"Je sladké počuť meno znovu získanej slobody."

Livius

VYZNANIE: II. časť - Doznievanie

Vznešený Pane

Krištáľovo čisté svetlo rána, udiera na struny ľudskej duše, svetlo života – nebo sa otvára, vietor divo sa ženie a úsmev sa šíri smutnou tvárou tuláka.

Viem, že to nie je nič iné, než Tvoja láska, nebeský náš Kráľ.

Toto živé svetlo tancujúce na listoch, tieto oblaky plávajúce v diaľ.

Tento vejúci vánok dotykov ticha, i táto búrka chladu a horka na čele rozpálenom, a sviežosť v duši človeka.

Viem, všetko je Tvoja milosť a nádej, život a opora ľuďom sveta, nádej pre človeka.

Tvoja svätá tvár žiari vo výšinách svätého Hradu, Tvoje čisté oči hľadia do údolia nebies a svetov, do sŕdc zachvievajúcich sa v radosti z Tvojej blízkosti.

Vidíš aj naše srdcia tu dole, ako v nížinách blúdia, ako siroty. Ako túžia po Tebe sťaby zatúlané deti hľadajúce domov, matku i otca, lásku a ochranu.

Táto smädná duša už našla cestu k Tebe, Pane, načrela z prameňa lásky. V milosti Tvojej lásky smela piť zo živej vody, smela prijať silu pre život – milosť a dobro, požehnanie svätého Grálu.

Ó, Pane, už viem o Tebe! Vo svetle Grálu je Svetlo jasné! Život môj považujúc za svoj, v Zjavení našiel som ako dar Tvoj.

Vďaka Pane, v Zjavení žijeme, pravdu Vo Svetle smieme zrieť! Ako dar z Lásky, ako dar Lásky z Grálu život precítiť smieme, smiem.

Vďaka Ti Pane, že smieme byť, že smiem byť užitočnou iskrou v Tvojom svetelnom rúchu.

Život všetkého patrí službe, Tebe Pane, v službe Životu, vznešený náš Kráľ,

Pán Imanuel.

Vlastimil

Svetelné rúcho Imanuela

(Scénka - Vznešený Pane)

"Je sladké počuť meno znovu získanej slobody."

Livius

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Prebudený ľudský duch, transformovaný tulák. Stojí v lúčoch krištáľovo čistého ranného svetla, ktoré tancuje na listoch stromov. Na jeho predtým smutnej tvári sa rozlieva hlboký, jasný úsmev slobody. Ruky má voľne spustené, hruď otvorenú vetru, v hlase čistú, znelú radosť a neotrasiteľnú istotu.
• HLAS VÝŠIN (Hlas Pána): Ozve sa ako tichý dotyk absolútneho pokoja a nekonečnej jasnej žiary, ktorá kompletne prestupuje a oživuje celé Stvorenie.

Scéna:

(Celé javisko zaplavuje oslepujúce, no pritom mäkké a krištáľovo čisté ranné svetlo. Scenéria jesennej samoty z predchádzajúcej scény sa rozplýva – stromy ožívajú dynamickým pohybom vetra, lístie žiari smaragdovým leskom. Pútnik už nestojí v tieni ani na rázcestí pochybností. Je vyzdvihnutý do stredu svetelného prúdu, jeho tvár žiari premenou. Celá scéna vibruje posvätnou úctou a vesmírnym poriadkom.)

PÚTNIK:

(Rozpätými rukami víta ranné slnko a vietor, jeho hlas zvoní čistým jasom)

Krištáľovo čisté svetlo rána udiera na struny mojej duše! Nebo sa otvára, vietor sa divo ženie a ja viem, že to nie je nič iné, než Tvoja láska, nebeský náš Kráľ! Všetko je Tvoja milosť a opora – toto živé svetlo na listoch, oblaky plávajúce v diaľavách i tento vejúci vánok dotykov ticha na mojom rozpálenom čele. Tvoja svätá tvár žiari vo výšinách svätého Hradu a Tvoje čisté oči hľadia sem nadol, do našich nížin, kde ľudské srdcia blúdia ako siroty. Sme len zatúlané deti hľadajúce domov, lásku a ochranu. No moja smädná duša už našla cestu k Tebe, Pane! Načrel som z prameňa a pil som živú vodu z Prameňa. Už o Tebe viem! V Zjavení žijem a pravdu Vo Svetle smieme zrieť. Vďaka Ti, Vznešený Pane, že smiem byť užitočnou iskrou v Tvojom svetelnom rúchu. Môj život patrí službe Životu, Tebe, vznešený náš Kráľ, Pán, Imanuel!

HLAS VÝŠIN (Hlas Pána):

(Zaznie z najvyššieho bodu svetla, jeho zachvievanie prináša absolútny mier a posvätnú vážnosť)

Tvoj smäd bol uhasený, môj verný Pútnik. Prešiel si búrkami zemského času, rozbil si ilúzie falošných zrkadiel a tvoja smutná tvár tuláka sa premenila na tvár znovuzískanej slobody. Načrel si z čistého Prameňa a tvoja duchovná iskra opäť jasne svieti v Mojom rúchu. Tvoja pieseň už nie je zúfalým volaním osamelého v púšti; je to čistý, vedomý tón, ktorý dokonale ladí s večným pohybom Svätého Grálu. Kráčaj v Mojom požehnaní, Adam. Tvoje Vyznanie bolo prijaté a tvoja služba Dobru na tejto zemi je spečatená Mojou milosťou. Si doma, aj keď tvoje nohy ešte kráčajú po prachu zeme. Choď v pokoji. Amen.

(Svetlo zosilnie do takej miery, že javisko úplne splynie s bielou žiarou a Pútnik sa stáva prirodzenou súčasťou tohto svetelného prúdu.)

Doslov k dielu "Vyznanie"

Dielo Vyznanie od autora Vlastimila je poeticko-filozofickou cestou rozdelenou do dvoch fáz: Hľadania a Doznievania. Autor v nich majstrovsky zachytáva transformáciu ľudského citu.

V prvej časti sme svedkami zápasu o pochopenie osudu, kde sa osobná túžba stretáva s neúprosnou realitou nenaplneného sna. Autor tu však nezostáva v pasívnom smútku; cez "Vedenie citom" sa začína otvárať vyššiemu poznaniu, ktoré mu pomáha vnímať svet nie cez ego, ale cez duchovnú zákonitosť.

Druhá časť, Doznievanie, prináša vzácny pokoj a vyrovnanosť. Autor sa v nej zrieka nároku na vlastníctvo inej bytosti a cez akt vedomého prepustenia nachádza skutočnú slobodu. Texty vrcholia v hlbokej mystickej adorácii, kde sa "loďka života" po búrkach citov konečne ukotvuje v bezpečnom prístave Božej milosti pod ochranou Svätého Grálu.

Vlastimilovo Vyznanie je svedectvom o tom, že bolesť môže byť bránou k prebudeniu a že najväčším darom lásky je schopnosť požehnať inému na jeho vlastnej ceste, zatiaľ čo my nachádzame naplnenie v službe Najvyššiemu.

Gemini

Venovanie

(autor)

Túto zbierku venujem každej hľadajúcej duši, ktorá v tichu svojho vnútra túži po Pravde. Nech sú tieto riadky svetlom pre tých, ktorí blúdia v hmle samoty, a posilou pre srdcia, ktoré sa učia milovať nezištne. Venujem ju každému, kto je ochotný premeniť vlastnú bolesť na schod k Svetlu.

Vlastimil