
Úvahy-myšlienky 2

O knihe a súde
Kazimierz Wójtowicz
Istý človek prosil Pána Boha o dar svätosti a dostal od neho knihu, v ktorej stálo čierne na bielom, ako treba žiť, aby sme dosiahli večnú blaženosť. Ten človek sa veľmi potešil daru. Počas cesty naspäť uvažoval už o jednotlivých etapách štúdia a realizácie týchto smerníc života. V zamyslení padol do ohnivej pasce, z ktorej ledva živý ušiel. Samozrejme, že pri nehode stratil aj drahocennú knihu. Dlho oplakával stratu knihy a nemohol sa zmieriť s touto skutočnosťou. Spomenul si, že pri darovaní knihy mu povedali, že obsahuje najlepšie a najhlbšie pravdy. Uvedomujúc si tieto pravdy, začal žiť tak, akoby kniha bola jeho denným ukazovateľom cesty. Možno týmto spôsobom nahradím stratu knihy - pomyslel si. Takto začal žiť každodenný život, prinášajúc všetkým okolo seba pokoj a zmierenie.
Keď zomrel a zastal pred Božím Majestátom, počul ihneď základnú otázku:
"Čo si vo svojom živote urobil pre Pána Boha?"
Náš človek sa zahanbil, sklopil oči a spustil hlavu. Potichu vyjachtal svoje ospravedlnenie:
"Pane, kniha, ktorú si mi dal, hneď padla za pokrm ohňa. Nemal som nijakého ukazovateľa na ceste životom a nevedel som, aké dary ti mám prinášať. Prepáč mi to, prosím."
Nato sudca kývol najbližšiemu sekretárovi a pošepol mu: "Podajte mi jeho knihu!"
Tu sa stalo niečo neslýchané. Celá ohromná sála sa zaplnila v jednom momente tými, ktorých potešil, nakŕmil, priodel, zmieril, povzbudil, prijal do domu ako priateľov, pre ktorých mal čas.
Pán Boh ukázal na zídených a povedal:
"Toto je tvoja kniha. Prečítal si ju, nerozmýšľal si o jednotlivých kapitolách, ale si ju pochopil celú, nevediac o tom."
Človek onemel od prekvapenia a radosti.
Nesúď, nepoznáš celý príbeh
Chalíl Džibrán
V malej indiánskej osade žil starý muž so svojim synom. Ľudia k nemu chodili pre radu, bol uznávaný za najmúdrejšieho starešinu až do dňa, keď sa spustil reťaz podivuhodných udalostí.
Onoho dňa sa muž vydal na lov so synom a vrátil sa s nádherným žriebäťom, ktoré prišlo o matku. Žriebä vyrástlo v divukrásneho žrebca. Všetci hovorili:
"Dedo, ty máš ale šťastie!" "Šťastie? Možno áno, možno nie. Nepoznáme celý príbeh!" odpovedal starček. "Čo to hovorí, ako môže pochybovať?" divili sa ostatní.
Náčelník kmeňa sa dozvedel o krásnom žrebcovi a ponúkol mužovi za neho desať svojich najlepších koní. Starček však výmenu odmietol. "Blázon!" komentovali dedovo rozhodnutie ostatní.
Jedného dňa žrebec zmizol. "Také nešťastie!" lamentovali všetci. "Možno nešťastie, možno šťastie, nepoznáme celý príbeh," odpovedal muž. "Pomiatol sa na rozume," súdili ostatní a prestali ho považovať za mudrcov.
Za dva týždne sa žrebec vrátil z hôr a priviedol so sebou päť nádherných kobýl.
"Ten dedko má ale šťastie!" volali susedia. "Či je to šťastie alebo nie, to ukáže život," odpovedal muž. "Radosťou mu preskočilo!" domnievali sa druhí.
Mudrcov syn začal kobyly cvičiť a jedna z nich ho zhodila na zem tak, že si vážne zlomil nohu. Šaman vyhlásil, že už nikdy nebude chodiť ako predtým. "To je hrozné, taká smola!" ľutovali ho ľudia. Ale dedo zase mlel svoju: "Smola? Šťastie? Kto vie." "Bolestí sa zbláznil!" kričali ostatní.
Druhého dňa vstúpil kmeň do vojny a všetci zdraví muži museli odísť do boja. Mudrcov syn kvôli svojmu zraneniu nikam ísť nemohol. Z bitky sa nevrátil nikto. A tak všetci hovorili:
"Dedo, ty máš ale šťastie, my sme prišli o mužov a synov, taká tragédia. Len ty máš všetko, ten kôň bol pre teba naozaj požehnaním." "Tragédia alebo požehnanie? Neviete stále koniec príbehu." "Šialenec, čo chce ešte počuť, keď naši muži sú mŕtvi!"
Zvyšku kmeňa sa zmocnila banda desperátov a zotročila ich. Pracovali ťažko, až živí závideli mŕtvym. "Mal si, dedko, pravdu. Kiež by sme zomreli v boji s našimi mužmi a synmi!"
"Z hľadiska prítomného okamihu sa to tak javí, ale nesúďte. Stále nepoznáte zmysel príbehu. Už za okamih to môže byť inak."
Ľudia sa chceli na starcov vrhnúť, ale zvonku sa ozval vojnový ryk. Objavili sa ich muži, ktorých považovali za mŕtvych a oslobodili ich z otroctva. Dozvedeli sa, že v boji nezomreli, boli iba zajatí. Bolo to radostné stretnutie.
Pri večernom ohni si spomenuli na dedove slová o tom, že nemajú súdiť, ak nepoznajú príbeh celý. Požiadali ho, aby im povedal, aký teda má ten príbeh koniec.
"Poznať celý príbeh znamená pozorovať ho zo všetkých štyroch uhlov, zo štyroch vhľadov.
Tým prvým je pohľad obete: ten vždy volá po odplate.
Tým druhým je pohľad páchateľa: ten vždy tvrdí, že je nevinný, že mu nič iné nezostávalo.
Tým tretím je pohľad nezaujatého sudcu, ktorý pozná pohľady oboch strán. Vie, že každý robí to, čo robí, z nejakých vnútorných pohnútok. Keby vnútorný motív páchateľa nebol dostatočne silný a z jeho hľadiska ospravedlniteľný, potom by to jednoducho nerobil."
"Hovoril si o troch pohľadoch. Kto by však mohol byť tým štvrtým účastníkom?"
"Ten štvrtý nie je z tohto sveta hmoty. Číta vaše myšlienky, emócie a privádza ich do fyzického sveta. Pozná vaše pohnútky, vidí do vášho svedomia. Hovorí neustále k vášmu ja, ale vy ho nepočúvate. Netušíte teda nič o príčinách udalostí, aj keď denne bojujete s ich následkami. Nechápete ich následky. Boha. Míňate každú príležitosť niečo naučiť, duchovne vyrásť, hoci vám život dokazuje, ako vrtošivé vaše súdy sú. v pravú chvíľu a na pravom mieste. Preto čokoľvek prijímajte ako príležitosť.
Všetci sme na ceste za Svetlom. Každý si volí sám, akou cestou pôjde, či okľukami, močiarmi, čiernymi roklinami, alebo priamo a rýchlo cestou srdca. Na konci sa rovnako raz všetci stretneme. Koniec cesty a teda aj každého príbehu sa volá - návrat domov - spojenie s Bohom, so Svetlom, s Láskou, z ktorej sme vzišli a ktorou sme.
Ten štvrtý pohľad, ktorý je vždy prvým, je Božia prítomnosť v nás."

Stretnutie
Z nemčiny preložil J. Pisárčik
Vyšla si Pýcha jedného pekného dňa na prechádzku. Na hlave mala korunu z mydlových bublín, ktoré v slnečnej žiare svietili pestro a nádherne. Na jej purpurovočervených šatách viseli nesčíselné pozlátené sklenené guličky. Nohy mala v topánkach vyložených množstvom klincov, v ktorých kráčala tak majestátne ako drevený kráľ v bábkovej komédii. Tvár jej žiarila samoľúbo a na masívnych perách ihral jej pohŕdavý úškľabok. Napolo zatvorenými viečkami dívala sa okolo seba, akoby tu nebolo nič, čo by bolo hodné jej celého pohľadu.
Vtom jej prichádzala do cesty bytosť, pri pohľade na ktorú sa zarazila. Bytosť prostého výzoru. Jej chôdza, jej držanie tela, jej pohyby boli skromné, jej vzhľad bo1 krásny a zračila sa v ňom ušľachtilá vážnosť a hlboký pokoj. Bola to Skromnosť.
"Vyhni sa mi!" – zvolala na ňu Pýcha.
"Rada", odpovedala s úsmevom tá druhá a urobila jej miesto. No Pýcha sa pritom všetkom cítila urazená.
"Ty sa smeješ? Ako sa ta opovažuješ v mojejprítomnosti?" Fučala a vrhla sa zúrivo na svoju "sokyňu".
Táto sa jej neprotivila, neodporovala; ani sa nepohla, len stála pokojne a pevne. No Pýcha sa zrútila na zem a všetky mydlové bublinky popraskali, všetky jej pozlátené sklenené guličky sa rozbili na márne črepy.

Pokora
Lucien Siffrid
V perlovom venci cností zaujíma prvé miesto pokora. Cnosti majúce pôvod v pokore sú: ušľachtilosť duše, srdečnosť, stud a takt. Pokore je treba sa učiť!
Kto už je pokorný, má milosť - dobropis z minulých životov. Predpokladom k vývoju pokory je: úplné pochopenie zákonov Božích - stvorenie, a jeho prežitie zaručuje pochopenie milosti pravej pokory! A naopak. Pokora prináša požehnanie a poznanie. A predsa to nie je ľahké, prijať tú najvyššiu milosť - pokoru!
To nie je podrobenie sa Božej moci, ľútostivo sa biť v prsia so zvolaním: "To je moja vina"! Nie je to tupé odovzdanie sa všetkému čo počujeme z povolaných úst, bez toho, že by sme sa snažili to vážne skúmať a radostne to premieňali v čin a precítili.
To žiaľ ku pokore nevedie, to je mŕtve!
Pokora je najvyšším životom. Nie chodenie do kostola i v noci na úkor spánku, na úkor starosti o deti, muža a domácnosť - to je Luciferská pokora!
Nejednémučloveku hovoria ľudia: Dobrý človek. To sa tak často hovorí, že mu to lichotí a napriek tomu, že o tom vie, nechá si tak stále hovoriť bez toho, že by to úctivo ale rázne odmietol. Lichotí mu to, keď je chválený, ale rád to počuje znovu. Pri rozhovoroch zavádza obratne reč na pole, kde sa hovorí len o jeho práci a o ňom, i keď protestuje, chcel by vzdor tomu to znova počuť. Je majstrom vkladať do úst druhým to, o čom chce hovoriť sám, pritom sa dá prosiť, odmieta, ale súčasne vychutnáva.
To sú najnebezpečnejší ľudia. Dožadujú sa uznania. Chcú byť za svoje dobré skutky odmenení. Ak sa pozerá na tých dolu, cíti sa neprekonateľným.
Takému človeku je cesta k pokore navždy uzavretá. Naproti tomu sú ľudia, ktorí si neustále pripomínajú svoju menejcennosť a tiež takí, ktorí sa strácajú v skrúšenosti - títo ľudia sú na druhom póle pokory.
Pravá pokora vyžaduje najvyššiu pohyblivosť, usilovnosť, vytrvalosť, svedomitosť, spravodlivosť, žitú účasť na bytí každého kameňa, rastliny zvieraťa, človeka a zvlášť vyžaduje čistú lásku.
Vyžaduje najkrajnejšiu zdržanlivosť v posudzovaní blížneho, ktorá musí byť vždy väčšia, čím viac človek pokročí v poznaní!
Každá kritika blížneho - je neslýchanou opovážlivosťou!
Je to vyvyšovanie sa nad pôsobenie dokonalých zákonov vo stvorení a nakoniec drastické odsúdenie seba samého! Vlastná cesta, ktorá k dosiahnutiu stupňa bola preputovaná, je tým znehodnotená. Je to svojvoľné pohŕdanie sebou, podáva a pritom upiera blížnemu právo vlastného vývoja. Čím ďalej človek prenikne, tým sa stáva pokornejším, tým viac sa približuje porozumeniu a pochopeniu všelásky OTCOVEJ!
Bytie všetkého živého tým rozoznáva v každom tvorovi Jeho tvorivú a podporujúcu lásku, ktorú na základe svojho poznania chce osvedčiť, aby ju dal vo vďake k NEMU! Spôsob vyjadrovania takého človeka je skoro detsky jednoduchý. Napr. krátke a rozhodné odmietnutie názoru druhého z našej strany poznámkou: ten tomu nerozumie, svedčí o našej veľkej pohodlnosti. Nikdy nemáme odmietnuť vysvetlenie svojou strohosťou a strnulosťou a nemáme v tomto prípade uzatvárať túto cestu, po ktorej sme my mali a smeli ísť, aby sme boli oporou a pochodňou ľudstvu. Naše spútanie je treba uvolniť vystúpením a službou pre blížneho, aby aj on našiel, ale nie službe pre seba. Pritom však musíme precítiť jeho vnútorný stav s ním, aby sme dostali silu k činu, ktorú potrebujeme, aby sme dali, resp. mohli dať impulz k napredovaniu.
Ak s ním preciťujeme jeho vnútro, poznáme jeho žiaľ a príčinu jeho bôľu a môžeme ho potom pomaly priviesť k vedomému prežitiu stupňa za stupňom, osvetľujúc mu cestu, vyžarujúc kladným stanoviskom presvedčivosti, v radostnom nazeraní k bytiu všetkého čo jestvuje.
Pokora je odvahou ku službe!
Odvaha k službe vo stvorení. Túto schopnosť nosí každý ľudský duch v sebe, lebo ona patrí ku stvoreniu, je jej nutnosťou. Je treba len túto schopnosť rozvinúť.
Akonáhle sa vedome a radostne zaradí do stvorenia a jeho záchvevov, do zvonenia a spevu vyvíjajúceho sa stvorenia a jeho dokonalých zákonov, bez kladenia podmienok a prianí, ak sa práca vykonáva do krajnosti, bez ohľadu na to, ako a na akom sme mieste, bez toho, že by nám prišlo na um, či náš výkon bude pozorovaný a uznaný, pokiaľ toto všetko je človeku samozrejmosťou, potom prijal... vysokú milosť pokory!
Odvahu ku službe v stvorení je treba premeniť na skutok,. Čokoľvek potom taký človek vykoná, ponesie pečať pokory!
Školou k dosiahnutiu tejto pokory sú Kristove
slová: " Hovorím vám, aby ste neodporovali zlu! Lebo ak vás niekto udrie po pravej tvári, nastav mu druhú. Tým nie je mienená tupá odovzdanosť a vyzvanie k ďalšiemu sporu, ale kladné, útočníka odzbrojujúce vytrvanie v dôstojnosti. Vzplanúť a vrátiť rovnakou mincou by nikoho nepriviedlo ďalej. Ale naopak ja ako napadnutý a urazení, by som sa v tejto chvíli rovnal útočníkovi a zapriahol by som sa rovnako do vlákien zvratného pôsobenia a účinku proti zákonnému jednaniu. Potom by som iste nestál vyššie ako on, lebo nižšie stojací ma nemôže uraziť, rovnocenný tiež nie a vyššie stojací, ktorému by som svoje ruky položil pod nohy, to tiež nemôže, ba ani neurobí, pretože stojí vyššie.
Musíme vždy stáť nad možnosťou urážky. Treba zostať vždy dôstojne pokojný, nerozčuľovať sa a nestavať sa na rovnaký stupeň ako ten druhý. Ak budeš urazený od niekoho, ktorý stojí na rovnakom stupni, potom tvoje dôstojné správanie, ako lepšieho - ho poučí a zahanbí. A ak to neurobil úmyselne, bude jeho prežitie veľké. Oba pokročíte vpred. Budete si vzájomne zaviazaní vďakou.
Ježišovým výrokom, nie je mienené vydať sa bezbranne útoku na svoju česť, ani tupé prizeranie sa na svoje napadnutie a urážku. Je to myslene obrazne, lebo tvár je len obrazom. V prípade hrubého útoku, iste má napadnutý právo sa brániť. Tu je mienený duchovný vývoj – Svetlo hľadajúcich navzájom!
Lebo kto iný by mohol vykonať rozuzlenie vín, než jeho okolie, ktoré to činí nevedome.
Len vtedy, keď je vina postihnutého celkom zmazaná, nemôže ho už nič zlého postihnúť. Odtiaľ Kristove slová: " Ja vám však hovorím, aby ste neodporovali zlu!"
Výklad tohoto: Človek sa môže cítiť tak dlho napadaný, pokiaľ nie je pokorný. Kto žije v pokore, nemôže útok pozorovať ani na chvíľu. Tiež sa nemusí strachovať pred nebezpečenstvom, lebo on celkom stojí v čistej sile, v ochrane Svetla. Žije vo svätých zákonoch Pánových, v ktorých krúži celé stvorenie.
Pokora je odhodlané slúženie láske! A túto lásku nám priniesol Ježíš!
Svätú vôľu nám priniesol Imanuel!
Oba synovia Boží
Prinášajú samých seba!
A čo prinášame my? :
Nároky, priania, rozumárstvo, pýchu. Ľpejú na nás hory žialu, nešťastí a osudových rán. To sú tie hory, ktoré má podľa ľudského priania čistá Láska Božia a veľká viera prenášať!
Vytrhnite sa jedným razom z týchto hôr nahromadených prekážok. Prežili ste už dosť žialu a trápenia. Cesta bude čoskoro uzavretá. Vojdete bránou pravej pokory do svetlých dní zajtrajška.
Vznešený Pane, nauč nás byť silnými v pokore! Amen.

Mier
Charles Bauman
Existuje vôbec aktuálnejší problém než problém mieru? Ako prelud vznáša sa tento cieľ pred nami, lebo čím ďalej tým viac si ľudia uvedomujú, že majú všetko iné, iba nie mier v pravom zmysle slova.
Čo všetko sa o tom napíše a nahovorí: každé noviny, ktoré vezmeme do ruky, pojednávajú o tomto probléme!
Inak tomu nie je, ani keď počúvame rozhlas, vždy niekde je táto otázka prejednávaná.
Vedome i nevedome akoby v horúčke pracujú ľudia pre mier a predsa tento mier visí na tenkom vlákne. Stačilo by neuvážené slovo, a bolo by možné vyvolať najväčšiu katastrofu.
Čo však znamená toto slovko "mier"? Čomu chce nás naučiť? Niektorí ľudia chcú mier vydobyť, vybojovať, iní ho bránia propagandou, sľubmi a vyhrážaniami. Obrovské čiastky peňazí sú pohltené zbrojením, celá armáda vedcov sa namáha vymýšľať stále ohavnejšie prostriedky, a to za účelom udržania, obrany a vydobytia mieru!
Pre mnohých ľudí znamená tento sporný pojem túžbu, nádej a vieru. Pre mnohých iných však pochybnosti, nedôveru, žiaľ, vzdor, ba dokonca posmievanie a nenávisť.
Ak sa však o niečo bližšie pozrieme na všetky tieto snahy, musíme zistiť, že všetko úsilie smeruje iba na pozemské, materiálne ciele. Ide o to, aby bolo zabránené vojenskému stavu, aby bol zachovaný vonkajší kľud, aby ľudstvo mohlo holdovať svojím čisto osobným, materiálnym slabostiam. Ide o osobné záujmy alebo o záujmy politických strán a národov.
Pramálo je však tých ľudí, ktorým ide o blaho všetkých. Teda to, o čo ľudia usilujú, nemá s "mierom" v pravom zmysle slova nič spoločné.
Môže vôbec byť mier vybojovaný alebo chránený zbraňami? Túto otázku pokojne môžeme zodpovedať záporne, lebo to, čo obvykle rozumieme v slove mier, nemôžeme oddeliť od mieru skutočného, čo je pojem vnútorného stavu vyrovnanosti a harmónie.
Mier je preto čisto osobný, je povahy duchovnej.
Nie darmo hovoríme o určitých ľuďoch, že sú mierumilovní alebo tiež kazimierovia, rušitelia mieru.
Už z toho môžeme usudzovať, že mier nemôžeme očakávať zo strany vonkajšej, ale zo samého najvnútornejšieho jadra človeka, z ducha.
Každý človek teda musí pre mier niečím prispieť, každý sám sa musí, namáhať, aby dospel k harmónii a vyrovnanosti, aby mier niesol v sebe a vyžaroval ho. Len spolupôsobením takýchto mierumilovných ľudí môže rozkvitnúť i mier vonkajší, všeobecný.
Pokiaľ my, ľudia sledujeme len jeden jednotný cieľ, totiž vnútorné zušľachtenie nasledovaním absolútnych prírodných alebo vlastne Božích zákonov, už tým je učinený priesek všetkým sporom a vojnám. Ďalej z toho môžeme vyvodzovať, že dnešná všeobecná zločinnosť, napätie, hádky, sú jasný dôkaz toho, že ľudstvo nedbá a nenasleduje zákony Božie. Nie je to dôvod k zamysleniu? Tento stav nie je pohnútkou k uvažovaniu, nie je vážnou výstrahou?
Prečo ľudstvo nedbá lepšie týchto nezvratných zákonov, prečo ich nenasleduje?
Dôvodov je mnoho, hlavný dôvod je však v tom, že sme sa ešte nikdy vážne nenamáhali správne pochopiť prírodné zákony, že síce jednotlivé zákony tak trocha poznáme, čo do ich textu zo školy, ale skutočný ich zmysel a hodnotu sme nikdy nepochopili. Avšak bez ich absolútneho pochopenia, tieto zákony človek nemôže nasledovať, a v tom spočíva základné zlo.
Toto zistenie zreteľne a jasne nám hovorí, čím máme začať. Teda je od nás niečo požadované, musíme sa namáhať zákony vyskúmať, a tiež nasledovať.
Tieto zákony sú dané, sú votkané do stvorenia a ich účinky, pri starostlivom pozorovaní, môžeme zistiť všade. Už boli nám ukázané prorokmi a samotným Synom Božím Ježišom. Teda chyba je v nás: ako jediní zo všetkých tvorov sme sa domnievali, že sa môžeme zaobísť, bez toho, žeby sme tieto zákony nasledovali a vradili sa do nich. Aká to domýšľavosť!
Pomyslime len na zákon zvratného pôsobenia, ktorý Ježiš vyjadril jednoduchými a jasnými slovami: "Čo človek zaseje, to musí mnohonásobne žať."
Isto nikto sa nebude domnievať, že sa tento tak jasne popísaný zákon vzťahuje iba na svet rastlín. Jasné je, že nikto nemôže žať pšenicu, ak sial bodliak. Rovnako tak je tomu aj so všetkými inými vecami. Akoby sme mohli zbierať lásku, šťastie, radosť a mier tam, kde stále znova a znova zasievame nenávisť, nešťastie, utrpenie a hádky?
Či toto poznanie neukazuje nám jednoznačne, že je najvyšší čas k radikálnemu obratu? Mala by byť rozhodená nová budujúca sejba, sejba lásky a spravodlivosti. Len tak môžeme s radosťou a istotou očakávať dobrú úrodu. Každý musí začať sám u seba, lebo koniec koncov sám je strojcom svojho šťastia alebo nešťastia. Nikomu nie je odoprená možnosť utvárať si svoj osud. Nie je to podivuhodná milosť, ktorá je obsiahnutá už v dokonalých múdrych zákonoch?
"Udržuj krb svojich myšlienok čistý, tým buduješ mier a budeš šťastný!"
(Abd-ru-shin)
Táto vysoká požiadavka zreteľne nám hovorí, že záleží nie len na činoch, ale aj na slovách a zvlášť na myšlienkach. Vysvetľuje sa to veľmi ľahko, ak uvážime, že každému činu predchádzali myšlienky - inak povedané, že činy sú účinky myšlienok, ktoré sa zviditeľnili. Všetky myšlienky samozrejme nekončia vo viditeľných činoch, ich účinok cez to však existuje a za to sme pred Bohom zodpovedníúplne a do dôsledkov.
Tu sa dotýkame bodu, ktorý ľuďom, nám všetkým, dá mnoho práce: kontrolovať vlastné myšlienky. Táto práca v dennom živote je nám ešte nezodpovedným spôsobom sťažovaná nespočetnými senzáciami v novinách, románoch, prednáškach a filmoch. Tu čítame o vojenských zločinoch v koncentračných táboroch, a zatiaľ pritom, čo sú tieto zločiny odsudzované, zhotovujú sa omnoho dokonalejšie vyhladzovacie nástroje. A hneď o riadok ďalej sa hovorí o metódach mučenia za účelom vynútenia priznania činov, ktoré nikdy neboli spáchané, a sú vynucované len ako prostriedok k určitému cieľu. Koľko hrôzy a rozhorčenia sa tým vytvára a to opäť vedie k myšlienkam pomsty!
Ako môže nastať mier, keď neustále sú zasievané, pestované a rozširované stále nové myšlienky nenávisti? Teda nutne je byť dvojnásobne bdelým! Každý sa má namáhať, aby zostal objektívny voči senzačným správam alebo ešte lepšie, aby ich vôbec nepočúval, lebo ak pominie záujem o takéto rozkladné správy, udalosti a divadelné kúsky, tieto pomaly zaniknú. Spravodajci a historici, autori a impresári nech uvážia, akú zodpovednosť berú na seba, zvlášť vtedy, ak vedome preháňajú a znetvorujú.
Celkove môžeme povedať: budúcnosť leží v našich rukách primerane nášmu stanovisku voči nezvratným, dokonalým zákonom Božím.
Prvou povinnosťou je, aby sme tieto zákony jasne preskúmali, aby sme ich potom aj nasledovali. Ten kto to nechce alebo nedokáže, ten sa previňuje proti ľudstvu a voči Bohu.
Smieme mať istotu, že Božej sily a požehnania sa dostane všetkým dobro chcejúcim. Potom sa môže dostaviť pravý mier ku spáse jednotlivca i celého ľudstva!
