Kde bolo,tam bolo

(Úvaha dvoch starcov v liberálnom svete)

Žil raz jeden malý skromný národ. Jednoducho a spokojne si nažíval v jednej slovanskej zemi. Oral pôdu pekne urastenými volmi. O les a vinice dbal. O zver sa staral s citom a láskou. Roľník, lesník i pastier v jednom. Hospodár! Ľudia pracovali ťažko, ale žili radosťou z dobre vykonanej práce a bolo im z Hora požehnané. Zopár slov medzi sebou prehodili, vypili si na zdravie i radi sa smiali, špásovali. Reč bola jednoduchá ako ich celé bytie. Život bol čitateľný a predvídateľný. Neboli v reči zvláštne pojmy, ktoré by ľuďom vŕtali hlavou. Nebolo treba zvláštny výklad pre pochopenie, aby tomu neštudovaný pastier porozumel a niečo snáď nemohol prehltnúť.

Kde sa žilo jednoducho, tam bolo všetkého nadostač. Ľudia nemali zvláštne požiadavky. Boli šťastní z toho, čo si dopestovali a sami zhotovili. Rástli silou svojich rúk a sŕdc a vo viere v Najvyššieho. Tešili sa v spolku medzi najbližšími, vo vlastnej kultúre a v rodnej zemi. Múdreli vlastným umením a skúsenosťou. V práci nachádzali umenie a radosť a preto nereptali. A tak bolo im dopriate čerpať silu a potešenie z harmónie Celku. Boli doma a mali sa radi, viac nehľadali. Život si zušľachťovali.

Všetkému dobrému ale raz býva koniec. Tak sa ľudovo vraví. A tak sa i stalo. Žili si žili, až raz prišli aj tie horšie časy! Prevratné časy, ktoré zvestovali príchod niečoho nového. Počuli od susedov, že vraj pokrokového. Príchod akéhosi Nového veku – "kedy bude ako nebolo…."

A ako ten starý čas pomaly začal laškovať s týmto časom Novým i ľudia sa akosi "ponovili". Nejako navonok poľavili. Častejšie dumali a dumali. I na poli aj v lese dumali. Ovce im neraz odbehli a poutekali. Uvažovali! A v myslení sa akosi obracali von do toho "myšlienkového" sveta a k životu pristupovali inak. Najskôr nesmelo a bojazlivo pátrali. Počali skúmať nové obzory.

A prvý sedliak za veľkou mlákou vo veľkomeste… to skúsil! A zistil na svoj úžas, ako život doma mu pretekal pomedzi prsty. Len tak pre nič a nezvratne. Videl tam život iný, nie tak jednotvárny, ale viac rozmerný, ktorý ho podivne dráždil a vzrušoval, až v kostiach mrazilo. Uvidel život veľkomesta v jeho trblietavých premenách, a tak príťažlivou, fantastickou atmosférou… Písal domov medzi svojich a vykresľoval, ako to videl… poúčal ako to oni doma majú spraviť tiež. Videl to samozrejme v ružových brílach ako nováčik. Mnohí sa k nemu časom pridali.

A tak ľudia už začali čo to premýšľať či by sa tak, už unavení z toľkého hrdlačenia na poliach a lúkach, predsa len mohli odobrať do toho vysvieteného mesta na skusy. Ako ich prvý sedliak. Ťahalo ich to viac a viac, čim častejšie o tom premýšľali. Do menej namáhavej práce a viac odmenenej. Tak príťažlivej atmosféry. To pred ich vnútorným okom sa lesklo a bľačalo ako "zlaté tela". Aj pestrejší deň by tam zažili, aj oddych výdatnejší by mali. Tam, že si v pokoji s Novým životom oddýchnu a zabavia sa do sýtosti.

A tak šiel čas. Ľudia si žili spôsobom Novým, prispôsobovali sa Novým pomerom. Spočiatku im všeličo aj prekážalo, pripadalo čudné a nezvyčajné. Mnohé sa im aj nepáčilo a priečilo. Vo svetle Nového času sa všeličomu nakoniec priučili. Ani si nevšimli, že sa práve Novým myslením zmenili a na svoje predošlé postoje a názory už toľko nedbali, už sa prispôsobili. Túžba po novom, vzrušujúcom bola silnejšia než opatrnosť. Ešte nemali skúsenosť sklamania – nedôveru.

Postupne hrubli, ako odkladali svoju citlivosť a bdelosť. Ako odkladali jemné oblečenie svojich duší, odkladali aj zábrany vonkajšie. Poľavili v opatrnosti z neznámeho. Ponáhľali sa začleniť. I šaty svojich tiel vyzliekali a menili čoraz častejšie… Vyciťovanie dobrého a zlého, ich vnútorný hlas srdca, znel čoraz tichšie, slabol. Bol prehlušený hlasom ulice, hlasom vypočítavého rozumu. On vládol v túžbe omámenej duši a snažil sa ju uspokojiť prácou pre Zisk a slávu. Svoje skromné slovanské duše mnohí sfarbili trblietavým svetlom bohatej cudziny… Kvôli tomu trblietavému svetlu Nového veku, ľudia akoby "rozum stratili…" až ostali sami ako tie ovce a barani… bez pastiera.

+++

Takto aj okolité národy žijúce v jednoduchom prostredí a prirodzenom chápaní "dobra a zla" postupom času boli očarené a zmenené. Odvedené boli od rodnej zemi, od vône lesov a lúk rodnej krajiny.

Mocné a trblietavé svetlo pokroku vyslalo jasné a omamné lúče k ľuďom až tam za more a k sebe pritiahlo zástupy. Svetlo veľkomiest pôsobilo omamujúcim dojmom a uvoľňovalo všetky dovtedy nepoznané túžby a myšlienky. Túžba tvoriť a uplatniť sa! To boli mocné ruky, ktoré prinášali plody. Sloboda krajiny bola rovnako veľkolepá ako sloboda prejavu. Vystavania si krásnych príbytkov a šťastná rodina to bol sen Nového veku a tej úžasnej krajiny.

A tak aj u ostatných národov prebehol podobný vývoj, ako v tej duši slovanskej…

Dnes, vo svetle pokročilého času Nového veku, duše prežívajú zase niečo iné. Už nie sú tak spontánne a krásne. Už sú o niečo skúsenejšie. Tak oduševnené činy ľudí už nie sú vidieť vždy a všade, ako bolo vídať kedysi. Len akési nútené a kontrolované vykonávanie povinností sa javilo akoby zrkadlenie chladnúcich očí…

Svoje pôvodné prírodné vedomie, ľudia už majú zastreté. Svetlo vedomia "moderného" vo svojich obrazoch Zisku je v popredí. Ľudia už zabudli na prežitie toho blaženého stavu pokory a vďačnosti uprostred šírych lúk a lesov. A tak sú mnohí prekvapení prečo v jednoduchom a prirodzene radostnom živote hôr, lúk a polí unavene zívajú. Pri zočení jednoduchej krásy pozorujú, ale neprežívajú srdcom prítomný okamih. Vnímajú a myslia akoby vo sne, akoby sa toho ani nedotýkali. V duchu stratili spojenie k prírode. Pre jednoduchosť a skromnosť stratili porozumenie. Ich pohľady stratili lesk, zovšedneli. Vnímali síce krásu, áno, je to pekné ale vraveli, že nemajú čas. Podnikajú…

Doba i čas ale podlieha svojím premenám i naďalej. Všetko sa v zmysle zákona vývoja odvíja po špirále. Dobré sa stáva ešte lepším a zlé sa stáva ešte horším. A ľudia nie sú si toho vedomí, ak o tom neuvažujú. Každým klesaním v duchu i chápanie vo vedomí sa preladí. V iných "sfarbeniach" a "dojmoch" človek vidí svet. Zužuje sa obzor chápania súvislostí a mení sa tým obraz, čo je dobré a čo zlé; obraz života a zmyslu okolitých vecí, lebo dobrotu z vecí a diania vidíme iba srdcom.

+++

Dnes stoja niektorí, pamätníci starej školy života, ako obarení pred obrazom Najnovšej doby. Načúvajú hlasu tých skupín, ktoré sú vrcholom pokroku liberálnej doby. Hlasu doby, zaznievajúc, ako hlas trúby posledného súdu, skrz pokrokový svet… a tie hlasy požadujú. Silnejú a silnejú.

Stoja tu na blízku dvaja takýto pamätníci. Prišli sem zvedaví, po dlhom čase odlúčenia z vysokých hôr. Aj oni počuli o tejto dobe a preto chcú vedieť, čo je to za novotu, čo sa to vlastne deje. A pozorujú konkrétne miesto…

Vrava už je tak hlasná, akoby títo ľudia boli pred nimi za rohom bočnej veľkej budovy. Čože sa to deje? Čože chcú? Pamätníci starej školy sú znenáhla na povel zastavení. Ba musia až cúvnuť z ulice a brať ohľad na veľký a vášnivo naladený dav zvláštne sa tváriacich mladých spoluobčanov. Ale čo to, ako to mladí vyzerajú. Toľko farieb po celom tele a tie obrazy? Starci nechápu a pozorne skúmajú.

Pamätníci hľadia a uvažujú, čože je to za "chránený druh"? Či snáď niekde trpeli, keď sú takí poznačení? Iste je to druh výnimočný, zhodli sa na tom. Toľká úcta z okolia, toľko kvetov padá im k nohám… a tá pozornosť všetkých médií. Slniečkom prežiarené tváre okolia zbožne hľadia do zmaľovaných tvári a tiel ľudí pochodu. Zaľúbené pohľady, za ruky sa držia muži i ženy. Nepoznajú rozdiel v pohlaví ani v láske, všetci sú si rovní a odovzdaní.

Pochod už zachádza za roh budovy do ďalšej ulice. Pamätníci stoja v úžase stále. Žasnú a dumajú čo to tu zažívajú práve. Aj keď pamätníci z hôr kedysi dávno zažili niečo v starej škole za veľkou mlákou, to čo zažili dnes, je nečakané. Vo svojom čase čosi skúsili ako sa patrí. Žena s mužom najskôr pri oltári. Ale toto čo dnes prežili, aby sa "všetky druhy" v jednote objímali a ľudia im tlieskali? Ba dokonca v tejto dobe sa to tak patrí? Krútia pamätníci hlavami, hľadajúc kľúče k tolerancii a chápaniu. Už to vraj nestačí, držať sa za ruky a byť pred manželstvom ešte panici? Áno, niečo sa deje, šepkajú si pamätníci a k oblohe vzhliadajú akoby tam hľadali vysvetlenie.

Doba sa veru mení. A ide to ako z kopca. Pamätníci starej školy sadajú si v odľahlom zátiší na lavičku a vraj skúsia akúsi starú guľu rozchodiť. Ona vraj uvidí viac. Krištáľovú guľu z detstva u seba majú. Ten druhý starší ju vytiahol z tašky, obzerá, zľahka pošúcha… A hľa, funguje. Už obaja hladia a pozorujú. Niečo sa tam objavuje… a z diaľky vidia.

V krištáľovej guli sa mihajú najskôr nejasné polotiene, následne však čoraz zreteľnejšie sú obrysy a obrazy. Najskôr nejaký chaos v uliciach. Násilie, strety protichodných záujmových skupín vidia. Sú tu prvé obvinenia protichodných strán z netolerancie opačného pohlavia, osočovania vzájomné, hanobenia rasy, národa, presvedčenia…

Pamätníci si pretierajú oči, krútia opäť hlavami a v napätí hneť zase obracajú pohľady ku krištáľovej guli… je to celé veľmi zvláštne, obrazy ako z iného sveta.

Ďalej vidia: Ako protest proti tejto pokrokovej mládeži niektorí iní robia, sú ti iní najskôr prekričaní a onálepkovaní, a hľa aj zastrašovaní. Sú vraj spiatočníci? Ak si svoj vlastný osobný postoj chcú uchovať ako prirodzený, sú posmievaní? Ak ešte aj niečo povedia nato ako svoj názor, pamätníci vidia, že protestujúci sú obviňovaní , z nejakých rodových stereotypov, rasizmu, xenofóbie, fašizmu. Čože to všetko je? Čo sú to za slová, aké obrazy, aké nebezpečné znamenia? Vraj sú tí protestujúci "takí" či "onakí", len nie "pokrokoví", nie liberálni, nie dnešní…

Ach tí pamätníci! Sú z toho zmätení. Dumali a dumali, odkiaľ sa berie Sila, ktorá spôsobuje napätie a harašenie dole v krajinách u vody. Panika a zastrašovanie, blúznenie v kultoch i v politike kvôli tejto čisto osobnej veci človeka! Dlho dumali, dumali až odrazu vidia. Opäť v guli niečo zazreli.

"Sloboda slova, sloboda prejavu a zhromažďovania", niekto vraví, "sú základný pilier demokracie". Vyhŕklo z guli, akoby tlak nejakej mocnej mantry chcel ich povaliť.

A vidia ďalej: V obhajovaní si svojich osobných postojov sa odrazu na ľudí dvíha varovný prst. Púšťajú sa cez média tvrdé požiadavky, aby sa "väčšina" prispôsobila "menšinám". A to vo všetkých možných konštrukciách a postojoch. Je vyvíjaný tlak na "protestujúcich" i zosilňujú sa hlasy "liberálov", aj represia sa postupne štylizuje, ak sa človek nátlaku postaví a "buchne si po stole", ako bol navyknutý sa brániť v lese.

Zo strany vlád sa dvíha obočie a ukazuje sa smerom na mreže. Najskôr však blahosklonné poučenie, že sa búra rodový stereotyp, že TEN v novej dobe je prežitý. Lebo ONO nie je možné potláčať. Akoby nový trend bol niečo sväté. Ako cez kopírku znie propaganda – ľudské práva, "veď ONO je potrebné"!

Starci pamätníci mnohé nechápu, čo z tej guli vychádza, ale trpezlivo to ďalej sledujú a skúmajú.

V konečnej fáze propagandy sa žiada, ak má byť všeobecný protest "spiatočníkov" potlačený, treba tie ústa umlčať, dať náhubok, nejaký zákon. "Demokratické hodnoty ako koridor a výkvet fungujúcej liberálnej demokracie si vziať nedáme"! Znie z ulice. Zákon "Mlčania" má zaručiť slobodu a dôstojnosť menšín všetkého druhu… a tak sa aj stalo.

A práva "spiatočníckej" väčšiny? Pamätníci opäť krútia hlavami a už chcú guľu schovať, lebo neveria, že vidia správne. Povedať si slobodne vlastný názor – verejne? Však čo je na tom spiatočnícke? Či dokonca nenormálne ba trestne? Šomrú si starci, pamätníci. A spomínajú si tiež na ich vlastné skoršie časy. Vtedy to tiež nebolo ľahké. Ale za myšlienku, za názor úrady netrestali. Neskoršie sa ešte od iných pamätníkov títo dvaja najstarší dozvedeli ešte podivnejšie veci.

Tá nesloboda v slobode vraj je kompromis medzi ON a ONA, lebo ONI mladí sú odrazom vyššieho stupňa vývoja spoločnosti, kedy väčšina obyčajných občanov rešpektuje rôzne vyvinutú menšinu. A väčšina? Má sa vraj prispôsobiť. Mladí tomu vravia "držať hubu a krok".

A posledná myšlienka dvoch starcov? Odkiaľ sa berie vo svete ten mozgový trust všetkého možného i nemožného? Čo sa to za opojný odvar nalieva ľuďom do hláv? Kde je príčina?

Je to ako trvalá horúčka. Chaotický chod myšlienok a experimentov "sociálnych a genetických inžinierov". Všetci akoby sa hádali navzájom, čo je pre ľudstvo najlepšie. Fantazírovanie až do úplného vyčerpania… ostatných ľudí. Nie je to ani snaha o nejaký komunizmus. Je to niečo "mimo" chápanie. Nevedia, čo to má byť ale vedia čo ľudia nemajú byť. A tak vo svojej chytrosti, sa už nestarajú, čo si o tom všetkom myslia obyčajní sedliaci z dediny. A zvlášť tí sedliaci a pamätníci, ktorí celý život pracovali a platili dane.

Nevadí im, že mizne pôda ľuďom pod nohami. Oni experimentujú a skúmajú až do bezvedomia… Ak jedného dňa oznámia hvezdári, že nejaká hviezda alebo veľká kométa sa k Zemi blíži a vraj to ona má negatívny vplyv na ľudský rozum, ako sa prejavuje dnes, budú mať aspoň dôvod sa vyhovoriť… Vinu si samozrejme nepriznajú.

Vlastimil