Úvahy-myšlienky 3

1 - 2 - 3

"Je to tak?"

Zenového majstra Hakuina susedia chválili, že žije čistým životom.

Neďaleko bývalo krásne japonské dievča, ktorého rodičia vlastnili obchod s potravinami.

Zrazu, bez akéhokoľvek upozornenia rodičia zistili, že ich dcérka je v požehnanom stave. Veľmi ich to rozčúlilo. Dcéra nechcela prezradiť, kto je otcom, no po mnohom naliehaní menovala Hakuina.

Vo veľkom hneve vtrhli rodičia k majstrovi. "Je to tak?" – bolo jediné, čo povedal.

Keď sa dieťa narodilo, priniesli ho Hakuinovi. Vtedy už stratil akúkoľvek úctu – to ho však netrápilo – a o dieťa sa začal vzorne starať. Od susedov dostával mlieko a všetko, čo maličké potrebovalo.

Po roku to už mamička dieťaťa nemohla vydržať – a povedala rodičom pravdu. Skutočným otcom dieťaťa je mladík, ktorý pracuje na trhu s rybami.

Matka a otec sa zaraz pobrali k Hakuinovi prosiť o odpustenie, veľmi sa ospravedlniť a vypýtať dieťa späť. Hakuin bol ochotný. Keď odovzdával dieťa, jediné, čo povedal, bolo: "Je to tak?".


Jeden z vás je mesiáš 

(Poviedka) 

Z prednášky matadží Pranady Déví Dásí, Belgicko, 1992

Na kláštor doľahli zlé časy. Kedysi to bol veľký poriadok, ale vlny antikláštorného prenasledovania v sedemnástom a osemnástom storočí a vzrast sekularizmu v devätnástom spôsobili, že všetky vetvy boli stratené a zničené do takej miery, že zostalo iba päť mníchov v chátrajúcom materskom dome. Jednalo sa zjavne o umierajúci poriadok. 

V hlbokých lesoch obklopujúcich kláštor stála malá chýška, ktorú občas používal rabín z blízkeho mesta ako pustovňu. Vďaka mnohoročným modlitbám a meditácii si starí mnísi vyvinuli intuíciu a mohli tušiť, kedy bol rabín vo svojej pustovni. "Rabín je v lese, rabín sa opäť vrátil do lesa", šepkali si navzájom. 

Opáta mučila bezprostrednú smrť rádu a v jednej chvíli sa rozhodol, že navštívi rabína v jeho pustovni, aby sa spýtal, či náhodou nie je schopný poskytnúť radu, ktorá by zachránila kláštor. 

Rabín privítal opáta v chyške, avšak mohol s ním iba cítiť súcit, keď mu opát vysvetlil účel svojej návštevy. "Viem, ako sa veci majú", povedal. "Duchovno odišlo z ľudí. V mojom meste je to rovnaké. Skoro nikto nechodí do synagógy". Starý opát a starý rabín spoločne plakali. Potom čítali časti Tóry a ticho rozprávali o hlbokých veciach. Po nejakej dobe musel opát odísť. Objali sa navzájom. "Bolo to prekrásne, že sme sa mohli po toľkých rokoch stretnúť", povedal opát, "ale stále sa nesplnil cieľ mojej návštevy. Nemôžeš mi nič povedať? Nemôžeš mi trošku poradiť, čo by mi pomohlo zachrániť umierajúci poriadok?" "Nie, ľutujem," odpovedal rabín. "Nemôžem ti dať žiadnu radu. Jediné, čo ti môžem povedať, je, že Mesiáš je jeden z vás." 

Keď sa opát vrátil do kláštora, jeho druhi sa okolo neho zhlukli, aby sa spýtali: "Tak čo, čo povedal rabín?" "Nemohol pomôcť," odpovedal opát. "Len sme plakali a čítali spolu Tóru. Jediné, čo mi na odchode povedal - bolo to trochu tajuplné - že Mesiáš je jeden z nás. Neviem, čo tým myslel." 

V dňoch, týždňoch a mesiacoch, ktoré nasledovali, nad tým starí mnísi rozjímali a premýšľali, či rabínove slová mali nejaký význam. Mesiáš je jeden z nás? Mal na mysli jedného z nás mníchov v tomto kláštore? Ak áno, ktorého? Dajme tomu, že mal na mysli opáta. Ak mal niekoho na mysli, tak pravdepodobne myslel otca opáta. Bol naším predstaveným viac ako jednu generáciu. Na druhej strane mohol myslieť brata Tomáša. Brat Tomáš je určite svätý muž. Všetci vedia, že Tomáš je muž svetla. Určite nemal na mysli brata Elreda! Elred býva podivínsky. Ale keď sa nad tým zamyslíme, hoci niekedy býva ľuďom tŕňom v oku, ak sa pozrieme na to spätne, Elred má skoro vždy pravdu. Často máva pravdu. Rabín mal asi na mysli brata Elreda. Ale určite nie brata Filipa. Filip je tak pasívny, v podstate nie je nič. Má však akýsi tajomný dar byť vždy tam, kde je potrebný. Záhadne sa vedľa teba zjaví. Možno, že Filip je Mesiáš. Pochopiteľne rabín nemal na mysli ma. Ja som len obyčajný človek. Ale čo keď áno? 

Dajme tomu, že som Mesiáš? Ó Bože, veď pre Teba nemôžem toľko znamenať, či áno? Keď starí mnísi uvažovali týmto spôsobom, začali sa k sebe správať s neobyčajnou úctou, keby náhodou jeden z nich bol Mesiáš. Správali sa k sebe veľmi úctivo, keby z ešte väčšej náhody on sám bol Mesiáš. 

Keďže les, v ktorom stála pustovňa, bol krásny, z času na čas ho navštevovali ľudia a občas tiež zavítali do kláštora na piknik na jeho malom trávniku, aby sa prešli po jeho cestičkách alebo aby zašli meditovať do kamennej kaplnky. Bez toho, aby si to uvedomovali, cítili auru veľkej úcty, ktorá obklopovala päť starých mníchov a ktorá z nich vyžarovala a napĺňala atmosféru miesta. Bolo tam niečo zvláštne príťažlivé a dokonca neodolateľné. 

Bez toho, aby vedeli prečo, začali sa vracať do kláštora častejšie na piknik, k hrám ak modlitbe. Začali tam vodiť svojich priateľov, aby im mohli ukázať toto zvláštne miesto. A ich priatelia priviedli svojich priateľov. Potom sa stalo, že niektorí z mladých mužov, ktorí navštívili kláštor, sa dali do rozhovoru so starými mníchmi. Po nejakej dobe sa jeden z nich spýtal, či by sa k nim mohol pridať. Potom ďalšie. A ďalšie. Takže počas niekoľkých rokov sa z kláštora opäť stal prekvitajúci poriadok a, vďaka rabiho daru, živé stredisko svetla a duchovnosti. 


O čistých rukách

Kazimierz Wójtowicz

Pred Boží súd predstúpil istý človek a dobrosrdečne vyznáva:

"Pozri, Pane, zachoval som všetky tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú nespravodlivosť, nijaký zločin. Pane moje ruky sú čisté."

"To je pravda, ale žiaľ, sú i prázdne," odpovedal Najvyšší Sudca.


Odpúšťať znamená zabúdať - kto to dokáže?

Susanne Schwartzkopffová

Často si myslíme, že sme odpustili tomu, kto nás urazil, že vina je zmazaná ľútosťou, avšak zabudnúť ten dej, tu urážku nemôžeme ešte dlho. Žije v nás ďalej, znova zraňuje. "Odpustiť áno - ale zabudnúť nemôžem." Tak hovoríme a neberieme na vedomie, že odpustenie vyžaduje aj zabudnúť, aby bolo skutočne zmazané.

Sedliakovi zabral sused medzu. Nastala dlhá ťahanica a hádky, až konečne sused spoznal, že bol v nepráve a vzdal sa svojho nároku. Nastal teraz pokoj? Za nič na svete. Na miesto boja nastúpila nedôvera, pretože, kto môže vedieť, čo má závistlivý sused za lubom. Nič dobré od neho nečaká.

Naozaj nie? Je nedôvera vždy následok urážky? Nemala by skôr nastúpiť dôvera, dôvera v zmenu zmýšľania suseda, blížneho? To by bol stavebný kameň, kameň v základoch susedského vzťahu, kameň, na ktorom by sa dalo stavať ďalej. Ale to nám pripadá ťažké. Oveľa ľahšie sa nám zdá, ďalej nedôverovať a "byť na stráži". Na koho však padá nedôvera späť? Na pôvodcu, samozrejme. Ona unavuje jeho dušu, pretože nedôvera sa zarýva stále hlbšie, prenáša sa na druhých, na nezúčastnených a napokon stojím plný nedôvery voči celému životu.

Vykynožte nedôveru, ľudia. Radšej sa nechajte raz v dôvere sklamať, ako žiť trvale v búrlivom mraku nedôvery. Ona otravuje váš duševný život, nedovoľuje vám byt nezaujatými, plnými dôvery, áno, odháňa vám radosť zo života, podkopáva ju.

Odpúšťať - to nám pripadá ťažké. Ale zabúdanie, ktoré by malo nasledovať, je niečo iné. Ak je to brat, ktorý ma oklamal, ak je to priateľ, ktorý ma podviedol, potom aj odpúšťanie pripadá ťažké. 0 čo ťažšie je však zabudnúť na to, nechať tento poklesok skutočne vyhasnúť. Stále znova sa mi objavuje pred očami a v spomienkach ma mučí. Má to tak ísť ďalej a strpčovať mi život? Jestvuje nejaký liek proti tejto pomstychtivosti?

Pokúsme sa o to. Najskôr si ujasnime, čo viedlo k tomuto poklesku. Bol to strach pred následkami? Bola to ľahkomyseľnosť, ktorá nechcela uznať vážnosť situácie? Bola to panovačnosť, ktorá ma utláčala - čo to bolo? Bola to núdza, ktorá vynútila lož? Jasnosť poznania skutkovej podstaty mala by byt prvou skúškou. To sa najľahšie odpúšťa a tiež zabúda. Bol to vedomý podvod? To sa odpúšťa a zabúda horšie. Bola to klebeta? Tá bolí hlboko a dlho, lebo ona vytvorila klamný obraz, ktorý mnohých zmýlil. Tu pomáha len jedna istota: Pravda vyjde na povrch. Odpoveďou nech je v tomto prípade mlčanie. Ponechať pravde, aby sama pôsobila.

Ako je to však tu so zabúdaním? Zdá sa byť nesmierne ťažké a ku zmierlivosti trochu pomáha len priznanie: Ja sám som plný chýb. A tiež prosba:

Pomôž mi, ó, Bože, aby som dokázal odpustiť!"


O láske

T. G.

Srdce, ktoré nemiluje, podobá sa neužitočnej, prázdnej nádobe, ktorá nie je naplnená nijakým vzácnym obsahom. Zostáva iba prázdnou formou. Je vecou bez úžitku. Je ako vyhasnutý krb...

Kedy možno povedať, že niekoho milujeme? Čo je láska? Pochádza z rozumu, vôle alebo citu?

Myslím, že je to hnutie predovšetkým vôle a srdca: chcieť milovanej osobe dobre, robiť jej dobre, chrániť ju od zlého, pomáhať jej, tešiť sa s ňou, rmútiť sa pri jej zármutku, vedieť sa za ňu obetovať, vžiť sa do jej situácie.

Je to schopnosť chcieť, rozmýšľať a cítiť vôľou, rozumom a citom milovaného.

Je to schopnosť zriekať sa svojich záujmov v prospech záujmov druhého.

Je to schopnosť dávať vo všetkom prednosť milovanej osobe pred výhodami a záujmami vlastnými.

Je to schopnosť vidieť predovšetkým druhého miesto seba.

Je to schopnosť za každých okolností dávať seba samého milovanej bytosti.

Je to schopnosť za každých okolností slúžiť milovanému.

Viera, nádej, láska – najväčšia z nich je láska – láska nikdy neprestáva...

Kto druhého miluje, túži po jeho blízkosti, túži sa s ním zjednotiť, túži po úplnom spojení s milovanou bytosťou. V tom je základ mystiky, túžby ľudskej duše po tajomnom spojení so svojím Stvoriteľom.

Láska je vyplnením zákona, a preto napĺňa naše srdcia – srdcia milujúcich – blaženým pokojom, aký svet dať nemôže. A na svete je preto toľko biedy a utrpenia, že svet je chudobný na lásku: na lásku k blížnemu, na lásku medzi národmi, medzi priateľmi i medzi manželmi.

Vo svete je viac nenávisti ako lásky, a preto skĺzol do slzavého údolia. Už srdcia našich prarodičov napĺňala viac pýcha z vlastnej dokonalosti ako láska a oddanosť k svojmu Stvoriteľovi – preto stratili aj to, čo mali a boli vyhnaní zo záhrady lásky – z raja.

Brána do raja sa preto otvára iba tým kľúčom, ktorý sme od nej stratili – kľúčom lásky. Kto ho nájde, môže sa dostať opäť aspoň v malom – v rozmeroch svojej vlastnej duše – do raja pokoja, spokojnosti a lásky.

Aplikujme toto všetko na seba v celom svojom živote. Ak svoje skutky, svoju snahu a dobrú vôľu dosadíme do vzorca lásky, uvidíme sa ako v zrkadle. Uvidíme, ako milujeme príbuzných, priateľov a všetkých, ktorí sa na nás obracajú. Uvidíme sa v zrkadle pravej lásky...