Zákon čistoty: Od boja k zrkadlu

Táto dvojobrazová divadelná hra podáva hlbokú psychologicko-duchovnú analýzu ľudského hnevu, kritiky a podvedomých nánosov, pričom ukazuje, že vonkajší svet vrátane médií je len obrovským zrkadlom nášho vlastného vnútra.

Tento hlboký dramatický text prináša zásadné ponaučenia o čistote ľudského chcenia a fungovaní duchovných zákonov:

• Svet je zrkadlo, nie nepriateľ: Všetko, čo nás na konaní druhých ľudí, politikov či na stave spoločnosti extrémne rozčuľuje, dráždi a vyvoláva v nás hnev, odhaľuje našu vlastnú nečistotu a potlačené slabosti. Boj s vonkajším svetom je len zásterkou, ktorou sa rozum vyhýba poctivému vnútornému upratovaniu.
• Hnev je puto (Pupočná šnúra s nízkym): Ak niekoho ostro kritizujeme a odsudzujeme (hoci s domnienkou, že obhajujeme spravodlivosť), energeticky sa viažeme do nitiek jeho chcenia. Tento hnev nás drží ako pupočná šnúra vo vlnení danej nízkosti a kalí naše vlastné vedomie. Skutočne čistý človek s chaosom nerezonuje, nechá ho cez seba pretiecť bez kalu.
• Rozdiel medzi citom a pocitom: Pre správne kráčanie životom je nutné prísne rozlišovať medzi duchovným citom (hlasom svedomia a čistého ducha) a pozemským pocitom (pudmi, emóciami a kalkuláciou rozumu). Pocity držia človeka pri zemi a robia zo života bludisko sebeckých prianí.
• Zákon čistoty odhaľuje skutočnú váhu skutkov: Na prahu večnosti neplatia žiadne pozemské obhajoby, logické argumenty ani paragrafy. Každá myšlienka a slovo majú svoju absolútnu váhu. Bolesť, ktorú svojím egom spôsobíme druhej duši, sa v posmrtnom živote stáva našou vlastnou priamou bolesťou, ktorú musíme naplno prežiť a odčiniť.
• Sloboda rešpektovať cestu druhých: Každý človek má dar slobodnej vôle a za svoje rozhodnutia a omyly zodpovedá sám sebe a vesmírnemu Poriadku. Správna cesta nie je v tom, že budeme nasilu pretvárať iných alebo sa hnevať na nespravodlivosť systému, ale v tom, že bdelo kráčame vlastnou cestou a nechávame ostatných ich vlastnému osudu.

***

1. Obraz: Anatomické divadlo na obrazovke

Postavy:

• PÚTNIK (Tomáš): Sedí v kresle, už nemá v ruke ovládač, no v tele cíti zotrvačné napätie. Pokúša sa dýchať pokojne, no chladné svetlo obrazovky mu bije do tváre.
• ŽIVÉ ZRKADLO (Hlas z obrazovky): Postava na televíznom paneli, ktorá mení podoby. Chvíľu vyzerá ako hlučný politik, chvíľu ako agresívny moderátor správ, no jej hlas je pokojný, chladný a hlboko analytický.

Scéna:

Moderná obývacia izba ponorená do úplnej tmy. Jediným zdrojom svetla je veľká televízna obrazovka, ktorá vrhá na steny a na Tomášovu tvár chladné, rýchlo sa meniace modrasté svetlo. Všade navôkol vládne ticho, ktoré prerušuje len mechanické hučanie ventilácie.

Dej:

(Tomáš sedí nehybne v kresle a uprene hľadí na obrazovku, kde bežia dravé, chaotické zábery z politických diskusií. Na tvári mu vidno kŕč, prsty na rukách sa mu zatínajú.)

PÚTNIK:

(Ticho, sám pre seba, potláča hnev. Premýšľa, prečo to vlastne nevypne, keď ho to dráždi a rozčuľuje sa.)

Tak a už som konečne doma! Som unavený z práce, ktorá ma nenapĺňa radosťou ani vyšším zmyslom, ktorý by ľudstvo povznášal k lepším a zmysluplnejším zajtrajškom Je to ako časová slučka, ktorá sa zacyklovala do seba a funguje stále dokola ako spätná väzba s jedným programom "získavať. Tvorivosť pre tvorenie samé, aby sa spotrebou opäť uvoľnil trh a mohol sa tvoriť spotrebný tovar, a tak donekonečna.

Kde je tu hlbší zmysel, prečo to je takto a kam inam to vedie než k otupeniu vlastného vnútra? Kedy sa človek začne pýtať, čo za príbeh to vlastne žijem, kam kráčam zo dňa na deň ako bábka, ktorou systém hýbe podľa vlastných pravidiel? Od zrodenia a čítania krásnych rozprávkových príbehov, ktoré však tomuto svetu sú cudzie a naivné, cez romantickú mladosť snenia o ideáloch, ktoré sa však často zvrhnú k pudovosti a návykovým látkam slasti, k strednému veku, kedy si už myslím, že som niečo poznal... k starobe, kedy opäť uvidím, že som vlastne nič skutočne nepochopil v živote... až k smrti a odchodu zo sveta. Od zrodu k smrti, to je jeden príbeh, ktorý akoby nič nehovoril a bol iba obyčajným reťazením náhody.

Vždy, keď sa ráno zobudím s myšlienkou na prácu a premýšľam, o čom bude tento deň, akoby podvedome už myslím na odpočinok, lebo tuším, čo bude v tom dni zase na programe dňa. Ale načo a prečo skutočne sa človek zamestná iba jednou myšlienkou – získavaním hodnôt, ktoré ho držia byť spokojným konzumentom, a nič viac sa nepýtať? Systém je rád, keď vidí funkčnosť, efektivitu a jednoduché ovládanie, kedy nikto nereptá a plní svoje zadanie. Sme teda ľudia ako živé stroje, bez osobného chcenia, osobného vedomia, bez osobnosti zvoliť si vlastnú cestu, bez poznania zmyslu ľudskej túžby hlboko v človeku zakotvenej, ktorú človek vyjadruje umením, kultúrou, poéziou a filozoficky báda o jej koreňoch?

PÚTNIK:

Život bez svedomia... Čo je to za život? Žiť ako pirát na ukradnutej lodi uprostred pokojnej hladiny svetového oceánu, ktorý podobný vlneniu vedomia človeka sprevádza loď s jej pasažiermi do ďalekých krajín poznávania, k dobrodružstvám, ktoré človeku majú niečo ukázať. Ukázať? A čo ukázať?! Azda to, čo vidím v tom televízore, tie mihotajúce sa obrázky? Veď čo to tam aj teraz dávajú, čo to vlastne sledujem?

Musím si dávať tieto otázky, aby som sa nezbláznil. V tých médiách hovoria všetci ako jeden muž iba jedným smerom – ku konzumu. K uvoľneniu kŕčovitého myslenia cez rozptýlenie k uspokojovaniu ľudí, aby vládali ďalší deň nastúpiť do práce a konali rovnako podivné rituály bez dávania si otázky "prečo"? Ale kto vedie človeka k pochopeniu toho, kto vlastne som, čo tu hľadám a kam idem?

O čom je život bez svedomia, to nám ukazuje tamten falošný strojca šťastia. Ten vynález, čo sa ako mnohé iné stal iba bezduchým tlmočníkom diel bezduchých tvorcov. A nič iné sa tam neobjaví než to, čo si nosíme vo vlastných dušiach a vo svojom pripútaní sa na tento konzumný svet nepochopenej ľudskej túžby.

Tie všetky postavy, ktoré sľubujú svetlé zajtrajšky... Vraj všetko vykonajú, čo vidia v očiach voliča. Tí všetkého schopní politici, ktorých bohom je vlastná dôležitosť prezlečená za chytrosť a šikovnosť vedieť, čo človek chce a kam ho smerovať pred voľbami.

Ach, tie dnešné filmy! Už to nie sú dramatické scénky niekdajších dramatikov zašlých kultúr, ktorí skrze dej manifestovali podstatu ľudského života. Ktorí vedeli zobraziť príbehom celú ľudskú hierarchiu hodnôt a preniesť poznanie do scénok divadelných hier formou, ktorú pochopil aj jednoduchý človek a mal poznanie, kto je a kam smeruje, čo hľadá ako ľudský duch tu na zemi.

A dnes? K čomu sú tie neskutočne plytké filmy a súťaže o to, kto je lepší herec v zahratí niečoho bezduchého a v skutočnosti urážajúceho ľudskú dôstojnosť a normálnosť života? Života, ktorý chce byť výnimočný v riešení ľudských vzťahov a anomálií, alebo byť ako encyklopédia v riešení nejakého zadania v súťažiach, či bol skôr komár, alebo mucha, alebo krokodíl?

Bez svedomia a vyššieho úmyslu, ku čomu tento svet ľudského hemženia vedie?

Cítim sa v práci ako otrok, ktorý len preto, aby prežil ďalší deň, musí mať na zaplatenie účtov, stravy a nájomného za byt. Musíme tam vonku byť takí, ako sa od nás žiada. Lebo inak... inak čo? Činiť tento rituál práce vo výrobe, alebo v spravovaní výroby, alebo učiť mládež k podobnému zmýšľaniu tým, že ju učíme rovnakým stereotypom a hodnotám takzvaného ušľachtilého konzumu... To je vysoké a dôstojné človeka?

Činíme tie rituály – práca a nakoniec aj ten odpočinok si chceme vychutnať, oddýchnuť si. Ale ako? Máme kultúru, máme divadlo... Hľa, aj tieto médiá, internet a... televíziu. Ale čo tu dávajú, čo všetko na nás vypúšťajú?

Či skutočne toto všetko je o nás ľuďoch? Tie katastrofálne filmy plné vybičovanej fantázie. Tie trápne romantické nezmysly a citové zavádzanie na scestie. Žeby skutočne zavádzajúce? No áno. Keď sa do nich človek zapozerá, vidí, že to nie je o čistej platonickej láske dvoch, ale o skrytých odhaleniach reči podvedomia. O tej freudovskej mechanike pudov a túžby po príjemnom zdieľaní a naplnení, vyžití ega v slasti. A tomu dnes hovoríme ušľachtilá romantika. Ba dokonca si to aj takto otvorene povedia, o čo im ide...

Kde je cit studu, cit vlastnej hrdosti a dôstojnosti? Kde je ten človek včerajška, ten romantický pár, ktorý síce upadol do stavu seba-zbožštenia, ale mal v sebe ešte tušenie lásky, ktorá ich priam spaľovala, nakoľko nekotvili v bezpečí prietoku k Zdroju tej lásky? Kde je ten romantický pár – Rómeo a Júlia, láska dvoch, alebo ako to je s láskou všeobecne?

A hľa, čo zase dávajú! Už znova... Zase tá istá lož. Zase ten istý chaos. Chcem to vypnúť, chcem na nich nakričať, akí sú zlí a ako ničia tento svet!

Viem, Hlas ticha povedal, že ak sa rozbúrim, znamená to, že mám v sebe úlomky ich podobnosti... Kde to v sebe mám? Prečo ma tá lož na obrazovke tak nesmierne bolí? Veď predsa viem, že o tom viem, že s tým vnútorne nesúhlasím, tak prečo?

(V tom momente zvuk správ úplne stíchne. Rýchle strihy na obrazovke ustanú. Postava rozčúleného politika v obleku na paneli zamrzne, pomaly otočí hlavu, pozrie sa cez sklo obrazovky priamo do Tomášových očí a chladne, pokojne prehovorí.)

ŽIVÉ ZRKADLO:

(Z obrazovky.)

Bolí ťa to preto, Tomáš, lebo sa pozeráš do svojej vlastnej nedokončenej minulosti. Ty ma neznášaš, keď tu hlučne obhajujem svoju pravdu, ale spomeň si: nerobil si v práci presne to isté, keď si chcel presadiť svoj názor na úkor ostatných? Moja pýcha na obrazovke je len zväčšeným obrazom tvojej vlastnej pýchy, ktorú si v sebe ešte nevypálil. Hoci si myslíš, že si už iný, keď o tom takto smelo a jasne hovoríš ako teraz, ale v tvojom podvedomí ešte nie je živé presvedčenie, žité poznanie. Vtedy by si konal inak. Teraz, ak by si mal príležitosť niečo získať, čo ešte je v tvojom podvedomí nevyžité a tvoja túžba ešte v nejakom smere plápolá, dožaduje sa na svetlo sveta a hľadá príležitosť. Čo myslíš, ako by si konal?

PÚTNIK:

(Splašene sa natiahne po ovládač, no ruka mu stuhne vo vzduchu.)

To nie je pravda! Ja nie som ako ty! Ja nehľadám moc, ja hľadám spravodlivosť! Ty si ten, kto klame a vnáša chaos do myslí ľudí! Ty vnucuješ svoj obraz iným. Lebo za tebou idú davy a priťahujú ťa svojím chcením do tejto čarodejnej skrinky, a tak hovoríš veci ako kedysi herci na doskách, ktoré znamenali svet.

ŽIVÉ ZRKADLO:

(Jeho podoba na obrazovke sa rozmaže a zmení sa na tvár unaveného, zatrpknutého človeka.)

Chaos nemôže vojsť do domu, ktorý má pevné a čisté základy. Ak ťa rozčuľuje, že svet je nespravodlivý, pýtam sa ťa: prečo chváliš len tie obrazy, ktoré hladia tvoje ego, a odmietaš tie, ktoré ťa usvedčujú z vlastnej slabosti? Sleduješ tieto správy len preto, aby si si dokázal, že ty si ten "lepší" a "čistejší" človek. Používaš mňa, aby si utiekol pred vlastným vnútorným upratovaním. Je v tebe ešte niečo, čo ťa prepája s týmito, ako vravíš, falošnými príbehmi, inak by si tento televízor nezapol. Nevieš byť sám, Tomáš, potrebuješ, ako aj iní ľudia, spoločnosť. Skús si vyberať, ale nesúď.

PÚTNIK:

(Zloží hlavu do dlaní, ovládač mu padá na zem.)

Ach... Hlas ticha mal pravdu. Bojoval som so súperom, ktorého som si sám nakŕmil. Ten hnev, to lano ma držalo vo väzení. Sledoval som televíziu, no v skutočnosti som celých tých tridsať rokov sledoval len rezonanciu vlastného potlačeného strachu a nedokonalosti. Chcel som zmeniť svet na obrazovke, aby som nemusel meniť seba. A stačilo iba ísť vlastnou cestou bdelo a nehovoriť proti ľuďom, ktorí majú právo sa aj mýliť, lebo len oni sú zodpovední za vlastnú cestu a rovnako za to, ak niekomu niečo vnucujú.

Systém je takto nastavený, že vládne väčšina, to je tá demokracia systému a korunuje sa vo voľbách. S tým sa nedá nič robiť. Je však možnosť ísť vlastnou cestou a nechať ostatných svojmu osudu. Lebo len oni budú zodpovedať za svoje slobodné rozhodnutia, a nie ja za nich. Ja v domnienke, že ich kritikou postavím do správneho svetla, sám sa viažem do nitiek ich chcenia a zaplietam sa do koberca ich podivných vzorcov správania, až si kalím nízkym myslením vlastné vedomie a ostávam prítomný v ich vlastnom vlnení, ktoré sa mi nepáči, ale priťahuje ma tým, že som s nimi týmto hnevom prepojený ako pupočnou šnúrou.

ŽIVÉ ZRKADLO:

(Jeho obraz na paneli začne pomaly bleskovo blednúť a meniť sa na čisté, priezračné zrkadlo, v ktorom Tomáš vidí už len svoj vlastný, pokojný odraz.)

Pochopil si to, Tomáš. Keď tvoja duša stíchne a stane sa priezračnou ako horský potok, chaos cez teba len pretečie bez kalu. Už nemáš čím rezonovať. Zhasni ma. Už ma nepotrebuješ.

PÚTNIK:

(Narovná sa, v jeho tvári je hlboký, stabilný pokoj. Vstane, pristúpi k panelu a pevným, vedomým pohybom ruky stlačí hlavný vypínač. Obrazovka definitívne stmavne.)

Už som neviditeľný pre ten šum. Moja digitálna hmla skončila. Dnes sa začína skutočné ticho.

(Tomáš sa otočí k oknu, za ktorým na nočnej oblohe žiari čisté, prirodzené svetlo hviezd. Miestnosť zaplavuje posvätný pokoj.)

(Opona.)

***

2. Obraz: Anatomické divadlo na prahu večnosti

Postavy:

• TOMÁŠ (Prebudený pútnik): Už nemá hnev, jeho tvár je pokojná, no v očiach má bázeň. Stojí na prahu svojho vlastného vnútra.
• STRÁŽCA PRAHU (Anatomický strážca – Hlas čistého svedomia, zosobnený Zákon čistoty): Biela, majestátna postava s bielo-modro-ružovým lúčom v hrudi. Nedrží zbrane, ale drží priezračný skalpel zo svetla, ktorým robí "anatómiu duše".

1. Scéna

Tomáš hlbokým povzdychom vypol televízor. Je však rozrušený. Cíti sa nesvoj, premýšľa nad tým, čo práve prežil, čo videl v televízore. Jeho hlboké úvahy mu nedajú pokoj a spätne mu berú dych, akoby chcel všetko odrazu upratať v sebe a dianie vonku nechať bežať vlastnou cestou. Chce sa zmieriť s tým, čo sa mu nepáči, čo je mimo jeho vlastného života.

Ľahol si do postele, dýcha čoraz ťažšie, jeho myšlienky akoby sa vymkli kontrole a snažia sa ho priam udusiť svojou váhou výčitiek a snahou očistiť svojho nositeľa od nepríjemných pocitov a stavov, ktoré priam vyťahujú dušu z tela a chcú sa dostať niekam, kde sa rozpustia v pokojnom pochopení a odpustení... Pomaly zaspáva... Skutočne je to zaspávanie a prichádza spánok?!

Tma. Počuť len rytmický, postupne sa spomaľujúci tlkot srdca, ktorý nakoniec úplne utíchne. Nastane absolútne, hlboké ticho. V tom momente sa v strede javiska rozsvieti úzky, vertikálny kužeľ bielo-modrého svetla. Tomáš (Pútnik) nestojí, ale pomaly sa dvíha zo zeme, akoby sa vznášal z vlastného tela. A vchádza do toho žiarivého kužeľa ako do jasného tunela. Už nemá na sebe domáce oblečenie, je odvanutý do čistého, éterického šatu. Okolo neho sa mihajú svetelné záblesky – obrazy z detstva, prvé sklamania, staré hnevlivé tváre z televízora, no všetko je bez zvuku, len ako čistá emócia.

TOMÁŠ (Prebudený pútnik):

(Tomáš sa po prechode tunelom poobzerá a povie.)

Ach Bože, kde to som? Čo sa to so mnou stalo, snívam? Nie! Na sen je to príliš živé a moje vedomie je úplne jasné, ako keď bdiem a cítim príjemný pokoj. Inak vnímam než pred chvíľou, kde to som? Nie! Nesnívam, ale ako vnímam? Azda som umrel a som v nebi?

Ak v nebi, to by som čakal nebeské melódie plávajúce v harmonickom zladení s okolím rajských záhrad, prekrásne scenérie života plné svetlých výjavov najkrajších foriem, ako v tej najkrajšej rozprávke, akú si viem predstaviť. Dokonale vytvarované stavby ako tie najkrajšie rozprávkové hrady a zámky, zlaté brány, ktoré sa otvoria pútnikom po príchode z ďalekých ciest pozemskej všednosti... Ale kde je to všetko?

A hľa, čo vidím! Obrysy miest, šum ulíc, akési budovy, ktoré pripomínajú moju Zem. Len všetko je akési tvárne, poddajné mojej mysli, akoby to nebolo vonku, ale v mojej hlave. Kde to som? Je toto ten večný duchovný domov?

STRÁŽCA PRAHU:

(Strážca Tomáša zastaví a vysvetľuje mu anatómiu tohto priestoru. Podáva nekompromisný liek Pravdy.)

Nie, Tomáš. Toto nie je skutočný Svet Svetla, ktorý stvoril Otec. Toto je len zrkadlo ľudskej fantázie – astrálne bahno, v ktorom sa ľudstvo brodí. Tieto továrne, ulice a formy ste si vy, ľudia, sami vytvorili svojím pozemským rozumom a nízkymi pocitmi. Oživili ste ich a oživujete neustále svojou energiou a teraz tu v nich duše prežívajú celé desaťročia i stáročia, uväznené vo vlastnej rovnorodosti.

Vieš, Tomáš, v živote si mnohé poznal. Kým si bol v tele, nemal si ucelené poznanie. V stelesnení na Zemi si nevedel presne rozlíšiť cit od pocitu, že sú to dve odlišné podstaty. Cit i pocit v živom človeku na Zemi sú prítomné v jeho jednom vedomí. A to vás, ľudí Zeme, zmiatlo a mätie doteraz, lebo neviete presne, kedy k vám hovorí cit a kedy pocit. A okolo tohto je dnes tá kríza, kde sa život stal človeku bludiskom jeho vlastných prianí v hľadaní blaženosti...

I ty, kým si bol v tele na Zemi, žil si často v pocitoch (pudoch a rozume), ktoré tvojho ducha držali pri zemi a mútili mu zrak. Teraz, na prahu smrti pozemského tela, sa však tvoj duch prebúdza. Cítiš jasnejšie svoju vlastnú duchovnú podstatu, skutočný cit. Áno, to si ty! Ty – si tvoj duch.

A ten začína vo svetle tejto úrovne a pod mojím vyžarovaním ako Strážcu Prahu pôsobiť ako anatomický skalpel seba samého, kde ožíva jeho vnútorná pamäť, aby sa tvoje vedomie prepojilo s podvedomím a ty v nazeraní skrze svetlo, s ktorým ťa prepájam, jasne uvidel svoje pravé chcenie. Skôr sa nemôže tvoj duch posunúť vo svojom zachvievaní do vyšších, čistejších úrovní vedomia, než pochopí a očistí svoje nízke myslenie a konanie.

Sám uvidíš, ako pod čistým lúčom citu sa tie fiktívne astrálne autobusy, stroje a sklobetóny začnú pred tvojím zrakom rozpúšťať v prach. A ty sa ocitneš v inom okolí, ktoré zrkadlí ďalšiu vrstvu tvojho podvedomého archívu starších spomienok, aby aj tá sa dostala k prežitiu a poznaniu... Dobre pozoruj a poznávaj, pútnik Tomáš!

***

2. Scéna:

TOMÁŠ:

(Lapá po dychu, no necíti pľúca; dotýka sa svojej hrude.)

Čo je to... to ticho? Kde je váha mojej Zeme? Ešte pred chvíľou som ležal... a zrazu sa ocitám akýmisi zvláštnym posunom hore. Pozerám sa zhora od stropu izby na telo ležiace na posteli. Moje srdce... Prečo ho už nepočujem a som na tej posteli skutočne ja? Čo je to za ľudí, čo pobehujú okolo a niečo skúšajú?

STRÁŽCA PRAHU:

(Jeho hlas neznie z úst, ale rezonuje priamo v Tomášovom vnútri.)

Utíchlo, Tomáš. Stroje na zemi teraz kreslia rovnú čiaru a lekári bojujú o tvoju schránku z hliny. Tvoj pozemský rozum zaspal hlbokým spánkom. No ty – tvoje skutočné JA – si sa práve prebudil. Vitaj na mieste, kde končia slová a začína váha citu.

(Obraz sa zmenil a Tomáš sa ocitá na inom mieste. Priestor pripomína monumentálnu, no éterickú anatomickú sálu (teáter) z čistého svetla a jemnej hmly. Namiesto tiel sa tu však pitvajú myšlienkové formy. V strede scény stojí obrovské, vertikálne, bielo-modré Živé zrkadlo podvedomia.)

(Tomáš sa po vypnutí televízora a zaspaní neprebúdza v posteli, ale po prevoze do nemocnice sanitkou, ktorú si ešte stihol pri vedomí privolať... umiera. Ocitá sa v tomto posmrtnom, akoby snovom, no reálnom priestore svojho podvedomia. Uvedomuje si, že hoci vonkajší šum vypol, vnútorný rez ho len čaká.)

(Z hlbokého svetla v pozadí sa vynára majestátna, pokojná postava – STRÁŽCA PRAHU. Vysvetľuje Tomášovi, že teraz prebehne "duchovná pitva" – ukáže mu anatómiu jeho skrytých myšlienok, ktoré za 30 rokov absorboval a uložil do podvedomia.)

(Strážca prejde svetelným skalpelom po hladine zrkadla. Zo zrkadla nevystúpi politik, ktorý ho posledne tak zaujal, až bol celý bez seba, ale vystúpia z neho stuhnuté, sivé formy – Tomášove staré, potlačené obavy, túžby z mladosti, obraz dievčiny, ktorá bola jeho sklamaním, túžby po uznaní a drobné kompromisy so svedomím...)

TOMÁŠ:

(Hľadí na letiace záblesky okolo seba, chytá sa za hlavu.)

Ach, Bože, čo to všetko vidím? To som ja, toto je môj prežitý život?! Teraz to všetko vidím jasne ako film môjho prežitého života. Nie som schopný to poprieť. Vidím všetko jasne ako nestranný pozorovateľ, a predsa všetko vedome a prítomne prežívam, akoby sa to práve teraz dialo, a ja vnímam všetky dôsledky môjho konania.

Cítim aj dopady mojich rozhodnutí, mojich chladných alebo unáhlených slov a konaní na ostatných ľudí. Vnímam vplyv na široké okolie, a to ma tlačí, lebo sa cítim s tým okolím previazaný ako pupočnou šnúrou. Aj moje silno precítené myšlienky sú ako pevné nitky, ktoré, krúžiac svetom, prinášajú v spätnom pôsobení podobný druh chvenia do môjho rozšíreného vedomia.

Tie obrazy... Vidím celú moju minulosť! Ale nie očami. Ja tie chvíle znovu žijem! Bože môj, tá hádka s priateľom pred rokmi... Vtedy som si myslel, že som mal pravdu. Môj rozum mal tisíc argumentov! Ale teraz... Teraz cítim len tú strašnú ranu, ktorú som zasadil jeho duši. Tá bolesť je moja! Ach, Bože, ako sa z toho vymotať! Ako?!

(Tomáš vidí, že hoci hlavou už dávno slúži Svetlu, v podvedomí (v anatómii duše) mal ešte skryté zásoby starého hnevu. Strážca ho učí, že Zákon čistoty vyžaduje absolútne vyčistenie každej bunky chcenia. Tomáš neutečie, ale s hlbokou pokorou prijíma túto pravdu. Formy podvedomia sa pod tlakom jeho čistého uznania rozpúšťajú. Celá scéna sa zaplaví hojivým ružovým a modrým svetlom.)

STRÁŽCA PRAHU:

(Opäť pomaly k nemu pristupuje, bielo-modro-ružový lúč z jeho hrude osvetľuje Tomáša.)

Na tomto prahu niet obhajcov, niet tu paragrafov ani pozemskej logiky, ktorou ľudia maskujú svoju nevedomosť, povrchnosť a pýchu. Podľa Zákona rovnorodosti teraz prežívaš anatómiu svojho vlastného chcenia. Každý tvoj hnev voči svetu, každá kritika, ktorú si vysielal do priestoru, tu stojí pred tebou ako stuhnutá forma. Pozri sa do tohto svetla, Tomáš... Čo v ňom po tebe zostáva, keď odpadol prach zeme?

TOMÁŠ:

(Hľadí do Svetla, ktoré však neoslepuje, ale ukazuje mu živú simuláciu, akoby jednal človek správne.)

Ach, to je ako pozerať sa na niečo, čo som už kedysi zažil. Akoby som si to aj takto niekde predsavzal, že budem konať dole na Zemi, keď sa zrodím matke a vyrastiem. A predsa som konal inak, ako zaslepený, akoby som tam dole nebol ani sám sebou a konal niekto iný. Odkiaľ prichádzajú tieto obrazy, vznešený Strážca Prahu?

STRÁŽCA PRAHU:

To, čo vidíš, Tomáš, to je záznam zo sieni Príprav. Tá sieň je obrovská a pojme nesmierne množstvo ľudských duchov, ľudí, ktorí sa pripravujú podľa Zákona rovnorodosti na zostup na Zem. Narodiť sa rodičom, ktorí s nimi ladia, i prostredie im umožní odčiniť niečo dôležité, čo vyžaduje pozemské zrodenie. Alebo sa stretnú s niekým, s kým majú nesplatený účet a majú sa aj niečomu naučiť, na miestach na to vhodných všeobecne.

To prostredie je ladené čo najvhodnejšie, aby sa mnohá karma mohla naraz vyrovnať. A preto sú usporadúvané aj dohodnuté spoločné inkarnácie, kde si vopred dohodli svoje úlohy a tu hore si odpustili, aby sa tam dole znovu stretli. A nevediac o svojich spojeniach hore, tu plne prežili svoj príbeh naostro a slobodne, lebo tak hovorí zákon o slobodnej vôli.

Ty si bol jeden z tých, ktorí o tomto nevedeli, iba si matne tušil, že niektoré tvoje stretnutia v živote neboli len také obyčajné. Nemal si však poznanie o týchto veciach, a preto si konal často s hnevom a vyčítal si iným vlastné zlyhania alebo neúspech. Tvoj duch našťastie nie je opustený tým, že by sám Boha odmietol... A nie je slabý, lebo si prišiel namáhavou cestou trpkého poznávania až k tvojim pozastaveniam, úvahám a zamysleniam, ako je to skutočne so svetom a človekom.

Už vieš, že bez námahy človek nič nedosiahne. A námaha v duchovnej oblasti je omnoho väčšia, lebo človek si bežne už odvykol kráčať. Cíti sa podobne ako človek odvyknutý od chôdze s boľavými nohami, ak konečne niekam vykročil a od bolesti aj zabudol, kde bol a čo vlastne cestou prežil.

Teraz už vieš, čo si potreboval vedieť. Tvoj čas tu zostať, pútnik Tomáš, ešte nenastal. Vráť sa nazad na Zem do tvojho tela. Bola ti darovaná nová príležitosť dokončiť svoju cestu a stať sa skutočne človekom ducha z prežitia, kedy sa tvoja viera stala presvedčením. Odíď v pokoji, priateľu!

(Strážca Tomáša prepúšťa späť do pozemského života ako skutočne očisteného rytiera ducha, ktorý už nerezonuje s chaosom sveta... ale túži poctivo splniť na Zemi svoju úlohu očisty a pomoci druhým na Ceste. Tomáš s láskou pozrie na vznešeného Strážcu Prahu a s tichým poďakovaním vstáva... a v podivuhodnom krúžení sa opäť ocitá v tele, u ktorého šťastní lekári postrehli opätovný tlkot jeho srdca...)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini