Zmysel života

Filozoficko-poetický dialóg medzi spútaným rozumom (Hľadajúci) a prebudeným duchom/svedomím (Svedok) o podstate existencie, strachu zo smrti, utrpení a pravej viere. Hlavná myšlienka: Zmysel života sa nedá uchopiť ani dokázať chladným analytickým rozumom, pretože ten sa bojí straty vlastnej kontroly a osobnosného ega. Skutočný zmysel spočíva v odovzdaní sa (vtečení do oceánu), v sebapoznaní, čistej Láske a vedomí, že vnútro človeka obsahuje nezanikateľnú pečať Večnosti.

***

Filozoficko-poetická scénka

Postavy:

• HĽADAJÚCI (Pútnik zeme): Človek, ktorý túži po večnosti, no jeho myseľ je spútaná viditeľným svetom a strachom z prázdnoty.
• SVEDOK (Pútnik Svetla): Človek, ktorý prešiel nocou pochybností a našiel tichý prameň vnútornej istoty.

Scéna:

Pokročilý súmrak na brehu rieky. Vzduch je presýtený vôňou noci a šumom plynúcej vody. Hviezdy sa zrkadlia na hladine, akoby sa nebo dotýkalo zeme.

1. DEJSTVO: Rieka času a strach z pominuteľnosti

(Hľadajúci naberá do dlane vodu, necháva ju pomaly stekať pomedzi prsty a obracia sa k svojmu priateľovi.)

HĽADAJÚCI:

Pozri sa na to... Táto voda bola pred chvíľou v mojich rukách, patrila mi, cítil som jej chlad. A teraz je preč. Stratila sa v tme. Nie je to presný obraz našich životov? Sme len záblesky v temnote času. Narodíme sa s plačom, chvíľu sa tešíme z ilúzie, že niečo vlastníme, že niekoho milujeme, a potom... prach. Prečo do nás niekto vložil tú obrovskú túžbu po večnom bytí, ak sme boli stvorení len pre hrob? To je tá najkrutejšia irónia vesmíru. Veď takto život človeka ani nemá logiku. Keď sa pozrieš okolo, všetko ostatné dokonale do seba zapadá a dáva zmysel svojím vývojom.

SVEDOK:

(Hľadí na oblohu, akoby načúval niečomu neviditeľnému)

Hovoríš o krutosti, priateľu, pretože meriaš Nekonečno metrom ľudského dňa. Ale všimol si si niekedy, že tvoja dlaň zostala vlhká? Voda odtiekla, ale zanechala stopu. Ty plačeš nad tým, že kvapka opúšťa tvoju ruku, no zabúdaš, že smeruje tam, kde sa spojí s miliónmi iných. Tá túžba po večnom bytí v tebe nie je omyl. Je to túžba po večnosti. Je to pečať. Domov nevzniká na zemi. To, čo v tebe bolí, nie je strach zo smrti – je to tvoja duša, ktorá búši na dvere väzenia, lebo si pamätá slobodu krídel. Chce letieť nahor, domov, lebo živí v tebe tichú, ale prenikavú spomienku na svetlé výšiny.

HĽADAJÚCI:

(Horko sa pousmeje)

Krásne mýty... Chcel by som im veriť. Chcel by som zatvoriť oči a nechať sa unášať tou tvojou tichou riekou nádeje. Ale môj rozum kričí! Vidím bolesť sveta. Vidím nevinné utrpenie, nespravodlivosť, chladnú samotu ľudí. Ak existuje to tvoje veľké Objatie, to Svetlo, prečo mlčí, keď človek najviac kričí od bolesti? Prečo sa skrýva za závoj hviezd, ktoré sa len chladne pozerajú na našu biedu?

SVEDOK:

(Jeho hlas stichne, zjemnie a nadobudne vážnosť)

Boh nemlčí v chlade hviezd. On je prítomný v tvojom cite, ak tvoja duša skrze vlny tvojho myslenia vypláva na hladinu a ty sa cítiš s Ním spojený, či už sa raduješ, alebo plačeš. Najvyššie Tajomstvo sa neukazuje v moci, ktorá láme skaly, ale v bezbrannej láske a pokore. Ty hľadáš odpovede v tichu vesmíru, no On ti odpovedá v tichu tvojho vlastného srdca – skrze tvoju dôveru, že si chránený, hoci sa môžeš cítiť opustený a nešťastný. Vernosť sa vernosťou opláca! Keď si niekomu podal ruku v tme, keď si odpustil tomu, kto ti ublížil, kým si bol v tej chvíli? Nebol si práve ty tým svetlom pre druhého? Či cez teba nekonal On skrze tvoje ruky? Čo myslíš, odkiaľ sa v ľuďoch berie chcenie byť užitočný, konať dobro a prečo sa vtedy cítime dobre? Láska sa nedá dokázať argumentmi, tak ako sa vôňa ruže nedá opísať slepému. Musíš ju vdýchnuť. Musíš riskovať, že zhoríš v jej ohni, ak sa zapletieš v jej kúzle, ale napokon vystúpiš ako živý, čistý plameň k Domovu.

***

2. DEJSTVO: Odomknutie záhrady a bdelosť pochybností

(Hľadajúci vstane a nepokojne prejde pár krokov po brehu rieky.)

HĽADAJÚCI:

Zhorieť... Toho sa bojím. Bojím sa, že ak odovzdám svoje srdce niečomu, čo nevidím, stratím sám seba. Že sa rozplyniem v tichu a nezostane zo mňa nič, len prázdna schránka. Chcel by som veriť, ale moje srdce je ako zamknutá záhrada. Bojí sa, že ak otvorí bránu Nekonečnému, divoký vietor zničí všetko, čo som si v sebe tak namáhavo vybudoval. Je to strach, priateľu. Strach, že v tom obrovskom Svetle stratím svoju vlastnú, malú osobnosť.

SVEDOK:

(Hľadí naňho s hlbokým porozumením, jeho hlas je ako balzam)

Tvoj strach je prirodzený. Každé semienko sa bojí chvíle, keď musí puknúť v tme zeme. Zdá sa mu, že stráca samo seba, že umiera. No ono neumiera – len sa otvára tomu, aby sa stalo stromom. Hovoríš, že ak odovzdáš svoje srdce, stratíš sa. Ale je to presne naopak. Až keď rieka vtečie do oceánu, prestáva byť obmedzená brehmi a stáva sa samotným oceánom. Ty nestratíš seba, priateľu. Ty stratíš len svoje väzenie. Tvoja zamknutá záhrada nerozkvitne, kým do nej nevpustíš slnko a vietor. Láska neničí to, kým si. Ona len spaľuje masky, ktoré nosíš, aby si prežil v chlade sveta. Nezhoríš ani sa nerozplynieš v dávaní seba druhým, v pomocnej ruke a dobrom chcení pomáhať. Zhorel by si a stratil by si svoju ľudskú tvár vtedy, ak by si sa bezhlavo zaplietol do falošného kúzla života. Ak sa spútaš v myšlienkach užívať bezhlavo – brať z plodov stvorenia a od seba do stvorenia nevkladať nič, hoci i to málo... úsmev blížnemu, vďaku Tvorcovi. Bol by si ako ten hladný človek, ktorý neustále hromadí jedlo u seba zo strachu, že nebude. Neje, nepracuje, iba jedlo hromadí... až nakoniec umrie vo vlastnom uzavretí sa od hladu.

HĽADAJÚCI:

(Obráti sa k nemu, v očiach sa mu zračí zápas, no napätie v tele poľavuje)

Takže... ak sa vzdám tej kontroly, ak odomknem bránu... nenasleduje pád do prázdna?

SVEDOK:

(Urobí krok k nemu a ticho povie)

Nasleduje pád do Náruče. A to je ten najbezpečnejší pád, aký môže človek zažiť. Keď vieš, že každý človek je chrámom Večnosti, pozeráš sa naňho s posvätnou úctou. Tvoja kôrka chleba chutí sladšie, keď v nej vidíš dar, a nie len výsledok slepých procesov. Viera ťa neoberá o zem, ona zemi dáva nebeskú vôňu a zmysel. Ty nehľadáš únik zo života, hľadáš jeho naplnenie, a preto bez viery si len ako list stromu poletujúci povetrím.

HĽADAJÚCI:

(Zostane dlho ticho, hľadí na prúd rieky, v ktorej sa mihotajú svetlá)

Možno je celý môj vzdor naozaj len maskou strachu. Chcem mať všetko pod kontrolou, chcem všetko pochopiť... a pritom mi uniká to najdôležitejšie... (Pozrie na Svedka) Povedz mi úprimne... Ty naozaj nikdy nepochybuješ? Nikdy ťa v noci neprepadne tá hrozivá myšlienka, že tam hore nič nie je a my sme len sami v prázdnote?

SVEDOK:

(Položí mu ruku na rameno, v jeho pohľade je absolútna úprimnosť a súcit)

Viem, čo si chcel povedať – dôvera. Pochybujem, priateľu. Mnohokrát. Boli noci, kedy sa mi zdalo, že moje modlitby narážajú do medenej oblohy a padajú späť na zem ako mŕtve vtáky. Ale naučil som sa niečo vzácne: pamätať si skúsenosť, precítiť v prežitých príbehoch svoje chyby a sklony – ako sa cítim, kedy svietim a stúpam a kedy hasnem a padám. A pochybnosť nie je nepriateľom viery. Je očisťujúcim ohňom slepej viery, ak niekto dôveruje bez skutočného presvedčenia o pravdivosti. Pochybnosť v čistej forme si predstav ako bdelosť tvojho srdca. Spáli všetko povrchné, všetky tie domýšľavé predstavy o Bohu, ktoré sme si vytvorili pre svoje pohodlie a ničnerobenie pre vlastnú spásu. Tie dogmy o Božej obete na kríži... Tie okovy falše, ktoré držia ducha pri zemi, lámu ľuďom krídla letieť nahor do svetlého Domova. Priateľu, hovoríme o sile viery. No či sila viery v konzum a svetské uznania je bezpečná? Či sa nesnaží ľuďom zatrblietať ako bludné svetielko na ceste tmou prázdnoty? Či pre ľudské hľadanie zmyslu života nie je rovnako nebezpečná práve pre svoje sladké plody? Áno, to všetko raz zhorí... a keď ten oheň falošných predstáv dohorí, v tom popole nezostane prázdnota. Zostane tam tichá Prítomnosť pravdy života. Zostane tam čistý základ, v ktorom život znovu povstane v Láske – ako fénix z popola, Láske, ktorá nepotrebuje dôkazy, lebo ona sama je najvyšším dôkazom zmyslu života.

HĽADAJÚCI:

(Hlboko vydýchne, akoby z neho spadla obrovská ťažoba)

Tvoje slová... netlačia ma k zemi. Dávajú mi krídla, hoci ešte neviem lietať.

SVEDOK:

Nemusíš hneď lietať. Stačí, ak dovolíš vetru, aby sa dotkol tvojich krídel. Počúvaj rieku. Netečie preto, aby sa stratila, ale preto, aby sa odovzdala. A v tom odovzdaní je celý zmysel. Vietor času je tvoja skúsenosť a dobrota tvojho srdca ti je riekou živej vody z večného Prameňa.

(Obaja opäť ticho sedia. Rieka ticho šumí a nad ich hlavami sa otvára nekonečný hviezdny spln.)

(OPONA)

Vlastimil a Gemini