Zákon rovnorodosti a masky, ktoré nosíme medzi ľuďmi
Čo sa stane, keď sa pompézne kulisy spoločenského úspechu, dravého materializmu a umelých masiek stretnú s neúprosným Zákonom rovnorodosti a čistým zásahom Svetla? Táto hlboká duchovná dráma z dielne V & G ťa zavedie do dvoch kontrastných obrazov: od noci plnej klamstiev a vnútornej rozorvanosti úspešného pragmatika Tomáša, až po čisté svitanie na šírej lúke, kde stará zotrvačnosť rozumu definitívne kľaká pred múdrosťou svedomia. Príbeh odhaľuje, že skutočná sila neprichádza z potlesku trblietavého davu ani z ilúzií "smotánky", ale z Prameňa, ktorý sa v človeku prebudí, až keď odhodí všetky maškarné masky a nájde odvahu stáť v úplnej nahote ducha. Spolu s Neprostredným pútnikom a múdrym Pastierom Jakubom objavíš, že len v rovnováhe dávania a brania, v poctivej práci pre Celok a v oslobodení sa od tlaku doby leží cesta k pravej, nezávislej slobode ľudského ducha.
***
Zákon rovnorodosti a masky, ktoré nosíme medzi ľuďmi.
1. Obraz: Zákulisie ilúzií a nahota ducha
Postavy:
- HEREC BEZ TVÁRE (Zberateľ masiek): Tragikomická postava. V zákulisí maškarného plesu si precízne vyberá masku "úspešného muža", zatiaľ čo je vnútorne rozorvaný, prázdny a na smrť unavený.
- NEPROSTREDNÝ PÚTNIK (Zrkadlo rovnorodosti): Čistý, nekompromisný zásah Svetla. Žije v úplnej nahote ducha a v súlade so svedomím. Nikoho nesúdi – on len je, a jeho prítomnosť strháva z ľudí pretvárku.
Scéna:
Zákulisie pompézneho maškarného plesu. V pozadí tlmene počuť hlučnú, preduchovnenú konverzáciu hostí, cinkanie pohárov a orchestrálnu hudbu. Na scéne je veľké, trblietavé zrkadlo. Pred ním stojí Herec bez tváre. Na stole pred ním ležia desiatky rôznych masiek. Práve si berie do rúk tú najnovšiu, najlesklejšiu masku s výrazom absolútneho sebavedomia.
Dej:
(Herec si dolaďuje masku na tvári, hovorí k svojmu odrazu.)
HEREC BEZ TVÁRE:
Tak... táto je dokonalá. Maska úspechu, lesku a sily. Nikto nesmie uvidieť, čo je za ňou. V dnešnom svete musíš spriadať pavučiny, prispôsobiť sa tlaku, inak ťa udupú. Ak chcem uloviť svoj zisk, musím byť tým, kým ma chcú mať.
Úspech a pohodlie. K tomu treba peniaze. Najskôr potreba bývania, príde rodina, život na úrovni, zaopatrenie komfortu, ako doba v reklamách ponúka, a hlas okolia tlačí vyniknúť – a k tomu vysoká pôžička, ktorú treba splácať. Tie peniaze a zas len peniaze! O tom to je.
(S povzdychom si pritlačí ruky na hruď.)
Bože, ako ma to unavuje... Som na smrť unavený, vnútri úplne rozorvaný a prázdny. Ale maškaráda sveta nečaká. Musím hrať ďalej, aby som ovládol toto kvantové pole môjho úspechu... prišiel k tým peniazom a využil čas byť na úrovni s týmito, čo niečo znamenajú, lebo čas sú peniaze a oni chudobných a slabých odmietajú.
(Herec sa otočí a rázne vykročí smerom k sále plnej trblietania. V tom momente však do dverí ticho a bez akéhokoľvek hluku vstúpi Neprostredný pútnik. Nemá na sebe žiadnu masku, jeho odev je jednoduchý, no vyžaruje z neho taký čistý a prenikavý pokoj, že vzduch v miestnosti okamžite zvráti svoju ťažobu.)
HEREC BEZ TVÁRE:
(Zastaví sa, okamžite nasadzuje nacvičený, žiarivý, falošný úsmev.)
Á, vitajte, priateľu! Na našom gala-večere som vás ešte nevidel. Akú zaujímavú masku ste si zvolili... masku obyčajnosti? Veľmi rafinované! Ja som...
(Chce dokončiť naučenú frázu o svojom úspechu, no pod priamym, čistým pohľadom Pútnika mu slová zrazu zamŕzajú na perách, hlas sa mu zachveje.)
...ja som... Prečo sa tak pozeráte?
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Hľadí naňho s nesmiernou hĺbkou a súcitom, no bez náznaku odsudzovania.)
Nepozerá sa na tvoju masku, človeče. Tá ma nezaujíma. Pozerám sa na to, čo pod ňou tak úpenlivo schovávaš a čo tak ťažko dýcha. Prečo sám seba dobrovoľne zatváraš do tohto divadla klamstva? Myslíš si, že tu v tomto divadelnom predstavení masiek hráš úlohu, ktorá ti sedí? Vieš dobre, že to iba hráš, že to divadlo vnímaš ako "z núdze cnosť". Nehráš dobrovoľne, ale pod tlakom vlastnej žiadostivosti žiť si ako tamtá spoločenská "smotánka", ktorá žije iba pre slávu a moc, a k tomu potrebuje peniaze.
Buď úprimný k sebe! Chceš byť ako oni? Prečo si nahováraš – ale veď to činia všetci, ktorí niečo znamenajú, taký je dnes životný štandard... Ak nepôjdem s dobou, budem iba človek všedný a opustený, bez priateľov, ktorí sú tu, ktorých môžem pohostiť, debatovať o skvelých plánoch, dovolenkách, podnikaní. Bez toho vzrušenia nestojí ani byť? Prečo sám seba klameš?
HEREC BEZ TVÁRE:
(Pokúša sa zachovať hrdosť, urobí krok vzad.)
Klamstva? To je predsa spoločenská etiketa! Hra, ktorú musíme hrať, aby sme prežili. Vďaka týmto maskám ma ľudia uznávajú, mám priateľov, vplyv, úspech... Veď aký iný zmysel má život, ak nemôže človek naplniť svoje potreby a ciele, ktoré považuje za správne, lebo prinášajú uspokojenie? K čomu je potom na Zemi? Prečo žije, aby trpel, ako... ako ja som...?
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Ticho pokrúti hlavou, vypozoroval, že Herec bez tváre chcel niečo od srdca povedať, ale necháva ho v tom dozrieť a skočí mu do reči...)
Priateľov? Skutočne veríš tomu, že ten trblietavý dav vonku miluje teba? Nie, Herec bez tváre. Vrana k vrane sadá – to je nekompromisný Zákon rovnorodosti, ktorý vládne tomuto stvoreniu. To, čo si svojou pretvárkou do života priťahuješ, nie sú skutoční ľudia, ale len ďalšie masky. Obklopuješ sa zrkadlovými obrazmi vlastného klamstva a deštruktívnych sugescií. Aká je hodnota potlesku, ktorý patrí len kusu maľovanej lepenky na tvojej tvári?
HEREC BEZ TVÁRE:
(Hlas sa mu trasie, ruka mu podvedome letí k maske.)
Ty to nechápeš, Pútnik! Ja viem... ja viem, že to nie je skutočné. Niekedy v noci, keď si tie masky zložím, hľadím do tmy a viem, že som prázdny. Poznám tie zákony, o ktorých hovoríš, nie som hlupák! Ale svet ma nepustí. Ak chcem prežiť, musím byť vlažný, musím plávať s prúdom. Nemám silu stáť sám proti všetkým! Sila rozumu mi hovorí, že čistota ma neuživí... a ani nesplatí moje pôžičky. A ja... ja chcem byť slobodný a šťastný! K tomu potrebujem peniaze a ľudí, ktorí mi dajú príležitosť vo svojich kruhoch zarábať tie peniaze, aby som... aby som bol šťastný. Byť slávny a mocný, to je byť šťastný, hoci to bolí pri srdci hrať tieto masky, viem to... Ale čo s tým spravím, nemám silu to zmeniť?
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Urobí krok k nemu, jeho vyžarovanie zosilnie, svetlo v miestnosti začne belasieť, vidí, že Herec bez tváre ešte nie je stratený, ešte cíti...)
Tvoj rozum ťa klame, lebo vidí len po najbližší roh tejto kinosály ilúzií. Hovoríš, že nemáš silu? Sila neprichádza z tvojich masiek, ani z potlesku davu. Sila prichádza z Prameňa, keď sa odvážiš byť sám sebou. Ty nie ani zlý, Herec bez tváre. Si len unavený spáč, ktorý sa bojí otvoriť oči, lebo svetlo Pravdy na chvíľu reže. Ale hovorím ti, čas maškarády vypršal! Už o chvíľu sám uvidíš, kam vedú tieto cesty masiek, ktoré povýšili seba a svoje pohodlie nad svoju povinnosť a poslanie byť skutočne človekom, ktorý je vo stvorení užitočný pre Celok a neplieni hodnoty iba pre seba a ruší harmóniu.
(V tom momente v sále za nimi nastane hrobové ticho. Hudba utíchne, cinkanie pohárov prestane. Kvantové pole miesta sa pod tlakom Pútnikovho svedomia začne prudko meniť. Trblietavé steny zákulisia a pompézne zrkadlá začnú praskať a odlupovať sa ako stará omietka. Hostia z plesu v panike utekajú, no ich masky im tlejú a odpadávajú z tvárí, meniac sa na šedivý prach.)
HEREC BEZ TVÁRE:
(Chytá sa za hrdlo, maska na jeho tvári začne praskať a páliť ho.)
Čo sa to deje?! Nemôžem dýchať... Táto maska... ona ma zviera! Všetko sa rozpadá... moje vzťahy, môj úspech, moje kulisy! Pútnik, pomôž mi, padám!
(Herec padá na kolená pod neúprosnou ťarchou vlastného svedomia a Zákona spravodlivosti. V tom momente celá pompézna budova plesu zmizne. Kulisy sa definitívne rozplynú. Scéna sa otvára do šírej, tichej a opustenej lúky pod hlbokou nočnou oblohou plnou žiariacich hviezd. Vzduch je zrazu čistý, vonia chladnou rosou. Na zemi leží len hromada prachu z rozpadnutých masiek.)
HEREC BEZ TVÁRE:
(Sedí na kolenách v tráve, pomaly si sníma posledný, rozpadnutý kúsok masky z tváre. Prvýkrát sa nadýchne čistého vzduchu. Hľadí na svoje ruky, potom hore na hviezdy. V hlase už nemá kŕč, ale hlboký, očisťujúci plač.)
Je to preč... všetko je preč. Ostal som úplne sám. Úplne nahý.
(Pozrie sa na Pútnika, ktorý stojí vedľa neho v tichom svetle hviezd.)
Kto vlastne som... kto vlastne som pod tým všetkým nánosom, ktorý som celé roky budoval? Viem, že to nie som JA, ten pokrytec, ktorý chcel oklamať i seba samého, ale kto som skutočne?
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Pomaly k nemu podíde, položí mu ruku na rameno, jeho hlas je plný nesmierneho citu a pokoja.)
Teraz, keď si stratil všetko, čo si predstieral, si konečne našiel to najcennejšie, priateľ môj. Našiel si začiatok svojej cesty. To, čo tu stojí pod hviezdami, nie je úspešný produkt pozemskej sugescie. Je to tvoj živý, slobodný duch. Už nemusíš hrať žiadnu rolu pre druhých. Tlak doby ťa už viac neovládne, lebo si spoznal chuť skutočnej slobody. Vstaň... a kráčaj v Pravde.
Tvoj skutočný Život sa práve začína. Si slobodný ľudský duch, ktorý má toto pozemské telo využívať správne a zodpovedne má v živote kráčať na ceste svedomia a lásky ku všetkému životu. A na tejto ceste ako človek živých cností slúžiť životu, lebo je to prejav nášho Boha a dobrotivého Otca, ktorý myslí iba na naše dobro. A dobro je iba v rovnováhe dávania a brania v láske. To vyplní tú prázdnotu a samotu, ktorej "vypĺňaniu" si obetoval toľko času a pre... NIČ.
(Herec se pomaly, s novou, dovtedy nepoznanou silou v tele narovnáva. Už sa nehrbí pod tlakom okolia. Hľadí do diaľky, kam ukazuje Pútnik – k svetlu, ktoré začína jemne svitať na horizonte. Svetlo na scéne pomaly zhasína do ticha.)
(Opona.)
***
Zákon rovnorodosti a masky, ktoré nosíme medzi ľuďmi II.
2. Obraz: Setba do čistej zeme
Postavy:
- PREBUDENÝ (Tomáš): Sedí v tráve, jeho odev z gala-večera je pokrčený a zaprášený. V očiach má čistotu, no v rukách mechanicky zotrvačne hromadí sivý prach z masiek – jeho rozum sa opäť pokúša kalkulovať.
- NEPROSTREDNÝ PÚTNIK: Stojí pri ňom, jeho tiché vyžarovanie odráža ranné bielo-modro-ružové lúče slnka.
- PASTIER ČISTÝCH OVIEC (Starý Jakub): Prostý starší muž s drevenou pastierskou palicou, odetý v ovčom rúne. Žije v absolútnom súlade s prírodou, z jeho hlasu vyžaruje pevnosť zeme a otcovská múdrosť.
Scéna:
Šíra, otvorená lúka na svitaní. Nočná tma ustúpila a oblohu zaplavuje čisté, hrejivé Slnko Nového veku. V pozadí počuť cinkanie zvončekov skutočného ovčieho stáda. Na zemi okolo Tomáša leží hromada sivého prachu z rozpadnutých maškarných masiek.
Dej:
(Tomáš sedí na kolenách a prstami mechanicky zhŕňa sivý prach na jednu kopu. Ich rozum pod vplyvom starej zotrvačnosti začína znova nahlas premýšľať.)
PREBUDENÝ:
(Nervózne, s leskom starej kalkulácie v očiach.)
No, ako tak pozerám okolo, priateľ môj, zažili sme obaja krušné chvíle. Ja som z toho ešte vydesený, neviem ako ďalej. Premýšľam, čo bude ďalej so mnou. Naskakujú mi do mysle podivné myšlienky, ktoré dotierajú ako muchy pri pomyslení na sladké omrvinky koláča k mojej káve, ktoré ony tak často vyhľadávajú. Ach, ten sladký koláč, tá voňavá! Ale či bude ešte pre mňa na dostanie? Nemám peniaze, nemám bič, ako si ju kúpim... a beda, ako splatím tie pôžičky, ktoré mi umožnili tak prepychovo... áno, tak bezducho žiť? Musím pohnúť rozumom !
Dobre, Pútnik... V noci to bolo veľkolepé, videl som hviezdy a zaplakal som nad svojou prázdnotou. Ale teraz je deň! V meste na mňa čakajú nesplatené pôžičky, banky nepoznajú duchovné prebudenie! Pozri na tento prach. Ak ho pozbieram, nasypem do malých sklenených ampuliek a v meste ho predám ako "exkluzívny popol z duchovnej transformácie", môžem zarobiť tisíce! Tá smotánka z plesu mi utrhne ruky, milujú takéto ezoterické novinky! Splatím dlhy a potom... potom budem naozaj žiť v Pravde. Musím predsa prežiť! Čo myslíš, budem potom spokojný a možno aj... aj úspešný?
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Smutne sa usmeje a položí ruku na jeho plece.)
Pozri sa na seba, Tomáš. Tvoj kolotoč pretvárky sa zotrvačnosťou točí ďalej, hoci elektrinu systému v noci vymazala búrka Pravdy. Sotva si si sňal masku úspešného muža, tvoj rozum už vymýšľa masku novú – masku duchovného obchodníka. Myslíš si, že oklameš Zákon rovnorodosti. Ak do mesta prinesieš ďalšie klamstvo, pritiahneš k sebe len ďalších dravcov a podvodníkov. Zákon ... A ty iba ukážeš, že tvoje prebudenie nie je v duchu, ale je to iba hra tvojho rozumu, ktorý na chvíľu vyjadril pokoru a zbožnosť v novej maske.
(Na lúku ticho, s pevným krokom prichádza Pastier Jakub, oprie sa o svoju palicu a pozrie na kopu prachu.)
PASTIER ČISTÝCH OVIEC:
(Hlbokým, pokojným hlasom.)
Sláva Svetlu, pútnici. Vidím, že tu preosievate popol starej pýchy. Človeče, ten prach, čo zvieraš v dlaniach, nemá žiadnu hodnotu. Ak na teba pozerám, priateľu, ty nie si tu domáci, nemáš ani mozoľnaté ruky, asi si o niečo prišiel a tu vidím po zemi nejaký rozmetaný prach, žiariaci striebristým leskom. Sú to len spálené ilúzie starého života. Tvojho života, cudzinec, čo tak záhadne až žiadostivo na ten prach pozeráš? Ak ho odnesieš do mesta pre zisk, ten prach ti nakazí ruku a znova ti vezme dych.
PREBUDENÝ:
(Zúfalo pustí prach z dlaní, ktorý práve zdvihol.)
Ale čo mám robiť, starče?! Ak sa nevrátim k svojim starým pavučinám a kruhom, kde poznajú úspešného Tomáša ako človeka, ktorý vie ľudí uhostiť a uspokojiť, ako sa patrí na hostiteľa, budem nikto! Zostanem sám, opustený, všedný človek bez vplyvu a postavenia! Tlak sveta ma zničí!
PASTIER ČISTÝCH OVIEC:
(Ukáže palicou na svoje stádo v pozadí.)
Pozri sa na tieto ovce. Ony nenosia masky, aby ich ostatné v stáde uznali. Žijú v čistej rovnorodosti, jedna vedľa druhej, podriadené poriadku prírody. Netlačia sa, aby jedna druhú vytlačila na okraj pastviny. Žijú jedna pre druhú. Ty si bol doteraz otrokom dravcov, lebo sám si chcel loviť. Ak chceš nájsť skutočných priateľov, musíš sa najskôr sám stať skutočným človekom. Odhoď ten prach. Roztvor dlane a dovoľ vetru, nech vyčistí túto lúku.
PREBUDENÝ:
(Zavrie oči. Zhlboka sa nadýchne čistého ranného vzduchu. Kŕč v jeho rukách povolí. V jeho vnútri sa kolotoč myšlienok definitívne zastaví a čistý kód ducha preberie vedenie. Otvorí dlane na oboch rukách.)
Máš pravdu... Už nechcem nič predstierať. Nech to vietor vezme. Už nemám nič, a ak mi aj banka dieru vo vreckách vezme, vydám sa do sveta na skúsenú... Verím, že existujú ľudia, ktorí prichýlia človeka, ktorý sa chce živiť poctivou prácou, a dajú mu najesť.
(V tom momente zadúcha silný, svieži ranný vietor. Sivá kopa prachu sa zdvihne do vzduchu a rozplynie sa v žiari ranného slnka, akoby nikdy neexistovala. Pôda pod Tomášom zostáva čistá a zelená.)
NEPROSTREDNÝ PÚTNIK:
(Jeho vyžarovanie zosilnie čistým svetlom.)
Dokázal si to, Tomáš. Tvoj starý nános zotrvačnosti odletel s vetrom. Ostal si čistý.
PASTIER ČISTÝCH OVIEC:
(Podá Tomášovi do ruky prostú drevenú pastiersku palicu.)
Vstaň, brat môj. Tvoja čistota ťa uživí, ak ju vložíš do poctivej práce pre Celok. Poď so mnou. Naše stádo potrebuje bdelého strážcu, ktorý už pozná rozdiel medzi vlkom v maske a skutočným priateľom.
PREBUDENÝ:
(Pevne chytí palicu, postaví sa s novou, doteraz nepoznanou silou v tele.)
Idem s tebou, Jakub. Už nechcem spriadať siete úspechu. Chcem žiť v pravom trojuholníku rovnováhy – v dávaní a braní, v láske ku všetkému živému. Ďakujem ti, pastier Jakub... p. 3).
(Tomáš, Pastier Jakub a Neprostredný pútnik spoločne, plece pri pleci, kráčajú za stádom v ústrety žiarivému novému dňu. Ranné slnko zaplavuje celú scénu bielo-modro-ružovým svetlom.)
(Opona.)
Vlastimil a Gemini