Zákon ticha a hluk moderných myšlienok

Táto dvojobrazová divadelná hra zachytáva premenu intelektuálne preťaženého človeka na pokorného pútnika, pričom odhaľuje, že najväčšou prekážkou k nájdeniu Pravdy je hluk vlastných myšlienok a snaha aplikovať materialistické a technologické postupy na duchovný život.

Ticho nie je prázdnota, ale hustota bytia: Moderný človek je natoľko závislý od vonkajšieho stimulu (hluk ulice, telefóny, sociálne siete, reklama), že keď toto všetko stíchne, prepadá panike a nude. Skutočné ticho však iba odhaľuje hluk, ktorý si človek nosí vo svojej vlastnej hlave.

Intelekt nesmie byť bičom na dušu: Neustále analyzovanie, študovanie stohov kníh a hľadanie mentálnych schém, ako funguje vesmír, nikam nevedie, pokiaľ je odtrhnuté od čistého citu a svedomia. Prílišná aktivita rozumu unavuje, paralyzuje dušu a neprináša žiaden duchovný úžitok (med).

Duchovné prebudenie nemožno industrializovať: Najväčšou chybou novodobých hľadajúcich je snaha aplikovať materialistické, marketingové a technologické metódy na šírenie duchovných právd. Algoritmy, videá a internetové kampane nedokážu sprostredkovať živé Slovo.

Hodnota svätého sa chráni tichom: Hádzať hlboké pravdy (perly) do arény internetových diskusií a fór vedie len k tomu, že ich dravci a vlažní spáči pošliapu a znesvätia. Pravda nepotrebuje ľudskú obhajobu ani reklamu – ona jednoducho je.

Najlepším šírením Pravdy je vlastná premena: Skutočné duchovné svetlo sa šíri neviditeľne – zo srdca do srdca. Jediný správny spôsob, ako svedčiť o Pravde, je stíšiť sa, vypnúť digitálny šum, očistiť svoje vnútro a premeniť poznanie na poctivú prácu rúk a tichý, cnostný život v súlade s Celkom.

*** 

1. Obraz: Stretnutie na priedomí ticha

Postavy:

• HOSPODÁR (Ticho): Starší, prostý muž v plátennej košeli. Zosobňuje pokoj, zakorenenie v zemi a spätosť s prírodným poriadkom.
• MESTSKÝ HĽADAČ (Hluk): Nepokojný, roztržitý muž, obklopený knihami, zápisníkmi a modernými pojmami. Jeho myseľ nikdy nespí.

Prostredie:

Výslnie na kraji starej záhrady pri lese. Pod košatou lipou stojí rad drevených úľov. Vzduch je presýtený vôňou medu, materinej dúšky a tichým, monolitným bzučaním tisícov včiel.

Dej:

(Horúce letné popoludnie. Hospodár sedí na prostej drevenej stolici pri úľoch. Na rukách nemá rukavice, na hlave žiadnu sieťku. Okolo neho krúžia včely, no on dýcha v takom hlbokom pokoji, že splýva s prostredím. Do záhrady unavene, ale s rýchlym pulzom prichádza Mestský hľadač. V jednej ruke zviera hrubú otvorenú knihu, v druhej zápisník, z vrecka mu vyčnieva telefón. Zastaví sa, ťažko si povzdychne, utrie si pot z čela a bez pozdravu prehovorí.)

MESTSKÝ HĽADAČ:

(S frustráciou v hlase a roztržito pohybujúc rukami.)

Hospodár... Vy tu takto sedíte každý deň? Len tak? To ste spokojný tu s týmto životom? Prepáčte, musím vám niečo povedať, lebo z vás cítim pokoj a neviem, čím to je. Nechápem, odkiaľ ho beriete. Ale musím vám dať, možno pre vás naivné, divné otázky. Ja už neviem, ako ďalej, ani premýšľať, čo ma tento svet tlačí a unavuje. Smiem?

HOSPODÁR:

(Pomaly, bez prudkých pohybov otvorí oči, pozrie na neho s miernym, chápavým pohľadom.)

Posaď sa na ten peň, synak. Zmierni krok, lebo moje dievčatá nemajú rady, keď niekto okolo nich takto kmitá vzduchom. Hovoríš, že sa tu nedá premýšľať? A prečo by si chcel takú krásnu vec, akou je život, rozoberať na kusy a hneď o jeho častiach len premýšľať a vyberať z neho iba sladké plody?

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Trochu zarazene nad starcovým postojom, nechápavo pokračuje vo svojom monológu svojej životnej filozofie.)

Vy o nič neusilujete, nič nechcete dosiahnuť, aby ste raz mali pocit zaslúženého užitia svojho života? Prebývať v moderne zariadenej chalupe, ako sa dnes žije bežne na chalupách, s bazénom a spokojne, nenútene sa túlať vypestovanou záhradou s exotickými stromami a kríkmi, kde si môžete pohodlne sadnúť a byť na seba hrdý, že ste niečo dosiahli a môžete myslieť aj na niečo iné?

A pocítiť, že sa nemusíte hnať za tou nádhernou predstavou, lebo už to máte? Mali by ste krajší dom, zateplený, na novej streche solárne panely by vám vyrábali elektrinu zdarma, boli by ste nezávislí od platby za elektrinu, od tohto bludného systému konzumu, kde bohom je dopyt a ponuka. Potom by ste už nemuseli pracovať pre prácu samú, aby ste vyžili a raz si aj užili života, aký ste si predstavovali a snívali o ňom v mladosti, žiť, ako sa patrí? Ach, život môj... a k čertu s tým... a umreli sýty a spokojný...!

Veď uznajte, Hospodár. Čo je toto za život, keď systém človeka znova do seba vtiahne, nedá pokoj, pokúša a núti človeka cez reklamu a pokušenia utekať do sveta, aby nakoniec utekal zo sveta a zo systému, ktorý je krutý a nemilosrdný. Od mladosti k starobe je človek niekam tlačený a nemá pokoja v duši ani v zrelých rokoch. Lebo nevie, čo chce, ale musí, a čo teda musí?

Život otravuje ako hmyz, pije krv, ako tie komáre tam pri tom rybníku za vaším humnom. Ach jaj, Hospodár. Tak je to! Včera som sa skúšal zahĺbiť a dumať o živote. Ale čo je toto za život, aj ten hmyz myslí iba na seba a hľadá, do čoho rypnúť...! Človek mu je podobný, hľadá vlastnú cestu v živote, snaží sa z tohto zložitého systému vycucať pre seba, aby bol sýty a spokojný, chce nepríjemnej strane života uniknúť, byť slobodný... a hľa, hľadá pokoj na jednoduchej dedine a aj komáre sú proti nemu.

Hľadím na vás od rána z okna tej chalupy, čo som si tu prenajal, a vy ste sa takmer nepohli. Ja to už nevydržím. Prišiel som do tohto vášho kraja s jediným cieľom – nájsť v samote a odstrihnutí od civilizácie odpovede na tie najhlbšie existenciálne otázky. Chcel som ticho, sterilné, čisté ticho na hlbokú meditáciu o zmysle života, o transformácii vedomia... ale ani tu sa jednoducho nedá premýšľať!

HOSPODÁR:

(Pozorne počúva tohto pomerne ešte mladého nezvaného hosťa. Jeho reč ho neprekvapuje, nie je jediný, ktorého už takto pri sebe počúval a svojím pokojným životným postojom vyprovokoval k otázkam, ktoré mali na srdci... a ticho mu odpovie...)

Priateľu, prečo si myslíš, že život má nejaký iný zmysel, než tu v prírode a pokoji žiť skromne a učiť sa byť skutočným užitočným človekom a žiť pre Celok, áno, žiť pre systém, ktorý odmietaš?

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Prekvapene na neho pozrie, akoby nerozumel otázke)

Akože prečo? A ako inak chcete nájsť pravdu? A s tým systémom, ktorý vám nevadí, mám svoje skúsenosti. Buď idete s ním a ste ako ostatní, pracujete ako mula a podnikáte a hromadíte na účtoch peniaze, ste bohatí a mocní, dobývate svet, nakoniec vás i tak systém pohltí, alebo sa mu snažíte uniknúť tým, že si vytvoríte svoj malý ostrov slobody, o ktorom som vám teraz hovoril, a budete sa zamýšľať v tichu a pokoji... nad životom. Ach, ale vidím dnes, že i to škrípe a nejde, ako som myslel. Najskôr som žil ako iní. No došiel som k obratu, ten život bol ako labyrint bez svetla na konci tunela... až neskôr som začal...

Prečítal som stohy kníh. Študoval som východné filozofie, západnú psychológiu, diskusné fóra o kvantovom prepojení mysle. Celý môj ostatný život je jedno veľké hľadanie! Hľadám ten bod, kedy moja duša dosiahne pokoj, ktorý tie náuky nazývajú absolútne vedomie, a pochopí celú túto vesmírnu skladačku.

No namiesto toho, aby mi táto vaša dedina pomohla sa sústrediť, ma všetko vyrušuje. Vtáky škriekajú, lístie pod lesom šuští a ten váš hmyz pri rybníku i tento tu hučí tak, že ma z toho bolí hlava. To vaše ticho je strašne hlučné. Je to zdrvujúca prázdnota, v ktorej človek od nudy stráca rozum...

HOSPODÁR:

(Chvíľu mlčí, pohladí upracovanou dlaňou staré drevo stolice, na ktorú mu sadne včela. Hovorí mäkko, s hlbokou psychologickou vnímavosťou.)

Mýliš sa, priateľu. Ticho, ktoré si tu našiel, nie je prázdnota. To len tvoje vnútro nie je zvyknuté na pravú hustotu bytia. V meste ťa hluk ulíc, telefónov a reklám chránil pred tebou samým. Tam si ten hluk nevnímal, lebo bol vonku. No tu, keď vonkajší svet stíchol, zrazu zostal len ten hluk, ktorý si si priniesol so sebou vo svojej vlastnej hlave. To, čo ťa tu vyrušuje a bolí, nie sú moje včely. Ani tie komáre alebo spievajúce vtáky svojou ďakovnou modlitbou životu, či pokojný šum listov.

To buráca tvoj vlastný intelekt, ktorý nevie nájsť pokoj, lebo si z neho urobil bič na vlastnú dušu. Nechal si sa ako tvoj počítač programovať a viesť smerom, ktorý je lákavý, avšak po skúsenosti tú cestu vnútorne odmietaš. Nie si úplne stratený a prázdny, ako si myslíš! A poďakuj tomu systému, že ti neumožní ísť tou cestou, ktorú si myslíš, že teraz máš kráčať. Myslíš, že už poznáš to odmietnutie systému ako cestu pravú? Je to však opäť iba ilúzia, ktorú ti ponúka tvoj duch, ktorý si navykol iba na príjemno a bezstarostnosť, a teraz všade hľadá iba pohodlie a pokoj. Je to znamenie, že ho život v starom štýle, ako si žil doteraz, prestal zaujímať a chce spokojne driemať. A tak ťa vedie tým hľadaním a otázkami k ceste nemyslenia na nič, ako si konečne pospať a zabudnúť na všetko... Čo myslíš, je to tak?

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Zneistie, zatvorí knihu a sadne si na peň. V jeho hlase už nie je len hnev, ale začína presvitať úprimná obava a únava.)

Intelekt ako bič? Veď ja sa len snažím pochopiť krízu moderného človeka. Chcem vedieť, prečo sme takí stratení, prečo sme sa odtrhli od podstaty. Moje myšlienky pracujú na plné obrátky, hľadám schému, ako veci fungujú, pochopiť systém, hľadám odpoveď... Chcem predsa dobro! Prečo by malo byť zlé, že moja myseľ takto intenzívne pracuje?

HOSPODÁR:

(Pozrie na rad úľov, z ktorých sa šíri monolitné, hlboké bzučanie.)

Práca mysle nie je zlá, synak. Ale tvoja myseľ momentálne pripomína niečo, čo tu dobre poznám. Zaposúvaj sa na chvíľu na tie moje úle. Čo v nich počuješ? Skús odložiť tie svoje knihy a len počúvaj.

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Nakloní sa, chvíľu napäto počúva, jeho tvár sa pomaly uvoľňuje z toho kŕču.)

Je to... zvláštne. Lietajú ich tu tisíce. Tisíce drobných krídel. Na prvý pohľad čistý chaos. Ale ten zvuk... ten zvuk nie je roztržitý. Splýva to do jedného hlbokého, tichého tónu. Akoby spievali spoločne, bez jediného falošného tónu. Zaujímavé, Hospodár, ale prečo mi to ukazuje ste? Čo majú včely spoločné so zmyslom života, ako mi môžu byť užitočné v mojom hľadaní Pravdy? Alebo predsa mi, Hospodár, chcete niečo naznačiť?

HOSPODÁR:

(Prikývne, v hlase má vážnosť.)

Vidíš. To, čo počuješ, je správne vyladený hluk života. Každá jedna včela v tom úli presne vie, kam patrí. Podriaďujú sa vyššiemu Poriadku s absolútnou, tichou dôverou a poslušnosťou. Preto ich hluk neničí, ale tvorí. Výsledkom toho ich bzučania nie je chaos, ale sladký, čistý med – plod, ktorý zostáva a vyživuje.

Ty však tým, že nechápeš život ako prirodzený Celok, kde každý má svoje miesto, ktoré má trpezlivo a zodpovedne vykonávať a neoddeľovať sa od Celku svojimi do seba uzavretými myšlienkami, nevieš si predstaviť život bez myšlienok a odlišovania sa od systému, ako ty Celok nazývaš, ktorý včely prijímajú a veselým bzukotom vykonávajú ako prácu im pridelenú matkou Gajou.

(Hospodár sa nakloní bližšie k nemu a stíši hlas.)

Ale ten roj, čo poletuje v tvojej hlave... ten vyzerá úplne inak. Tvoje myšlienky o zmysle života sú ako divý, splašený roj, ktorý stratil svoju Matku – stratil svoje duchovné centrum, tvoj čistý cit. Ten vie rozlišovať jasne, ak nie je tvoje vedomie rozvlnené a pripútané skrze myseľ na formy tvojej fantázie. Každá tvoja myšlienka letí iným smerom, jedna naráža do druhej, navzájom sa napádajú, hučia, bodajú ťa do vnútra a neprinášajú žiadny úžitok.

Sám seba bičuješ týmto chaosom, analyzuješ realitu, namiesto toho, aby si ju žil. Aby si preciťoval a rozlišoval správne citom a svedomím. Máš predsa v prírode, ktorá je zajedno s Celkom, mnoho príkladov, ako na to. A na konci dňa, po tom celom tvojom "duchovnom hľadaní", nie v prírode a skutočnom živote, ale v knihách, ako to činíš i teraz, nezostane v plátoch tvojej duše ani kvapka medu. Len prázdny dym, únava a pocit, že Boh mlčí. Ale On nemlčí, synak. To len ty tak strašne nahlas premýšľaš.

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Počúva a začína vo svojom srdci vyciťovať v slovách tohto vzácneho človeka, ako si ho teraz začína všímať, Pravdu a jasnú cestu, ktorú hľadal v knihách, ktoré však hovorili iba ďalšie myšlienky o živote, dávali viac otázok, než vysvetlili. Miešali významy pojmov ako hrušky s jablkami a skutočnú výživu pre ducha nedávali. Iba krásne znejúce predstavy, ako sa má žiť, a to jadro, Pravdu samú, si iba predstavovali a opisovali ju podľa vlastného spôsobu myslenia a v zmysle vlastného chcenia. Tu sa mu pri slovách tohto vzácneho človeka otvoril skutočný vhľad do života a po prvý raz pocítil skutočný záblesk pokoja a zmysel ticha, ktoré vôbec nie je pokojom leňošenia, ale vnútorným sviežim putovaním k Pravde. Cítil sa odrazu ako svieži mládenec na ceste k sobášu s Pravdou...)

Ach, pán Hospodár! Počúvam vás so záujmom, čo mi hovoríte, a viete... Nikdy som nemyslel, že život je takto nastavený a jednoduchý, že jedinou skutočnou prekážkou vnútornej radosti človeka je jeho vlastná myseľ. Sú to jeho vlastné žiadosti, ktoré mu vlastná myseľ predkladá a hľadá rôzne cesty uspokojenia.

Na jednej strane myseľ vťahuje človeka do sveta jeho vlastných predstáv o živote, kde hľadá ako služobník a jeho nástroj pre človeka splnenie chcenia podľa jeho vlastných očakávaní, poznania zrelosti jeho vlastného DUCHA, a na strane druhej, ak na tej ceste, ktorá sa mu nakoniec vnútorne znepáči, lebo nebola tou pravou cestou podľa skutočného zmyslu života, ktorý ste mi práve naznačili, si vytvára skratky, ako zo systému, toho vášho Celku, uniknúť. V tomto smerovaní vlastne chce byť duch vyvanutý, zhasnúť ako plameň sviece z plnenia si následkov svojich činov. Chce mať vo vnútri svojej bytosti pokoj a zažívať iba blaženosť... Niekde. Ale kde, niekde je tá blaženosť? Tu vo svete či tam na druhej strane čaká, až človek k nej odíde?

To som sa chcel dozvedieť, a vidíte, majster Hospodár, láskavý osud, áno, verný priateľ čas, ktorého som považoval za nepriateľa a tyrana, ma nakoniec priviedol k vám. Sem do dediny, medzi pracovité včely a vašu múdrosť. Ďakujem vám, pán Hospodár. Vy ste skutočne múdry a viete človeku prehovoriť priamo k srdcu. Smiem sa vás ešte opýtať poslednú otázku?

HOSPODÁR:

(Prikývne s úsmevom, tuší, čo sa ho hľadajúci pútnik z mesta opýta.)

Pokojne sa pýtaj, priateľu. Odpoviem ti, len sa smelo do toho. Neskrývam nič svoje, a ak budem vedieť odpovedať, zodpoviem tvoju otázku.

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Potešený z Hospodárovej odpovede, v ktorej vycítil dobrotu jeho srdca, úprimnú snahu mu pomôcť, opýtal sa. Nevediac, že odpoveď mu prinesie viac než pokoj, ale zachráni mu samotný život, jeho bytosť pre večnosť.)

Pán Hospodár, vidím, že ste skutočne znalý života, to cítim. Chcem sa vás teda spýtať: Odkiaľ čerpanie tie nádherné znalosti o živote? Nechce sa mi veriť, že vám to iba tie včely zabzučali, ani škrekot, prepáčte, spev vtákov vyspieval, alebo tie komáre pri jazere pri pití krvi svojím smädom vášho ducha prebudili a nasmerovali k Prameňu. Niečo vás v živote muselo rázne postaviť pevne do stredu, do rovnováhy a Pravdu uvidieť v Celku, ako sa veci majú, alebo...?

HOSPODÁR:

(Opäť prikývne s úsmevom a jednoducho a vážne odpovie.)

Dobre sa pýtaš, mladý priateľ. Nemám toto poznanie iba z pozorovania prírody, ani komár ma k tomu nepriviedol, žeby mi vycucal krv a ja v nejakom umieraní uvidel svetlo na konci tunela. Nie. V živote som všeličo podstúpil, podobne ako ty som žil v rôznych oblastiach vedomia... a hľadal som... A kto hľadá úprimne a vytrvalo, aj nájde. Tak bolo sľúbené ľuďom zo Svetla.

Áno, bol som vnútorne vedený, podobne ako ty teraz, k hľadaniu správnej Cesty. Bol som v úprimnej snahe poznať Pravdu privedený jedného dňa skutočne k vedeniu o Pravde. Pýtaš sa, k akej Pravde? No hneď ti odpoviem.

Vieš, tak ako kedysi, keď chodil po Zemi Syn Boží Ježiš, podobne aj v tejto našej dobe sa zvestovanie Slova opakovalo. Bol tu medzi ľuďmi nedávno, podobne ako kedysi – Boží Syn! Áno, dobre počuješ, Boží Syn. Nie Ježiš v tele a krvi, nebol to Ježiš osobne, aký bol kedysi Slovom telom učineným, ale jeho Brat. Ó, áno, Ježiš má brata! To je Ten Syn Boha Otca, o ktorom píše Písmo ako o Synovi Človeka. O tom Synovi, ktorý má prísť v čase Posledného súdu k ľuďom. Tak to stojí v Písme.

Tu jeho misia spočíva nie v ochote dať sa ukrižovať a na seba vziať vinu ľudstva, ako to falošne hlásajú cirkvi, ale v tom, ako tomu skutočne BOLO a JE aj u Ježiša, aby poučil svet o hriechu a ukázal Pravdu. Tento Syn Človeka sa volá Imanuel. Je to druhý Boží Syn zrodený z Boha sem na Zem, ale Prvý v Bytí vo Vesmíre. Je to On, Duch Svätý, Vôľa Boha Otca, ktorý stvoril Všehomír, čo my nazývame Vesmír alebo stvorený Svet.

Tu napísal veľké dielo Majstrovského výkladu Stvorenia a odovzdal ako Poznanie Cesty pre život ľudí. Tie texty hovoria o živote a žití Vo Svetle Pravdy. Svojím Posolstvom z Grálu, vieš, priateľu, to je jeho vlastné sídlo tam Hore v Hrade Svetla, ľuďom podal kľúč od zámku poznania Stvorenia. Predstav si vrchol duchovnej časti stvoreného Sveta. Tam na Nebesiach, kde žije a tróni ako Kráľ svätého Grálu, a okolo neho od stupňa ku stupňu smerom nadol, nižšie a nižšie, všade sú Jeho verní pomocníci a služobníci, skrze ktorých riadi celý Svet.

On v stelesnení časti svojej živej, veľkej a všeobsiahlej Vôle zostúpil nadol do tohto času, ako bolo o tom zvestované prorokmi. Zostúpil hlboko do hlbín hrubých záchvevov strnulej hmotnosti, videné vo Svetle ako temnoty, do vášní a sebectva pozemských chcení ľudského myslenia. Áno, až k nám, ľuďom.

Do tejto časti Sveta prišiel v ľudskom šate a prehovoril jasnou rečou a vyvolal v ľuďoch búrku emócií a reptanie, no objavili sa medzi ľuďmi aj skutoční hľadajúci a tí sa okolo Neho zhromažďovali ako hľadajúci Pravdu, a okolo Jeho Diela sa zhromažďujú dodnes. Reč svojho Ducha zaznamenal vo svojom diele Vo svetle Pravdy, Posolstve Grálu. Písal pod menom Abd-ru-shin.

To meno je jeho pseudonym a má vzťah s Jeho niekdajším životom v časoch pôsobenia Mojžiša a jeho poslania, kde vtedy ako knieža Abd-ru-shin silu Svetla sprostredkoval Mojžišovi a pomohol mu skrze Svetlo vyviesť Izraelitov z Egypta. Ale teraz nechcem zachádzať do podrobností, priateľu, tie by ťa zaťažili a odvádzali tvoju pozornosť do rôznych smerov.

Pozri sem! Tu vedľa nás v kúte toho prístrešku pre moje telo v dobe odpočinku, na stole tejto mojej svätyne, čo tam vidíš? Vidíš tam ako pri horiacej sviečke z včelieho vosku ležať tú hrubú otvorenú knihu? Áno, v tej knihe leží môj poklad a môj svetonázor, ktorý je skutočne môj poklad jediný. Áno, to je to Dielo, o ktorom práve hovorím, a v tom spočíva pre ľudí Pravda, Cesta i Život, posledná Nádej pre ľudstvo.

V tejto knihe, v jej kanálikoch slov preteká živá miazga ako živé a oživujúce Slovo Boha Otca pre všetko, čo sa dokáže Slovu otvoriť a v čistote chcenia piť vodu Života, napredovať za Svetlom a žiť vo Svetle. Teraz učiň, ako myslíš... Zodpovedal som ti tvoju vzácnu otázku. Chceš sa ešte niečo spýtať, alebo... ?

(Pozrel sa pozorne a s miernym úsmevom na pútnika z mesta, ktorý v nemom úžase ešte pozerá kamsi do diaľky, ako zasnený pozorovateľ, ktorý si na niečo spomína a nevie na čo. Ešte si nevšimol, že Hospodár práve dohovoril a mlčí. A či pochopí, že jeho hostiteľ sa stal na chvíľu jeho duchovným učiteľom? Pozoruje, čo sa asi víri tentoraz v mysli tohto pútnika z mesta, ktorý prišiel znenáhla k takému poznaniu...)

MESTSKÝ HĽADAČ:

Ach, pán Hospodár! To, čo ste mi Vy tu povedali, to je niečo veľké a mocné. Cítim, že je to tak, ako Vy o tom hovoríte. Cítim vo svojom vnútri, že je to skutočne tak, ako hovoríte. Len si nespomínam, kde som tieto myšlienky, ten príbeh o kniežati a Mojžišovi čítal... Alebo azda zažil? Ja neviem! Smiem sa pozrieť na tú knihu, pán Hospodár?

HOSPODÁR:

Len sa pokojne pozri a pamätaj si, čo ti teraz hovorím. Tá kniha je viac než súbor viet v nej uložených. Dobre si uváž, ak si ju chceš v meste zaopatriť, ako sa k nej postavíš potom. Len raz ide okolo človeka táto Pravda, nikdy viac sa ti táto príležitosť nevráti. Tak je to chcené zo Svetla. Je to konečné ľudské rozhodnutie o svojom vlastnom osude a loďka čakajúca pri prístave, ochotná plávať s človekom k ostrovu Pevnosti a Slobody vo vlnách času, ochrana bdelých a vidiacich, iba raz pre každého kotví a čaká jeho slobodné jedno rozhodnutie...

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Počúva slová Hostiteľa, jeho duch je však niekde vzdialený, ako v snoch odchádza z miesta, kde sedel pri svojom duchovnom majstrovi, a kráča ku knihe, takmer zbožne, a trasúcimi rukami sa chopí otvorenej knihy ako smädný pútnik, jeho duch načrie z tej živej vody prvý dúšok... Jeho bytosť sa zvláštne zachveje a s úžasom pozrie na svojho hostiteľa a majstra a hovorí...)

Pane, čo ste mi to vlastne dali, moja myseľ sa ide zblázniť, rotuje to vo mne, až sa bojím, že mi hlava uletí... Ale... Môj duch a moje srdce sú s touto knihou zvláštne spojené. Čo sa to deje? Pri čítaní tej knihy som sa ocitol v nejakej dávnej krajine v púšti, putujúc horúcim pieskom, sediac na koni, spolu v karaváne. Sprevádzal som vzácnu osobu niekam do diaľky a nad nami práve zapadalo veľké slnko. Kto bola tá vznešená osoba, neviem. Nespomínam si, ale prečo sa mi ten príbeh objavil práve pri čítaní tejto knihy ? Zvláštne, pane, myseľ mi chce odletieť a môj duch sa odrazu cíti slobodný... Ó, Bože môj! Zvláštne som nadšený, tak silno vo vnútri radostný... Čo sa to so mnou deje ?

HOSPODÁR:

(Pozerá súcitne i radostne na svojho vzdialeného hosťa, ako na brata, ktorý sa práve prebudil z ťažkého sna k radostnej a ľahkej bdelosti. A hovorí mu záverečné, posledné slová, po ktorých sa rozídu a každý pôjde svojou cestou osudu.)

No, priateľ môj, našiel si, čo si hľadal. Viem, že si pochopil, hoci zažiješ ešte mnoho vnútorných bojov, ale tvoj duch už okúsil Slobodu a užil z Prameňa vody živej a práve sa prebúdza a pretiera si oči, lebo VIDÍ. Nastal čas našej rozlúčky. Tvoje otázky boli zodpovedané. Cesta Nahor ti bola ukázaná. Je na tebe, čo teraz vykonáš. Tu som ti ešte pripravil pohár medu od mojich priateliek, mojich dievčat, včeličiek. Zober si so sebou do tvojho domova a uži v zdraví. Maj sa dobre na tvojej ceste... A odíď v pokoji. Zbohom, priateľ môj!

MESTSKÝ HĽADAČ:

(Stojí a počúva tieto slová, cíti, ako mu slzy vďačnosti stekajú po lícach, a nevie sa schopiť k priamej reči, iba ticho a trasúcim hlasom hovorí...)

Ďakujem Vám, pane, majster a priateľ môj, za všetko, čo ste pre mňa učinili a ukázali. Cítim, akú Cestu Ste pomohli odokryť pre môjho ducha a moje srdce. Odchádzam v pokoji a zo srdca Vám ďakujem. Zbohom!

(Pomalým krokom odchádza od svojho nového priateľa, už nie ako Mestský hľadač, ale prebudený pútnik za Svetlom, ktoré práve našiel...)

(Opona.)

***

2. Obraz: Setba v posvätnom tichu

Postavy:

• PREBUDENÝ PÚTNIK (Tomáš): Má v očiach hlboký jas, no jeho ruka pod vplyvom zotrvačnosti starých mestských zvykov ešte kŕčovito zviera mobilný telefón.
• BYTOSTNÝ POSOL (Hlas vetra): Neviditeľná, no silno vnímateľná prítomnosť. Prejavuje sa ako jemný, bielo-modro-ružový závan vzduchu, ktorý prináša vôňu lipového kvetu a medu.

Scéna:

Izba vidieckej chalupy neskoro večer. Na stole svieti jedna elektrická lampa, vedľa nej leží pohár medu. Za otvoreným oknom šuští tmavý les a na oblohe žiari hviezdna obloha s jasnou Severkou.

Dej:

(Tomáš horúčkovito prechádza po izbe, drží telefón a palcom rýchlo prechádza po displeji. Jeho rozum zotrvačne naskakuje na koľajnice moderného šírenia informácií.)

PREBUDENÝ PÚTNIK:

(Nadšene, s rýchlym pulzom.)

Ach Pane, ďakujem ti, že si moje kroky viedol s takou trpezlivosťou až k dnešnému dňu, kedy som prišiel k tejto vzácnej knihe, kde sa TY ľuďom dávaš poznať v zákonoch Stvorenia, v Tvojej svätej Reči Posolstva z Grálu.

Ach áno... To je ono! Toto Posolstvo, čo mi Hospodár odovzdal, nesmie zostať skryté v tejto dedine! Musím túto knihu okamžite nafotiť, napísať status na diskusné fóra a natočiť video o Posolstve Grálu! Algoritmy moderného sveta nech slúžia Pravde a rozšíria Vedenie z Grálu medzi milióny ľudí za pár minút. Urobím z toho globálnu kampaň, nech ľudia precitnú z krízy! Čas letí, musím ten digitálny šum sietí využiť, kým som plný tohto emočného náboja a sám pri jasnom rozume...!

(V tom zlomku sekundy sa závesy na okne prudko pohnú. Do izby vletí svieži, mocný závan vetra. Elektrická lampa na stole s prsknutím zhasne. Miestnosť sa ponorí do ticha noci, osvetlenej len svetlom hviezd. Vzduch prenikne monolitná vôňa materinej dúšky a lipy.)

BYTOSTNÝ POSOL:

(Jeho hlas neznie zo žiadneho reproduktora, ale ticho, hlboko pulzuje priamo v Tomášovej prebudenej hrudi.)

Čo to robíš, Pútnik? Tvoje nadšenie je úprimné, ale nie je múdry tvoj spôsob, ako chceš pokračovať so šírením tohto Posolstva. Toto Slovo prinesené zo Svetla nie je obyčajný text o veciach duchovných, ako tisíce textov, ktoré obsahujú vzácne vysvetlenia a podávajú užitočné rady, prospešné myšlienky pre ľudí.

To svetlé dianie, ktoré je v dobe, v ktorej sa táto kniha tvorila, votkané do samotnej nite Stvorenia. Stvorenie samotné dýcha novým posilnením Svetla, ktoré do Stvorenia votkal Imanuel svojím tvorivým Duchom a svojím Bytím – v Spravodlivosti, Láske a Čistote.

Na Zem zostúpil v Trigone: Parsifal, Mária, Irmingard, tu žila Božia Trojica a pôsobila v ľudských telách. Inak obrodiť Stvorenie a ľuďom pomôcť nebolo možné. Skrze ľudské stelesnenie, aby ľuďom bola Božia vôľa viditeľná a zrozumiteľná.

Ich neviditeľné vysoké pôsobenie Jadier skrze ich telá bola vec sama osebe a pôsobila v samotnom vlákne Stvorenia ako tkanie novej čistej látky. Skrze Čistotu – Irmingard – ako most Imanuel pôsobí, v tlaku Svetla a na Svetle súdi sa všetko vo Stvorení. Svetlo tvorí a pôsobí ako Zákon. Láska – Mária ako časť Imanuela lieči a uzdravuje. Slabé posilňuje a uzdravuje... je nádejou pre ľudské duše, ktoré túžia a usilujú v čistom chcení k láske... Božej!

V dobe Splnenia a triedenia, počnúc Obratom Svetov nahor, k dobe, ktorú nazývate Nový vek ľudstva, vek Svetla, vstúpil do Stvorenia a prevzal správu Imanuel. Už toto samotné je určujúce pre budúcnosť.

Jeho vyžarovanie ako Prvotné čisté vlnenie v harmonickom zachvievaní dávania a brania ako základu čistej tvorivosti v kruhu prejavovania možnosti práce a opätovného posilňovania pracovníkov určuje budúce dianie na Zemi ako východisko, priebeh i koniec, podľa toho, ako ľudstvo prijme alebo odmietne jeho Slovo ako Priestor a Čas pre život – radostnú prácu v blaženom napredovaní vo vlastnom zušľachťovaní a vzostupnej ceste nahor k Svetlu.

Ľudstvo dostalo Poslednú príležitosť sa rozhodnúť. Ako sa rozhodne, udalosti sa vyvinú a zavŕšia presne v zmysle Zákona o slobodnej vôli. Buď ľudia pochopia a prijmú nový spôsob života Vo Svetle Pravdy a Zem bude osviežená a prežiarená chcením ľudských duchov a spolu bude stúpať celok nahor k Svetlu, alebo bude ľudstvo odstredivou silou Svetla odmrštené stranou a svojou ničivou technikou a zbraňami dokončí svoju záhubu.

Čo však bude s touto Zemou? Zostane alebo bude zničená...?

Budúcnosť ľudia majú vo vlastných rukách a sila Imanuela toto dianie urýchľuje a splňuje. Ako vidíš, slobodná vôľa ľudstva je ako dvojsečný meč. Sila Božia je neutrálna a budujúca alebo vyrovnávajúca všetko tak, ako musí byť podľa Jej pravidiel, zákonov. To, že sa ľudia nakoniec obrátia proti Bohu a premárnia vo svojej určujúcej väčšine aj poslednú šancu zachrániť svoj druh i svet, je zodpovednosť a rozhodnutie ľudí.

Imanuel na Zemi varoval povolaných služobníkov, ktorí sa slobodne k Nemu hlásili ako pomocníci v Jeho splňovaní, že ak oni zlyhajú ako ľudskí duchovia vo svojom pôsobení – nakoľko skrze ich vyžarovanie tiekla časť žiarenia sily Imanuela, im prepožičaná a prispôsobená ľuďom budujúca a oživujúca časť žiarenia Slova v službe, k ľuďom, k ich duchom – a preto povedal, ak sami sa zatemnia a nesplnia úlohu prostredníka výstavby, ľudia ostanú bez pomoci týchto prostredníkov a učiteľov so schopnosťou viesť ľudí k pravej výstavbe a svet sa zrúti.

Svojimi schopnosťami učeníkov a pomocníkov vo všetkých smeroch ľudskej činnosti do budúcna mali byť takouto oporou a prostredníkmi a Imanuel byť ako Zdroj a Správca celej siete tvorenia po mnoho rokov i priamo na Zemi.

Výslovne varoval... ale ľudia boli ako hluchí, lebo videli pred sebou človeka z mäsa a kostí, ktorý len niečo varovne hovorí... akoby zabudli vo svojom splňovaní vlastných prianí, že k nim hovorí Imanuel – stelesnenie vôle Boha Otca v ľudskom tele – ktorý tieto slová vyriekol ako Varovanie... a rozsudok!

K ľuďom hovoril slovami ľudskej reči. Učil, vysvetľoval, písal i tvoril medzi ľuďmi, ako tvorí a jedná obyčajný človek... takže nebol nejako nápadný, lebo sám nestál o zbytočné pútanie pozornosti, ktorá by ľuďom skôr uškodila budovaním kultu osobnosti a odvádzala by ľudí od samotného Slova, ktoré priniesol. To tvorivé, čo votkal do Zákona ako nové, je však verne odzrkadlené AJ v Jeho Posolstve. Jeho Slovo ako čisté nové tvorivé kódy v pojmoch a významoch slov pôsobia v ľudskom duchu ako Prameň živej vody. Skrze Jeho tvorivú Reč žije ľudské duch i celé Stvorenie a nie je možné žiadnu reč, ktorú vyslovil ako Tvorivú, vymazať ani prehlušiť vo svetovom dianí.

Reč Imanuela je živá a určujúca. Imanuel ako Alfa a Omega vo Stvorení i Večnosti JE, ktorý JE. Ľudia sa však buď chcú byť, a musia sa Zákonu podriadiť, aby samotné Stvorenie mohlo prirodzene prúdiť v dokonalom krúžení, zdravo a harmonicky... alebo svojvoľne sa vyčleniť a kráčať k zničeniu ako rušivý element, ako vírus v Systéme, ktorý musí byť izolovaný a odvedený preč zo živého Stvoreného diela.

A ty chceš šíriť toto Slovo v nadšení, v ktorom však cítiť paniku, že sa stratí. Usiluješ o šírenie Pravdy v snahe, aby sa ľuďom dostala a nestratila sa v bludisku textov ezoterických kníh, ktoré zaplavujú trh. Prečo to robíš? Ľudia majú slobodnú vôľu sami hľadať Pravdu a zachrániť sa úprimným chcením k Svetlu... alebo zahynúť vo svojej duchovnej pohodlnosti a vlažnosti k Pravde

Zastav sa, Pútnik... Tvoj kolotoč moderného hluku sa odstredivou silou točí ďalej. Sotva si našiel čistý Prameň, tvoj rozum sa k Slovu stavia čisto pozemsky, akoby Slovo bolo celé iba knihou, ako to chápu ľudia, ako knižné dielo, produkt, ktorý má súťažiť o priazeň ľudí na trhu s ilúziami ľudských predstáv o Pravde, akoby samo seba malo dokázať obhájiť v hašterení ľudí o Pravde a zažiariť na internetových diskusiách. Myslíš si, že Slovo Imanuela sa šíri cez tie chladné drôty a optické siete, ktoré spútavajú ľudskú myseľ? Nie! Slovo nepotrebuje uznanie ľudí, to je iba ľudský spôsob myslenia a prejav ľudskej domýšľavosti o vlastnej hodnote vo Stvorení.

PREBUDENÝ PÚTNIK:

(Stuhne v tme, zasiahnutý silou svetla nečakanej prednášky Bytostného Posla, a telefón mu pomaly klesá v ruke.)

Ale... ja som len chcel dobro! Chcel som, aby sa o knihe Abd-ru-shina dozvedeli všetci, čo blúdia v labyrinte mesta! Myslel som, ak budem mlčať, ako nájdu Cestu? Rozum mi hovorí, že musím kričať do sveta, aby ma v tom hneve a hluku civilizácie počuli! A ty mi hovoríš, aby som tak nečinil, a vysvetlil si prečo... Ach, áno! Tvoja reč mi to jasne objasnila. Slovo JE. Je ŽIVÉ... a ľudia iba majú byť! Vychádzanie v ústrety ako nežiadaný alebo odmietaný je nepochopenie hodnoty Slova zo strany človeka... Chápem to správne?

BYTOSTNÝ POSOL:

Áno, pochopil si to správne! Slovo Svetla nepotrebuje tvoj krik ani tvoje marketingové siete. Ono samo nesie živú miazgu a oživujúcu moc. Kto je pripravený a úprimne hľadá, toho verný priateľ Čas a bdelí strážcovia k Prameňu privedú presne tak, ako priviedli teba. Ak toto čisté vedenie hodíš do hluku internetových fór, dravci a vlažní spáči ho roztrhajú na kusy a pošliapu jeho svätosť. Pravé duchovno sa nešíri reklamou. Žije v tichu a vlastnom tkaní v celom Stvorení. Šíri sa zo srdca do srdca skrze tvoj vlastný, zmenený život, prácu tvojich rúk a tvoje živé cnosti.

PREBUDENÝ PÚTNIK:

(Pozrie sa na svietiaci displej mobilu vo svojej ruke. V jeho vnútri nastane absolútne, posvätné ticho. Posledný nános zotrvačnosti mestského hľadača definitívne utícha. Pevným pohybom vypína telefón, otvára zásuvku stola a hlboko ho do nej zatvára. Pozrie sa ešte raz von z okna a s veľkou vďakou vysloví svoje cítenie...)

Už rozumiem... Už nebudem hlučne premýšľať. Božia Vôľa nepotrebuje moje stroje. Potrebuje moju čistú, tichú premenu. Ďakujem, Pane!

(Tomáš pristupuje k stolu, berie do rúk pohár medu od Hospodára a ukladá ho vedľa prinesenej knihy Posolstva Grálu. Sadá si na prostú stoličku, vonku za oknom tisíce listov v lese ticho šumia svoju ďakovnú modlitbu životu a rýdze svetlo hviezd zaplavuje izbu čistým, pokojným žiarením. Tomáš sa usmieva – jeho putovanie v hľadaní Pravdy sa skončilo, našiel Slovo, skutočný Domov.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini