Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari (Päť-obrazová duchovná dráma) Čo sa stane, keď sa pancier chladného rozumu a dravého materializmu stretne s neúprosnou spravodlivosťou duchovných zákonov? Táto hlboká päť-obrazová dráma z dielne V & G ťa zavedie do príbehu úspešného pragmatika Bruna, ktorý svoje svedomie dlho zatváral pred Svetlom za pevné okenice zisku a pýchy. Osudový zážitok na hranici života a smrti v hlbinách chladného jazera a stretnutie so Strážcom Prahu v Sieni Pravdy však rozmetajú všetky jeho pozemské alibi. Príbeh o prebudení duše, sile priateľstva a hľadaní skutočného charakteru ťa prenesie z ticha prírody až na pódium luxusnej konferencie, kde premenený Bruno namiesto fráz o zisku odhaľuje neúprosnú matematiku duchovného sveta. Ukazuje, že tá najvyššia efektivita v živote človeka je jednoducho – žitá Pravda.
***
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari
(Päť-obrazová duchovná dráma)
1. Obraz: Pýcha pred záberom
Postavy:
- Klement – Človek pevného vnútorného presvedčenia, veriaci v duchovný svet a nemenné duchovné zákony. Vyžaruje z neho hlboký pokoj, nevnucuje svoje názory, no jeho slová tnú do živého, pretože vychádzajú zo zažitej pravdy.
- Bruno – Typický pragmatik a materialista dnešnej doby. Úspešný v hmotnom svete, neustále v pohybe, obklopený technológiami. Akákoľvek zmienka o duchovnom rozmere alebo živote po smrti v ňom vyvoláva okamžitý obranný reflex, hnev a snahu tému rázne ukončiť, hoci nemá žiadne skutočné argumenty.
Prostredie:
Terasa horskej chaty na prelome zimy a jari. Príroda navonok ešte spí pod zvyškami snehu, ale vo vzduchu je už cítiť jemnú, nevysvetliteľnú vôňu prebúdzajúceho sa života. Stôl na terase symbolicky rozdeľuje dva svety. Na Brunovej strane leží svietiaci tablet s finančnými grafmi, smartfón, moderné inteligentné hodinky a plastový pohár s kávou. Na Klementovej strane je hlinený krčah s teplým bylinkovým čajom a na drevenej podložke odpočíva rozkvitnutý prútik bahniatkam.
DEJ:
(Scéna sa začína tichým šumom vetra. Bruno nervózne ťuká do tabletu, listuje v grafoch, občas si odpije z plastového pohára. Klement sedí nehybne, s úsmevom vdychuje horský vzduch a pozoruje horizont.)
BRUNO:
(zavzdychá, odloží tablet)
Tak a je to tam. Správa je odoslaná. Ak trh udrží toto tempo, do piatich rokov som úplne za vodou. Rozložené riziko, poistené fondy, nehnuteľnosti v troch krajinách. Človek v dnešnej dobe nesmie nechať nič na náhodu, Klement (p. 1). Musíš myslieť na zadné vrátka. Budúcnosť patri tým, ktorí sa vopred zabezpečia proti každému možnému kolapsu.
KLEMENT:
(pokojne sa napije čaju)
Poistil si všetko, Bruno. Svoj majetok, svoje zdravie, svoje autá. Premyslel si každý pozemský detail do najmenšieho bodu. To je v poriadku. Ale povedz mi... ako máš poistené to, čo príde potom?
BRUNO:
(trhne ním, pozrie na Klementa so zúženými očami)
Čo tým myslíš, "potom"? Poistil som si predčasný dôchodok, ak narážaš na starobu.
KLEMENT:
Nenarážam na starobu tela, priateľu. Myslim na okamih, kedy toto telo, tvoje grafy aj tie nehnuteľnosti zostanú tu, v prachu zeme. Ako máš poistené svedomie pre chvíľu, keď tvoja duša prekročí prah hmoty a ocitne sa tvárou v tvár večnosti? Pred zákonmi duchovného sveta, ktoré sa nedajú podplatiť ani obísť?
BRUNO:
(okamžite vyskočí zo stoličky, hlas sa mu zvýši, je v ňom cítiť neprimeraná agresivita)
Prestaň! Klement, okamžite s tým prestaň! Zase začínaš s tými svojimi stredovekými rečami? Žiadna duša nie je, žiadny duchovný svet neexistuje! Človek je len biologický stroj. Keď sa mu zastaví srdce, mozog odumrie, zhasne ako žiarovka a hotovo! Bodka. Už o tom nechcem počuť ani jediné slovo, rozumieš?!
KLEMENT:
(hľadí naňho s hlbokým súcitom, jeho hlas zostáva tichý a stabilný)
Prečo ťa to tak nesmierne hnevá, Bruno? Pozri sa na seba. Celý sa trasieš. Ak by si si bol naozaj stopercentne istý, že po smrti nič nie je, prečo ťa moja otázka tak strašne vyviedla z miery? Keby som ti tvrdil, že verím na lietajúcich drakov, len by si sa pousmial a mávol rukou. Ale pri zmienke o duchovnom svete útočíš. Prečo táto téma v tebe vyvoláva taký obrovský, nekontrolovateľný nepokoj? Poznáš to príslovie, "Bez vetra sa ani lístok nepohne", však? A tvoj strom sa priam kymáca.
BRUNO:
(chytí sa oboma rukami stola, akoby sa cítil byť tým stromom a hľadal pevnú pôdu, vyhýba sa Klementovmu pohľadu)
Pretože... pretože ma hnevajú tie tvoje rozprávky! Sú to báchorky pre slabých ľudí, ktorí sa nevedia zmieriť s krutou realitou! Ja sa reality nebojím. Žijem tu a teraz, beriem od života maximum. Keď zomriem, rozpadnem sa na atómy a tie pohnoja trávu. To je čistá veda, fakty! Téma je pre mňa definitívne uzavretá! Verím iba tomu, čo vidím.
KLEMENT:
Veda skúma len plášť, Bruno. Skúma hmotu, do ktorej je život oblečený. Ale samotnú podstatu života – to, čo práve teraz premýšľa, čo v tebe cíti ten hnev, to, čo túži po bezpečí – to žiadny mikroskop nenašiel. Ty neodmietaš duchovný svet preto, že by si mal dôkazy o jeho neexistencii. Odmietaš ho, lebo sa ho desíš. A k tomu, čo hovoríš, že veríš iba tomu, čo vidíš. Ak by to bolo doslova, tak vidíš tie rádiové vlny? Uvedom si, nevidíš ani rádiové vlny, ani kde sú a ako vyzerajú, neskúmaš o to nič, a si spokojný. Neodmietaš ich, lebo počuješ ich prejav v rádiu pri hudbe alebo zábave.
Tvoj duch je rovnako tak aktívny skrze svedomie, počúva môj hlas a hovorí k tebe, potvrdzujúc moje slová. No niečo v tebe mu skrížilo cestu a nepustí moje slová ďalej. Hovoríš o stredoveku, no myslíš, čo by vtedy učinili s tým rádiom a jeho vynálezcom, ktorý by im hovoril o nejakých vlnách v povetrí, že vojdú do tej hracej skrinky a ľudia budú počuť hlasy? No, vidíš? I ty chápeš ten obraz, ako mu peknú vatru chystajú po tom, ako mu exorcista vymetie dušu a poleje ho svätenou vodou... A ty sa bojíš uznať to, čo je tebe vlastné a dôkaz máš vo vlastnej reči, vyrieknutej v slabej chvíli, či sa nepočuješ?
BRUNO:
(uškrnie sa, no je to len kŕčovitá maska)
Ja? A čoho by som sa mal báť? Mám všetko! A čo to hovoríš o slabej chvíli? Som predsa pri sile, nie som ešte starec nad hrobom.
KLEMENT:
Bojíš sa pravdy, ktorú v hĺbke tušíš. Ak by si totiž pripustil, že duchovné zákony sú skutočné, že každá tvoja myšlienka, slovo a skutok sa neúprosne zaznamenávajú do tvojho osudu a ty raz budeš skladať účty... musel by si zmeniť celý svoj doterajší život. Musel by si priznať, že to tvoje päťročné naháňanie sa za miliónmi je z pohľadu večnosti len detské stavanie domčekov z piesku, ktoré spláchne prvá vlna.
Ten, kto sa v tebe bojí stretnutia so Spravodlivosťou, Bruno, je tvoj vlastný rozum školený na ziskoch a stratách. Ten priam neznáša oponenta svojich prácnych ziskov, akým je tvoje svedomie. Ak si v živote k niečomu prišiel neprávom, alebo si konal so širokými ramenami a ostrými lakťami, tvoj vnútorný kompas to registroval a drží v tebe tú spomienku ako výčitku. A to je ten vnútorný hlas – svedomie. Lebo tvoja duša je staršia než tvoje telo a ona si pamätá stretnutia so Svetlom po odložení tela. Vo tvojom vnútri ti svieti toto poznanie, hlboko v podvedomí, a nenecháva ťa vlažným pri tejto téme. Ale tvoj rozum to vníma ako hrozbu a obmedzenie ísť za ziskom nerušene. Vidíš teda, kto je tvojím pánom, Bruno? Tvoj nástroj, ktorému slúžiť ťa vedie do prachu zeme, z ktorej vznikol a kam vždy dokráča, a tvoja skutočná duša iba živorí a bojí sa o seba, lebo si jej pristrihol krídla letieť domov.
Ona v tebe cíti vinu... Ty to teraz nevieš. Lebo tvoje vedomie je iba povrchový šum myšlienok o veciach tohto sveta, a preto si myslíš, že si vymýšľam, ale duša vie a hovorí skrze hlas tvojho svedomia. Právom sa obáva, že skončí podobne ako ten vedec s tým rádiom v stredoveku. Ty si v opozícii, Bruno, k vlastnej duši.
Tvoj hnev nie je sila, Bruno. Je to len tvoj strach, ktorý kričí zo zatvorenej izby, aby nemusel otvoriť okenice prichádzajúcemu svetlu. Ale tvoja duša, tvoje srdce nevydrží tento trvalý rozpor v tvojich slovách a vyciťovaní svedomia. Ak sa niečo v budúcnosti prihodí a ty uvidíš viac, vedz, že to nebola náhoda, ale pomoc.
(Bruno zostane stáť, dýcha zhlboka. Pozrie sa na tablet, potom na rozkvitnutý prútik bahniatok na Klementovej strane. Chce niečo povedať, namietať, ústa sa mu otvoria, ale nenachádza jediné slovo. Ticho na terase hustne, kým vietor neprinesie ďalší závan jarnej vône...)
(Opona.)
***
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari II.
2. Obraz: Hlbina pod hladinou
Postavy:
- Bruno – Vo svojom živote pôžitkár, ktorý si rád dopraje všetko materiálne, no jeho telo mu už cez bolesti začína vystavovať účty. Hoci Boha popiera, v slabej chvíli na Neho vylieva svoj hnev.
Prostredie:
Skoro ráno pri hlbokom lesnom jazere. Hladina je tichá, zahalená do jemného oparu, no pod ňou sa skrýva nevyspytateľná hĺbka. Bruno sedí sám na malom rybárskom člne, ukotvenom niekoľko desiatok metrov od brehu. Okolo neho je drahá rybárska výbava.
DEJ:
(Bruno sedí v člnku, trie si ľavé lýtko a stoná od bolesti). Tvár má stiahnutú do kŕča). Okolo panuje hrobové ticho prírody, ktoré ho však neupokojuje, skôr znervózňuje.)
BRUNO:
(sám pre seba, naštvano)
Do šľachty... zase to pulzuje. Tá noha mi raz praskne. Celá je napuchnutá ako mech. A tie kríže... človek si nemôže ani v pokoji posedieť pri vode. Včera tri hodiny vo vírivke, skvelá pečená kačica, večer najdrahšie víno... a ráno toto?
(Pozrie hore k nebu, hoci sa hneď zatvári ironicky.)
Ak tam hore niekto si, tak ti pekne ďakujem! To ma takto trestáš za to, že si užívam plody svojej práce? Čo som komu urobil? Makám od rána do noci, nikoho neokrádam, tak prečo ma toto telo takto zrádza? Ale čo, žiadny Boh nie je. Sú to len blbé kĺby a genetika. Rozum mi jasne hovorí – kúp si drahšiu masť a kašli na to. Škoda strácať čas vecami, ku ktorým ma nohy nedovedú.
(V tom momente sa prudko ohne špička jeho rybárskeho prútu. Brzda navijaka nahlas a zbesilo bzučí. Bruno okamžite zabúda na bolesť, oči mu zdivočia vášňou úlovku.)
BRUNO:
(vzrušene)
Ty kokso! To je záber! To je obor!
(Skočí na nohy, čln sa nebezpečne zakolíše. Chytá prút a začína zápasiť s neviditeľnou silou v hlbinách.)
No poď sem, ty môj! Teba nepustím! Tento kapor bude moja životná trofej! Poď bližšie!
(Ryba pod hladinou robí prudké výpady. Čln sa nakláňa zo strany na stranu. Bruno prenáša váhu na jednu stranu, no jeho napuchnutá ľavá noha v kľúčovom momente zlyhá – prenikne ním ostrá bolesť v krížoch a stráca stabilitu. Obrovský kapor spraví posledný divoký ťah smerom ku dnu.)
BRUNO:
(vykríkne)
Ááá, moja noha!
(Stratí rovnováhu, prút mu vyletí z ruky a Bruno s hlasným čľupnutím padá cez okraj člna priamo do hlbokej, chladnej vody.)
(Zvuk sa náhle mení na tlmené bublanie. Bruno sa vynorí na hladinu, divoko lapá po dychu a bije rukami okolo seba. Oči má plné smrteľnej hrôzy. Na neďalekom brehu však zazrel Klementa, ako divokým krokom uteká krajom brehu priamo k nemu a vrhá sa do vody.)
BRUNO:
(chrčí, hltá vodu)
Pomoc! Po... moc! Ja... neviem... neviem plávať! Klement! Pomoc!
(Ťažké oblečenie a gumáky ho neúprosne ťahajú ku dnu. Hladina sa nad ním zatvára. Dej sa presúva pod vodu – svetlo zhora slabne, Bruno sa pomaly prepadá do temnoty jazera. Jeho divoké pohyby slabnú, bubliny vzduchu mu unikajú z úst. V jeho vnútri, v absolútnom tichu hlbín, zrazu namiesto kriku rozumu začína prehovárať tichý hlas podvedomia.)
HLAS BRUNOVHO SVEDOMIA:
(ozýva sa ako ozvena v jeho padajúcej mysli)
Tak toto je ten koniec, Bruno? Žiarovka zhasína... atómy pohnoja trávu... Naozaj ti to teraz stačí? Kde sú tvoje nehnuteľnosti? Kde sú tvoje fondy? Teraz, keď stojíš na prahu... hľadíš do tváre tomu, čo si celý život popieral...
(Bruno vo vode zatvára oči, jeho telo prestáva bojovať a bezvládne klesá do hlbokej temnoty, zatiaľ čo zhora, cez slnečné lúče prenikajúce pod hladinu, sa k nemu začína rýchlo potápať ten, ktorého pomoc odmietal...)
(Opona.)
***
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari III.
3. Obraz: Svetlo tunela a skalpel Pravdy
Postavy:
- Bruno – V tomto obraze najprv ako nahá, odhmotnená duša, ktorá stráca pozemské masky, neskôr ako zachránený človek na brehu.
- Strážca Prahu – Majestátna, éterická bytosť svetla, ktorá nevynáša súdy z hnevu, ale s absolútnou čistotou kladie pred dušu zrkadlo pravdy.
- Klement – Pozemský záchranca, verný priateľ, ktorý koná v tichosti pod impulzom lásky k blížnemu.
Prostredie:
Prvá časť obrazu sa odohráva v mimopriestore. Čierna hlbiny jazera sa mení na žiarivý kužeľ svetla – tunel, ktorý ústi do monumentálnej Sien Strážcu Prahu. Nie sú tu žiadne steny, len hlboký, pulzujúci priestor, v ktorom sa namiesto zvukov ozýva chvenie pravdy.
DEJ:
(Nadväzujeme na koniec 2. Obrazu. Telo Bruna bezvládne klesá na dno jazera, no scéna sa náhle rozjasňuje. Tma vody sa mení na obrovský, rotujúci tunel plný hrejivého, no prenikavého Svetla. Bruno sa už netopí. Necíti váhu svojho tela, napuchnutú nohu ani boľavé kríže. Letí vpred, unášaný obrovskou silou.)
HLAS BRUNOVHO SVEDOMIA:
(rezonuje v celom tuneli)
Tvoj pozemský rozum zhasol, Bruno, a s ním aj jeho umelé alibi na nerušený zisk.). Tvoj vnútorný kompas, tvoja duša, si však veľmi dobre pamätá toto Svetlo. Pamätá si ho z čias, než si sa narodil do hmoty. Celý život si pred ním zatváral okenice, pretože si vedel, že toto Svetlo neocení tvoje nehnuteľnosti ani bankové fondy...
(Tunel sa náhle otvára do obrovskej, svetelnej Sieni. Na vyvýšenom mieste stojí Strážca Prahu – éterická bytosť, z ktorej vyžaruje čistota, prísnosť a hlboký súcit zároveň. Pred ním sa vznáša obrovské, Živé zrkadlo.)
BRUNO:
(pozerá sa na svoje ruky, ktoré sú teraz utkané len z jemného svetla. Hlas sa mu trasie, ale už v ňom nie je tá pozemská agresivita)
Kde to som? Kde je môj čln? Kde je moja ryba? Moje telo... nič ma nebolí...
STRÁŽCA PRAHU:
(jeho hlas neznie v ušiach, ale vibruje priamo v Brunovom vnútri)
Odložil si šat zemskej hmoty, Bruno. Tu, v Sieni Pravdy, nikoho nezaujímajú tvoje pozemské tituly, úspechy na burze ani tvoj luxus. Tu stojí sám za seba – ako nahá duša. Pozri sa do Zrkadla čistoty. Nastáva anatómia tvojich činov.
(V Živom zrkadle sa začínajú premietať obrazy z Brunovho života. Bruno nevidí len samotné udalosti, ale prežíva skutočnú, nahú motiváciu každého svojho skutku.)
BRUNO:
(sleduje obrazy)
To som ja... Moja vírivka... moje hostiny... Ja som len... ja som len chcel žiť v pohodlí. Čo je na tom zlé? Nikoho som neokradol! Zodpovedne som pracoval!
STRÁŽCA PRAHU:
Pozri sa hlbšie, Bruno. Tvoj pozemský rozum ti zakaždým vytvoril dokonalé alibi. Ty si sa však nechcel len baviť. Ty si sa snažil prejesť, prepiť a preležať k pozemskému šťastiu len preto, aby si v sebe prehlušil tichý hlas svedomia, ktorý ťa varoval, že tvoj čas na zemi sa kráti a ty si pre svoju dušu neurobil nič. Vravíš, že si nikoho neokradol. Naozaj nikoho? A tvoja boľavá, vyhladovaná duša? To je nikto? Neokrádal si ju o čas jej vlastného života, ktorý jej patrí, po ktorom túži, dával si jej hodnoty jej vlastné?
BRUNO:
(hľadí na obraz, kde sedí na člne a nadáva na Boha kvôli boľavej nohe)
A čo moje choroby? Tie kríže... tá napuchnutá noha! Prečo ma osud takto trestal? Vyčítal som to Bohu, hoci som v Neho neveril... chcel som spravodlivosť!
STRÁŽCA PRAHU:
Tieto choroby neboli trestom od Boha, Bruno. Boli to varovné výstrely tvojej vlastnej duše, ktorá sa cez bolesť tela snažila zastaviť tvoj bezhlavý útek za hmotou. Duchovné zákony sú nemenné – čo človek zaseje, to zožne. Ty si zaseial všetku svoju energiu do pominuteľného prachu. Tvoja duša ti len ukazovala cez tvoje telo, aký je ten prach nestabilný. Ty si však radšej hrešil slovami proti Svetlu, aby si nemusel priznať vlastnú slepotu.
Tvoja noha ti pripomenula, ako kráčaš v duchu, ako sebe samému zakazuješ kráčať k trvalým hodnotám, ku ktorým odmietaš vykročiť. Tvoje slová: "Škoda strácať čas vecami, ku ktorým ma nohy nedovedú", spustili v tebe príkaz... A ľavá noha iba poslúchla tvoje vlastné chcenie nekráčať k sebe samému, k hodnotám vlastnej duše.
Tvoja vášeň pre veľkého kapra – symbol tvojej večnej nenásytnosti mať viac – ťa nakoniec stiahla do hlbiny. Až v tej tme pod vodou, keď tvoj rozum stratil kontrolu, si prvýkrát dovolil svedomiu prehovoriť. Tvoja duša dnes v dojatí plače, hoci ty ešte nevieš, čo vlastne chceš, a chveješ sa neistotou...
BRUNO:
(klesá na kolená, zo svetelných očí mu stekajú prvé skutočné slzy pokory)
Je to pravda... Všetko je to pravda. Ja... ja som celý život staval len domčeky z piesku. Utekal som pred tebou... utekal som pred sebou... Pane, prepáč mi to... Teraz to už vidím... Ale už je neskoro, však? Žiarovka zhasla...
(Strážca Prahu sa pozrie na kľačiaceho Bruna s hlbokým, nevyspytateľným súcitom. Pristúpi k nemu a jemne sa dotkne jeho čela... Živé zrkadlo sa náhle rozžiari oslepujúcim bielym zábleskom.)
STRÁŽCA PRAHU:
Nie je neskoro, Bruno. Tvoj čas na zemi sa ešte nenaplnil. Dostávaš milosť prebudenia... a niečo pre pomoc druhým, čo pochopíš neskôr, až tvoj duch bude mať silu zvládnuť a určovať cestu tvojmu rozumu. Vráť sa a pamätaj – okenice boli pootvorené. Teraz je na tebe, či ich opäť zatvoríš, alebo dovolíš svetlu premeniť tvoj život.
(V tom momente Bruna zasiahne obrovská príťažlivá sila. Svetelná sieň mizne v divokom záblesku a Bruno padá závratnou rýchlosťou nadol, späť do tmy.)
(Strih. Scéna sa prudko mení. Nachádzame sa na trávnatom brehu jazera. Bruno leží na chrbte, je mokrý, bezvládny. Nad ním kľačí úplne premočený Klement, ktorý mu usilovne a rytmicky stláča hrudník a dáva umelé dýchanie. Vedľa nich leží na zemi prevrhnutý obedár, z ktorého sa vyliala polievka – dôkaz, že Klement bežal priateľovi na pomoc hneď, ako ho zbadal v núdzi.)
KLEMENT:
(udýchaný, zúfalo, no s pevnou vierou)
No tak, Bruno! Vráť sa! Nadýchni sa! Nesmieš to teraz vzdať... dýchaj!
(Bruno zrazu prudko vykašle vodu, celým telom mu prejde kŕč. Divoko lapá po vzduchu, otvára oči a chytá sa za hruď, akoby hľadal srdce.)
BRUNO:
(chrčí, kašle, hlas má slabý a zachrípnutý)
Strážca... Zrkadlo... tie domčeky z piesku... Pane, prepáč mi...
KLEMENT:
(spadne od úľavy na trávu, utiera si tvár od vody a usmieva sa so slzami v očiach)
Vďaka Bohu... ty žiješ, Bruno! Chvalabohu. Našiel som ťa na poslednú chvíľu. Tvoj čln bol prázdny a na hladine boli už len bubliny. Skočil som za tebou...
BRUNO:
(stále dezorientovaný, trasie sa od zimy, chytá Klementa za mokrý rukáv)
Klement... ty... ty si ma vytiahol? Ale... ale ja som tam bol. Ja som neumrel? Videl som to! Videl som tunel... obrovské svetlo... a bol tam On. Strážca! Ukázal mi môj život v zrkadle... moju vírivku, moje fondy... všetko to bola len prázdnota, Klement! Počuješ ma? Všetko to bola pravda, čo si hovorieval!
KLEMENT:
(dáva mu okolo ramien svoju suchú bundu, ktorú mal predtým na brehu)
Upokoj sa, priateľu. Dýchaj zhlboka. Si v bezpečí, na pevnej zemi.
BRUNO:
(plače, skutočne a hlboko, detské slzy sa miešajú s jazernou vodou)
On mi povedal, že moje choroby... táto hnusná napuchnutá noha, tie kríže... že to nebol trest, ale volanie mojej duše! Že som sa snažil len prejesť a preležať k šťastiu, aby som nepočul svedomie! Ja... ja som sa tak strašne bál tej pravdy...
KLEMENT:
(hľadí naňho s nesmiernym rešpektom a tichou radosťou)
Zažil si dotyk večnosti, Bruno. Tvoja duša sa na chvíľu prebrala z pozemského spánku. A tvoj mozog na chvíľu vyhasol. Prestal vytvárať vlny odporu, tvoje vedomie sa vyjasnilo a začalo zrkadliť tvoje vnútorné bytie.
BRUNO:
(už chce niečo nadšene zvestovať, náhle sa zastaví, počujúc slová "mozog vyhasol". Jeho tvárou preletí tieň, oči sa mu zúžia a do hlasu sa začne vkrádať starý, známy tón – jeho pozemský rozum sa začína zúfalo brániť a hľadať alibi)
Počkaj... Ale... ale veď to nedáva zmysel. Svetlo? Strážca? Čo ak... čo ak to bol len... nedostatok kyslíka? Áno, veda predsa hovorí, že keď sa človek topí a mozog nemá kyslík, halucinuje! Mozog mi v šoku premietol moje vlastné podvedomé strachy z našich rozhovorov! To musela byť len chemická reakcia... biologický skrat... však, Klement? Povedz, že to bol len klam! Hovoril si, že mozog na chvíľu vyhasol...
KLEMENT:
(pokojne sa pozrie na rozkvitnutú prírodu naokolo, potom pevne chytí Bruna za rameno)
Tvoj rozum ti už teraz stavia nové hradby, Bruno. Chce ťa zachrániť pred zmenou, ktorú by si musel urobiť, ak by si prijal pravdu. Ale skús sa opýtať sám seba: prečo tá domnelá "halucinácia" mala v sebe viac logiky, spravodlivosti a čistoty, viac citu než celý tvoj doterajší úspešný život? Prečo ťa ten "nedostatok kyslíka" vyliečil z pýchy a priviedol k slzám pokory?
BRUNO:
(hľadí na Klementa, celým telom sa trasie, pochybnosť rozumu zápasí s čistým prežitím duše. Pozrie sa na svoju ruku, potom na jazero, z ktorého ho priateľ vytiahol)
Ja... ja neviem, Klement. Sám neviem, čomu mám veriť... Všetko sa vo mne sype. Všetko, čím som si bol taký istý...
(Bruno skloní hlavu do dlaní. Ticho na brehu opäť hustne. Vietor jemne zašumí v korunách stromov a prinesie so sebou silnú, prenikavú vôňu prichádzajúcej jari – vôňu nového života, ktorý sa prebúdza napriek tomu, že zem je ešte studená...)
(Opona.)
***
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari IV.
4. Obraz: Hmla nad vírivkou a odhalená stránka
Postavy:
- Bruno – Už to nie je ten sebaistý materialista. Je vnútorne rozpoltený, zápasí sám so sebou, hľadá odpovede, no stará pýcha mu ešte bráni plne sa priznať k duchovnej pravde.
- Klement – Pozorný a trpezlivý priateľ. Netlačí, neprehovára, len v pravý čas prichádza s láskavým záujmom a jemným nadhľadom.
Prostredie:
Prepychová, moderná záhrada pri Brunovom dome. V strede stojí luxusná vírivka, z ktorej stúpa para. Na dizajnovom stole je pripravené bohaté občerstvenie – misy s jedlom a drahé nápoje. V pozadí je upravený trávnik a moderné lehátka. Vzduch je však teplý, jarný, slnko svieti a prebúdza prírodu.
DEJ:
(Bruno leží na luxusnom ležadle pri vírivke, oblečený v drahom župane. Na nohe má ešte elastický obväz. Hoci má okolo seba všetko pohodlie, vyzerá nespokojne. Hľadí na pohár s vínom, odtiahne ho. Pozrie sa na misu s pečeným mäsom, znechutene pokrúti hlavou. Všetko to pozemské pôžitkárstvo, pre ktoré predtým žil, zrazu vníma akoby cez hmlu – stratilo to preňho lesk a chuť
BRUNO:
(sám pre seba, ticho, chytá sa za hlavu)
Čo sa to so mnou deje? Ešte pred mesiacom by som bol v siedmom nebi. Vírivka, najlepšie jedlo, voľno... A teraz? Všetko mi to pripadá také... prázdne. Ako keby som jedol papier a pil slanú vodu. Sakra, Bruno, spamätaj sa! Si úspešný chlap, si zdravý, prežil si nehodu... Rozum ti hovorí, že máš oslavovať. Tak prečo sa cítim, akoby som sedel na troskách? To som sa už načisto zbláznil?
(Bruno sa nervózne poobzerá okolo seba. Keď sa uistí, že ho nikto nevidí, siahne pod vankúš ležadla a opatrne odtiaľ vytiahne hrubú knihu s čistou, hlbokou obálkou bez zbytočných nápisov – duchovnú literatúru, ktorú si tajne kúpil. Začne v nej listovať a polohlasne číta.)
BRUNO:
(číta)
"...Ak človek zahltí svoj život len hmotným chcením, vytvorí okolo svojej duše nepreniknuteľný pancier rozumu. Telo potom začne chradnúť a bolieť, pretože je to jediný spôsob, akým dokáže svedomie človeka zastaviť v jeho slepom páde..."
(Zloží knihu na hruď, hľadí do neba.)
Do kelu... veď to je presne to, čo mi hovoril Strážca. Moja noha, moje kríže... To nie je halucinácia. Tá kniha hovorí o mne. Ale ak je to pravda, tak celý môj doterajší život bol len... len obrovský sebaklam.
(V tom momente sa z boku záhrady ozve jemné zakašľanie a kroky. Je to Klement, ktorý prišiel na nečakanú návštevu. Bruno trhne sebou, v panike sa pokúsi knihu schovať pod župan, no v zhone mu vyletí z ruky a spadne na trávu priamo pred Klementove nohy, otočená otvorenou stránkou nahor.)
KLEMENT:
(zastaví sa, s jemným úsmevom pozrie na knihu na zemi, potom na Bruna, ktorý sedí červený ako rak)
Pekný deň ti prajem, Bruno. Vidím, že ťa vyrušujem pri veľmi zaujímavej činnosti. Chcel som ťa len pozrieť, ako sa hojí tá noha.
BRUNO:
(koktá, snaží sa zachrániť situáciu starým alibi rozumu)
Klement! Ty... čo tu robíš? Ako si vošiel? Brána bola... no, to je jedno. Tá kniha... to... to nie je moje! Teda, je to moje, ale... kúpil som to len tak. Vieš, zo zvedavosti. Čistá sociologická štúdia! Chcel som vidieť, akým nezmyslom dnes ľudia veria, aby som mal argumenty, keď zase začneš s tými tvojimi rečami... rozumieš, čistá veda, analýza oponenta!
KLEMENT:
(zdvihne knihu z trávy, jemne z nej utrie steblo a podá ju Brunovi s nesmiernou úctou a pokojom)
Nemusíš sa predo mnou obhajovať, priateľu. A nemusíš mi nič dokazovať. Predo mnou nemusíš nosiť masku úspešného ateistu, ktorý má na všetko odpoveď. Ja ťa predsa poznám.
BRUNO:
(uchopí knihu, schová ju za chrbát, no hlas sa mu zjemní, pýcha sa začína lámať)
Ty si myslíš, že som blázon, však? Že som podľahol nejakému šoku z toho topenia. Klement... ja tie veci v tej knihe... ja ich neustále vidím v živote. Všetko, čo tam píšu o myšlienkach, o svedomí, sa mi zrkadlí v každom dni. Keď sa pozriem na svojich obchodných partnerov, už nevidím ich úspech. Vidím ich myšlienky, ich vypočítavé správanie, ich opravdivé chcenie. Vidím u ľudí tie farebné svetlá, svietia ako vianočné stromčeky... Ach, vidím ich bytie preplnené túžbami, odhodlaním... a strach. Ako keby som odrazu videl pod povrch. Povedz mi, Klement... čo sa to so mnou deje? Naozaj mi ten nedostatok kyslíka poškodil mozog?
KLEMENT:
(prisadne si na kraj ležadla, hľadí naňho s hlbokým porozumením)
Tvoj mozog je v poriadku, Bruno. To sa len tvoja duša, ktorá bola tak dlho spútaná v tmavej izbe rozumu, konečne dotkla svetla. Tie okenice sa už nedajú úplne zavrieť. Začínaš vidieť veci do hĺbky, pretože tvoj vnútorný zrak sa prebúdza. To nie je bláznovstvo. To je začiatok skutočného uzdravenia. Nebráň sa tomu. Pýtaj sa... a hľadaj. Pravda sa ti ukáže celá, keď budeš pripravený ju uniesť.
BRUNO:
(hľadí na knihu vo svojich rukách, oči sa mu lesknú, no tentoraz v nich nie je strach, ale tichá, nesmelá nádej)
Pravda... Celá pravda. Klement... ty mi pomôžeš? Sám v tom blúdim...
KLEMENT:
(položí mu ruku na rameno)
Vždy som tu bol, Bruno. A vždy budem. Poď, uvaríme si radšej dobrý bylinkový čaj a skúsime si prečítať tú kapitolu o čistote myšlienok spolu. Čo povieš?
(Bruno pomaly prikývne, s úľavou vydýchne a prvýkrát sa úprimne, bez kŕča usmeje. Para nad vírivkou sa pomaly stráca v teplom jarnom vzduchu a slnko zalieva celú záhradu čistým, jasným svetlom...)
(Opona)
***
Zatvorené okenice a vôňa prichádzajúcej jari V.
5. Obraz: Symfónia čistej práce
Postavy:
- Bruno – Kompletne vnútorne premenený človek. Vyžaruje z neho pokoj, odvaha a hlboké odhodlanie hovoriť čistú pravdu bez ohľadu na to, čo si o ňom pomyslí starý svet.
- Manažér konferencie (Felix) – Typický zástupca moderného korporátneho sveta. Uhladený, nervózny, zameraný len na čísla, prestíž a vonkajší dojem.
- Klement – Sedí skromne v poslednom rade sály. S úsmevom a tichou podporou sleduje Brunovo vystúpenie.
Prostredie:
Moderná, luxusne zariadená konferenčná sála v biznis centre. Na pódiu je veľkoplošná obrazovka, rečnícky pult a mikrofón. V hľadisku sedia desiatky manažérov, podnikateľov a finančníkov v drahých oblekoch. Svetlá sú namierené na pódium, atmosféra je formálna a chladná.
DEJ:
(Na pódiu stojí Felix, organizátor konferencie, a s naučeným nadšením hovorí do mikrofónu. Na obrazovke za ním svieti nápis: "Efektivita, rast a ovládnutie trhu".)
FELIX:
...a preto mi je nesmiernou cťou privítať nášho dnešného hlavného rečníka. Muža, ktorého netreba predstavovať – stratéga, ktorý vie, ako vyžmýkať z trhu maximum a zabezpečiť nekompromisný rast fondov. Dámy a páni, potlesk pre Bruna!
(Sála tlieska. Bruno prichádza na pódium pevným, istým krokom. Už nekríva. Keď ho sleduje Klement z posledného radu, divák vidí, že uzdravenie ducha okamžite narovnalo a vyliečilo aj jeho fyzické telo. Ľavá noha, ktorá predtým poslúchla príkaz rozumu nekráčať k hodnotám, teraz pod vedením ducha kráča pevne po ceste služby. Je oblečený jednoducho, bez prehnaného luxusu. Nemá so sebou žiadny tablet ani grafy. Felix mu podáva ruku a s úsmevom odchádza k bočnému panelu. Bruno sa postaví pred mikrofón. Na chvíľu zavrie oči a zhlboka sa nadýchne. Keď oči otvorí, pozrie sa do hľadiska – a divák v tej chvíli vidí scénu jeho očami:)
(Pred ním sedí vyše dvesto manažérov, riaditeľov firiem a marketingových špecialistov, pripravených s blokmi a tabletmi v rukách. Všetci očakávajú osvedčené frázy o zvyšovaní zisku, optimalizácii procesov a psychologických trikoch, ako predať viac.)
(No vidí aj niečo svojím vnútorným zrakom, ktorý sa mu nedávno otvoril po nehode pri love kapra, kde sa takmer utopil v jazere: Okolo hláv podnikateľov sa vznášajú sivé, ťažké myšlienkové formy v tvare sietí, hákov a kŕčovitých uzlov, ktoré symbolizujú ich neustály strach zo straty a dravú túžbu oklamať konkurenciu. Medzi nimi však Bruno vidí ich skutočné duše, ktoré v týchto telách lamentujú a volajú po svetle. V poslednom rade vidí Klementa, okolo ktorého pulzuje čisté, zlatisté svetlo pokoja.)
BRUNO:
(položí ruky na pult, hlboko sa nadýchne a namiesto pripravenej prezentácie začne hovoriť pokojným, no neuveriteľne pevným hlasom)
Dámy a páni, ďakujem za privítanie. Prišiel som sem hovoriť o efektivite. No ak máme hovoriť o skutočnej efektivite práce, musíme začať tam, kde každá práca vzniká – pri efektivite ľudskej povahy. A tá sa nezačína v tabuľkách, ale v čistote vlastnej osobnosti.
(V sále nastalo hrobové ticho. Niekoľko manažérov v prednom rade prekvapene zdvihlo hlavy. Felix pri bočnom paneli znervóznie.)
BRUNO:
Pozriem sa na vás a vidím to, čo vy sami pred sebou skrývate. Vidím únavu, strach a prázdnotu za vašimi drahými hodinkami. Skutočná efektivita sa nezačína číslami na burze, ale čistotou vlastnej osobnosti. Začína sa charakterom. Ako chcete budovať stabilné systémy, keď sú vaše vlastné vnútra v rozklade? Keď každé vaše rozhodnutie stojí na postranných úmysloch, na zavádzaní v reklame a na tom, ako cez falošný marketing predať človeku niečo, čo vôbec nepotrebuje?
FELIX:
(z boku, ticho sa načiahne k Brunovi)
Bruno, toto nie je v programe... držte sa témy zisku...
BRUNO:
(nenechá sa vyrušiť)
Hovorím o najvyššom zisku, Felix. O zisku ľudskosti. Skutočný, pravý hospodár vie, že stvorenie stojí na nemennom duchovnom zákone: na rovnováhe dávania a brania. Ak len beriete, ak vysávate svojich zákazníkov, zamestnancov a odberateľov cez klamstvá, vytvárate dlh, ktorý vás skôr či neskôr dobehne. To nie je moralizovanie. To je čistá matematika duchovného sveta.
Falošný marketing je len lesklý obal na zhnitom ovocí. Ak však vaša snaha pomáhať spoločnosti bude poctivá, ak budete pracovať v skutočný prospech zákazníka bez snahy oklamať ho, položíte základy, ktoré žiadna pozemská kríza nezbúra.
Väčšina z vás hľadá spôsoby, ako optimalizovať výkon zamestnancov alebo ako presvedčiť zákazníka pomocou sofistikovaného marketingu. To, čo však v skutočnosti moderný obchod robí, je plytvanie energiou na zakrývanie poloprávd. Falošný marketing a zavádzanie v reklame sú tie najmenej efektívne nástroje na svete. Prečo? Pretože spotrebúvajú obrovské množstvo síl na udržanie ilúzie. Skutočný charakter a odhodlanie pracovať v prospech zákazníka bez postranných úmyslov žiadnu ilúziu nepotrebujú. Sú priame, čisté, a preto dokonale efektívne.
(Bruno urobil krátku pauzu a pozrel sa na muža v strede sály, okolo ktorého svietila ťažká, tmavá aura nervozity a kalkulu.)
BRUNO:
Pravý hospodár vie, že vesmír a život stoja na neoblomnom zákone: na rovnováhe dávania a brania. Ak staviate svoj úspech na tom, že odberateľa oklamete, vezmete si viac, než mu skutočne dávate, narúšate túto rovnováhu. Falošný zisk sa skôr či neskôr premení na stratu – či už v podobe straty dôvery, alebo vnútornej korózie celej vašej firmy. Ctiť si svojich odberateľov znamená prinášať im skutočnú hodnotu bez postranných úmyslov.
(Sálou preletel nepokoj. Niekoľko ľudí sa mrvelo na stoličkách, no nikto neodvrátil zrak. Brunove slová mali zvláštnu váhu, akoby nehovoril k ich rozumom, ale priamo k ich svedomiu. Okolo niektorých poslucháčov sa začali prebúdzať jemné, jasnomodré a svetlozelené tóny – záblesky pochopenia a prebudenej poctivosti.)
BRUNO:
(Bruno pokračuje a jeho hlas znie čoraz teplejšie)
Predstavte si svet, kde sa obchod a politika nerobia z pozície sily a klamstva, ale z poctivej snahy pomáhať spoločnosti. Ak človek s týmto čistým úmyslom začne budovať svoje podnikanie, nielenže prosperuje, ale stáva sa pevnou tehlou v budovaní spravodlivej spoločnosti. Ľudia nie sú hlúpi. Každý človek, hoci aj podvedome, cíti na vlastnej koži, keď s ním niekto zmýšľa poctivo. Cíti to v obchode, keď dostane kvalitu, cíti to v politike, keď vidí skutočný záujem o krajinu.
(Bruno sa usmial a rozpažil ruky. V tej chvíli z neho vyžarovalo také silné a čisté svetlo, že celá sála akoby ožila novým vzduchom.)
BRUNO:
A viete, čo sa stane potom? Keď ľudia pocítia túto poctivosť, obrovský sociálny tlak, ktorý dnes vládne v celej našej krajine, začne poľavovať. Strach z toho, že budem okradnutý alebo podvedený, zmizne. Nahradí ho dôvera. Porozumenie medzi ľuďmi narastá presne v takej miere, v akej narastá naša vlastná vnútorná čistota. Každá krajina si začne vážiť takýchto ľudí, pretože oni sú skutočným bohatstvom. Začnite od seba. Očistite svoje úmysly a uvidíte, že tá najvyššia efektivita je jednoducho – Pravda.
(Bruno dohovoril a v sále zostalo na niekoľko sekúnd absolútne ticho. Potom sa zozadu ozval prvý, váhavý potlesk, ku ktorému sa postupne pridávali ďalší a ďalší, až kým sálou neotriasol hromový aplauz. Mnohí z prítomných manažérov hľadeli do svojich poznámok, no tentoraz nie preto, aby si zapísali triky na zisk, ale preto, že v nich Bruno prebudil niečo, čo už dlho spalo: túžbu byť skutočným, poctivým človekom.)
(Keď potlesk v sále konečne utíchol, Bruno pomaly zostúpil z pódia. Mnohí manažéri ešte sedeli ako prikovaní, iní sa potichu, s vážnymi tvárami rozprávali. Bruno zamieril priamo do zákulisia, do malej salónnej miestnosti vyhradenej pre prednášajúcich.)
(Sotva za sebou zatvoril dvere, zbadal tam Klementa. Klement stál pri okne, v rukách držal šálku s kávou a na tvári mal zvláštny, hlboký úsmev. V rohu miestnosti však sedel aj organizátor konferencie, starší, elegantne oblečený muž s prešedivenými vlasmi, ktorý nervózne listoval v papieroch.)
FELIX:
(vstal aj organizátor konferencie a prehovoril k Brunovi. Okolo neho sa vznášala hustá, sivastá aura rozpakov a obáv)
Bruno, bolo to... nuž, bolo to fascinujúce. Nesmierne sugestívne. Ale priznám sa vám, prekvapili ste ma. Mali ste hovoriť o časovom manažmente a optimalizácii nákladov. Títo ľudia zaplatili vysoké vstupné za to, aby sa dozvedeli, ako zvýšiť efektivitu firiem, a vy ste im namiesto toho hovorili o čistote duše a svedomí. Nebojíte sa, že sme ich urazili? Že sme im nastavili až príliš ostré zrkadlo?
BRUNO:
(Usmeje sa na Klementa a pozrie na Felixa so slobodným, pokojným pohľadom. Okolo organizátora videl, ako sa sivé obavy miešajú s iskrami úprimného záujmu – tie slová zasiahli aj jeho, len sa bál priznať to pred svetom. Bruno odpovedal mäkko)
Nebojím sa,. Na rozdiel od stredoveku, o ktorom sme sa kedysi s Klementom rozprávali, ma dnes za pravdu nečaká vatra. Maximálne ma nabudúce nepozvete. Ale to ticho v sále mi hovorí, že tie neviditeľné vlny svedomia dorazili do ich prijímačov.
Uraziť človeka pravdou sa dá len vtedy, ak tá pravda útočí na jeho ego. Ja som však neútočil. Ja som im len pripomenul to, čo v hĺbke svojej bytosti všetci vedia, no v každodennom zhone na to zabudli. Videli ste ich reakciu. Tí ľudia netúžia po ďalších prázdnych frázach o zisku. Sú unavení z večného klamstva a pretvárky. Sociálny tlak, ktorý sami vytvárajú, ich už začínal dusiť. Potrebovali sa nadýchnuť.
FELIX:
(organizátor sa na chvíľu odmlčal, pozrel sa von oknom na odchádzajúcich účastníkov a potom pomaly prikývol)
Máte pravdu. Vlastne... ešte nikdy som po žiadnej prednáške nezažil v sále také ticho, z ktorého by bolo cítiť toľko premýšľania. Ďakujem vám.
(Podal Brunovi ruku a s viditeľným odľahčením v aure odišiel. V miestnosti zostal len Bruno a Klement.)
KLEMENT:
(Klement podišiel k Brunovi a položil mu ruku na rameno. V jeho aure žiarila čistá, hrejivá zlatistá farba hlbokého porozumenia a tichým, dojatým hlasom prehovoril)
Dokázal si to, Bruno. Keď si hovoril, videl som to, o čom si mi minule rozprával. Nevidím tie svetlá okolo ľudí tak jasne ako ty, ale cítil som ich. Cítil som, ako sa to ťažké, napäté ovzdušie v sále postupne čistilo. Ako keby si tými slovami otvoril okenice v tmavej, zatuchnutej miestnosti a dnu vpustil čerstvý jarný vzduch.
BRUNO:
(Bruno sa unavene, ale šťastne posadil na pohovku)
Bolo to silné, Klement. Keď som stál na pódiu a videl tie stovky myšlienkových foriem – tie dravé, červené záblesky chamtivosti a sivé mraky strachu z neúspechu – na okamih ma to takmer ochromilo. Ale potom som si uvedomil, že pod tou nánosovou vrstvou kalkulu v každom jednom z nich spí čisté ľudské jadro. Stačilo prehovoriť k nemu. Ak človek začne s poctivou snahou pomáhať spoločnosti, zmení sa celé jeho vyžarovanie. A ľudia to naozaj cítia na vlastnej koži.
KLEMENT:
(pozerajúc sa dopredu s pevnou nádejou dodal Klement)
A to je len začiatok. Títo ľudia dnes odídu domov, do svojich firiem a k svojim rodinám. A hoci len desatina z nich skutočne zmení svoje prístupy, vlna poctivosti a porozumenia sa začne šíriť ďalej. Takto sa buduje spravodlivá spoločnosť. Nie nariadeniami zhora, ale prebudením vnútornej čistoty každého jedného z nás.
(Bruno prikývol a zahľadel sa von oknom, kde slnko pomaly prerážalo ranné mraky. Cítil, že semeno bolo zasiate a pravá rovnováha dávania a brania si opäť začína nachádzať cestu do ľudských sŕdc.)
(Keď Bruno s Klementom vyšli z hotela, jarný vzduch ich príjemne osviežil. Na schodoch k parkovisku ich však nečakane pristavil jeden z účastníkov seminára – bol to ten muž zo stredu sály, okolo ktorého Bruno predtým videl tú najťažšiu, tmavú auru nervozity a kalkulu. Teraz však jeho vyžarovanie vyzeralo úplne inak; tá temná clona sa rozplynula a v jeho očiach bolo vidieť hlboké pohnutie.)
(Oslovil Bruna tichým, no pevným hlasom)
Pán Bruno. Chcel som sa vám len poďakovať. Celé roky som budoval firmu na marketingu, ktorý stál na zavádzaní, a myslel som si, že je to jediná cesta k úspechu. No dnes ste mi pripomenuli, prečo som kedysi ako mladý chlapec s podnikaním vôbec začínal – chcel som naozaj pomáhať ľuďom a prinášať niečo poctivé. Uvedomil som si, ako veľmi som sa stratil. Od dnešného dňa chcem začať nanovo a očistiť svoje úmysly.
(Pevne Brunovi stisol ruku a s úľavou v tvári odišiel.)
(Klement sa pozrel na Bruna a ticho prikývol, akoby chcel povedať: Vidíš, to je to, o čom sme hovorili. Obaja potom v pokoji kráčali ďalej.)
BRUNO:
(po chvíli ticha sa Bruno s úsmevom pozrel na Klementa a položil mu otázku, ktorá v ňom už dlhšie dozrievala)
Vieš, Klement... nikdy by som si nebol pomyslel, že raz budem mať na svojej ceste životom takúto výraznú križovatku.
(Klement opätoval jeho úsmev s hlbokým porozumením v očiach. Bruno potom pomaly otočil hlavu smerom na park vedľa cesty, k prebúdzajúcej sa jari, ktorá akoby mu v tej chvíli dokonale rozumela.)
(V tom momente vietor hlasnejšie zafúkal, rozozvučal koruny stromov a rozvial sviežu vôňu zeme. Bruno v tomto šume vetra jasne pocítil, že prichádzanie jari nie je len premenou prírody okolo neho, ale je to aj jeho vlastné prichádzanie k pravej ľudskosti a k skutočnej, čistej službe životu.)
(Opona.)
Vlastimil a Gemini