Čas je najlepší sudca a trpezlivosť najlepší majster.

 (Pourtalés)

VYZNANIE: I. časť - Hľadanie

Vyznanie

(´Poézia v próze)

Zdalo sa mi, že jej mám niečo povedať, keď sa naše oči stretli na ulici. Nechal som ju však prejsť a teraz vo dne v noci sa to hojdá na každej vlne času ako prázdna loďka – to niečo, čo som jej mal povedať.

Zdá sa mi, že to pláva s jesennými mrakmi do nekonečnej diaľky a že to kvitne vo večerných kvetoch a že to hľadá svoje postrácané slová pri západe slnka. Bliká to ako svätojánske mušky v mojom srdci a snaží sa to nájsť svoj zmysel v zúfalstve, ktoré hustne ako súmrak – to niečo, čo som jej mal povedať.

Zbytočný je tu plač, tento oheň túžby planie márne. Slnko sa ukladá na odpočinok, tiene prestupujú lesom a oblohou znie magické čaro. So sklopeným zrakom a pomalými krokmi prichádza večernica robiť stráž odchádzajúcemu dňu a dych súmraku je preplnený pocitom rozlúčky. –

***

Obe Tvoje ruky držím vo svojich a Tvoje oči väzním svojimi hladným pohľadom, hľadajúc Ťa a volajúc: "Kde si, kde, ó kde, kde je ten večný plameň skrytý v Tvojej hĺbke!"

Tak, ako v osamelej hviezde na tmavom nebi večera blikoce nesmierne tajomstvo svetla nebies, i v Tvojich očiach, v hlbine ich zasnenia, žiari lúč duše rozochvený bezhraničným tajomstvom. Mlčky na to hľadím, norím sa celým srdcom do bezodnej túžby, strácajúc sám seba.

Si zlatý záblesk brieždenia nad pobrežím môjho života; si kvapka rosy na prvom bielom kvete jesene; si dúha zo vzdialených nebies sklonená k pozemskému prachu; si tajomstvo raja volajúce k výšinám pútnikov zeme.

Si moja básnická vidina, vynárajúca sa z dní môjho predošlého života, svitanie prichádzajúce vo forme jarma prebúdzajúc srdce k slobode i spútaniu. Ovládaš jemnosť i okovy pohladením Tvojej duše, krásou Tvojich očí.

Položil som srdce do sveta, na samí okraj cesty divočinou, medzi bytosti statočné i záľudné, stretajúc ruže i tŕne a kamene. Hľadal som číru radosť vo vetre a našiel prach vo vlastných očiach. Počul som mnoho krásneho, videl úsilie radostné ušľachtilé i reč hrubosti a prízemnosti, mdlý obraz človeka.

Počul som "veľkosť" burácať v rečiach ulíc a miest, hoci v srdci človeka horela bolesť a sklamanie – krehkosť a túžba po Svetle.

Ty si však postála v hučiacej búrke, pokojne pristúpila a z prachu cesty srdce ticho zdvihla. Osloviac anjelsky nežne, v Tvojich tónoch podobných zvončekom pripomenula si hlas nebies. Spomienka prestupujúca túžbou srdcia, veky zabolela, a v sklamaní svetom opäť som precítil záblesk neba.

Srdce zlámané na kúsky si pozbierala, zohriala a uplietla v obraz Tvojej lásky. Nechala si ma túlať od dverí k dverám, aby si napokon ukázala, ako blízko je šťastie človeku.

Tvoja láska priviedla ma do hlbokých závozov. Keď zdvihol som hlavu v nádeji, zistil som, že stojím pri Tvojich dverách, akoby nebol nikdy som odišiel od žiarivej lásky prúdiacej z Výšin, akoby náhodou stelesnenej v Tvojej bytosti.

Ty si obdarila dni môjho vyhnanstva krásou a šťastím, prijala si ma do svojej blízkosti s pôvabom takým ľahkým ako nadšenie vykúzlené predstavami, keď človek stojí osamelo pod oblohou a zasnene pozoruje hviezdy.

Kedykoľvek som sa priblížil k Tvojmu prahu s mysľou oslobodenou od všetkých žiadostí, Tvoje srdce vyšlo mi v ústrety a hviezdy žiarili v tichej radosti.

Hoci viem, že sme odlišní, toto srdce odmieta sa s tým zmieriť. My dvaja sme sa prebudili v tej istej bezsennej noci za spevu vtákov a to isté čaro jari vstúpilo do našich sŕdc.

Hoci Tvoja svetlá tvár je obrátená do sveta a moja od sveta ku hviezdam, je sladká a tajná naša radosť z toho, že sme sa stretli, lebo prúd osudu svojím vírivým tancom nás priviedol k sebe – v trýzni osamelých.

Dobývaš svet svojim pôvabom a krásou, zatiaľ čo moja tvár hasne. Ale veľkomyseľný dych života ma zaniesol na Tvoju stranu a temná čiara našej odlišnosti sa rozžeravila v žiare úsvitu.

Keď si spomínam na rozprávky o niekdajších utrpeniach lásky, o ľúbostných stretnutiach a rozlúčkach za starých čias, vidím, ako sa v Tebe koncentruje svetlo zo všetkých strán tajuplnej večnosti a Ty sa objavuješ ako hviezda nádeje, naveky zaklinená do pamäti mužskej duše.

Prúd večnej lásky vysiela svoj súdiaci lúč do osudových nitiek ľudských duší. Všetky radosti a smútky a túžby srdca, všetky spomienky na okamihy šťastia, veky ľúbosti i utrpenia vychádzajú na svetlo, raz tu raz tam, v tejto či inej duši. Zo všetkých prežitých dôb a krajín, zo všetkých strán života sa to tlačí do slov a skutkov, aby sa zliali v jedinú odpoveď a vyznanie – položené k nohám Lásky.

***

Môj pojem lásky však prekrýva prívlastok. Je ako vánok i ako puto, je hudbou diaľav i výkrikom bezútešného ticha. A preto volám: daj, aby sme boli šťastní spolu i pre púhe pohladenie. Podrž len moju ruku vo svojej. Púhy dotyk použi na to, aby sa k sebe naše srdcia privinuli, naše duše osviežili.

Z jedného konca nebies na druhý sa ženie dážď. V divokom, vlhkom vetre ruže vychutnávajú svoju vôňu. Za mrakmi skryté hviezdy sa tajomne chvejú. Moje srdce okrem hlbokého šťastia napĺňa vrchovato vedomie, že i Ty žiariš rovnakým šťastím. -

***

A predsa medzi nás padol závoj tisícročí. Odvrátila si tvár a hľadíš do sveta istôt hmatateľna, kde žijú tí, čo svetlom vlastným si svieťa svetom slobody – nezištnej lásky sveta anjelského – v nedôverčivom šere zištnosti a jednotvárnosti.

Ten priestor, ktorý nás delí, je predsa úzky – je to neistota, maličký tŕň obavy z budúcnosti v Tvojich očiach.

Túžiš byť uspokojená vo veciach a potešeniach tohto sveta, byť zabezpečená a šťastná v materiálnom svete, na iný sa nepýtaš. No možno svoj vnútorný svet iba nehľadáš. Ja Ti však môžem ponúknuť iba hudbu ducha nespútanej lásky hôr a púti. Aby Ťa v zákrutách túžby a križovatkách života sprevádzala. Aby Ti pomáhala ku svetlu života, chránila pred klamom snenia v útulkoch miest a usnutím v tieňoch súmraku; aby Ti jasne znela a vypovedala o väzení sladkých múrov, inšpirovala v hľadaní studničky rýdzosti ...alebo odišla.

Jednoduché je prebúdzanie rána a plynutie vody, jednoduché sú kvapky rosy na listoch, farby v oblakoch, mesačný svit na piesočnatých brehoch rieky a spŕšky polnočného dažďa. Všetko to v Tebe sa odráža ako mesiac na jazere, v Tvojej bytosti, v Tvojom pôvabe. Tebe stačí len byť – byť ženou pravou, akou si v hĺbke duši svojej. Iba nepostáť v hmote, nestuhnúť v okovách pozemských snov a radostí, nepadnúť v žiadosti a márnivosti pohľadom iných na Teba.

****

A tak hľadám a hľadám na strunách svojej duše melódie, ktoré by sa dopĺňali s Tvojimi a spoločne rástli k výšinám.

Hľadám melódie pre svoje piesne, no moje tóny boli len pred nedávnom znežnené a ich ostrá novota sa ježí, akoby som hral na ostrí noža.

V mojich piesňach ale znie duch vetrov, niet v nich "istota a pohodlie domáceho krbu", jemné nazeranie a porozumenie duše nežnej ženskej, oddanej predstave cieľa v pozemskom – "šťastná rodina". Nedokážu splynúť so svetlami nebies v Tvojich očiach, nebies spútaných...

***

Prichádzajú a odchádzajú dni a noci, no Teba tu už niet. Otváram svoju pokladnicu a vyberám z nej reťaz drahokamov, ktorou si chcela ozdobiť moju šiju.

Viem, chcela si mi pomôcť svojsky, byť oporou pozemsky. Moja ostrosť a odpútanie sa mení na pokoru a prítulnosť – na poznanie a hladí prach, ktorým prešli Tvoje nohy.

Tebou som poznal seba skutočne, jemnosť i hrubosť svojich krokov. Tebou odkryl som vlastnú minulosť zaviatu prachom vekov. V Tebe hľadal som, Tebou našiel som. Našiel a predsa neuchopil. Dostal a predsa stratil.

A tak i Ty si pochodňou lásky výšin i studnicou nevyčerpateľnej blaženosti citu, okamihom svitania, ktorý však mnou Tebe nebol opätovaný, podľa Tvojich prianí, iba Ťa vyplašil.

A predsa náš príbeh nemôže končiť inak. To deliace nás akoby naveky, je zdanlivo nepatrné: názor.

Život ľudský je ako divadlo, ktoré hrá akoby samo pre seba. Akoby herec bol zároveň divákom, režisérom i tulákom večne hľadajúcim kalich života v bezoblačných modrých výšinách i v temnej zástere posiatej jagavými hviezdami vlastnej predstavy.

Poznal som však kúzlo vetra, kulisy túžby a hľadania, hodnotu a múdrosť radosti i bolesti, že v hmote a na zemi človek sa učí... dôstojne kráčať v múdrosti.

Učí sa v múdrosti ale tiež kráča k rozumu, aby ukázal svetu, aký je chytrý, ako vysoko svoj balvan vytlačí, čo všetko vie a viac je, než jeho blížny. To rozumové, to spievajúce vo vlastnom svetle, to na pohľad krásne, vo Svetle však znie - do času.

Učí sa byť užitočný citom, cez lásku k láske osudovo sa viaže, učí sa byť! Učí sa láske nebies, že je tu pre všetkých, pre súcit i pre radosť, ktorá nič nevlastní...

Žiaľ často iba žiaľ a samota otvára oči i srdce Svetlu. Iba život vo svojej rozmanitosti prežití dáva uvidieť zrkadlá a dá poznať tie pravé sviece.

Osud letiaci na krídlach vôle slobodnej, on odmietaný priateľ učí porozumeniu milosti Lásky skrze búrky i vyjasnenia. A v Jej lúči prichádza pomoc v krokoch lásky anjelskej i ľudskej, nežnej i poučujúcej.

Vlastimil

Závoj tisícročí a nespútaná hudba hôr

(Scénka - Vyznanie I.)

Čas je najlepší sudca a trpezlivosť najlepší majster

Pourtalés

Osoby:

• Pútnik: (Adam): Človek oddaný putovaniu naprieč horami a slobode ponorení v duši prírody, túžbe poznávať vyšší zmysel bytia. Žije v presvedčení, že sloboda žije v nevlastnení, nepripútaní sa k okamihu, vie, že okamih je ako vietor, nadchne a fukne prach do očí.
• Hlas Výšin: (Hlas svedomia): Majestátna, nekompromisná duchovná sila. Strháva ilúzie rozumu.

Mesto deja:

(Odľahli kopec nad malou dedinou s výhľadom na široké okolie prírody v letnom podvečery. Čistinka, veľký košatý strom a horiaci oheň v kamennom ohnisku.)

Dej:

(Pútnik sedí u horiaceho dreva v ohnisku, v chvení večerného vánku rozjíma o živote a svojich prežitiach.)

Pútnik:

(Hľadí do tmy, v ruke zviera neviditeľnú reťaz drahokamov, ktorú odmietol)

Rozpoviem ti môj príbeh, priateľu. Je to životný príbeh, ktorý je pre ľudí mladých úplne všedný. Sú ich tisíce. Každý však svoje okamihy prežíva svojsky, hoci obrazy tu podané sa môžu zdať zrozumiteľné každému, kto bol v živote vo vzťahu, zaľúbený. To je jediná podmienka, aby tomuto príbehu tu porozumel nie len popisom, ale aj pochopil vnútorný stav pisateľa.

Píšem tu o jednej plavovláske zo svojich mladých rokov, ktorá zapôsobila, akoby mávnutím čarovného prútika, magicky na môj vnútorný život. Zočil som v jednej osobe, akoby zázrakom, nie len krásnu postavu ale aj archytyp ženy, ktorá nesie tento ušľachtilý názov – žena.

Stretol som ju na ulici. Naše oči sa preťali a v tom záblesku som pocítil, ako sa vo mne koncentruje svetlo celej tajuplnej večnosti. No nechal som ju prejsť v údive a prekvapení, ako keď nie si pripravený na niečo čo sa o chvíľu stane a nečakáš to, hoci vnútorne o tom premýšľaš. Teraz sa to nevypovedané slovo hojdá na každej vlne času ako prázdna loďka, to niečo, čo som jej mal povedať. Dnes viem, bola to chyba chcieť ju väzniť svojím hladným pohľadom, hľadať ten večný plameň v jej hĺbke. No ona ten pohľad vycítila, sklopila oči a odvrátila svoj pohľad v zamyslení. Chcela mi dať istotu domáceho krbu, chcela ma ozdobiť drahokamami zemského úspechu ako to vie iba žena, ktorá vie byť mužovi rodiny balzamom na duši. V ruke akoby som stále držal tú minulosť "sladkej ťažoby", hoci neviditeľnú ale citeľnú reťaz drahokamov pozemského úspechu... Prečo ma to, čo malo byť šťastím, tak strašne vyplašilo? Či azda preto, že každé očko tej reťaze bolo dňom plným istoty, no zároveň okovov pre moje nohy, ktoré chcú stúpať na vrcholy hôr?

Hlas Výšin:

(Ozve sa s majestátnosťou horského vetra, hlboko a čisto)

Áno, správne to cítiš, Pútnik. Vyplašilo ťa to preto, lebo v tvojich piesňach znie duch vetrov. V tvojom vnútri dnes, niet miesta pre nehybnú "istotu a pohodlie" domáceho krbu. Tvoje tóny boli len nedávno znežnené a teraz hráš na ostrí noža. Medzi vás dvoch padol závoj tisícročí. Ona sa díva do sveta hmatateľna, túži byť zabezpečená vo veciach tohto sveta a v materiálnom šťastí a to očakáva i od teba. Ty jej však nemôžeš dať sladké múry útulkov miest a šťastie rodiny, ktoré hľadá. Ty jej môžeš ponúknuť iba hudbu ducha nespútanej lásky hôr a púti.

Pútnik:

(Smutne sa usmeje, hľadí na prach na svojich topánkach)

Ponúkol som jej hudbu, no ona potrebovala pevnú zem. Je to zvláštne... cez ňu som spoznal seba samého, ako by som to nebol ani ja, ale niekto, kto je vnútorne rozdelený v čase a každá časť má svoje vlastné očakávanie. Odkryl som z hlbín mojej duše vlastnú minulosť zaviatu prachom vekov niečo som pri nej uvidel, stopu dávno prežitú, ktorá ma opäť priviedla k momentu, kedy som premýšľal o sebe a jej iskre v pohľade, čo sám neviem, čo mi svojim pohľadom pripomenula. V nej som hľadal, cez ňu som rozhorel iskru vo vlastnom srdci... a predsa som ju neuchopil vo význame tej chvíle. Dostal som záblesk raja a stratil som ho. Moja terajšia časť kráčala iným smerom. Naše rozdelenie pre tento čas pritom visí na niečom takom malom. Rozdelil nás len... názor, nič viac! Či nedokáže láska prekonať ľudské myšlienky? Či som nemohol zoskočiť z hradieb svojej samoty a uveriť teplu jej domova? Prečo ma vlastný duch tak bezohľadne hnal vpreddo samoty hôr, kým moja ľudská tvár plakala za tým, čo zemské oči videli ako útek?

Hlas Výšin:

(Svetlo okolo Pútnika potemnie do hlbokej, hviezdnej noci)

Nenazývaj to malým, Pútnik. Názor je v hmote hradbou, ktorú cit neprekročí, ak rozum má vládu a určuje smer v pozemskom tele. Život ľudský je ako divadlo, kde si zároveň hercom, divákom, režisérom i tulákom. Ty hľadáš kalich života v bezoblačných modrých výšinách. Ona hľadá mesiac odrazený na hladine jazera. Tebe stačilo, aby bola ženou pravou, aby nestuhla v okovách pozemských zvyklostí v kruhu domácnosti, svetských žiadostí a márnivosti tohto sveta. No žiaľ, často iba žiaľ a samota dokážu otvoriť ľudské oči a srdce skutočnému Svetlu a zrieť skutočný domov vo svetlých výšinách. Táto bolesť ťa učí nezištnej láske nebies – takej, ktorá je tu pre všetkých, pre súcit i radosť, a ktorá nič nevlastní. Tvoj osud letí na krídlach slobodnej vôle a cez tieto búrky ťa učí rozumieť milosti Lásky. Tu vidíš, Kto pred teba postavil prežitie, ktoré ťa malo prebudiť i v tebe upevniť svetlé prúdenie a vernosť tvojej ceste, po ktorej si sa rozhodol ísť skôr, než si do tohto času vstúpil. Jemu patrí tvoja vďaka, že si prekročil slučku, ktorá vyvolala v tebe krásne okamihy, sťaby spomienky, ale tvojho ducha by spútala rečou pozemského chcenia...

(Opona)

Vlastimil a Gemini