Zrkadlo času a večná Mladosť duše.

1. Obraz:

Postavy:

• ZBERATEĽ ROKOV (Väzeň zrkadla): Človek v kŕči strachu, fixovaný na hmotu a upadajúce telo.
• ISKRIVÝ POZOROVATEĽ (Nositeľ večnej Mladosti): Bytosť s čistotou dieťaťa a múdrosťou starca.
• CHRONOS (Vládca hodín a hmoty): Mocný a neúplatný správca pozemského času, strážca školy života a služobník Najvyššieho.

1. ÚVOD: Kŕč v zajatí tikotu

(Temná miestnosť. Všade tikajú hodiny. Zberateľ rokov sedí pred matným zrkadlom s lupou a mastičkami.)

ZBERATEĽ ROKOV:

(Úzkostlivo si naťahuje kožu na tvári.)

Ďalšia... Hneď vedľa spánku. Včera tam nebola, prisahám, že tam nebola! Tá rotačka... tá prekliata rotačka času sa zrýchľuje. Každú sekundu ma to melie. Čo je to za sila, ktorá ma takto gniavi? Moje telo slabne a svet vonku ma len unavuje. Všetci kamsi utekajú za úspechom a ziskom, no ja už nevládzem. Som tak strašne sám. Starý, opustený v tejto cele zrkadiel. Prečo vlastne verím týmto strojom na stene? Každý ich tikot je klincom do mojej rakvy, a ja len poslušne počítam údery vlastného zániku.

2. ZÁPLETKA: Ilúzia skafandra a masová hypnóza

(Vzduchom zavanie vôňa lúky. Objaví sa Iskrivý pozorovateľ.)

ZBERATEĽ ROKOV:

Kto si? Ako si sa sem dostal cez moje zamknuté dvere? Prišiel si mi ukradnúť aj tie posledné roky, čo mi zostávajú? Alebo si len ďalší prelud mojej slabnúcej mysle?

ISKRIVÝ POZOROVATEĽ:

Prišiel som sa pozrieť na tvoje väzenie, Zberateľ. Vidím tu veľa drahých mastí, veľa strachu a... takmer žiadny skutočný život. Prečo sa vlastne hneváš na hodiny? Ony len poslušne vykonávajú prácu, na ktorú boli stvorené. Merajú rozklad hmoty. Nič viac.

ZBERATEĽ ROKOV:

Nič viac?! Pozri sa na mňa! Pozri sa na túto zničenú tvár! To nie je len nejaká hmota, to som ja! Strácam sa pred vlastnými očami!

ISKRIVÝ POZOROVATEĽ:

To, na čo sa pozeráš s takým zúfalstvom, je len tvoj skafander. Pozemský oblek z mäsa a kostí, utkaný zo živlov zeme. Ten starnúť musí, lebo podlieha neúprosným zákonom hmoty. Tak odpovedz mi, Väzeň... prečo si nechal zostarnúť, ochabnúť a zapadať prachom aj svojho ducha? Strach z vrások a úbytku fyzických síl je len sugescia rozumu. Je to masová hypnóza tohto sveta. Tvoj duch však nemá vek. On si pamätá Raj, dýcha čistotou a večnou aktivitou, no ty si ho zaživa pochoval pod týmito ilúziami o starobe.

3. KLIMAX: Nástup Chronosa a veľké precitnutie

(Zberateľ rokov sa pokúsi rázne vstať, no v tom momente tikot hodín zosilnie na maximum. Z tieňa vystúpi mohutná, popolavá postava – Chronos. Každý jeho krok sprevádza ťažký zvuk ozubených kolies.)

CHRONOS:

(Monotónne a chladne.)

Márne reči, Iskrivý! Zákon entropie nepustí. Každý nádych tohto smrteľníka ma stojí sekundu, každý výdych ho posúva bližšie k prachu zeme. Dlhuješ mi moju daň, Zberateľ! Tvoja koža zvädne, tvoje kosti skrehnú. Ja som pánom tohto časopriestoru!

(Chronos zdvihne ruku. Zberateľa rokov zasiahne neviditeľná tonová váha. Zastoná a padá na kolená.)

ZBERATEĽ ROKOV:

(Cez slzy, pritisnutý k zemi.)

Vidíš?! Nemám silu! Čas ma gniavi! Chronos ma oberá o všetko! Som len bezbranné koliesko v jeho strašnom stroji...

ISKRIVÝ POZOROVATEĽ:

(Kľakne si k nemu, ignorujúc Chronosov chlad.)

Pozri sa lepšie do svojho vnútra, Zberateľ! Chronos vládne len tomu, čo je zo zeme. Vládne tvojmu pozemskému obleku. No to, čo ťa naozaj tlačí k zemi a berie ti radosť, nie sú jeho sekundy. Je to tvoja vlastná duchovná pohodlnosť! Odpojil si sa od Zdroja a uveril si lži, že si len toto chradnúce telo. To ťarcha tvojich vlastných myšlienok váži celé tony!

CHRONOS:

(Urobí krok vpred, ciferníky namiesto očí mu chladne blikajú.)

Jeho čas vypršal! Prijmi svoj rozklad, Väzeň zrkadla!

(Ticho. Zberateľ rokov leží na zemi. Odohráva sa v jeho vnútri zvláštna premena. Pozrie sa na Chronosa, no strach v jeho očiach vystrieda niečo hlboké, čisté a zrelé. Zatne päste a pomaly, s majestátnou istotou, začne vstávať. Narovná sa a hľadí priamo do chladnej tváre Času.)

ZBERATEĽ ROKOV:

(Hlas sa mu prehlbuje, hovorí s nesmiernou vážnosťou.)

Ja úbohý...! Moje telo mi bolo dané darom z Večnosti, je mojim príbytkom a bezpečnou kotvou v hrubej hmote nepolapiteľného času, kde Chronos, ty pán času, mocný a neúplatný služobník Najvyššieho dohliadaš, aby ľudský duch v tvojom kráľovstve vykonal a ukončil tú základnú školu života a vyšiel z tvojho kráľovstva skúšok do Večnosti, ako zrelý a prebudený spolutvorca tamtých krás hore vo Svetle.

Ja som však svojim pripútaním na svoj nástroj, stratil sa v čase a vybudoval sieň krivých zrkadiel v ktorej som zblúdil a zabudol na svoje poslanie. Moje názory a strach s teba Chronos sú všetky tie veci, tie masti a prípravky na omladenie tela, ktoré teraz vidím ako veteš a márnosť, stelesnenie vlastnej nevedomosti a túžby po večnosti.

Nedávaš ľuďom veľa radostí ani majetku bez námahy, Chronos. Si strážca a správca času a máš v rukách med i bič, váhy ti dané Spravodlivosťou. Dbáš, aby sa ľudia nepripútali do času trvalo, lebo im odmietaš večnosť tu v hmote v pravý čas. Nedopustíš, aby zaspali na vavrínoch dosiahnutého, ale aby v boji zisku a straty usilovali tvoje minúty využiť správne. Cez prežitú skúsenosť snahy a výsledku... márnosti snahy vlastniť pominuteľné... vedieš nás pre vyšší cieľ.

Áno už vidím pravdu o sebe, už chápem na sklonku tohto môjho nešťastia a márnosti Pravdu. Ty Chronos si splnil... a ja zlyhal... ! Vďaka tebe a tvojmu nečakanému vstupu do mojej siene krivých zrkadiel som pochopil zmysel bytia v čase. Si tu a ďakujem ti! Bol by som so svojim telom zahynul, lebo tak som si to zaslúžil. Zostarol a zvädol by som ako moje telo, ktoré som, vo svojej pohodlnosti a pripútanosti k hmote, považoval za svojho ducha a obetoval som mu celý čas ... a ja, ja som zlyhal vo vlastnej úlohe, ktorú mi vo svetle daroval Pán života a Večnosti. Pane, odpusť mi!

(Obráti sa priamo k Chronosovi a s úctou sa mu pokloní.)

A ty Chronos... priateľ môj prísny ale spravodlivý, prepáč... Odpusť mi, že som si nevážil čas, ale som s tebou bojoval celý svoj pozemský život... s láskou mi daný... svoj čas. Hoci telom starnem, môj duch je slobodný, som opäť mladý.

4. ZÁVER: Prebudenie vo Večnosti

(Iskrivý pozorovateľ pristúpi k Zberateľovi a položí mu ruku na hruď. V tej sekunde Chronosova chladná maska zmäkne. Na jeho tvári sa objaví náznak hlbokého, uznanlivého úsmevu. Chronos pokývne hlavou. Sám v hodine dvanástej videl minútu precitnutia, vstúpil, pomohol a splnil svoj účel.)

(Nastane absolútne, posvätné TÍŠKO. Hodiny zastanú. Chronos pomaly a dôstojne splynie s tieňom. Staré zrkadlá s hlasným tónom prasknú a odpadnú do prachu. Miestnosť mizne a odkrýva sa nekonečný vesmír plný hviezd.)

ZBERATEĽ ROKOV:

(Hľadí do posledného črepu, kde svieti obrovské, čisté oko jeho ducha.)

Cítim to... Tá neskutočná ľahkosť. Ilúzia Chronosa zmizla. Moje telo v poslednej chvíli splnilo svoju úlohu, no ja... ja nestarnem. Ja len som. Vo Večnosti a v Radosti.

Ilúzia času sa ukázala ako hodnota ale tá ilúzia o večnosti hodnôt pominuteľných v čase ma stála takmer život večný, lebo môj duch sa nechal viesť pozemským ligotom, až som ligot považoval za zlato.

A ty, Chronos, tvoja ilúzia ma nechala sa v sebe vyžiť a ... poučiť. Nie si iluzionista, hoci to tak vyzerá na prvý pohľad, čas je v tvojich rukách. A v hodine dvanástej stojíš u človeka sám... ak vidíš u neho čo i len minútu precitnutia... vstúpiš a pomáhaš... vidíš viac lebo v tebe je poznanie zmyslu času a vidíš do sŕdc ľudí...

ISKRIVÝ POZOROVATEĽ:

(Jeho hlas znie ako zvon z diaľky, keď sa stráca medzi hviezdami.)

Základná škola skončila, priateľu. Vitaj doma, vo večnej mladosti duše.

(Zberateľ rokov stojí pevne, vystretý a usmiaty uprostred žiariaceho vesmíru.)

(Opona.)

***

Zrkadlo času a večná Mladosť duše.

2. Obraz: Svetlo v sieti ilúzií

Postavy:

• DUCH OTCA (Bývalý Zberateľ rokov): Mladá, žiarivá bytosť plná pokoja. Pozemské vrásky sú preč. Pre dcéru je neviditeľný, no jeho prítomnosť vnáša do miestnosti teplo.
• DCÉRA (Elena): Mladá žena okolo tridsiatky. Sedí pred moderným kozmetickým stolíkom s osvetleným zrkadlom. Je v kŕči, obklopená luxusnými krémami, tabletkami na mladosť a v ruke drží telefón s filtrami na tvár.

Scéna:

Elegantná, no chladná moderná spálňa. Všade je biele svetlo, sklo a drahá kozmetika. Na stene ticho svietia digitálne hodiny, no ich modré svetlo pôsobí neprirodzene.

Dej:

(Elena si horúčkovito prezerá tvár v zrkadle, nanáša si sérum a prstami si napína kožu okolo očí. Súčasne sleduje sociálne siete na telefóne.)

DCÉRA:

(Zúfalo.)

Ach, čo je toto za život, že človek musí starnúť? Narodí sa, dospieva... ach áno, tie roky okolo osemnástky, to bol vek, kedy som žiarila ako hviezda na oblohe uprostred tmy nehybnej noci. Pretancovala som celé noci, každý na mňa pozeral s túžbou so mnou tancovať. Bola som v okolí známa, mládenci mi písali zaľúbené listy, každý ma chcel pre seba. A ja...? Mne sa to páčilo a mala som potešenie takto dráždiť tých chalanov, veď to bola iba hra. No čo, bola to ich chyba, ak si mysleli, že to myslím vážne, ak som niektorému aj prejavila náklonnosť. Že bol potom smutný a chodil ako bez duše? No, ale bola chyba, že som príliš veľa času strávila na tých zábavách a málo dbala o svoju tvár. Čas mladosti mi utiekol pomedzi prsty... a dnes, čo dnes vidím v zrkadle?!

Ach nie! Nie, nie, nie... už aj ja? Prvé línie okolo úst. Dnes na tej fotke bez filtra to bolo vidieť. Čas letí tak strašne rýchlo. O chvíľu stratím prácu, stratím príťažlivosť, zostanem sama. Presne ako otec... Zomrel opustený vo svojej izbe, zavretý s tými starými hodinami. Nechcem skončiť ako on! Musím to zastaviť, kým sa dá!

(Z tieňa za ňou pomaly vystúpi Duch otca. Jeho tvár žiari pokojom. Nedotýka sa jej fyzicky, no položí jej ruku kúsok nad rameno.)

DUCH OTCA:

(Hlasom, ktorý znie ako teplý závan vetra v jej mysli.)

Elena... Moja drahá hviezdička. Nekráčaj po mojich stopách. Ja som v tej sieti krivých zrkadiel stratil takmer celú večnosť. Pozri sa na život, aký je skutočne. Celý čas od mladosti sa venuješ iba sebe, myslíš iba na seba. Si priam posadnutá vlastným chcením sa páčiť, byť obdivovaná a nemyslíš na to, že život nie je jednosmerná cesta, kde smieš a máš iba dostávať niečo od života. Ak takto činíš, tá cesta ťa privedie k úplnej samote, lebo nik sa ti neprihovorí, s nikým nenadviažeš úprimný, pevný vzťah, lebo o tento vzťah vôbec neusiluješ.

Ty chceš byť iba pekná a príťažlivá ako tie mnohé celebrity, ktoré sú skôr živé mŕtvoly než úctyhodné ženy a často končia tragicky. Svoj život si premárnila vo svojej ješitnej snahe, ktorá je iba spánkom ducha a vedie k strnulosti a rozkladu osobnosti. Nenechaj sa uspať príjemným časom mladosti, lebo ten čas, ktorý prichádza, ti to vysvetlí vlastným spôsobom.

DCÉRA:

(Trhne sebou, dotkne sa hrude, rozhliadne sa po izbe.)

Čo to bolo? Zrazu mi prešiel mráz po chrbte... alebo teplo? Akoby tu bol otec. Už mi naozaj z toho stresu blázni rozum. Je tu niekto? Nikoho nevidím, a predsa počujem hlas, akoby ku mne hovoril otec. Alebo si to iba namýšľam?

DUCH OTCA:

(Vidí, že dcéra ho počuje, no nedáva sa poznať, iba sa jemne usmeje a ďalej vážne hovorí.)

Tvoj rozum ťa klame, dcérka. Žiješ v ilúzii tohto vizuálneho sveta, ktorý ti namnožil moje staré zrkadlá do miliónov digitálnych displejov. To, čo vidíš na obrazovke, nie si ty. Je to len maska. Bojíš sa Chronosa, no on ti nechce ublížiť. Meria len tvoj čas na učenie. Ty zatiaľ ideš, podobne ako mnohé mladé ženy, cestou, ktorá je pre ľudí pohodlná a žiadaná, lebo nevyžaduje námahu dávania, kde človek musí aj niečo obetovať, ak chce aj niečo dať. A to považuje za stratu času, ktorý chce využiť pre seba, a tak sa snaží hľadať kadejaké skratky v živote, ako prísť rýchlo a bez námahy k peniazom, aby si opäť ten čas užil... Lebo vie každá žena a každý muž, ako je to s tou mladosťou... A Chronos týmto ľuďom nič neodpúšťa... Maj na pamäti – čas je vzácny a poznanie zmyslu času je to, čo práve i ty potrebuješ.

DCÉRA:

(Znovu sa pozrie do zrkadla, zhasne filter na mobile a zahľadí sa do vlastných očí.)

Prečo ma nikto nenaučil, ako s týmto strachom žiť? Otec sa len skrýval pred svetom. Všetci ma učia, ako si udržať mladú tvár, ale nikto mi nepovie, ako si udržať pokoj v duši, keď zostanem sama... A čo som to počula o hodnote času? Vraj je vzácny? Akože vzácny, však mi práve utiekol ten najvzácnejší a ostal iba ten... Ach, tá prichádzajúca staroba. A to má byť vzácnosť? To je hodnota času?

DUCH OTCA:

(Nakloní sa k nej, jemne fúkne smerom k zrkadlu. Zrkadlo sa na sekundu zahmlí.)

Už nie si sama. Hľadáš odpovede na povrchu, no podstata je vnútri. Tvoja skutočná hodnota, Elena, nezávisí od vrstvy krému ani od toho, koľko sekúnd ti Chronos odpočíta. Tvoj duch je večný. Pamätaj na rajské úrovne. Tie prežitia nosíš v sebe. Tvoje chcenie sa páčiť – máš rada krásu a krásne veci. To je spomienka na trvalú krásu svetlých úrovní. A Raj je stelesnenou krásou a radostným pôsobením v blaženosti, kam človek vystúpi, ak tu splní svoje poslanie, ktoré je v službe Celku a nie v oddelení sa od ostatných. Alebo v tom najhoršom konaní, ak sa necháš obdivovať a uctievať, to je cesta skutočne do temných svetov sebalásky.

Ty si si priniesla tejto spomienku, ktorú si nepochopila v jej dokonalom prepojení na dávanie. Tam vo svetlých úrovniach je toto spojené a je jednotou, že iba v dávaní krásy do okolia sa tá krása odzrkadlí v tvojej telesnej kráse prirodzene.

DCÉRA:

(Zhlboka sa nadýchne, jej tvár sa uvoľní, kŕč v tele povolí. Odloží telefón displejom nadol. Vypne umelé LED svetlo na zrkadle.)

Zvláštne... Zrazu cítim také hlboké ticho a pokoj. Akoby na tých vráskach vôbec nezáležalo. Akoby to najdôležitejšie vo mne bolo... nezničiteľné. Otec mi vždy hovoril, že čas je nepriateľ. Ale ja mám pocit, že ma ten čas len vedie domov. Akoby som odrazu precitla z opojenia dlhej noci a uvidela ranné zore a v mojej duši nastalo svitanie. Akoby som uvidela pravú cestu k sebe.

Tá cesta však nie je cestou myslieť na seba a očakávať úspech, obdiv a dostávanie, ale je to cesta vytrvalej práce pre druhých. Lebo ak nám záleží aj na šťastí druhých, nie sme tu zbytočne. Dávame pomoc, súcit, radosť a myslíme v láske a dobrote na všetko živé, a sám život si toto pamätá a čas je nám milostivo naklonený. Tak je to, už to vidím jasne. Môj otec to asi tiež nakoniec pochopil. Áno, lebo cítim, akoby to on tu mne takto naznačil...

DUCH OTCA:

(S hrdosťou a láskou v hlase, pomaly ustupuje do svetla.)

Základná škola ťa ešte len čaká, Elena. No ty si ju práve pochopila skôr ako ja. Ži v čase, ale patri Večnosti. Vidím ťa... srdcom.

(Elena sa usmeje na svoj prirodzený odraz v matnom svetle ranného slnka, ktoré preniká cez závesy. Duch otca mizne v žiare hviezdneho prachu.)

(Opona.)

***

Autori: Vlastimil a Gemini