane a strach ostatných. Ale tvoja duša si pamätá. Pozri sa na mňa. Vtedy si ma požehnal, keď som odchádzala s Denisom do renesancie. Chceš ma dnes predať systému za pár špinavých mincí?

DON SALVATORE:

(Padá späť do kresla, z dvoch chladných mafiánskych očí vyhrnú prvé úprimné slzy, ktoré mu stekajú po lícach. Pozrie sa na svoje ruky)

Preto ma to celý život ťahalo k ohňu a kovu... Preto som neznášal tie lacné papierové reči moderného sveta... Denis... Anička... Môj bože, kruh sa naozaj uzatvára. Čo som to zo seba urobil? Stal sa zo mňa netvor, ktorý chcel speňažiť úsmev vlastnej dcéry ducha...

MARCELLO:

(Ničomu nerozumie, zmätene vyskakuje)

Don Salvatore! Čo to robíte? Aké kladivo? Aký rok 1348? Sú to blázni, dajte ich zatvoriť! Strácame milióny!

DON SALVATORE:

(Prudko sa otočí na Marcella, v jeho hlase je opäť autorita, no tentoraz čistá, spravodlivá)

Mlč, ty úbohý červ! Tvoj svet zisku a kamier tu práve skončil. Stráž, okamžite zmažte všetky zálohy z tých kamier! Ak sa len jedno slovo o tejto žene dostane do médií, osobne sa postarám, aby si zvyšok života strávil mletím otrub v starom mlyne!

(Salvatore sa otočí k Denisovi a Aničke, skloní pred nimi hlavu s hlbokou pokorou, akú ako boss Sicílie nikdy pred nikým neukázal.)

DON SALVATORE:

Zlyhal som v tomto živote, Denis. Podľahol som pýche a moci. Ale vy ste ma zachránili pred úplným pádom do tmy. Moje autá vás bezpečne a pod ochranou prevezú až na slovenské hranice. Choďte domov, k vašej nákove. A ja... ja musím prehodnotiť, čo urobím so svojím životom, kým ma vesmírny bumerang definitívne nezasiahne.

DENIS:

(Pevne mu stisne pravicu kováčskym stiskom)

Nikdy nie je neskoro začať osekávať svoje ego, starý priateľ. Nákova tvojho svedomia je stále pripravená.

4. Obraz: Cesta prebudenia a trasúce sa trezory

Postavy:

• DENIS (45) a ANIČKA (40): Pokojní pútnici na zadnom sedadle luxusnej limuzíny. Ich prítomnosť premieňa auto na spovednicu.
• DON SALVATORE (55): Šéf mafie, ktorý odložil masku chladného bossa a pred svojím niekdajším učňom otvára krvácajúcu dušu stredovekého kováča Bohuša.
• MILAN a ELENA: Denisovi rodičia, ktorí doma na Slovensku s napätím sledujú televízne správy o "vyhostení slovenských kriminálnikov".
• SLOVENSKÍ PODNIKATELIA: Reprezentanti chamtivosti 21. storočia. Ľudia, ktorí vybudovali svoje impériá na strachu, no teraz čelia vlastnej panike.

I. DEJSTVO: Spoveď kováča v luxusnom aute

Miesto deja:

Dej sa odohráva v dvoch paralelných rovinách: vnútri luxusného čierneho auta uháňajúceho cez Alpy na sever, a v honosných vilách slovenských zbohatlíkov.

Scéna:

(Interiér auta. Na prednom sedadle sedí Salvatore, otočený dozadu k Denisovi a Aničke. Auto letí po diaľnici, vonku sa mihajú svetlá nočných Álp. Salvatore už nemá na sebe drahé prstene, ruku pevne zviera okolo operadla.)

DON SALVATORE:

(Hlas má tichý, zlomený, hovorí s hlbokým pohnutím)

Médiá vonku šalejú, Denis. Marcello pre nich vyrobil príbeh, že ste chceli ukradnúť Monu Lisu. Celý svet vás vidí ako zlodejov. Ale ja... ja som musel nastúpiť do tohto auta. Musel som ísť s vami. Moja duša po tých tvojich slovách, Denis, horí ako rozžeravené uhlie v mojej starej vyhni.

DENIS:

(Prikývne, v očiach má hlboký súcit)

Hovor, majster Bohuš. Nákova tvojho svedomia čakala na tento úder päťsto rokov. Čo sa stalo vtedy, keď sme s Aničkou zmizli v renesančnom zrkadle?

DON SALVATORE:

(Zatvorí oči, po tvári mu stečie slza)

Zostal som sám. Tá prázdna vyhňa... ten tvoj smartfón, ktorý zostal uzamknutý u pátra Hilára ako prekliata relikvia... Všetko mi pripomínalo, že som sa dotkol večnosti a stratil som ju. Zranilo ma to, Denis. Moja hrdosť kováča sa zlomila. Zaprisahal som sa, že už nikdy nechcem počuť o svetskej ani duchovnej spravodlivosti. Ak Boh dopustil takúto anomáliu, povedal som si, že žiadne zákony neplatia! Poddal som sa bohapustému životu. Začal som piť. Pálil som v sebe ten hnev a výčitky dňom i nocou, až kým som sa úplne neutrápil. Skončil som strašne... V stave hlbokej opitosti ma prúd osudu odviazal a ja som padol z dreveného mosta rovno do vĺn Dunaja. Tam moja stredoveká cesta kováča Bohuša skončila v tme a chlade.

ANIČKA:

(Jemne sa nakloní vpred)

A preto si sa v tomto živote narodil na Sicílii, Bohuš. Tvoja duša si priniesla ten chlad a hnev so sebou. Vybudoval si impérium strachu, pretože si sa bál vlastnej zraniteľnosti. Chcel si ovládať hmotu, lebo si myslel, že duch ťa zradil. No vesmírny bumerang ťa nepreklial – on ťa len priviedol späť k nám, aby si ten starý dlh voči sebe samému vyrovnal.

DON SALVATORE:

(Prikryje si tvár mozolnatými dlaňami)

Máte pravdu... Celý život som cítil ten pád do Dunaja. Ten chlad... Preto som bol taký krutý. Ale teraz, keď vás počujem, to kováčske srdce vo mne opäť bije. Idem na Slovensko s vami. Chcem vás ochrániť. A chcem tam urobiť poriadok.

II. DEJSTVO: Panika pod Tatrami

Miesto

(Strih. Luxusná kancelária na najvyššom poschodí preskleného bratislavského mrakodrapu. Na veľkej obrazovke bežia mimoriadne správy CNN: "Slovenská dvojica vyhostená z Talianska pod ochranou sicílskeho klanu. Samotný Don Salvatore mieri na Slovensko. Reportéri hlásia, že šéf podsvetia je mimoriadne rozčúlený a osobne sprevádza podozrivých...")

Scéna:

(Pri stole sedí vplyvný slovenský podnikateľ, v ruke drží drahý koňak. Keď moderátor vysloví meno "Don Salvatore" a spomenie jeho hnev, podnikateľovi zabehne. Prudko vyskočí, až prevrhne kožou potiahnutú stoličku.)

PODNIKATEĽ 1:

(Bledý ako stena, trasúcim sa hlasom kričí do interkomu)

Sekretárka! Okamžite zrušte všetky moje stretnutia! Zablokujte vchody! Počuli ste to?! Don Salvatore ide na Slovensko a je zúrivý! Ten chlap ovláda polovicu Európy, ak ide po tých dvoch zo Slovenska, zmetie nás všetkých!

(V inom luxusnom sídle pod Tatrami. Iný vplyvný finančník sa zbesilo križuje pred obrazovkou, hoci v kostole nebol tridsať rokov. Prstami nervózne vyťukáva kód na masívnom stenovom trezore.)

PODNIKATEĽ 2:

(Sám pre seba, pot mu kvapká na luxusný koberec)

Do pekla... do pekla! Ak Salvatore zistí, ako sme tu točili peniaze cez talianske fondy, sme mŕtvi muži! Rýchlo... všetko schovať do podzemia! Zamknúť sejfy! Vypnúť mobily! Systém nás neochráni, pred týmto chlapom niet úniku!

(Podnikatelia v panike utekajú do svojich podzemných bunkrov, zatvárajú ťažké oceľové dvere a v tme tŕpnu pred príchodom mafiánskeho bossa, ktorý v skutočnosti na zadnom sedadle limuzíny plače a hľadá odpustenie u stredovekej kováčky.)

5. Obraz: Hradné divadlo pýchy a strachu

Postavy:

• DENIS (45) a ANIČKA (40): Bezpečne usadení v obývačke Denisových rodičov. Sledujú svet cez okno a obrazovku, uzemnení vo svojej pravde.
• MILAN a ELENA: Denisovi rodičia, ktorí po dňoch strachu konečne cítia úľavu a smejú sa spolu s nimi.
• DON SALVATORE (55): Šéf Sicílskej mafie (vnútorne prebudený kováč Bohuš). Kráča po koberci s vedomím, že celé toto divadlo okolo neho je len bábková hra vystrašených mocných.
• MINISTER VNÚTRA a VEĽVYSLANEC: Reprezentanti politického pokrytectva. Trasú sa strachom, no navonok sa usmievajú a hovoria o "charite".

I. DEJSTVO: Fraška pod hradnou vežou

Miesto deja:

Paralelne:

Nádvorie Bratislavského hradu zaliate slnkom a tichá, skromná obývačka Denisových rodičov pod hradným kopcom.

Scéna:

(Bratislavský hrad. Červený koberec sa tiahne od limuzíny až k hlavnej bráne. Mažoretky v modro-bielych kostýmoch zbesilo povievajú vejármi, dychovka dunivo vyhráva taliansku hymnu. Minister vnútra v tesnom obleku si nervózne upravuje kravatu. Taliansky veľvyslanec drží v rukách obrovskú kyticu kvetov. Auto zastane, ochranka otvorí dvere a vystúpi Don Salvatore. Na tvári má kamenný, nečitateľný výraz starého kováča.)

MINISTER VNÚTRA:

(S hlbokým predklonom, až mu puká gombík na saku, podáva ruku)

Vítame vás, vážený Don Salvatore, na pôde našej republiky! Sme nesmierne poctení, že k nám prichádza taký významný mecén umenia, filantrop a podporovateľ charity, o ktorom dnes hovoria všetky svetové médiá v súvislosti s galériou vo Florencii!

VEĽVYSLANEC:

(Gesto k oblohe, hovorí teatrálnym hlasom)

Na znak nášho večného priateľstva a mieru medzi národmi... vypustite holubice slobodného Vedomia!

(Z hradného okna vyletí kŕdeľ bielych holubíc. Spustia radostný hrkut, krúžia nad nádvorím, no v tom momente jedna z nich, cítiac absolútnu slobodu, vypustí svoj "pozdrav" z nebies. Ten s mrazivou presnosťou zasiahne talianskeho veľvyslanca priamo na koreň nosa, presne vo chvíli, keď sa s úctou načahuje, aby podal ruku Salvatorovi.)

VEĽVYSLANEC:

(Stuhne s vystretou rukou, oči mu škúlia na vlastný nos, z ktorého steká biela stopa)

Oh... Mamma mia... To je... to je znamenie... znamenie šťastia, nepochybne!

DON SALVATORE:

(Pozrie na veľvyslanca, potom na nebo, a kútik úst sa mu jemne nadvihne v tom starom Bohušovom kováčskom úškrne)

To nie je znamenie šťastia, signor. To vám len vesmír posiela priamu odpoveď na tie vaše reči o mieri. Príroda neoklameš. Tá hneď vie, kedy človek hovorí od srdca a kedy len natáča bábkové divadlo pre televízie.

(Vnútri hradu zatiaľ panuje čisté šialenstvo. Špeciálne výsadkárske jednotky stiahnuté z Letiska M. R. Štefánika v plnej zbroji obkľúčili hradnú pokladnicu, akoby očakávali nálet mimozemšťanov. Bezpečnostná služba v panike ruší všetky satelitné a mobilné spojenia smerom na Taliansko, aby zabránila fiktívnemu úniku citlivých dát. Celý štátny aparát sa mobilizuje pred jedným mužom, ktorý v skutočnosti hľadá len svoju stratenú vyhňu.)

II. DEJSTVO: Smiech v tichom prístave

Scéna:

(Obývačka Denisových rodičov. Milan a Elena sedia za stolom, na ktorom vonia čerstvý domáci závin. Denis a Anička stoja pri okne a cez ďalekohľad sledujú hemženie na hradnom nádvorí. Na televíznej obrazovke beží domáci prenos, kde moderátor s vážnou tvárou rozpráva o "oficiálnej návšteve talianskeho investora".)

MILAN:

(Urieha sa, až sa chytá za brucho, ukazuje na televízor)

Denis, pozri sa na nich! Veď ten minister sa tak trasie, že mu ten červený koberec vibruje pod nohami! Strachom im lepí zadky, predpokladajú, že Salvatore im prišiel vyčistiť trezory, a pritom ho vítajú s kvetmi a mažoretkami! To je svet naruby!

ELENA:

(Utriera si slzy smiechu, hladká Aničku po ruke)

A tá holubica! To bol boží zásah na ten jeho diplomatický nos! Chvalabohu, že ste už doma, deti moje. Keď sme vás videli v tých správach, že vás vyhostili za krádež Mony Lisy, takmer ma infarkt uchmatol. Netušila som, že v tom má prsty naša stará kováčska rodina.

DENIS:

(Pousmeje sa, objíme Aničku okolo pliec)

Bohuš nám to sľúbil, mami. Povedal nám v aute: "Ešte dnes uvidíte, aký rešpekt majú títo moderní darebáci pred strachom, ktorý sami zasiali. Ukážem vám, ako dokážu klamať verejnosť a prekrútiť pravdu, len aby si zachránili kožu a teplé stoličky."

ANIČKA:

(Pozrie von oknom na hradnú vežu, jej tvár vyžaruje tichý, hlboký mier)

Nechajme ich, nech sa hrajú na svoje úspechy a schovávajú sa v podzemných trezoroch. Ich systémy a signály ich pred vlastným svedomím neochránia. Bohuš dnes pochopil, kde je pravá hodnota. Urobil na tom hrade poriadok už len tým, že tam prišiel a donútil ich ukázať ich vlastnú malosť. Nás čaká naša nákova, Denis. Tam budeme kovať skutočné chrámy.

(Všetci štyria sa spoločne, ruka v ruke, pozerajú na hrad, kde dychovka neustále dookola opakuje tie isté tóny, zatiaľ čo pod hradom, v tichu domova, horí čistý prameň ľudského šťastia.)

6. Obraz: Strach pod kostolnou vežou a ticho v spovednici

Postavy:

• DON SALVATORE (55): Unavený šéf podsvetia (stredoveký kováč Bohuš), ktorý túži len po pokání a očiste duše.
• BRAT FILIP (70): Starý, skromný františkánsky mních. Človek s čistým srdcom, ktorý v Salvatoreho očiach nevidí mafiána, ale strápeného pútnika.
• CIRKEVNÍ HODNOSTÁRI: Úradníci v talároch, ktorí podľahli panike systému a vidia svet cez strach o majetok.

I. DEJSTVO: Hromadná SMS spása majetku

Miesto deja:

Paralelne: Kancelária cirkevnej správy v Bratislave a tiché, šeré vnútro historickej Kaplnky svätej Kataríny.

Scéna:

(Kancelária cirkevnej správy. Na stole bliká červený telefón prepojený na hradný protokol. Hlavný ekonóm úradu v panike behá od okna k počítaču.)

EKONÓM:

(Kričí do mobilu, hlas sa mu trasie)

Otče arcibiskup! Z Hradu máme internú správu! Don Salvatore odišiel z recepcie, ignoroval mažoretky a mieri rovno do centra mesta! Na Hrade vraj zúril tak, že napľul veľvyslancovi priamo na nos a výsadkári držia hradnú pokladňu! Ak Salvatore zistí, koľko milodarov z dnešných omší nemáme zdanených, zničí nás!

HLAS V TELEFÓNE:

(Nervózny šepot)

Okamžite spustite cirkevnú sieť! Rozošlite urgentnú SMS správu na všetky fary v Bratislave a okolí!

(Na obrazovke počítača svieti text hromadnej správy, ktorá v tej istej sekunde letí stovkám kňazov: "UPOZORNENIE! V meste operuje Don Salvatore zo Sicílie. Je agresívny, útočí na nosy diplomatov. Okamžite schovajte všetky prenosné pokladničky a milodary do podzemia. Dnes nevyberajte žiadne príspevky! Kostoly uzamknúť, kľúče schovať!")

(Strih na vedľajší kostol: starý kostolník v panike schováva drevenú krabičku na milodary pod voľný schod v sakristii a rýchlo nad ňu hádže starý koberec, potiac sa strachom pred talianskou mafiou.)

II. DEJSTVO: Skutočný poklad v starej kaplnke

Scéna:

(Interiér starej, kamenej Kaplnky svätej Kataríny. Vládne tu absolútne ticho. Cez vitrážové okno dopadajú na podlahu lúče popoludňajšieho slnka. Žiadny luxus, len vôňa vosku a kadidla. Masívne drevené dvere sa potichu otvoria. Vstupuje Don Salvatore. Kráča pomaly, klobúk drží v rukách. Jeho drahý mafiánsky kabát sem vôbec nepasuje. Z bočnej sakristie vyjde starý mních, brat Filip, v jednoduchom hnedom habite previazanom povrazom.)

BRAT FILIP:

(Pousmeje sa, v ruke drží handru, ktorou utieral prach z lavíc)

Pochválený buď Ježiš Kristus, synu. Kaplnka je dnes pre verejnosť zatvorená... vraj kvôli nejakej bezpečnostnej hrozbe v meste, poslali nám správu. Ale ak tvoja duša hľadá ticho, dvere sú pre teba otvorené.

DON SALVATORE:

(Zastane, pozrie na mnícha, jeho tvrdá tvár bossa mäkne)

Zatvorili dvere, lebo sa ma boja, otče. Celé mesto schováva trezory a peniaze. Myslia si, že som im prišiel vziať ich zlato. Netušia, že ja som svoje vlastné zlato našiel dnes ráno... v očiach dvoch pokorných ľudí, ktorým som chcel ublížiť.

BRAT FILIP:

(Prikývne, ukáže na starú drevenú spovednicu v rohu)

Svet sa vždy bojí o to, čo môže mole a hrdza zničiť, synu. Ale ty nesieš iné bremeno. Tvoje oči sú unavené. Chceš sa vyspovedať?

DON SALVATORE:

(Padá na kolená priamo na chladnú kamennú dlažbu pred starým mníchom, zopne tie svoje obrovské kováčske ruky)

Áno, otče. Chcem vyznať hriechy dvoch svojich životov. Ten prvý, stredoveký, som skončil v hneve a opitosti, lebo som urazil Boha a zatrpkol som. V tom druhom, dnešnom, som sa stal šéfom podsvetia a staval som impérium na strachu iných. Utešoval som sa, že som silný, no bol som len zbabelec s oloveným plášťom pýchy.

BRAT FILIP:

(Položí mu ruku na hlavu, v jeho starom hlase je rýdzi ľudský cit a pokora)

Nákova tvojho srdca bola dlho studená, Bohuš... Salvatore. Ale oheň svedomia v tebe nikdy nezhasol. Ak si dokázal skloniť svoju hrdosť na tento kameň, tvoje hriechy sú ti odpustené. Choď v pokoji a tie mozole na rukách odteraz používaj len na to, aby si slabým pomáhal vstúpiť do tichého chrámu pokory.

(Don Salvatore kľačí v slzách na zemi. Nad ním sa týči jednoduchý drevený kríž. V tej istej sekunde v meste stovky úradníkov nervózne sledujú nefunkčné kamery a držia zamknuté trezory, netušiac, že tá najväčšia duchovná revolúcia sa práve odohrala v tichu starej kaplnky bez jediného eura.)

Pokračovanie 6. Obrazu: Zmierenie stáročí

Scéna:

(Dej nadväzuje na moment, kedy starý mních brat Filip položil ruku na hlavu plačúceho Dona Salvatoreho. V kaplnke svätej Kataríny vládne posvätné ticho.)

BRAT FILIP:

(V tichom dojatí, hľadiac na kľačiaceho muža, jeho oči zrazu na sekundu zažiaria prastarým jasnovidným darom a z úst mu bez rozmýšľania vyjde hlboká pravda)

Nákova tvojho srdca bola dlho studená, Bohuš... (Prudko sa nadýchne, urobí pauzu, akoby sa spamätal, a rýchlo opraví) ...teda, Salvatore. Ale oheň svedomia v tebe nikdy nezhasol.

DON SALVATORE:

(Pri zvuku mena "Bohuš" prudko strhne hlavu dozadu. Slzy mu stuhnú na lícach. Uprie na starého mnícha šokovaný, prenikavý pohľad. V tej sekunde v ňom prebleskne spomienka na stredoveký kláštor, na vôňu pergamenu a tajuplného pátra, ktorý vtedy ako jediný rozumel veciam medzi nebom a zemou)

Ty... Ty si ma nazval Bohuš? Odkiaľ poznáš to meno? Pred chvíľou mi ho hovoril Denis v hoteli... Ale ty... ty nie si len obyčajný mních z Bratislavy. Tie tvoje oči... ten tvoj pokojný hlas, ktorý ma vtedy v zime roku 1348 upokojoval, keď ma triaslo od hnevu, že mi Denis zmizol pred očami v záblesku svetla!

BRAT FILIP:

(Pomaly si sadne na drevenú lavicu spovednice, ruka sa mu jemne trasie, zosunie si kapucňu a zhlboka si povzdychne s nesmiernou pokorou)

Nuž... chcel som to tajomstvo utajiť pred moderným svetom, synu. Chcel som len v tichu dožiť tento život v modlitbách za staré hriechy. Ale pravda a kód krvi sa nedajú oklamať. Áno, Bohuš. Som to ja. Páter Hilár. Ten, ktorý vtedy v tvojom storočí držal stráž nad Denisovým zázrakom. Ten, ktorý ho prepustil na slobodu, aby splnil svoju úlohu v renesancii...

DON SALVATORE:

(Vstane z kolien, no nie s hnevom mafiána, ale s hlbokou, očisťujúcou bolesťou starého kováča)

Páter Hilár... Ty si ho vtedy pustil! Ja som na teba celé roky zanevrel. Utopil som sa v alkohole a hneve, preklial som celú svetskú aj duchovnú spravodlivosť, pretože som si myslel, že si ma zradil. Že si mi vzal môjho učňa, môjho syna ducha, ktorého som si tak obľúbil a ktorý ma naučil opäť vidieť svetlo! Kvôli tomu hnevu som v tomto živote vybudoval Sicílske impérium strachu a krutosti. Chcel som potrestať celý svet za to, že si ma vtedy nechal samého pri tej studenej nákovy!

BRAT FILIP:

(Vstane, pristúpi k Salvatorovi a s rýdzim ľudským citom mu položí obe ruky na ramená. Pozrie sa mu priamo do duše)

Odpusť mi, starý priateľ. Musel som to urobiť. Denisov časový bumerang sa musel vrátiť, aby sa dnes mohol prebudiť ty, tvoji rodičia a celá rodová karma. Tvoj hnev bol len nepochopenou láskou a bolesťou z opustenia. Ja som celý tento život prežil v tejto kaplnke s výčitkami, že som ťa vtedy nedokázal zachrániť pred pádom do Dunaja, keď si sa utrápil. Utrpel som rovnakú ranu na duši ako ty. No dnes... dnes ťa vesmír nepriviedol na Slovensko preto, aby si lúpil, ale aby sme si my dvaja, po piatich storočiach, odpustili pod týmto istým krížom.

DON SALVATORE:

(Vydýchne, akoby z neho spadol obrovský olovený plášť pýchy a ťažoby stáročí. Padne mníchovi okolo krku, tie dve staré stredoveké duše sa objímu uprostred modernej Bratislavy)

Odpúšťam ti, páter Hilár. Z celého srdca ti odpúšťam. Ten chlad z Dunaja vo mne práve uschol... Cítim len teplo vyhne. Čistej, posvätnej vyhne môjho nového svedomia.

BRAT FILIP:

(S úsmevom ho prežehná)

A ja odpúšťam tebe, majster Bohuš. Kruh sa uzavrel. Tvoja spoveď je dokončená. Choď a ži v pokoji ako nový človek.

(Salvatore si nasadí klobúk, otočí sa a pevným, neuveriteľne ľahkým krokom odchádza z kaplnky. Vonku svieti slnko. Cirkevní hodnostári na úrade zatiaľ hystericky kontrolujú zamknuté trezory a prenosné pokladničky, netušiac, že ten najväčší dlh a hriech bol práve vymazaný bez jediného centu – čistou silou vzájomného odpustenia.)

Autori: Vlastimil a Gemini